Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

References to this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

L. A. GEELHOED

prednesené 27. januára 2005 (1)

Vec C-403/03

Egon Schempp

proti

Finanzamt München V

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesfinanzhof)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Bundesfinanzhof – Výklad článkov 12 ES a 18 ods. 1 ES s ohľadom na vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa dane z príjmu – Odpočítateľnosť výživného, plateného bývalej manželke povinnej uvedené sumy zdaniť, od zdaniteľného príjmu – Neprípustnosť odpočtu v prípade, keď má bývalá manželka trvalý pobyt v členskom štáte, ktorý nepovažuje prijaté výživné za zdaniteľný príjem“





I –    Úvod

1.     V tejto veci ide o otázku, či sa nemecký občan žijúci v Nemecku môže dovolávať článkov 12 ES a 18 ods. 1 ES preto, aby mu bolo povolené odpočítať si ako osobitné výdavky v jeho daňovom priznaní k dani z príjmu výživné platené jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku.

II – Právny rámec

A –    Právo Spoločenstva

2.     Článok 12 ES zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti v rámci pôsobnosti Zmluvy ES.

3.     Článok 17 ES stanovuje občianstvo Únie a priznáva tento status každej osobe, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občania Únie požívajú práva poskytované Zmluvou ES a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im Zmluva ES ukladá.

4.     Článok 18 ods. 1 ES zaručuje právo každého občana slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, podliehajúc obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v Zmluve a opatreniach prijatých na jej vykonanie. Občianstvo prináleží každej osobe, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu.

B –    Nemecké právo

5.     Ustanovenie § 10 ods. 1 bodu 1 Einkommensteuergesetz (zákon o dani z príjmov, ďalej len „EStG“) stanovuje, že výživné vyplatené rozvedenému manželovi, ktorý úplne podlieha dani z príjmu, môže byť odpočítané s ohľadom na zdaňovacie obdobia od 1994 do 1997 až do sumy 27 000 DEM na žiadosť platiteľa výživného a so súhlasom prijímateľa výživného. Ustanovenie § 22 ods. 1a EStG stanovuje, že platby, ktoré si platiteľ výživného môže odpočítať podľa § 10 ods. 1 bodu 1 EStG, predstavujú zdaniteľný príjem v rukách prijímateľa výživného (podľa takzvanej zásady vzájomnej súvislosti). Aby boli platby výživného odpočítateľné, nie je nevyhnutné, aby zahrnutie platieb výživného na daňové účely skutočne vyústilo do zdanenia ich prijímateľa. Ak prijímateľ platieb výživného musí platby priznať na daňové účely, osoba uskutočňujúca také platby je v zmysle občianskeho práva povinná zaplatiť na ne pripadajúcu daň. Podľa § 1a ods. 1 bodu 1 EStG výživné platené rozvedenému manželovi možno tiež odpočítať, keď prijímateľ nepodlieha úplne daňovej povinnosti na daň z príjmu, ale má trvalý pobyt (alebo zvyčajný pobyt) v inom členskom štáte Európskej únie. Čo sa týka Rakúska, toto pravidlo je uplatniteľné s účinnosťou od zdaňovacieho obdobia roku 1994. Táto úprava je však dostupná iba vtedy, ak príslušný daňový orgán v zahraničí osvedčil, že platby výživného prijaté bývalým manželom boli zdanené.

III – Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

6.     Pán Schempp, nemecký občan žijúci v Nemecku, platí výživné svojej rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku. Vo svojich daňových priznaniach k dani z príjmov za roky 1994 až 1997 sa pokúšal odpočítať si tieto platby ako osobitné výdavky podľa § 10 ods. 1 bodu 1 EStG v spojení s § 1a ods. 1 bodom 1 EStG do výšky 8 760 DEM za roky 1994, 1995 a 1997 a 10 230 DEM za rok 1996 podľa de facto spoločného daňového režimu (Realsplitting). Finanzamt však v oznámeniach o daňových výmeroch za roky 1994 až 1997 tieto platby výživného vôbec nezohľadnil, keďže pán Schempp nepredložil osvedčenie vydané rakúskymi daňovými orgánmi osvedčujúce, že platby boli skutočne zdanené v Rakúsku. V skutočnosti pán Schempp také osvedčenie nepredložil alebo nemohol predložiť, pretože podľa rakúskeho zákona o dani z príjmov platby výživného v zásade nepodliehajú zdaneniu a nie je upravené ani odpočítanie platieb výživného. Zo spisu vyplýva, že ak by mala jeho bývalá manželka trvalý pobyt v Nemecku, pán Schempp by si mohol odpočítať celú sumu výživného. Navyše manželka by ich nemusela priznať, keďže jej príjem je nižší ako nezdaniteľné minimum (životné minimum).

7.     Pán Schempp podal proti daňovým výmerom Finanzamt sťažnosti z toho dôvodu, že príslušné ustanovenia EStG boli v rozpore s článkami 12 ES a 18 ods. 1 ES. Tieto sťažnosti boli zo strany Finanzamt zamietnuté rozhodnutím z 27. júla 1999. Po tom, čo bolo odvolanie, ktoré následne podal proti tomuto rozhodnutiu zamietnuté zo strany Finanzgericht, podal na Bundesfinanzhof dovolanie (Revision). Keďže nebolo jasné, ako treba vykladať články 12 ES a 18 ES vo vzťahu k uplatňovaniu príslušných ustanovení EStG, Bundesfinanzhof rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru v súlade s článkom 234 ES tieto dve prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 12 ES (zmenený a doplnený Amsterdamskou zmluvou) vykladať v tom zmysle, že mu odporujú ustanovenia § 1a ods. 1 bodu 1 a § 10 ods. 1 bodu 1 Einkommensteuergesetz, v zmysle ktorých si poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nemôže odpočítať výživné zaplatené svojej bývalej manželke, ktorá má trvalý pobyt v Rakúsku, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala naďalej trvalý pobyt v Nemecku?

2.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku má sa článok 18 ods. 1 ES vykladať v tom zmysle, že mu odporujú ustanovenia § 1a ods. 1 bodu 1 a § 10 ods. 1 bodu 1 Einkommensteuergesetz, v zmysle ktorých si poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nemôže odpočítať výživné zaplatené svojej bývalej manželke, ktorá má trvalý pobyt v Rakúsku, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala naďalej trvalý pobyt v Nemecku?“

8.     Písomné pripomienky predložil pán Schempp, nemecká a holandská vláda a Komisia.

IV – Posúdenie

9.     Treba predovšetkým poznamenať, že cieľom prejudiciálnych otázok je určiť, či dve ustanovenia EStG treba považovať za zlučiteľné s článkami 12 ES a 18 ES alebo nie. Hoci Súdny dvor nie je schopný poskytnúť priamu odpoveď na takto sformulované otázky, môže odpovedať na otázku, či vnútroštátne ustanovenia tohto druhu možno považovať za zlučiteľné s dotknutými ustanoveniami Zmluvy.

A –    Prvá prejudiciálna otázka

10.   Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa Bundesfinanzhof pýta, či členský štát koná v rozpore s článkom 12 ES, keď zamietne nárok poplatníka na odpočet výživného vyplateného jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, zatiaľ čo by bol poplatník na odpočet oprávnený, keby mala rozvedená manželka stále trvalý pobyt v Nemecku.

1.      Rozsah pôsobnosti článku 12 ES

11.   Zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti obsiahnutého v článku 12 ES sa možno dovolávať iba v situáciách, ktoré spadajú do rozsahu pôsobnosti Zmluvy ES. Keďže pán Schempp, ako dotknutý účastník konania, žije a pracuje v Nemecku a čelí problému týkajúcemu sa jeho dane z príjmu v Nemecku, pričom jediným cezhraničným prvkom je to, že platí výživné svojej bývalej manželke v Rakúsku, je otázne, či existuje dostatočná spojitosť medzi jeho situáciou a právom Spoločenstva.

