Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

F. G. JACOBS

prednesené 27. októbra 2005 1(1)

Vec C-222/04

Ministero dell’Economia e delle Finanze

proti

Cassa di Risparmio di Firenze SpA

a

Fondazione Cassa di Risparmio di San Miniato

a

Cassa di Risparmio di San Miniato SpA






1.     V tejto veci kladie taliansky Corte Suprema di Cassazione Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok týkajúcich sa súladu daňového režimu uplatniteľného na subjekty, ktoré vznikli z privatizácie talianskych bánk vo verejnom sektore a, presnejšie, na bankové nadácie, ktoré nahradili tradičné sporiteľne, s právom Spoločenstva.

2.     Vnútroštátny súd sa v zásade predovšetkým domáha po prvé objasnenia toho, či uvedené bankové nadácie spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za podniky na účely pravidiel Zmluvy ES týkajúcich sa hospodárskej súťaže a najmä ustanovení o štátnej pomoci.

3.     V závislosti od odpovede na uvedenú otázku si potom vnútroštátny súd želá vedieť, či sa predmetný daňový režim rovná štátnej pomoci na účely Zmluvy ES. V uvedenom kontexte tiež spochybňuje platnosť rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho, že určité aspekty sporného daňového režimu nie sú štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

4.     Vnútroštátny súd napokon Súdny dvor žiada, aby posúdil sporný daňový režim vo svetle článku 12, článku 43 a nasl. a článku 56 a nasl. ES.

 Relevantná právna úprava Spoločenstva

5.     Článok 12 ods. 1 ES uvádza, že „v rámci pôsobnosti tejto zmluvy a bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná“.

6.     Články 43 ES a 56 ES patria pod tretiu časť hlavu III Zmluvy, „Voľný pohyb osôb, služieb a kapitálu“. Článok 43 sa nachádza v kapitole 2, „Právo usadiť sa“, a článok 56 v kapitole 4, „Kapitál a platby“.

7.     Článok 43 ES stanovuje:

„V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.

Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 48 za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak.“

8.     Článok 56 ods. 1 a ods. 2 ES stanovuje, že „v rámci ustanovení tejto kapitoly“ sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu a platieb medzi členskými štátmi a medzi členskými štátmi a tretími krajinami.

9.     V súlade s článkom 87 ods. 1 ES, „ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

 Relevantná vnútroštátna právna úprava

10.   Príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

11.   Dve vnútroštátne ustanovenia daňovej právnej úpravy, o ktoré v tejto veci ide, sú článok 10a zákona č. 1745 z 29. decembra 1962(2) (ďalej len „zákon č. 1745/62“) a článok 6 dekrétu prezidenta republiky č. 601 z 29. septembra 1973 o úprave daňových výhod (ďalej len „dekrét č. 601/73“).(3)

12.   Zákon č. 1745/62 zaviedol okrem iného zrážku preddavku splatnej dane z dividend rozdeľovaných spoločnosťami. Článok 10a zákona však z uvedeného opatrenia oslobodzuje verejnoprávne právnické osoby a nadácie, ktoré sú oslobodené od dane z príjmu právnických osôb a ktoré sledujú výlučne charitatívne, vyučovacie, vzdelávacie, študijné a vedeckovýskumné ciele.(4)

13.   Článok 6 dekrétu č. 601/73 stanovuje zníženie dane z príjmov právnických osôb o 50 % pre subjekty pôsobiace v oblasti sociálnej pomoci, zdravotníctva, vzdelávania, kultúry a v podobných oblastiach.

14.   Vnútroštátne konanie sa týka uplatnenia uvedených ustanovení na subjekty, ktoré vznikli z privatizácie talianskych verejnoprávnych bankových inštitúcií a, presnejšie, na bankové nadácie, ktoré nahradili tradičné sporiteľne. Uvedený proces začal v roku 1990, dlho po tom, ako boli obe uvedené ustanovenia daňovej právnej úpravy prijaté, a proces prebehol v dvoch hlavných fázach.

15.   Prvá fáza bola začatá zákonom č. 218 z 30. júla 1990 a s ním súvisiacim legislatívnym dekrétom č. 356 z 20. novembra 1990 (ďalej len „dekrét č. 356/90“), ktoré upravovali reštrukturalizáciu bánk vo verejnom sektore na bankové akciové spoločnosti (ďalej len „pôvodný právny režim“).

16.   Článok 1 dekrétu č. 356/90 umožnil verejnoprávnym bankovým inštitúciám vrátane sporiteľní (ďalej len „prevádzajúce subjekty“) previesť svoje podniky vykonávajúce bankovú činnosť na nimi vytvorené akciové spoločnosti, ktorých jedinými akcionármi zostali prevádzajúce subjekty. Novovytvorené verejné akciové spoločnosti (ďalej len „nadobúdajúce banky“) vykonávali bankové činnosti predtým vykonávané prevádzajúcimi subjektmi.

17.   Článok 12 toho istého dekrétu od prevádzajúcich subjektov vyžadoval, aby sledovali ciele verejného záujmu a sociálnej pomoci, najmä v sektoroch vedeckého výskumu, vzdelávania, umenia a zdravotníctva.

18.   To isté ustanovenie ďalej stanovovalo, že prevádzajúce subjekty môžu vykonávať všetky finančné a obchodné operácie, operácie s nehnuteľnosťami a majetkom nevyhnutné na plnenie ich cieľov. Mohli spravovať svoje akcionárske podiely v nadobúdajúcej banke, ale mali zakázané priamo vykonávať akúkoľvek bankovú činnosť alebo mať akýkoľvek kontrolný podiel na kapitále iných bankových alebo finančných podnikov, ako je samotná nadobúdajúca banka.

19.   Prevádzajúce subjekty však boli oprávnené nadobúdať alebo scudzovať minoritné podiely v iných bankových alebo finančných podnikoch. Na prechodnom základe, aby sa zabezpečila prevádzková kontinuita, členovia riadiaceho výboru alebo ekvivalentného orgánu prevádzajúceho subjektu mali byť vymenovaní do správnej rady banky a členovia kontrolného orgánu v prevádzajúcom subjekte mali byť vymenovaní do dozornej rady nadobúdajúcej banky.

