Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 10. mája 2017 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Úradník Európskej únie – Služobný poriadok – Povinné príspevky do systému sociálneho zabezpečenia inštitúcií Európskej únie – Príjmy z prenájmu nehnuteľností v členskom štáte – Povinnosť platiť všeobecný sociálny príspevok, sociálny odvod a dodatočné príspevky na základe práva členského štátu – Účasť na financovaní sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu“

Vo veci C-690/15,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour administrative d’appel de Douai (Odvolací správny súd Douai, Francúzsko) zo 14. decembra 2015 a doručený Súdnemu dvoru 21. decembra 2015, ktorý súvisí s konaním:

Wenceslas de Lobkowicz

proti

Ministère des Finances et des Comptes publics,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda A. Tizzano, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, L. Bay Larsen, M. Berger a A. Prechal, sudcovia C. Toader, M. Safjan, D. Šváby, E. Jarašiūnas, C. G. Fernlund a F. Biltgen (spravodajca),

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: V. Giacobbo-Peyronnel, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. októbra 2016,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        W. de Lobkowicz, v zastúpení: G. Hannotin, avocat,

–        francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues, D. Colas, R. Coesme a D. Segoin, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. decembra 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu práva Únie na účely zistenia, či existuje zásada uplatnenia jednej právnej úpravy, ako je vyjadrená v nariadení Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným a doplneným nariadením Rady (ES) č. 307/1999 z 8. februára 1999 (Ú. v. ES L 38, 1999, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 335) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ďalej v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. ES L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/00, s. 72), ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 26. februára 2015, de Ruyter (C-623/13, EU:C:2015:123).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Wenceslasom de Lobkowiczom, úradníkom Európskej komisie, ktorý je na dôchodku, a Ministère des Finances et des Comptes publics (Ministerstvo financií a verejných účtov, Francúzsko) v súvislosti s povinnosťou pána de Lobkowicza odviesť z príjmov z prenájmu nehnuteľností vo Francúzsku v období rokov 2008 až 2011 sociálne príspevky a odvody.

 Právny rámec

 Právo Únie

3        Článok 12 protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266, ďalej len „protokol“) znie:

„Úradníci a ostatní zamestnanci Únie podliehajú v prospech Únie dani z platov, miezd a požitkov vyplácaných im Úniou v súlade s podmienkami a postupmi ustanovenými Európskym parlamentom a Radou v súlade s riadnym legislatívnym postupom prostredníctvom nariadení po porade s dotknutými inštitúciami.

Sú oslobodení od vnútroštátnych daní z platov, miezd a požitkov vyplácaných Úniou.“

4        Podľa článku 13 tohto protokolu:

„Pri uplatňovaní dane z príjmu, z majetku a dane z dedičstva, ako aj pri uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi Únie sa na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorí majú výlučne z dôvodu výkonu ich úloh pre Úniu svoj pobyt na území iného členského štátu, než kde majú svoje bydlisko na účel platenia daní v čase vstupu do služieb Únie, hľadí, a to v krajine svojho skutočného pobytu, ako i v krajine bydliska na účel platenia daní, ako keby mali svoje bydlisko v tejto druhej krajine…

…“

5        V súlade s článkom 14 uvedeného protokolu:

„Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s dotknutými inštitúciami prostredníctvom nariadení stanovia systém dávok sociálneho zabezpečenia pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie.“

6        Služobný poriadok úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie boli zavedené nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev a zavádzajú osobitné prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Komisie (Ú. v. ES 1968, L 56, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 5), zmeneným a doplneným nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1324/2008 z 18. decembra 2008 (Ú. v. EÚ L 345, 2008, s. 17).

7        Článok 72 služobného poriadku stanovuje:

„1.      Úradník… [je] zdravotne poistený do výšky 80 % výdavkov, ktoré [mu] vzniknú v súlade s predpismi vypracovanými na základe dohody medzi orgánmi [Únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok. …

…

Jedna tretina príspevku, požadovaná na úhradu tohto poistenia, sa bude účtovať úradníkovi, pričom táto čiastka nepresiahne 2 % z jeho základného platu.