12.   V tomto bode, a poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora vo veci Saint Gobain, pán Schempp poznamenáva, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že podrobiť poplatníka členského štátu, ktorý uskutočnil určité prevody nerezidentovi vyššej daňovej sadzbe v Nemecku len z dôvodu, že príjemca je cudzím štátnym príslušníkom a nie nemeckým štátnym príslušníkom, sa rovná nepriamej diskriminácii.(2) Komisia uznáva, že, hoci on sám nevyužil právo na voľný pohyb, pán Schempp sa napriek tomu môže dovolávať článku 12 ES v spojení s článkom 18 ods. 1 ES. Keďže je rozvedená dvojica považovaná za daňovú jednotku v súlade so zásadou vzájomnej súvislosti v nemeckom daňovom práve, Komisia tvrdí, že skutočnosť, že bývalá manželka pána Schemppa využila právo na voľný pohyb, možno pánovi Schemppovi pričítať.

13.   Na druhej strane nemecká a holandská vláda zdôrazňujú skutočnosť, že uplatnenie zásady zákazu diskriminácie vopred predpokladá, že existuje spojenie medzi okolnosťami veci a právom na voľný pohyb zaručeným Zmluvou ES. Keďže to nie je pán Schempp ale jeho bývalá manželka, ktorá využila svoje právo na voľný pohyb, pán Schempp sa nemôže dovolávať článku 12 ES. Podľa ich názoru je situácia čisto vnútornou záležitosťou Nemecka. Holandská vláda v tomto ohľade poukazuje na paralelu s vecou Werner, v ktorej Súdny dvor určil, že skutočnosť, že osoba, ktorá vykonávala všetky svoje hospodárske činnosti v členskom štáte, ktorého bola štátnym príslušníkom, mala trvalý pobyt v inom členskom štáte, nebránila prv uvedenému členskému štátu v uložení ťažšieho daňového bremena na uvedenú osobu.(3)

14.   Na prvý pohľad sa zdá, že existuje množstvo dôvodov pre názor, že problém vyplývajúci z tejto veci nepatrí do rozsahu vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva. Po prvé väčšina relevantných skutočností týkajúcich sa situácie pána Schemppa je sústredená na nemeckom území, čo naznačuje, že skutočne ide o vnútornú situáciu, na ktorú sa právo Spoločenstva neuplatňuje. Po druhé spojitosť s právom na voľný pohyb je mimoriadne slabá, pretože nie pán Schempp, ale jeho bývalá manželka využila svoje právo na voľný pohyb podľa článku 18 ods. 1 ES. Okrem toho sa nezdá, že by predmetné ustanovenia EStG stavali akúkoľvek prekážku výkonu tohto práva. Naopak hoci peniaze prijaté bývalou manželkou zostávajú pod zdaniteľným minimom v Nemecku, ak by pod ním neboli, bolo by pre prijímateľa príťažlivejšie presťahovať sa do Rakúska, kde je výživné oslobodené od dane. Vytvorenie spojitosti s článkom 18 ods. 1 ES je preto umelé.

15.   Nemyslím si však, že tieto faktory nevyhnutne vedú k záveru, že na tento prípad treba nazerať ako na vnútornú situáciu, ktorá nepatrí do sféry práva Spoločenstva. Všeobecnejšie si treba uvedomiť, že z kvalifikácie daného súboru skutočností a okolností ako vnútornej situácie vyplýva, že súlad právnych ustanovení, ktoré ich upravujú s právom Spoločenstva, je v skutočnosti vyňatý spod súdnej kontroly. Toto je osobitne relevantné vtedy, keď členské štáty musia stále viac brať vo svojich právnych predpisoch do úvahy cezhraničné okolnosti v dôsledku toho, že občania vykonávajú svoje právo slobodne sa pohybovať v rámci Európskej únie. Pojem vnútornej situácie by preto podľa môjho názoru mal byť uplatňovaný iba v najzjavnejších prípadoch. Keďže je nepopierateľné, že tejto veci sa týka cezhraničný prvok, ktorý značne ovplyvňuje daňové postavenie pána Schemppa, nemožno túto vec považovať za čisto vnútornú záležitosť Nemecka.