20.   Článok 13 dekrétu č. 356/90 upravoval zrieknutie sa akciových podielov prevádzajúcich subjektov v nadobúdajúcich bankách. Verejný predaj akcií sa musel uskutočniť na základe verejnej ponuky na predaj, hoci predaj akcií kótovaných na burze prostredníctvom burzy cenných papierov bol neobmedzený, až do celkovej hranice 1 % kapitálu nadobúdajúcej banky. Predaj prostredníctvom akéhokoľvek iného postupu podliehal predchádzajúcemu schváleniu ministerstva financií. Schválenie sa tiež vyžadovalo kedykoľvek, keď v dôsledku zrieknutia sa akcií prevádzajúci subjekt stratil, hoci aj dočasne, kontrolu nad väčšinou akcií, s ktorými boli spojené hlasovacie práva na riadnom valnom zhromaždení nadobúdajúcej banky. Napokon, keď prevádzajúci subjekt previedol svoj kontrolný akcionársky podiel, mohol nadobudnúť kontrolný akcionársky podiel v inej bankovej spoločnosti po predchádzajúcom súhlase ministerstva financií.

21.   Druhá hlavná fáza procesu privatizácie začala zmenami zavedenými do pôvodného právneho režimu zákonom č. 461 z 23. decembra 1998.(5) Legislatívny dekrét č. 153 zo 17. mája 1999 (ďalej len „dekrét č. 153/99“), ktorý bol prijatý na základe uvedeného zákona, obsahoval podrobné vykonávajúce ustanovenia (ďalej len „nový právny režim“).

22.   Nový právny režim zaviedol podstatné zmeny do regulácie bankových nadácií vrátanie sprísnenej kontroly.

23.   Článok 1 dekrétu č. 153/99 kodifikuje existujúcu prax a premenováva prevádzajúce subjekty na nadácie (ďalej len „bankové nadácie“).

24.   Článok 2 ods. 1 toho istého dekrétu definuje bankové nadácie ako neziskové právnické osoby súkromného práva, ktoré požívajú úplnú riadiacu autonómiu a majú výlučne ciele sociálnej pomoci a podpory hospodárskeho rozvoja v súlade so svojimi príslušnými štatútmi.

25.   Článok 3 stanovuje, že bankové nadácie môžu sledovať svoje ciele všetkými prostriedkami, ktoré sú zlučiteľné s ich právnou povahou, ako je definovaná v článku 2; môžu kontrolovať iba podniky, ktoré sú priamo „nápomocné“ splneniu ich štatutárnych cieľov a ktoré pôsobia výlučne v takzvaných „príslušných sektoroch“ (ďalej len „operatívne podniky“); nie sú oprávnené vykonávať bankové funkcie a majú zakázané dotovať buď priamo, alebo nepriamo, iné subjekty alebo podniky, ako sú operatívne podniky.

26.   „Príslušné sektory“ boli v súlade s článkom 1 dekrétu č. 153/99 v jeho pôvodnom znení: vedecký výskum, vzdelávanie, umenie, konzervácia a podpora kultúrnych statkov a aktivít, ako aj životné prostredie, zdravie a pomoc sociálne slabým skupinám. Množstvo možných príslušných sektorov bolo neskôr rozšírené na konci roku 2001.(6)

27.   V súlade s pôvodným znením článku 4 ods. 3 dekrétu č. 153/99 členovia riadiaceho orgánu bankovej nadácie majú zakázané stať sa členmi správnej rady nadobúdajúcej banky. Uvedené ustanovenie bolo upravené koncom roku 2003(7) tak, že zakázalo osobám majúcim správne, riadiace alebo kontrolné funkcie v bankovej nadácii zastávať rovnaké funkcie v nadobúdajúcej banke alebo v ňou kontrolovaných spoločnostiach, alebo v spoločnostiach, v ktorých má akcionársky podiel. Navyše osoby vykonávajúce funkcie vzťahujúce sa na definovanie stratégie (orientácie) v bankovej nadácií mali zakázané zastávať uvedené funkcie v nadobúdajúcej banke.

28.   Pôvodné znenie článku 5 ods. 1 dekrétu č. 153/99 stanovovalo, že majetok bankovej nadácie musí byť v plnej miere určený na sledovanie jej štatutárnych cieľov a že bankové nadácie musia v rámci správy svojho majetku dbať na kritériá obozretného podnikania tak, aby sa zachovala hodnota majetku a aby sa dosiahla primeraná rentabilita. Článok 11 zákona č. 448/01 neskôr doplnil, že správa majetku musí byť v súlade s povahou bankových nadácií ako neziskových subjektov a so zásadami transparentnosti a morálky.

29.   Článok 6 ods. 1 stanovuje, že bankové nadácie môžu mať kontrolné podiely len v subjektoch a spoločnostiach, ktorých výlučným cieľom je správa operatívnych podnikov.

30.   Článok 25 ods. 1 a 2 dekrétu č. 153/99 stanovil vo svojom pôvodnom znení, že kontrolné podiely v nadobúdajúcich bankách mohli byť držané počas obdobia najviac štyroch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti dekrétu. Pri neuskutočnení predaja v uvedenej lehote sa podiely mohli držať počas dodatočného obdobia nepresahujúceho dva roky.

31.   Bankové nadácie sa mali zriecť kontrolných podielov v iných spoločnostiach ako nadobúdajúce banky, s výnimkou operatívnych podnikov, v lehote stanovenej dozorným úradom a v každom prípade do konca vyššie uvedeného štvorročného obdobia.

32.   Podľa zmien a doplnení zavedených v roku 2001 a 2003 bola pôvodná štvorročná lehota nahradená hraničným dátumom 31. decembra 2005. V každom prípade bolo potrebné zriecť sa kontrolných podielov v iných spoločnostiach, ako sú nadobúdajúce banky, s výnimkou operatívnych podnikov, pred 31. decembrom 2005.(8)

33.   V súlade s článkom 25 ods. 3 dekrétu č. 153/99, ak bankové nadácie uvedené hraničné dátumy nedodržia, dozorný úrad je oprávnený pristúpiť k zbaveniu dispozičných práv ku kontrolným podielom v miere nevyhnutnej na ukončenie kontroly.

34.   V prípade uplatniteľného daňového režimu článok 12 ods. 1 dekrétu č. 153/99 stanovuje, že bankové nadácie, ktoré svoje stanovy prispôsobili jeho ustanoveniam, sa považujú za neobchodné subjekty, aj keď svoje štatutárne ciele sledujú prostredníctvom operatívnych podnikov.