…“

8        Článok 73 služobného poriadku znie:

„1.      Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov [Únie], po porade s Výborom pre služobný poriadok. Na náklady poistenia proti rizikám, ktoré nie sú spojené s jeho povolaním, prispieva čiastkou nepresahujúcou 0,1 % z jeho základného platu.

…“

9        Podľa článku 83 služobného poriadku:

„1.      Dávky vyplácané v rámci tohto dôchodkového systému sú účtované na ťarchu rozpočtu [Únie]. Členské štáty ručia spoločne za výplatu týchto dávok v súlade so stupnicou stanovenou na financovanie takýchto výdavkov.

…

2.      Úradníci prispievajú na náklady na financovanie tohto systému dôchodkového zabezpečenia jednou tretinou. Príspevok je 10,9 % zo základného platu úradníka, pričom opravné koeficienty uvedené v článku 64 sa nezohľadnia. Príspevok sa každý mesiac zrazí z miezd úradníkov. …

…“

10      Sadzba príspevku upraveného v tomto článku 83 ods. 2 sa každoročne upraví. Dňa 1. júla tak bola stanovená na roky 2009 až 2011, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, v príslušnej výške 11,3 %, 11,6 % a 11 %.

11      Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 sa toto nariadenie „vzťahuje na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby alebo študentov, na ktoré sa vzťahuje alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktoré sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, alebo ktoré sú osobami bez štátnej príslušnosti, alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých“.

12      Článok 13 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že „osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy“.

13      Nariadenie č. 1408/71 bolo zrušené od 1. mája 2010, t. j. od dátumu uplatňovania nariadenia č. 883/2004. Znenie článku 2 ods. 1 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je však v podstate zhodné s článkom 2 ods. 1 a článkom 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

 Francúzske právo

14      Podľa článku L. 136-6 code de la sécurité sociale (zákonník sociálneho zabezpečenia) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej fyzické osoby, ktoré majú na daňové účely bydlisko vo Francúzsku v zmysle článku 4 B code général des impôts (všeobecný daňový zákonník), majú podľa článku 1600-0 C všeobecného daňového zákonníka, ktorý patrí medzi ustanovenia tohto zákonníka venované „všeobecnému sociálnemu príspevku vyberanému v prospech národného fondu rodinných dávok, fondu solidarity v starobe a povinných systémov nemocenského poistenia“ (ďalej len „CSG“), povinnosť odvádzať príspevok z príjmov z majetku, medzi ktorými sa nachádzajú príjmy z prenájmu nehnuteľností, stanovený z čistého základu určeného na účely výpočtu dane z príjmov.

15      Podľa článku 1600-0 Fa všeobecného daňového zákonníka v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej majú uvedené osoby okrem toho v zmysle článku L. 245-14 zákonníka sociálneho zabezpečenia povinnosť odviesť z týchto príjmov „sociálny odvod“, ktorého výška bola na predmetné roky stanovená na 2 %. Z code de l’action sociale et des familles (zákonník sociálnych opatrení a rodiny) tiež vyplýva, že z uvedených príjmov sa odvádza dodatočný príspevok jednak vo výške 0,3 % v súlade s jeho článkom L. 14-10-4 a jednak vo výške 1,1 % v súlade s článkom L. 262-24 uvedeného zákonníka.

 Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

16      Pán de Lobkowicz, francúzsky štátny príslušník, bol úradníkom v službách Komisie od roku 1979 do svojho odchodu do dôchodku, t. j. do 1. januára 2016. Z toho dôvodu bol zapojený do spoločného systému sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie.

17      Podľa článku 13 protokolu má pán de Lobkowicz na daňové účely bydlisko vo Francúzsku. V tomto členskom štáte poberá príjmy z prenájmu nehnuteľností. Tie podliehali za roky 2008 až 2011 CSG, príspevku na úhradu sociálneho dlhu (ďalej len „CRDS“), sociálnemu odvodu vo výške 2 %, ako aj dodatočným príspevkom k tomuto odvodu vo výške 0,3 % a 1,1 %.