16.   K uvedenému by som dodal, že, podľa tohto prístupu by v súčasnosti vec ako Werner, ktorá predchádzala zavedeniu ustanovení Zmluvy o občianstve, nebola vyňatá z preskúmavania podľa práva Spoločenstva len z dôvodu, že dotknutý poplatník nemal trvalý pobyt v členskom štáte, kde pracoval a platil svoje dane.

17.   Vzhľadom na uvedené sa objavuje táto otázka: aká spojitosť existuje medzi okolnosťami tejto veci a právom Spoločenstva, ak ju nemožno nájsť vo výkone občianskych práv pánom Schemppom podľa článku 18 ods. 1 ES? Tvrdenie Komisie, že spojenie možno nájsť v skutočnosti, že, keďže pána Schemppa a jeho bývalú manželku treba považovať za daňovú jednotku podľa nemeckého daňového práva, výkon práva na voľný pohybu jedným partnerom možno pripísať druhému partnerovi, nie je podľa môjho názoru presvedčivé. Uplatniteľnosť práva Spoločenstva nemôže závisieť na takých konceptoch používaných vo vnútroštátnom práve, ale musí byť určená na základe konkrétnych okolností prejednávanej veci.

18.   Hlavný cezhraničný aspekt v tejto veci možno nájsť v platbách pána Schemppa uskutočnených jeho bývalej manželke pri plnení jeho vyživovacej povinnosti podľa občianskeho práva. Také platby nemôžu podliehať žiadnemu obmedzeniu, ako je to upravené v článku 56 ES. Hoci sa tejto veci netýka žiadne také obmedzenie a ani sa ho nikto nedovolával, práve tu spočíva podstatná spojitosť s právom Spoločenstva. Na ilustráciu by som poukázal na hypotetickú situáciu, kedy by EStG, namiesto toho aby podmieňoval možnosť odpočtu zdanením platieb v členskom štáte trvalého pobytu prijímateľa, stanovil, že možnosť odpočtu je vylúčená v prípade platenia výživného bývalej manželke mimo Nemecka. Uvedené by predstavovalo jasné obmedzenie slobody platieb zaručenej článkom 56 ES. Keďže predmetné ustanovenia EStG upravujú rovnaký aspekt, hoci odlišným spôsobom, musia zo svojej povahy patriť do rozsahu pôsobnosti toho istého ustanovenia Zmluvy. V tomto kontexte by som ďalej poukázal na článok 58 ods. 1 písm. a) ES, ktorý obsahuje všeobecnú výnimku o uplatňovaní vnútroštátneho daňového práva povoľujúcu členským štátom, v rámci obmedzení stanovených článkom 58 ods. 3 ES, rozlišovať medzi poplatníkmi, ktorí nie sú v rovnakej situácii z hľadiska ich trvalého pobytu. Nenaznačujem, že EStG vskutku ukladá na platby uskutočnené pánom Schemppom akýkoľvek druh obmedzenia. Právna úprava tohto druhu však môže také platby potenciálne ovplyvniť, a preto patrí do rozsahu vecnej pôsobnosti Zmluvy.

19.   Navyše práva a povinnosti pána Schemppa podľa vnútroštátneho daňového práva sú ovplyvnené skutočnosťou, že na účely výpočtu zdaniteľného príjmu ustanovenia EStG berú do úvahy posudzovanie platieb výživného v rukách prijímateľa na daňové účely v iných členských štátoch. Keď bývalý manžel vykonáva svoje právo presťahovať sa do iného členského štátu, ovplyvňuje to možnosti osoby, ktorá má vyživovaciu povinnosť odpočítať si dotknuté sumy zo svojho zdaniteľného príjmu a táto možnosť je mimo jej kontroly. Inými slovami, existuje priama súvislosť medzi výkonom práva priznaného právom Spoločenstva bývalým manželom a právnym postavením druhého partnera podľa vnútroštátneho daňového práva.