35.   Článok 12 ods. 2 toho istého dekrétu rozšíril režim uvedený v článku 6 dekrétu č. 601/73, teda 50 % zníženie dane z príjmu právnických osôb,(9) na bankové nadácie, ktoré svoje stanovy prispôsobili ustanoveniam dekrétu č. 153/99 a pôsobili v „príslušných sektoroch“. To isté sa uplatňovalo až dovtedy, dokedy boli ich stanovy prispôsobené požiadavkám dekrétu č. 153/99, na bankové nadácie, ktoré nemali povahu obchodného subjektu a ktoré sledovali zásadne ciele verejného záujmu a sociálnej pomoci v sektoroch uvedených v článku 12 dekrétu č. 356/90, v znení jeho neskorších zmien a doplnení.

36.   Napokon článok 12 ods. 3 dekrétu č. 153/99 uvádza, že bankové nadácie stratia povahu neobchodného subjektu a stratia prospech zo stanovených oslobodení od daní, ak po 31. decembri 2005 budú stále kontrolovať nadobúdajúcu banku.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

37.   Fondazione Cassa di Risparmio di San Miniato, banková nadácia,(10) požiadala podľa článku 10a zákona č. 1745/62 o oslobodenie od daňovej zrážky pre rok 1998 na splatnú daň z príjmu vyplývajúcu z jej akcionárskeho podielu v Cassa di Risparmio di San Miniato SpA a Casse Toscane SpA, dvoch bankách. Žiadosť bola zamietnutá daňovou správou v Toskánsku z dôvodu, že správa jej podielov v nadobúdajúcej banke bankovou nadáciou je obchodnou činnosťou, ktorá je nezlučiteľná s oslobodením podľa článku 10a zákona č. 1745/62.

38.   Fondazione Cassa di Risparmio di San Miniato spolu s Cassa di Risparmio di San Miniato SpA a Cassa di Risparmio di Firenze SpA, ktorá prevzala Casse Toscane SpA (ďalej len „žalovaní v spore vo veci samej“), ako subjekty zodpovedné za uskutočnenie zrážky z dividend, ktoré majú byť zaplatené v prospech Fondazione, uvedené rozhodnutie neúspešne napadli na Commissione tributaria provinciale di Firenze (Daňový súd mesta Florencie).

39.   V odvolacom konaní Commissione tributaria regionale della Toscana (Oblastný daňový súd Toskánska) rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušil a vyslovil, že nový právny režim výslovne stanovil uplatňovanie predmetných daňových výhod na bankové nadácie. Keďže neexistoval žiaden dôkaz, že obchodné činnosti Fondazione Cassa di Risparmio di San Miniato prevažovali nad jej cieľmi verejného záujmu a sociálnej pomoci, súd vyslovil, že Fondazione bola oprávnená mať prospech z 50 % zníženia dane z príjmov právnických osôb na základe článku 6 dekrétu č. 601/73 a v dôsledku toho bola oprávnená na oslobodenie od zrážky na splatnú daň z dividend v súlade s článkom 10a zákona č. 1745/62, výlučne čo sa týka jej cieľov verejného záujmu a sociálnej prospešnosti v určitých sektoroch.(11)

40.   Ministero dell’Economia e delle Finanze sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolalo na Corte Suprema di Cassazione, ktorý je názoru, že na rozhodnutie ním prejednávanej veci je najskôr nevyhnutné uistiť sa, či sú daňové výhody pre bankové nadácie zlučiteľné s pravidlami a zásadami Zmluvy ES, tak vo vzťahu k hospodárskej súťaži – najmä článkom 87 ES a 88 ES o štátnej pomoci –, ako aj vo vzťahu k zásadám zákazu diskriminácie (článok 12 ES), slobody usadiť sa (článok 43 ES a nasl.) a voľného pohybu kapitálu (článok 56 ES a nasl.).

41.   Čo sa týka článku 87 ES a nasl., vnútroštátny súd poznamenáva, že vo svojom rozhodnutí 2003/146/ES z 22. augusta 2002 o daňových opatreniach pre bankové nadácie vykonaných Talianskom [neoficiálny preklad] (ďalej len „rozhodnutie Komisie“)(12) Komisia preskúmala daňové opatrenia upravené článkom 12 ods. 2 dekrétu č. 153/99 vo svetle ustanovení o štátnej pomoci Zmluvy ES. V uvedenom rozhodnutí bola Komisia názoru, že v prípade bankových nadácií, ktoré priamo nevykonávali žiadnu činnosť v príslušných sektoroch, nepredstavovali preskúmavané vnútroštátne opatrenia štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pretože príjemcovia pomoci nespĺňali podmienky na to, aby boli považovaní za podniky na účely uvedeného ustanovenia.

42.   Vnútroštátny súd poukazuje na to, že na vnútroštátnej úrovni neexistuje zhoda v tom, či majú bankové nadácie obchodnú povahu.

43.   Zatiaľ čo talianska daňová správa sústavne tvrdí, že bankové nadácie majú obchodnú povahu, a podliehajú preto obvyklému daňovému režimu, talianska vláda argumentovala v rámci konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia Komisie, že bankové nadácie nemohli byť považované za podniky na účely pravidiel ES o hospodárskej súťaži. V kontexte súdnictva vnútroštátne súdy poukazujú na to, že dokonca aj ich vlastná judikatúra prejavuje v uvedenom ohľade nejednotnosť.

44.   Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na to, že určitá vnútroštátna judikatúra považuje článok 12 ods. 2 dekrétu č. 153/99 rozširujúci daňové výhody podľa článku 6 dekrétu č. 601/73 na bankové nadácie za ustanovenie, ktoré má len interpretačnú povahu, čiže daňové výhody by sa uplatnili tiež na ročné zdaňovacie obdobia pred nadobudnutím účinnosti dekrétu č. 153/99.

45.   Ďalej sa domnieva, že je nevyhnutné preskúmať platnosť rozhodnutia Komisie. V podstate zastáva názor, že Komisia nesprávne uplatnila Zmluvu ES a nesprávne zhodnotila povinnosti, povahu a úlohu bankových nadácií na talianskom bankovom trhu. Vnútroštátny súd tiež zastáva názor, že Komisia svoje rozhodnutie primerane neodôvodnila a nevykonala riadnu analýzu činnosti bankových nadácií vo vzťahu k nadobudnutiu a riadeniu akcionárskych podielov v iných podnikoch, ako je nadobúdajúca banka.