18      Pán de Lobkowicz po tom, ako správny daňový orgán odmietol vyhovieť jeho žiadosti o oslobodenie od platenia vyššie uvedených príspevkov a odvodov, podal žalobu o oslobodenie od platenia na Tribunal administratif de Rouen (Prvostupňový správny súd Rouen, Francúzsko).

19      Tento súd rozsudkom z 13. decembra 2013 zastavil konanie týkajúce sa úľav na odvodoch poskytnutých počas konania, pokiaľ ide o všetky príspevky týkajúce sa CRDS, ktoré mal povinnosť pán de Lobkowicz platiť za sporné roky, a v zostávajúcej časti jeho návrhy zamietol.

20      Pán de Lobkowicz podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour administrative d’appel de Douai (Odvolací správny súd Douai, Francúzsko). V prvom rade ho žiada, aby ho oslobodil od povinnosti odvádzať sociálne odvody, ktoré sú naďalej predmetom sporu.

21      Vnútroštátny súd v prvom rade poukazuje na to, že dotknuté príspevky a odvody predstavujú zdanenia v zmysle vnútroštátneho práva, takže ich dôvodnosť nemôže byť spochybnená skutočnosťou, že pán de Lobkowicz alebo jeho rodinní príslušníci nezískavajú v súvislosti s nimi nijakú priamu protihodnotu.

22      Ďalej uvádza, že z rozsudku Súdneho dvora z 26. februára 2015, de Ruyter (C-623/13, EU:C:2015:123), vyplýva, že daňové zrážky z príjmov z majetku, ktoré vykazujú priamu a relevantnú súvislosť s určitými časťami systému sociálneho zabezpečenia vymenovanými v článku 4 nariadenia č. 1408/71, konkrétne CSG, sociálny odvod vo výške 2 % a dodatočný príspevok vo výške 0,3 %, spadajú do pôsobnosti tohto nariadenia. Z rovnakých dôvodov, aké uviedol Súdny dvor v tomto rozsudku, sa vnútroštátny súd domnieva, že dodatočný príspevok vo výške 1,1 % treba tiež považovať za patriaci do pôsobnosti uvedeného nariadenia.

23      Pripomína však, že Súdny dvor už v bode 41 svojho rozsudku z 3. októbra 2000, Ferlini (C-411/98, EU:C:2000:530), rozhodol, že úradníkov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí povinne prispievajú do systému sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie, nemožno považovať za „pracovníkov“ v zmysle nariadenia č. 1408/71. Zásada uplatnenia jednej právnej úpravy zakotvená v článku 13 tohto nariadenia sa preto na nich neuplatní.

24      Nakoniec vnútroštátny súd spresňuje, že aj za predpokladu, že úradníci Únie by boli kvalifikovaní ako pracovník v zmysle ustanovení článku 45 ZFEÚ, tento článok nestanovuje žiadne všeobecné kritérium na rozdelenie právomocí medzi členské štáty a inštitúcie Únie, pokiaľ ide o financovanie dávok sociálneho zabezpečenia alebo osobitných dávok nepríspevkovej povahy, ktoré by umožnilo domnievať sa, rovnako ako pán Lobkowicz, že jeho povinnosť platiť dotknuté príspevky a odvody treba kvalifikovať ako „diskriminačné opatrenie“ v zmysle uvedeného článku.

25      Keďže sa Cour administrative d’appel de Douai (Odvolací správny súd Douai) domnieval, že pochybnosť o zlučiteľnosti povinnosti pána de Lobkowicza platiť dotknuté príspevky a odvody s právom Únie pretrváva, rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bráni zásada práva Únie tomu, aby úradník Európskej komisie podliehal povinnosti odvádzať z príjmov, ktoré má z prenájmu nehnuteľností v členskom štáte Európskej únie, všeobecný sociálny príspevok, sociálne odvody a dodatočné príspevky k týmto odvodom vo výške 0,3 % a 1,1 %?“

 O prejudiciálnej otázke

 O prípustnosti

26      Francúzska vláda v prvom rade tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že dostatočne neobjasňuje skutkové okolnosti, ktoré sú potrebné na to, aby Súdny dvor mohol dať užitočnú odpoveď na položenú otázku. Vnútroštátny súd totiž položil otázku týkajúcu sa článku 45 ZFEÚ, avšak neuviedol ani štátnu príslušnosť žalobcu v spore vo veci samej, ani to, či využil svoje právo na voľný pohyb na účely slobodného výkonu povolania.