20.   Ďalej, ako poznamenali nemecká vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach, dotknuté ustanovenia EStG boli zavedené do tohto zákona na to, aby bol dosiahnutý súlad s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Schumacker.(4) Keďže tieto ustanovenia majú pôvod v práve Spoločenstva, existuje zjavné spojenie so Zmluvou. Keď je vnútroštátne právo upravené tak, aby sa odstránila prekážka voľného pohybu, nevyníma ho to z rozsahu pôsobnosti práva Spoločenstva. Namiesto toho to potvrdzuje, že existuje podstatná vnútorná súvislosť s ustanoveniami Zmluvy. Keď taká súvislosť existuje, mala by zostať dostupná možnosť súdneho preskúmania súladu tak obsahu, ako aj uplatňovania upravených vnútroštátnych ustanovení s právom Spoločenstva.

21.   Vo svetle mojich pripomienok v bode 18 sa domnievam, že k tejto veci sa mohlo pristúpiť z pohľadu článku 56 ES namiesto článku 12 ES. Keďže však otázka položená vnútroštátnym súdom je obmedzená na účinky článku 12 ES a ďalšia analýza by obdobne bola v podstate rovnaká v súvislosti s oboma ustanoveniami, odpoviem na otázku tak, ako bola položená. Je v každom prípade jasné, že keď sa na účely určenia sumy zdaniteľného príjmu berú vo vnútroštátnych právnych predpisoch do úvahy okolnosti prítomné v inom členskom štáte, taká situácia patrí do rozsahu vecnej pôsobnosti práva Spoločenstva, a preto ju možno preskúmať vo svetle článku 12 ES.

2.      Dochádza k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti?

22.   Podľa systému EStG možno platby výživného uskutočnené poplatníkom rozvedenému manželovi s trvalým pobytom v Nemecku odpočítať v daňovom priznaní k dani z príjmu poplatníka bez toho, aby bolo potrebné dokazovať, že tieto platby boli zdanené na strane prijímateľa. Taký dôkaz však musí byť poskytnutý vtedy, keď má prijímateľ trvalý pobyt v inom členskom štáte Európskej únie. Je tiež preukázané, že ak by bývalá pani Schempp mala trvalý pobyt v Nemecku, pán Schempp by bol oprávnený na odpočet platieb výživného, ktorý mu bol za súčasných okolností zamietnutý, pretože jeho bývalá manželka získala trvalý pobyt v Rakúsku. Otázkou je, či sa tento rozdiel v zaobchádzaní rovná diskriminácii na základe štátnej príslušnosti zakázanej článkom 12 ES.

23.   Pán Schempp tvrdí, že opísané rozdielne zaobchádzanie naozaj porušuje článok 12 ES vtedy, keď podmienky možnosti odpočítať platby výživného podľa EStG závisia od kritéria trvalého pobytu. Hoci uznáva, že taká diskriminácia môže byť opodstatnená z dôvodov koherencie daňového systému, poukazuje na to, že Súdny dvor zdôraznil, že tohto dôvodu sa možno domáhať iba vtedy, keď je počiatočná daňová nevýhoda, ktorú utrpí poplatník kompenzovaná daňovou výhodou v jeho prospech.

24.   Za predpokladu, že článku 12 ES sa skutočne možno dovolávať v tomto prípade (čo, podľa nemeckej a holandskej vlády nie je možné), tieto uvádzajú, že predmetný rozdiel v posudzovaní je dôsledkom rozdielu medzi daňovými zákonmi Nemecka a ostatných členských štátov. Okrem toho priame dane sú oblasťou, ktorá patrí do výlučnej pôsobnosti členských štátov.

25.   Komisia poukazuje na to, že za okolností prejednávanej veci by mohlo nerovné zaobchádzanie vyplývať zo skutočnosti, že, hoci dotknuté sumy by nepodliehali dani ani v Nemecku (kde sú pod hranicou nezdaniteľného minima), ani v Rakúsku (všeobecné oslobodenie od dane), odpočet z daňového priznania k dani z príjmu pána Schemppa by bol povolený iba v prvej uvedenej situácii. Napriek tomu Komisia zastáva názor, že tieto dve situácie nemožno navzájom porovnávať. Zaobchádzanie s platbami výživného na daňové účely nemožno vidieť nezávisle od spôsobu, akým sú zdaňované iné zdroje príjmu a spôsobu, akým môžu ťažiť z výnimiek.