46.   Podľa názoru vnútroštátneho súdu existencia hospodárskej činnosti je tiež jasná zo skutočnosti, že kontrolné podiely v bankových spoločnostiach sú prenášané na osobitne vytvorené subjekty, že uvedená situácia je udržiavaná počas značného obdobia a že príjmy zo scudzenia týchto podielov sú používané na účely nadobudnutia a správy výrazných podielov v iných podnikoch s rôznymi cieľmi, medzi ktorými je hospodársky rozvoj systému.

47.   Navyše vnútroštátny súd zaujíma, či sa predmetný daňový režim nerovná diskriminácii na ujmu iným podnikom pôsobiacim na predmetnom trhu a zároveň porušeniu zásady práva usadiť sa a zásady voľného pohybu kapitálu.

48.   Vzhľadom na vyššie uvedené sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Majú sa právne subjekty (takzvané bankové nadácie) vytvorené na základe zákona [č. 218/90] a [dekrétu č. 356/90] v znení neskorších zmien, aby boli majiteľmi kontrolných podielov spoločností vykonávajúcich bankové činnosti a aby spravovali takéto podiely týkajúce sa dosť významnej časti súťažiteľov na trhu, spolu s priznaním zisku kontrolovaných spoločností týmto subjektom považovať za subjekty, na ktoré sa vzťahujú pravidlá hospodárskej súťaže Spoločenstva, aj keď sú poverené úlohami sociálnej prospešnosti? Pokiaľ ide o ustanovenie zavedené [dekrétom č. 153/99], predstavuje možnosť týchto subjektov ovplyvniť výnos z predaja takýchto podielov na získanie a správu významných podielov v iných podnikoch, najmä bankových, vrátane kontrolných podielov v nebankových podnikoch s inými cieľmi, okrem iného na hospodársky rozvoj systému, výkon činnosti podniku na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva?

2.      Vzťahuje sa v dôsledku toho na takéto subjekty spravované ustanoveniami [zákona č. 218/90] a [dekrétu č. 356/90] v znení neskorších zmien, ako aj ustanoveniami vyplývajúcimi zo všeobecnej reformy vykonanej [zákonom č. 461/98] a [dekrétom č. 153/99] úprava Spoločenstva týkajúca sa štátnej pomoci (články 87 až 88 ES), pokiaľ ide o prospešný daňový režim, ktorého sú adresátmi?

3.      V prípade kladnej odpovede na otázku 2, predstavuje režim úľavy z priamej dane z prijatých dividend, ktorý je predmetom sporu v tejto veci, štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES?

4.      Stále v prípade kladnej odpovede na otázku uvedenú [v bode 2], je platné rozhodnutie Európskej komisie z 22. augusta 2002 uznávajúce neuplatniteľnosť ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci na bankové nadácie, ak sa posudzuje z pohľadu zákonnosti a z pohľadu chýbajúceho alebo nedostatočného odôvodnenia uvedeného v tomto uznesení vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania?

5.      Nezávisle na uplatniteľnosti úpravy týkajúcej sa štátnej pomoci, predstavuje priznanie výhodnejšieho daňového režimu na rozdelenie zisku výlučne vnútroštátnych zvýhodnených bánk kontrolovaných nadáciami, teda zisku prijatého nadáciami alebo zisku podnikov, ktorých podiely sa získali vďaka výnosu z predaja podielov vo zvýhodnenej bankovej spoločnosti, diskrimináciu v prospech podnikov, ktorých podiely sú takto držané, na úkor iných podnikov prítomných na relevantnom trhu a zároveň porušenie zásad slobody usadiť sa a voľného pohybu kapitálu na základe článkov 12 ES, 43 ES a nasl. a 56 ES a nasl.?“

 Právny stav

 Prípustnosť

49.   Účastníci predkladajúci pripomienky vzniesli námietky k prípustnosti všetkých prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom.

 Prvá, druhá a tretia otázka

50.   Žalovaní v spore vo veci samej argumentujú, že prvé tri otázky by mali byť vyhlásené za neprípustné z týchto dôvodov.

51.   Po prvé, na rozdiel od toho, čo uvádza vnútroštátny súd vo svojom uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, výnimka podľa článku 10a zákona č. 1745/62 sa netýka zrážkovej dane ako takej, ale zrážky na zaplatenie splatnej dane; po druhé, ani uvedený článok, ktorý predchádzal zriadeniu bankových nadácií, ani žiadne iné ustanovenie nestanovuje uplatňovanie tam obsiahnutej výnimky na bankové nadácie; a po tretie, položené prejudiciálne otázky sú výlučne otázkami vnútroštátneho záujmu, keďže sa iba domáhajú určenia toho, či bankové nadácie požívajú právo využiť daňové výhody poskytnutých článkom 10a zákona č. 1745/62.

52.   Prvá a druhá z uvedených námietok sa týka údajného nesprávneho výkladu domácich pravidiel uplatniteľných na skutkové okolnosti sporu vo veci samej vnútroštátnym súdom.

53.   V súlade s ustálenou judikatúrou podľa článku 234 ES prekračuje výklad vnútroštátneho práva právomoc Súdneho dvora, pretože je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil rozsah pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení a spôsob, akým musia byť uplatňované.(13)

54.   Čo sa týka tretej námietky žalovaných, z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že je výlučne úlohou vnútroštátnych súdov, aby určili tak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ako aj význam otázok položených Súdnemu dvoru pre rozhodnutie vo veci. V dôsledku toho vtedy, keď sa otázky predložené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný vydať rozhodnutie.(14)

55.   Z uznesenia vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa Súdneho dvora nepýta, či sa vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide, uplatňujú na bankové nadácie v Taliansku – čo je otázka, na ktorú, zdá sa, si už vnútroštátny súd vytvoril názor –, ale aké je postavenie uvedených vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa pravidiel ES o hospodárskej súťaži. Za takých okolností je Súdny dvor povinný vnútroštátnemu súdu pomôcť.

56.   Komisia tvrdí, že Súdny dvor by mal ignorovať tie časti prvej a tretej prejudiciálnej otázky, ktoré sa týkajú dekrétu č. 153/99. Uvedený dekrét nadobudol účinnosť po tom, čo v roku 1998 došlo k skutkovým okolnostiam v spore vo veci samej, a nemá preto žiaden vzťah s vecou prejednávanou vnútroštátnym súdom.

57.   V súlade s ustálenou judikatúrou môžu byť prejudiciálne otázky zamietnuté, len ak je „celkom zrejmé, že výklad práva Spoločenstva, ktorý sa vyžaduje, nemá žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo predmetom sporu vo veci samej [alebo] vtedy, keď je problém hypotetický“(15).