27      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor môže návrh vnútroštátneho súdu zamietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C-188/10 a C-189/10, EU:C:2010:363, bod 27 a citovanú judikatúru, ako aj z 18. apríla 2013, Mulders, C-548/11, EU:C:2013:249, bod 27).

28      Nevyhnutnosť výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, totiž vyžaduje, aby vnútroštátny súd, ako to zdôrazňuje článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, alebo aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú (rozsudky z 11. marca 2010, Attanasio Group, C-384/08, EU:C:2010:133, bod 32, a z 5. decembra 2013, Zentralbetriebsrat der gemeinnützigen Salzburger Landeskliniken, C-514/12, EU:C:2013:799, bod 17).

29      V prejednávanom prípade treba uviesť, že otázka položená vnútroštátnym súdom sa nesporne týka výkladu práva Únie. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na rozdiel od tvrdenia francúzskej vlády sa táto otázka netýka výslovne článku 45 ZFEÚ, ale všeobecne odkazuje na existenciu „zásady práva Únie“, ktorá bráni tomu, aby úradník Únie podliehal povinnosti odvádzať sociálne odvody a príspevky, akými sú tie v konaní vo veci samej, z príjmov z prenájmu nehnuteľností v členskom štáte, v ktorom má bydlisko na daňové účely.

30      Navyše rozhodnutie vnútroštátneho súdu obsahuje zhrnutie predmetu sporu vo veci samej, a ako vyplýva z bodov 17 až 20 tohto rozsudku, preberá konštatovania zistené vnútroštátnym súdom. Tento súd tiež pripomína znenie relevantných vnútroštátnych ustanovení a uvádza dôvody, ktoré ho priviedli k otázke výkladu práva Únie, pričom sa odvoláva na judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti, a konkrétnejšie na rozsudok z 26. februára 2015, de Ruyter (C-623/13, EU:C:2015:123).

31      Z toho dôvodu treba rozhodnúť, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu obsahuje skutkové a právne okolnosti, ktoré Súdnemu dvoru umožňujú poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď.

32      Za týchto podmienok je návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.

  O veci samej

33      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada uplatnenia jednej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako je vyjadrená v nariadení č. 1408/71, neskôr v nariadení č. 883/2004 a spresnená v rozsudku z 26. februára 2015, de Ruyter (C-623/13, EU:C:2015:123), vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že z príjmov z prenájmu nehnuteľností poberaných v členskom štáte úradníkom Európskej únie, ktorý má svoje bydlisko na účel platenia daní v tomto členskom štáte, sa musia odvádzať sociálne príspevky a odvody, ktoré sa používajú na financovanie systému sociálneho zabezpečenia toho istého členského štátu.

34      Na jednej strane treba pripomenúť, že aj keď si členské štáty zachovávajú svoju právomoc na organizovanie ich systémov sociálneho zabezpečenia, sú povinné pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie (rozsudky z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C-212/06, EU:C:2008:178, bod 43; z 21. januára 2016, Komisia/Cyprus, C-515/14, EU:C:2016:30, bod 38, ako aj zo 6. októbra 2016, Adrien a i., C-466/15, EU:C:2016:749, bod 22).