26.   Ako Súdny dvor opakovane uviedol, k diskriminácii dochádza prostredníctvom uplatňovania rozličných pravidiel na porovnateľné situácie alebo uplatňovania rovnakého pravidla na rozdielne situácie. Uplatnené na okolnosti tohto prípadu treba preskúmať, či je správne porovnávať situáciu pána Schemppa, ktorý platí výživné svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku a nie je mu povolené odpočítať si tieto sumy z jeho daňového priznania k dani z príjmu, so situáciou osoby, ktorá platí také sumy bývalému manželovi s trvalým pobytom v Nemecku a vyhovuje podmienkam pre tento daňový inštitút.

27.   Na mikro úrovni, to znamená nazerané z hľadiska jednotlivého poplatníka, by sa zdalo byť celkom jasné, že diferencované zaobchádzanie vyplývajúce z relevantných ustanovení EStG možno vnímať ako diskriminačné a že tento rozdiel v zaobchádzaní na základe miesta trvalého pobytu prijímateľa výživného by mohol byť považovaný za nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Napokon pre pána Schemppa je na účely uskutočňovaných platieb nepodstatné, kde má jeho bývalá manželka trvalý pobyt. Napriek zrejmej podobnosti týchto okolností čelí negatívnym finančným dôsledkom rozdielu v zaobchádzaní podľa daňového práva.

28.   Hoci výsledkom uplatnenia relevantných ustanovení EStG za okolností tejto veci môže byť to, že pánovi Schemppovi bude upretá výhoda, z ktorej by ťažil, ak by jeho bývalá manželka mala trvalý pobyt v Nemecku, základnou otázkou na účel uplatnenia testu diskriminácie článku 12 ES je to, či sa kritérium, na ktorom je toto diferencované zaobchádzanie založené, vzťahuje priamo alebo nepriamo na štátnu príslušnosť.

29.   Kritérium použité v § 1a ods. 1 bode 1 EStG je, že prijímateľ úplne nepodlieha dani z príjmu, že má trvalý pobyt v členskom štáte Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho spoločenstva a že je poskytnutý dôkaz o zdanení. Tieto faktory sa týkajú len zaobchádzania na daňové účely s platbami výživného v členskom štáte trvalého pobytu prijímateľa a nijako sa netýkajú, či už priamo alebo nepriamo, štátnej príslušnosti alebo trvalého pobytu ako takých.

30.   Tvrdiac, že § 1a ods. 1 bod 1 EStG porušuje článok 12 ES, pán Schempp porovnáva svoju situáciu so situáciou poplatníka, ktorý platí výživné rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Nemecku. Podľa môjho názoru nie sú tieto situácie porovnateľné. V neskôr uvedenej situácii podliehajú obaja partneri daňovým právnym predpisom jedného členského štátu. V tejto situácii existuje logický a systematický vzťah medzi povolením odpočtu platieb výživného na strane poplatníka zodpovedného za platenie výživného a zdanením týchto súm ako príjmu prijímateľa týchto platieb. Dotknuté sumy v zásade podliehajú dani z príjmu v rámci toho istého systému. Situácia pána Schemppa sa naopak vyznačuje skutočnosťou, že sa jej dotýkajú daňové právne predpisy dvoch členských štátov. V tejto situácii neexistuje žiadna systematická súvislosť medzi zaobchádzaním s príjmom pána Schemppa a príjmom jeho bývalej manželky na daňové účely. Z hľadiska zhromažďovania príjmov v Nemecku by sa skutočne zdalo byť celkom irelevantné, či sú platby výživného zdanené v Rakúsku alebo nie.