58.   Nemyslím si, že je to tak v tomto prípade. Hoci účastníci konania predkladajúci pripomienky jeho názor nemusia zastávať, zostáva skutočnosťou, že príslušný vnútroštátny súd sa domnieva, že dekrét č. 153/99 má význam pre rozhodnutie ním prejednávaného sporu. Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že o ustanoveniach dekrétu týkajúcich sa daňového režimu talianske súdy v niektorých prípadoch rozhodli, že majú retroaktívny účinok v prípade bankových nadácií, spôsobiac ich uplatniteľnosť pred rokom 1998. Otázka výkladu podľa práva Spoločenstva týkajúceho sa dekrétu č. 153/99 sa už na prvý pohľad zdá byť významná pre spor vo veci samej.

59.   Vzhľadom na uvedené podľa môjho názoru podmienky stanovené v judikatúre Súdneho dvora na vyhlásenie prvej, druhej a tretej otázky za neprípustné nie sú splnené.

 Štvrtá otázka

60.   Žalovaní v spore vo veci samej sa domnievajú, že proti rozhodnutiu Komisie už nie je prípustný opravný prostriedok, pretože Taliansko ho nenapadlo v rámci lehôt stanovených podľa článku 230 ES. Na podporu svojho záveru poukazujú na rozsudok vo veci TWD Textilwerke Deggendorf.(16)

61.   Nemyslím si, že okolnosti tejto veci sú analogické okolnostiam vo veci TWD Textilwerke Deggendorf.

62.   V uvedenej veci bolo otázkou to, či žalobcovi vo vnútroštátnom konaní uplynula prekluzívna lehota na domáhanie sa nezákonnosti rozhodnutia Komisie na podporu žaloby podanej proti správnemu aktu, ktorým vnútroštátny orgán, vykonávajúc uvedené rozhodnutie Komisie, odvolal pomoc, ktorú žiadateľ dostal. Súdny dvor, zdôrazňujúc potrebu chrániť právnu istotu, dospel k záveru, že osoba, ktorá mohla napadnúť rozhodnutie a ktorá nechala uplynúť zákonnú lehotu v treťom odseku článku 230 ES, nemôže spochybniť zákonnosť uvedeného rozhodnutia na vnútroštátnych súdoch v žalobe podanej proti vnútroštátnemu vykonávaciemu opatreniu.

63.   Prejednávaná vec sa na rozdiel od uvedenej veci týka rozhodnutia Komisie adresovaného Taliansku, ktoré je svojou povahou všeobecné a ktorého platnosť nebola spochybnená na vnútroštátnom súde žiadnym z účastníkov konania zúčastňujúcich sa sporu vo veci samej. Otázka platnosti bola nastolená ex proprio motu vnútroštátnym súdom pri výkone jeho právomocí podľa článku 234 ES. V prejednávanej veci teda nie je prítomné možné zneužitie konania účastníkom, ktorý mal napadnúť rozhodnutie priamo na Súdnom dvore, ale tak neurobil, čo podľa mňa leží v centre judikátu vo veci TWD Textilwerke Deggendorf.

64.   Článok 234 ES neukladá vnútroštátnym súdom žiadnu lehotu na to, aby požiadali o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa platnosti aktov inštitúcií ES. V súlade s judikatúrou sú prejudiciálne otázky prípustné, ak sa zdajú byť relevantné pre rozhodnutie vo vnútroštátnych konaniach a právny a skutkový kontext je dostatočne vysvetlený. Práve pri hodnotení platnosti dotknutého aktu Spoločenstva, čo je podstatou veci, bude Súdny dvor posudzovať všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť platnosť aktu, vrátane požiadaviek vyplývajúcich zo zásady právnej istoty.

65.   Komisia tiež tvrdí, že štvrtá otázka je neprípustná. Rozhodnutie Komisie skúmalo zlučiteľnosť oslobodení od dane vyplývajúcich z dekrétu č. 153/99, ktorý nadobudol účinnosť po čase rozhodnom v spore vo veci samej, s pravidlami o štátnej pomoci v Zmluve. Okrem toho sa vzťahovalo na iné oslobodenia od dane, ako je oslobodenie od dane upravené v článku 10a zákona č. 1745/62, čo je ustanovenie, o ktoré ide v spore vo veci samej. Rozhodnutie Komisie nemá preto žiaden význam pre rozhodnutie sporu prejednávaného vnútroštátnym súdom.

66.   Taliansko argumentuje tým istým spôsobom ako Komisia a poukazuje na to, že keďže rozhodnutie Komisie neposudzovalo situáciu bankových nadácií podľa pôvodného právneho režimu, otázka jeho platnosti nemá pre spor vo veci samej význam.

67.   To, či sa článok 12 dekrétu č. 153/99 uplatňuje retroaktívne, alebo nie, či článok 6 dekrétu č. 601/73 a článok 10a zákona č. 1745/62 sú akýmkoľvek spôsobom prepojené podľa vnútroštátneho práva a či sú významné pre rozhodnutie sporu vo veci samej, sú otázky, o ktorých môže rozhodnúť iba vnútroštátny súd. Navyše, ako bolo analyzované vyššie, nie je zjavné, že položené otázky nemajú žiadnu súvislosť so skutočnosťou alebo predmetom sporu vo veci samej.(17)

68.   Z uvedeného vyplýva, že štvrtá otázka by tiež mala byť vyhlásená za prípustnú.

 Piata otázka

69.   Žalovaní v spore vo veci samej namietajú, že piata otázka je príliš neurčitá. Vnútroštátny súd nespresnil, ktoré aspekty predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy by mohli predstavovať prekážku výkonu slobôd garantovaných Zmluvou ES alebo ktoré bankové spoločnosti alebo nadácie by mali prospech z možnej diskriminácie.

70.   Je pravdou, že sama osebe je piata otázka akosi nepresná. Ak sa to však posudzuje ako celok, rozsiahle uznesenie vnútroštátneho súdu o prejudiciálnej otázke poskytuje skutkový a právny podklad nevyhnutný na to, aby umožnil Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú a pre vec významnú odpoveď týkajúcu sa predmetu piatej otázky.(18)

71.   Piata otázka by mala byť tiež vyhlásená za prípustnú.

 O veci samej

 Prvá a druhá otázka

72.   Svojou prvou a druhou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada objasnenia toho, či bankové nadácie z dôvodu skutočnosti, že vlastnia a riadia kontrolné podiely v nadobúdajúcich bankách a iných podnikoch, spĺňajú podmienky na to, aby boli „podnikmi“ na účely pravidiel o hospodárskej súťaži Zmluvy ES, najmä tých pravidiel, ktoré sa týkajú štátnej pomoci.