35      Na druhej strane môže byť úradník Únie kvalifikovaný ako migrujúci pracovník v zmysle článku 45 ZFEÚ, keďže je štátnym príslušníkom členského štátu, ktorý pracuje v inom členskom štáte, ako je štát jeho pôvodu. Nič to však nemení na skutočnosti, že v rozsahu, v akom úradníci Únie nepodliehajú vnútroštátnej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako to upravuje článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 a rovnaké ustanovenie nariadenia č. 883/2004, ktoré definuje osobnú pôsobnosť týchto nariadení, nemožno týchto úradníkov kvalifikovať ako „pracovníkov“ v tomto zmysle. V tomto kontexte sa na nich nevzťahuje ani článok 48 ZFEÚ, ktorý poveril Radu úlohou vytvoriť systém, ktorý umožní pracovníkom prekonať prekážky, ktoré im môžu vyplynúť z vnútroštátnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia, a Rada si túto povinnosť splnila prijatím nariadenia č. 1408/71, neskôr nariadenia č. 883/2004 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. októbra 2000, Ferlini, C-411/98, EU:C:2000:530, body 41 a 42, a zo 16. decembra 2004, My, C-293/03, EU:C:2004:821, body 34 až 37).

36      Úradníci Únie totiž podliehajú spoločnému systému sociálneho zabezpečenia inštitúcií Európskej únie, ktorý je v súlade s článkom 14 protokolu stanovený Európskym parlamentom a Radou formou nariadenia v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s inštitúciami.

37      Tento systém sociálnych dávok bol zavedený služobným poriadkom, ktorý vo svojej hlave V, nazvanej „Funkčné požitky a dávky sociálneho zabezpečenia úradníkov“, a konkrétnejšie v kapitolách 2 a 3 tejto hlavy týkajúcich sa dávok sociálneho zabezpečenia a dôchodkov, upravuje pravidlá uplatniteľné na úradníkov Únie.

38      Preto právne postavenie úradníkov Únie, pokiaľ ide o ich povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia, spadá do oblasti uplatnenia práva Únie z dôvodu ich pracovného pomeru s Úniou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 1983, Forcheri, C-152/82, EU:C:1983:205, bod 9).

39      Povinnosť členských štátov dodržiavať pri výkone svojej právomoci na organizovanie ich systémov sociálneho zabezpečenia právo Únie, ako bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, sa vzťahuje na pravidlá, ktoré upravujú pracovný pomer úradníka Únie s touto Úniou, konkrétne ustanovenia protokolu, ktoré sa naň vzťahujú, a ustanovenia služobného poriadku.

40      V tejto súvislosti, ako uviedol generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, má protokol rovnakú právnu silu ako zmluvy [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 161].

41      Analogicky s článkom 12 protokolu, ktorý pre úradníkov Únie zavádza v jej prospech jednotné zdanenie platov, miezd a požitkov vyplácaných Úniou, a v dôsledku toho upravuje oslobodenie týchto súm od vnútroštátnych daní, treba na článok 14 tohto protokolu v rozsahu, v akom zveruje inštitúciám Únie právomoc stanoviť systém sociálneho zabezpečenia pre jej úradníkov, hľadieť tak, že z neho vyplýva odobratie z právomoci členských štátov ich povinnosti zahrnúť úradníkov Únie do vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia a povinnosti, aby títo úradníci museli prispievať na financovanie takého systému.

42      Na druhej strane služobný poriadok, ktorý bol prijatý nariadením č. 259/68, má všetky charakteristiky upravené v článku 288 ZFEÚ, podľa ktorého má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Z toho vyplýva, že dodržiavanie služobného poriadku zaväzuje aj členské štáty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. októbra 1981, Komisia/Belgicko, 137/80, EU:C:1981:237, body 7 a 8; zo 7. mája 1987, Komisia/Belgicko, 186/85, EU:C:1987:208, bod 21; zo 4. decembra 2003, Kristiansen, C-92/02, EU:C:2003:652, bod 32, ako aj zo 4. februára 2015, Melchior, C-647/13, EU:C:2015:54, bod 22).