31.   Rozdiel v zaobchádzaní je preto výsledkom rozdielu medzi daňovými zákonmi Nemecka a Rakúska, ako poznamenala nemecká a holandská vláda a tiež Komisia. Oblasť priamych daní stále patrí, v súčasnej etape vývoja práva Spoločenstva, do výlučnej pôsobnosti členských štátov, hoci musia túto pôsobnosť vykonávať, dodržiavajúc základné ustanovenia Zmluvy ES. Nemecko a Rakúsko preto môžu podriadiť výživné platené rozvedenému manželovi takému daňovému režimu, ktorý považujú za vhodný. Z vnútornej podstaty tejto situácie vyplýva, že sa budú objavovať rozdiely v zaobchádzaní medzi členskými štátmi a že tieto rozdiely budú mať účinky tiež vtedy, keď vnútroštátne daňové právne predpisy berú do úvahy vonkajšie okolnosti, ako je to v EStG.

32.   Kritérium použité v § 1a ods. 1 bode 1 EStG je neutrálne. Účinky, ktoré má na poplatníkov, závisia celkom od zaobchádzania s výživným na daňové účely v rozličných členských štátoch. Na ilustráciu teda spolu s holandskou vládou poznamenávam, že keby sa bývalá pani Schempp rozhodla presťahovať do Holandska, kde výživné podlieha zdaneniu, pán Schempp by mohol plne ťažiť z možnosti odpočítania týchto platieb z jeho daňového priznania k dani z príjmu.

33.   Všeobecnejšie, ako Súdny dvor uznal pri rozličných príležitostiach „Zmluva ES nezaručuje občanovi Únie, že presun jeho činností do členského štátu, ktorý je odlišný od toho, v ktorom mal bydlisko, je neutrálny z daňového hľadiska. Berúc do úvahy rôznorodosti právnych poriadkov členských štátov v uvedenej oblasti, takýto presun môže podľa prípadu byť viac alebo menej výhodný alebo nevýhodný pre občana z pohľadu nepriameho zdanenia.“(5) Zdá sa mi, že rovnaká zásada sa uplatňuje na situáciu, ktorá je predmetom tohto konania, kedy dotknutá osoba aktívne nevyužila svoje právo na pohyb, ale je pasívnym subjektom diferencovaného zaobchádzania nasledujúceho po presťahovaní jeho bývalej manželky do iného členského štátu.

34.   Vo všeobecnejšej rovine sa môže zdať dosť neuspokojujúce, že pán Schempp si nemôže odpočítať sumy platené na výživné v jeho priznaní k dani z príjmu. Ako som poznamenal vyššie, na účely uskutočňovania platieb výživného z jeho hľadiska nijako nezáleží na tom, kde jeho bývalá manželka žije. Táto situácia je však dôsledkom nedostatku koordinácie medzi daňovými systémami členských štátov a môže byť vyriešená iba zákonodarcom Spoločenstva.

35.   Na základe týchto postrehov dospievam k záveru, že odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku musí byť, že článok 12 ES nebráni členskému štátu v tom, aby odmietol nárok poplatníka s trvalým pobytom v Nemecku na odpočet platieb výživného pre jeho rozvedenú manželku s trvalým pobytom v Rakúsku, hoci by tak poplatník mohol urobiť v prípade, keby mala rozvedená manželka stále trvalý pobyt v Nemecku na základe takých ustanovení, akými sú § 1a ods. 1 bod 1 a § 10 ods. 1 bod 1 EStG.

B –    Druhá prejudiciálna otázka

36.   V prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku sa ďalej Bundesfinanzhof pýta, či nie je v rozpore s článkom 18 ods. 1 ES konanie členského štátu, keď zamietne nárok poplatníka na odpočet platieb výživného jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, hoci by tak poplatník mohol urobiť v prípade, keby mala stále trvalý pobyt v Nemecku.