73.   Myslím si, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora bankové nadácie spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za podniky na účely práva Spoločenstva v dvoch prípadoch: po prvé, ak samotné vykonávajú „hospodársku činnosť“ v zmysle judikatúry, a/alebo po druhé, ak sú priamo alebo nepriamo zapojené do riadenia podnikov, ktoré vykonávajú takú hospodársku činnosť.

 Vykonávajú bankové nadácie hospodársku činnosť?

74.   Je všeobecne známe, že Súdny dvor prijal funkčný pojem podniku na účely pravidiel ES o hospodárskej súťaži. Či subjekt spĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za podnik, je určené tým, či vykonáva „hospodársku činnosť“ nezávisle od svojho právneho statusu a spôsobu financovania.(19) Podľa judikatúry vykonáva subjekt „hospodársku činnosť“ vtedy, keď „ponúka tovary alebo služby na trhu“. Súdny dvor ďalej vyslovil, že nezisková povaha predmetného subjektu alebo skutočnosť, že sleduje neobchodné ciele, je bezvýznamná pri určovaní, či subjekt spĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za podnik.(20)

75.   Aby sa určilo, či talianske bankové nadácie samotné vykonávajú „hospodársku činnosť“ v zmysle uvedenej judikatúry, treba preskúmať ich rozličné úlohy a činnosti podľa dvoch právnych režimov načrtnutých vyššie.

 Riadenie kontrolných podielov

76.   Podľa pôvodného právneho režimu sa zdá, že riadenie kontrolného podielu v nadobúdajúcej banke je obmedzené na predaj a/alebo nadobudnutie podielov, výkon akcionárskych práv a použitie výnosov z nich pri sledovaní štatutárnych cieľov verejného záujmu a sociálnej pomoci bankových nadácií.

77.   Ako argumentujú Komisia a žalovaní v spore vo veci samej, žiadnu z uvedených činností nemožno postaviť na roveň s „ponúkaním tovarov alebo služieb na trhu“. Pri prísnom výklade judikatúry teda nepredstavujú hospodársku činnosť na účely pravidiel o hospodárskej súťaži v Zmluve ES.

78.   Ja by som však išiel nad rámec uvedeného výkladu. Súhlasím s pripomienkami talianskej vlády, že subjekt by mal spĺňať podmienky na to, aby bol podnikom na účely pravidiel ES o hospodárskej súťaži, a to nie iba vtedy, keď ponúka tovary alebo služby na trhu, ale tiež vtedy, keď vykonáva iné činnosti, ktoré sú svojou povahou hospodárske a ktoré by mohli viesť k narušeniam trhu, na ktorom existuje hospodárska súťaž. Ako som navrhol v predchádzajúcich návrhoch, pri výklade toho, či je činnosť svojou povahou hospodárska, by mal byť kladený dôraz na to, či by uvedená činnosť „mohla, aspoň v zásade, byť vykonávaná súkromným podnikom na účel dosiahnutia zisku“(21).

79.   Uvedený výklad je opodstatnený potrebou zabezpečiť úplnú účinnosť pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži najmä vtedy, keď sú vykladané vo svetle ich konečného zmyslu, konkrétne, vyhnúť sa akýmkoľvek narušeniam hospodárskej súťaže na trhu spôsobeným správaním akéhokoľvek subjektu, či už verejného alebo súkromného. Súdny dvor sa o uvedený výklad oprel vtedy, keď, uplatňujúc pravidlá Zmluvy o hospodárskej súťaži vrátane článku 3 ods. 1 písm. g) ES v spojení s článkom 10 ES, rozšíril zákaz protisúťažného správania na činnosť verejných orgánov.(22)

80.   V tejto veci, ako poznamenáva Taliansko a ako je to navrhnuté v rozhodnutí Komisie,(23) nemožno vylúčiť možnosť, že existuje konkurenčný trh kontrolných podielov v bankových spoločnostiach. Pri spravovaní svojich podielov by boli bankové nadácie na takom trhu dôležitými hráčmi, najmä preto, lebo by po schválení ministerstvom financií mohli predať svoj kontrolný podiel v jednej nadobúdajúcej banke na to, aby nadobudli nový kontrolný podiel v inej. Uvedené činnosti by mohli viesť k narušeniam hospodárskej súťaže, ak by napríklad postavenie bankových nadácií ako kupujúcich bolo posilnené štátnou pomocou alebo ak by konali v zhode s inými podnikmi tak, aby zmenili cenu svojich kontrolných podielov. Predsa len pri zužujúcom výklade judikatúry, ako ho navrhuje Komisia a žalovaní v spore vo veci samej, uvedené protisúťažné správanie by pravidlám ES o hospodárskej súťaži uniklo. Je jasné, že takému výkladu sa treba vyhnúť.

81.   Zdá sa, že situácia je odlišná po nadobudnutí účinnosti dekrétu č. 153/99. Podľa nového právneho režimu – ktorý, ako vyplýva z pripomienok účastníkov na pojednávaní, bol sčasti odôvodnený skutočnosťou, že predchádzajúci režim nedosiahol svoj cieľ zabezpečiť úplné odčlenenie bankových nadácií a nadobúdajúcich bánk – môžu bankové nadácie priamo alebo nepriamo držať a riadiť iba kontrolné podiely v „operatívnych podnikoch“, ktoré priamo podporujú realizáciu ich štatutárnych cieľov verejného záujmu a pôsobia výlučne v definovaných „príslušných sektoroch“. Podielov v nadobúdajúcich bankách a v akýchkoľvek iných spoločnostiach sa treba zriecť do stanoveného hraničného dátumu, neskôr predĺženého do 31. decembra 2005. Ak nebudú uvedené hraničné dátumy splnené, dozorný úrad bude oprávnený nariadiť povinné zbavenie dispozičných práv na ukončenie kontroly nad spoločnosťou.

82.   Uložením uvedených povinností nový režim do značnej miery odstránil možnosť bankových nadácií ovplyvňovať trh kontrolných podielov, ak taký trh vôbec existuje. Zdá sa byť teraz nepravdepodobné, že na uvedenom trhu narušia hospodársku súťaž.

