Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

References to this case

Share

Highlight in text

Go

12.9.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 220/27

Žaloba podaná 15. júla 2009 — Komisia Európskych spoločenstiev/Portugalská republika

(Vec C-267/09)

2009/C 220/52

Jazyk konania: portugalčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: R. Lyal a G. Brada da Cruz, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Portugalská republika

Návrhy žalobkyne

—

určiť, že Portugalská republika si tým, že prijala a necháva v platnosti ustanovenia uvedené v článku 130 portugalského zákonníka o dani z príjmu fyzických osôb, ktoré stanovujú daňovníkom, ktorí nie sú rezidentmi na portugalskom území, povinnosť stanoviť si daňového zástupcu, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 18 ES a článku 56 ES a článkov zodpovedajúcich dohode o EHP, a

—

zaviazať Portugalskú republiku na náhradu trov konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Komisia zastáva názor, že článok 130 CIRS (portugalského zákonníka o dani z príjmu fyzických osôb) stanovuje daňovníkom, ktorí nie sú rezidentmi na portugalskom území, všeobecnú povinnosť stanoviť si daňového zástupcu, ktorý je rezidentom v Portugalsku, čo je povinnosť, ktorá nie je v súlade s ustanoveniami článkov 18 ES a 56 ES a s článkami zodpovedajúcimi dohode o EHP:

a)

a to na jednej strane povinnosť daňovníkom nerezidentom, ktorí poberajú iba príjmy podliehajúce zrážkovej dani v mieste, kde sú skutočne daňovníkovi vyplatené, stanoviť si daňového zástupcu, ktorý je rezidentom v Portugalsku, a

b)

na druhej strane povinnosť daňovníkom nerezidentom, ktorí poberajú príjmy, na základe ktorých sú povinní predložiť vyhlásenie o dani z príjmu, stanoviť si daňového zástupcu, ktorý je rezidentom v Portugalsku.

Podľa Komisie všeobecná povinnosť, akou je povinnosť stanovená článkom 130 CIRS, je v rozpore s voľným pohybom osôb a kapitálu, upravenými v článku 18 ES a článku 56 ES a v článkoch zodpovedajúcich dohode o EHP, keďže táto povinnosť je (voči nerezidentom) diskriminačná a zároveň neprimeraná sledovanému cieľu.

Táto povinnosť je diskriminačná v rozsahu, v akom v praxi predstavuje finančné náklady pre nerezidenta, keďže v prevažnej väčšine títo zástupcovia neponúkajú svoje služby zadarmo. A ak by sa aj tieto služby daňových zástupcov ponúkali zadarmo, samotná skutočnosť, že existuje povinnosť ich stanovenia, predstavuje sama o sebe prekážku voľného pohybu osôb a kapitálu, a na odstránenie tejto prekážky je potrebné, aby bolo na rozhodnutí samého daňovníka, či si daňového zástupcu stanoví, alebo nie.

Okrem toho, ak by aj daňový zástupca nemal žiadnu povinnosť alebo zodpovednosť pri platení daní, ale by iba formálne prevzal povinnosti, samotná skutočnosť povinného stanovenia predstavuje sama o sebe prekážku voľného pohybu osôb a kapitálu, a na odstránenie tejto prekážky je potrebné, aby bolo na rozhodnutí samého daňovníka, či si daňového zástupcu stanoví, alebo nie.

Uvedená povinnosť nie je ani primeraná, keďže na to, aby bol sledovaný cieľ — zabezpečiť účinnú daňovú kontrolu a bojovať proti daňovým únikom — legitímny, môže byť dosiahnutý menej reštriktívnymi opatreniami.

Na jednej strane smernica Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení (1), ktorá je kodifikovaním znením smernice Rady 76/308/EHS z 15. marca 1976, stanovuje vzájomnú spoluprácu pri vymáhaní daní, vrátane daní z príjmov [pozri článok 2 písm. g)], akými sú dane z príjmov fyzických osôb. Na druhej strane podľa smernice Rady 77/799/EHS z 19. decembra 1977 o vzájomnej pomoci príslušných úradov členských štátov v oblasti priamych daní (2) príslušný úrad členského štátu môže vždy požiadať príslušný úrad iného členského štátu o oznámenie informácií potrebných na boj proti daňovým únikom.

(1)  Ú. v. EÚ L 150, s. 28.

(2)  Ú. v. ES L 336, s. 15; Mim. vyd. 09/001, s. 63.