37.   Pán Schempp zastáva názor, že článok 18 ods. 1 ES zaručuje nielen právo pohybovať sa a zdržiavať sa v iných členských štátoch, ale tiež právo vybrať si miesto trvalého pobytu. V situácii, keď platby výživného nemožno odpočítať od zdaniteľného príjmu vtedy, keď má prijímateľ trvalý pobyt v inom členskom štáte, by mu toto mohlo prekážať v opustení Nemecka, a teda spôsobiť obmedzenie výkonu práv zaručených článkom 18 ods. 1 ES. Tento tlak by mohol byť celkom konkrétny v okamihu určenia sumy výživného, pretože toto sa uskutočňuje s ohľadom na daňové dopady.

38.   Nemecká a holandská vláda a tiež Komisia nezastávajú názor, že pán Schempp je nejako obmedzený vo svojej slobode vykonávať svoje práva podľa článku 18 ods. 1 ES v dôsledku príslušných ustanovení EStG. Komisia uvádza, že ak by sa aj malo toto ustanovenie Zmluvy chápať tak, že obsahuje všeobecný zákaz všetkých obmedzení voľného pohybu v rámci Európskej únie, zamietnutie daňových výhod, o ktoré sa usiluje pán Schempp, je dostatočne opodstatnené z dôvodov, ktoré uviedla vo svojej odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku.

39.   Ako som poznamenal vyššie, vzťah medzi ustanoveniami EStG, o ktoré ide v prejednávanej veci, a slobodami zaručenými článkom 18 ods. 1 ES je dosť slabý. Je ťažké predstaviť si, ako by mohli prekážať pánovi Schemppovi pri výkone týchto práv. Napriek tvrdeniu pána Schemppa v skutočnosti nebránili jeho bývalej manželke v presťahovaní sa do členského štátu, ktorý zo zásady nepodrobuje výživné platené rozvedenému manželovi dani z príjmu, a tým pre neho vytvára daňovú nevýhodu. Zo spisu sa tiež nezdá, že by sa najskôr snažil presvedčiť pani Schempp získať trvalý pobyt v Holandsku, kde sú tieto sumy zdanené a následne by mohli byť odpočítané od jeho zdaniteľného príjmu.

40.   Domnievam sa preto, že článok 18 ods. 1 ES nebráni členskému štátu v tom, aby zamietol poplatníkovi s trvalým pobytom v Nemecku nárok na odpočet platieb výživného jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, hoci by tak poplatník mohol urobiť v prípade, keby mala rozvedená manželka stále trvalý pobyt v Nemecku na základe takých ustanovení, akými sú § 1a ods. 1 bod 1 a § 10 ods. 1 bod 1 EStG.

V –    Návrh

41.   Vo svetle vyššie uvedených pripomienok preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby dal na prejudiciálne otázky predložené Bundesfinanzhof tieto odpovede:

1.      Vnútroštátne ustanovenia, akými sú § 1a ods. 1 bod 1 a § 10 ods. 1 bod 1 Einkommensteuergesetz, podľa ktorých poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nie je oprávnený odpočítať si výživné platené jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, hoci by tak poplatník mohol urobiť v prípade, keby mala rozvedená manželka stále trvalý pobyt v Nemecku, sú v súlade s článkom 12 Zmluvy ES (zmenený a doplnený Amsterdamskou zmluvou).

2.      Vnútroštátne ustanovenia, akými sú § 1a ods. 1 bod 1 a § 10 ods. 1 bod 1 Einkommensteuergesetz, podľa ktorých poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nie je oprávnený odpočítať si výživné platené jeho rozvedenej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, hoci by tak poplatník mohol urobiť v prípade, keby mala rozvedená manželka stále trvalý pobyt v Nemecku, sú v súlade s článkom 18 ods. 1 ES.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1999, Saint-Gobain ZN, C-307/97, Zb. s. I-6161.

3 – Rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1993, Werner/Finanzamt Aachen-Innenstadt, C-112/91, Zb. s. I-429.

4 – Rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1995, Finanzamt Köln-Altstadt/Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225.

5 – Rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 2004, Lindfors, C-365/02, Zb. s. I-7183, bod 34, a z 29. apríla 2004, Weigel, C-387/01, Zb. s. I-4981, bod 55.