83.   Je samozrejme úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil, či sú podmienky v bodoch 81 a 82 vyššie splnené a najmä či existuje relevantný trh kontrolných podielov.

 Činnosti vykonávané priamo bankovými nadáciami pri uskutočňovaní ich cieľov v oblasti verejného záujmu a sociálnej pomoci

84.   Súhlasím s Komisiou, že pri sledovaní svojich cieľov v oblasti verejného záujmu a sociálnej pomoci môžu bankové nadácie vykonávať činnosti zahŕňajúce ponúkanie tovarov alebo služieb na trhoch, na ktorých existuje konkurencia. Sektory, v ktorých pôsobia bankové nadácie, tak podľa pôvodného, ako aj nového režimu, ako je vedecký výskum, vzdelávanie, umenie a zdravotníctvo, často fungujú za trhových podmienok a pôsobia v nich navzájom si konkurujúce podniky usilujúce sa o zisk.

85.   Keďže neprítomnosť motívu dosiahnutia zisku nie je dôvodom pre oslobodenie, bankové nadácie by za uvedených okolností mohli spĺňať podmienky na to, aby boli považované za podniky v zmysle judikatúry.

86.   Je úlohou vnútroštátneho súdu posúdiť, či bankové nadácie tým, že vykonávajú svoje štatutárne ciele, priamo vykonávajú hospodársku činnosť pozostávajúcu z ponúkania tovarov alebo služieb na trhu, na ktorom existuje hospodárska súťaž. Či je to tak, musí byť určené podľa okolností konkrétneho prípadu.

 Bankové nadácie ako materské subjekty podnikov

87.   V judikatúre Súdneho dvora treba chápať „podnik“ ako označenie „hospodárskej jednotky“ na účely práva hospodárskej súťaže.(24) Keď dcérska spoločnosť slobodne neurčuje svoje správanie na trhu, ale vykonáva pokyny udelené jej priamo alebo nepriamo materskou spoločnosťou, ktorou je celkom kontrolovaná, tvoria tieto spoločnosti hospodársku jednotku a mali by byť na účely práva ES týkajúceho sa hospodárskej súťaže posudzované ako jeden subjekt.(25)

88.   O podobné zdôvodnenie sa opiera judikatúra týkajúca sa pojmu hospodárska činnosť vyvinutého judikatúrou Súdneho dvora v súvislosti so šiestou smernicou o DPH, ktorú Komisia cituje na podporu svojich tvrdení, podľa ktorých spoločnosť, ktorej jediný účel je nadobúdať podiely v iných podnikoch a ktorá sa sama priamo alebo nepriamo nezapája do riadenia uvedených podnikov, bez toho, aby boli dotknuté jej práva ako akcionára, nevykonáva hospodársku činnosť v zmysle šiestej smernice.(26) Z toho vyplýva, že spoločnosť, ktorá priamo alebo nepriamo riadi také podniky, vykonáva hospodársku činnosť.

89.   Keďže nadobúdajúce banky jasne predstavujú podniky na účely pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži, bankové nadácie podľa pôvodného právneho režimu by tiež spĺňali podmienky na to, aby boli považované za podniky vtedy, keď bol ich akcionársky podiel sprevádzaný priamym alebo nepriamym zapojením sa do riadenia uvedených nadobúdajúcich bánk. Súdny dvor ako možný dôkaz takého zapojenia označil dodávku správnych a účtovníckych služieb, ako aj služieb informačných technológií dcérskym spoločnostiam.(27)

90.   Či sú uvedené podmienky prítomné, je skutkovou otázkou, o ktorej musí vnútroštátny súd rozhodnúť podľa okolností konkrétneho prípadu. Pritom by mal vnútroštátny súd zhodnotiť právomoci, ktoré vo vzťahu k nadobúdajúcim bankám bankové nadácie požívali a ako by uvedené právomoci mohli byť, alebo v skutočnosti boli, vykonávané na základe uplatniteľných vnútroštátnych pravidiel. Skutočnosť, že bankové nadácie držali väčšinový podiel, mohli vymenovať niektorých členov svojich vlastných riadiacich a dozorných orgánov do správnej rady a dozornej rady ich nadobúdajúcich bánk a že, hoci len na prechodné obdobie, musela byť zabezpečená prevádzková kontinuita medzi bankovými nadáciami a kontrolovanými nadobúdajúcimi bankami, treba podľa môjho názoru posudzovať zohľadňujúc zákaz, ktorý je uložený bankovým nadáciám, „priamo“ sa zapojiť do akejkoľvek bankovej činnosti alebo do akejkoľvek inej činnosti nevzťahujúcej sa na ich štatutárne ciele v oblasti verejného záujmu a sociálnej pomoci.

91.   Zdá sa, že zavedenie nového právneho režimu na druhej strane oslabilo prostriedky, ktorými mohli bankové nadácie vykonávať „rozhodujúci vplyv“ na svoje nadobúdajúce banky. Je samozrejme úlohou vnútroštátneho súdu rozhodnúť, či tomu tak je. Pri utváraní si svojho záveru by mal vnútroštátny súd podľa môjho názoru vziať do úvahy skutočnosť, že členovia riadiacich orgánov bankových nadácií majú teraz výslovne zakázané konať ako členovia správnej rady banky a že uvedený zákaz bol neskôr v roku 2003 rozšírený na riadiace alebo dozorné funkcie v spoločnostiach kontrolovaných nadobúdajúcou bankou alebo v spoločnostiach, v ktorých má nadobúdajúca banka podiel, a na osoby určujúce stratégiu bankovej nadácie. Vnútroštátny súd by tiež mal vziať do úvahy, že bankové nadácie majú výslovne zakázané vykonávať bankové funkcie a uskutočňovať buď priamo, alebo nepriamo, akúkoľvek formu financovania, úhrady nákladov alebo dotácie v prospech subjektov, ktorých cieľom je dosahovanie zisku alebo v prospech iných podnikov, bez ohľadu na ich povahu, ako sú operatívne podniky.