43      V tejto súvislosti treba uviesť, že z článku 72 ods. 1 štvrtého pododseku služobného poriadku vyplýva, že časť príspevku, ktorá sa požaduje na úhradu tohto zdravotného poistenia, sa bude účtovať úradníkovi, pričom táto suma nepresiahne 2 % z jeho základného platu. Článok 73 ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu a na náklady poistenia proti rizikám, ktoré nie sú spojené s jeho povolaním, a povinne prispieva sumou nepresahujúcou 0,1 % z jeho základného platu. Z článku 83 ods. 2 služobného poriadku tiež vyplýva, že úradníci prispievajú na náklady na financovanie tohto systému dôchodkového zabezpečenia jednou tretinou, pričom tento príspevok je stanovený percentom zo základného platu.

44      Z vyššie uvedeného vyplýva, že s vylúčením členských štátov len Únia má právomoc stanoviť pravidlá uplatniteľné na úradníkov Únie, pokiaľ ide o ich povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia.

45      Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, článok 14 protokolu a ustanovenia služobného poriadku v oblasti sociálneho zabezpečenia plnia voči úradníkom Únie funkciu, ktorá je obdobná funkcii článku 13 nariadenia č. 1408/71 a článku 11 nariadenia č. 883/2004 a ktorá spočíva v zákaze toho, aby úradníci Únie mali povinnosť prispievať do rôznych systémov v tejto oblasti.

46      Taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá zaťažuje príjmy úradníka Únie sociálnymi príspevkami a odvodmi, ktoré sa osobitne používajú na financovanie systému sociálneho zabezpečenia dotknutého členského štátu, teda porušuje výlučnú právomoc zverenú Únii tak článkom 14 protokolu, a aj relevantnými ustanoveniami služobného poriadku, osobitne tými, ktoré upravujú povinné príspevky úradníkov Únie na financovanie systému sociálneho zabezpečenia.

47      Navyše hrozí, že takáto právna úprava naruší rovnosť zaobchádzania medzi úradníkmi Únie a tým odradí od výkonu povolania v inštitúcii Únie, keďže niektorí úradníci by museli prispievať nielen do spoločného systému sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie, ale aj do vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia.

48      Predchádzajúca analýza nie je spochybnená tvrdeniami francúzskej vlády, podľa ktorých sa sociálne príspevky a odvody dotknuté v spore vo veci samej kvalifikujú ako „dane“, ktoré nezaťažujú príjmy z pracovnej činnosti, ale z prenájmu nehnuteľností a ktoré nezakladajú priamu protihodnotu alebo výhodu v podobe sociálnych dávok. Ako totiž vyplýva z údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom, v každom prípade platí, že tieto odvody a príspevky sú priamo a osobitne spojené s financovaním častí francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Úradník Únie, ako je pán de Lobkowicz, preto nemôže podliehať povinnosti ich odvádzať, keďže jeho finančné povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia sa výlučne riadia protokolom, ako aj služobným poriadkom, čo z dôvodu tejto skutočnosti nespadá do právomoci členských štátov (pozri analogicky, pokiaľ ide o nariadenie č. 1408/71, rozsudok z 26. februára 2015, de Ruyter, C-623/13, EU:C:2015:123, body 23, 26, 28 a 29).

49      S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 protokolu, ako aj ustanovenia služobného poriadku týkajúce sa systému spoločného sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že z príjmov z prenájmu nehnuteľností poberaných v členskom štáte úradníkom Európskej únie, ktorý má svoje bydlisko na účel platenia daní v tomto členskom štáte, sa musia odvádzať sociálne príspevky a odvody, ktoré sa používajú na financovanie systému sociálneho zabezpečenia toho istého členského štátu.

 O trovách

50      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 14 protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie, ktorý je pripojený k Zmluvám o EÚ, FEÚ a ESAE, ako aj ustanovenia služobného poriadku úradníkov Európskej únie týkajúce sa systému spoločného sociálneho zabezpečenia inštitúcií Únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že z príjmov z prenájmu nehnuteľností poberaných v členskom štáte úradníkom Európskej únie, ktorý má svoje bydlisko na účel platenia daní v tomto členskom štáte, sa musia odvádzať sociálne príspevky a odvody, ktoré sa používajú na financovanie systému sociálneho zabezpečenia toho istého členského štátu.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.