92.   Čo sa týka vzťahov s operatívnymi podnikmi podľa nového právneho režimu, ak na základe práv vyplývajúcich z ich akcionárskeho podielu bankové nadácie môžu vykonávať rozhodujúci vplyv na uvedené podniky, potom budú, v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou(28) spĺňať podmienky na to, aby boli považované za podniky, samozrejme za predpokladu, že operatívne podniky samotné takého podmienky spĺňajú. Skutočnosť, že operatívne podniky nesmú dosahovať zisk a musia pôsobiť v jednom z príslušných sektorov, nevylučuje možnosť, že môžu fungovať ponúkajúc tovary alebo služby v sektoroch, kde medzi súkromnými súťažiteľmi existuje hospodárska súťaž. Ak je to tak, bankové nadácie by z dôvodu svojho rozhodujúceho vplyvu na operatívne podniky tiež vykonávali hospodársku činnosť a podliehali by pravidlám Zmluvy ES o hospodárskej súťaži.

93.   Napokon, ako na to poukazuje talianska vláda, vtedy, keď bankové nadácie neprispôsobili svoje stanovy novému právnemu režimu alebo keď sa nezriekli svojich kontrolných podielov tak, ako to vyžadoval nový právny režim, úvahy, ktoré som rozvinul v súvislosti so starým právnym režimom, zostávajú platné.

 Tretia otázka

94.   Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či systém daňových výhod a úľav, ako je opísaný v uznesení vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES.

95.   Komisia tvrdí, že ak by príjemcovia oslobodenia od dane – bankové nadácie – spĺňali podmienky na to, aby boli považovaní za podniky, daňový režim by v zásade spĺňal podmienky na to, aby bol považovaný za štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES, ibaže by bol daňový režim odôvodnený povahou všeobecnej štruktúry systému, ktorého časť tvorí.

96.   Taliansko uznáva, že ak sa článok 12 dekrétu č. 153/99 vykladá ako rozšírenie daňových výhod obsiahnutých v článku 6 dekrétu č. 601/73 v spojení s článkom 10a zákona č. 1745/62 retroaktívne na bankové nadácie podľa pôvodného právneho režimu, uvedené daňové výhody predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

97.   Žalovaní v spore vo veci samej tvrdia, že sporný daňový režim nespĺňa podmienku selektivity nevyhnutnú na to, aby predstavoval štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES.

98.   Podľa môjho názoru, ak sú predmetné daňové výhody udelené podnikom definovaným v zmysle judikatúry analyzovanej v kontexte prvej a druhej otázky,(29) predstavovali by štátnu pomoc podľa článku 87 ods.1 ES.

99.   Podľa judikatúry opatrenia, ktoré v rôznych formách zmierňujú platby, ktoré sú obvykle zahrnuté do rozpočtu podniku a ktoré bez toho, aby preto boli dotáciami stricto sensu, sú svojich charakterom podobné a majú rovnaký účinok, sú považované za opatrenia predstavujúce pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES.(30)

100. Uvedené opatrenia zahŕňajú daňové výhody udeľované členskými štátmi, hoci nezahŕňajú prevod zdrojov štátu. Daňové výhody spĺňajú kritérium poskytovania bezdôvodnej výhody v tom, že dostávajú osoby, na ktoré sa uplatňujú do výhodnejšej finančnej situácie, než v akej sú ostatní platitelia daní.(31) Zdá sa, že rozšírením daňovej úľavy na bankové nadácie poskytujú napadnuté opatrenia práve takýto prospech pre svojich príjemcov.

101. Pre vec nie je dôležité, či daňová výhoda spočíva v oslobodení bankových nadácií od zrážkovej dane, ako to uvádza uznesenie vnútroštátneho súdu o začatí prejudiciálneho konania, alebo od zrážky na splatnú daň, ako argumentujú účastníci konania predkladajúci pripomienky. V oboch prípadoch sa príjemcom oslobodenia priznáva bezdôvodná výhoda – či už je ňou nezaplatenie celej sumy daní, alebo podstatný odklad platenia.

102. Čo sa týka kritéria selektivity, podľa ktorého musia mať z opatrenia prospech určité podniky alebo výroba určitých tovarov, Komisia podľa môjho názoru správne tvrdí, že tým, že z nich majú prospech určité podniky na základe svojej právnej povahy (verejnoprávne nadácie alebo subjekty) a konkrétny sektor (vzdelávanie, verejné zdravie, atď.), v ktorom pôsobia, článok 10a zákona č. 1745/62 uvedené kritérium už na prvý pohľad spĺňa.

103. Rovnaká argumentácia sa uplatňuje aj pri článku 12 dekrétu č. 153/99 v spojení s článkom 6 dekrétu č. 601/73 v rozsahu, v akom rozširuje 50 % zníženie dane z príjmov právnických osôb na bankové nadácie za podmienky, že obmedzia svoje činnosti na príslušné sektory.

104. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora by však vnútroštátny súd mal posúdiť, či uvedené ustanovenia daňovej právnej úpravy môžu byť odôvodnené povahou všeobecnej štruktúry systému, ktorého sú súčasťou; v takom prípade by nepatrili do rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.(32) Zdá sa, že rozšírenie sporných daňových výhod na bankové nadácie vyplýva z cieľa sledovaného vnútroštátnou právnou úpravou, ktorým je to, aby z nich mali prospech určité subjekty majúce ciele v oblasti verejného záujmu alebo sociálnej pomoci a nie z vnútornej logiky daňových pravidiel alebo techniky zdaňovania. Ak je to tak, výhody udelené bankovým nadáciám by splnili kritérium selektivity.

105. Napokon v súlade s judikatúrou nie je skutočnosť, že predmetné opatrenia sledujú ciele sociálnej prospešnosti a verejného záujmu, rozhodujúca, čo sa týka ich kvalifikácie ako štátnej pomoci podľa článku 87 ods. 1 ES.(33)

106. Za predpokladu, že sú prítomné ostatné prvky pojmu štátnej pomoci – konkrétne, narušenie hospodárskej súťaže a vplyv na obchod medzi členskými štátmi – a že daňové výhody nie sú odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou systému, čo musí posúdiť vnútroštátny súd, daňové výhody, o ktoré ide v spore vo veci samej, či už oslobodenie od zrážky na splatnú daň alebo zníženie dane z príjmov právnických osôb, spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES, ak sú udelené „podnikom“ v zmysle pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži, ako to bolo analyzované v kontexte prvej a druhej otázky.

 Štvrtá otázka

107. Svojou štvrtou otázkou žiada vnútroštátny súd, aby Súdny dvor rozhodol o platnosti rozhodnutia Komisie.

108. Platnosť rozhodnutia Komisie musí byť zhodnotená s odkazom na jeho osobitný predmet, teda analýzu nového právneho režimu.

109. Určité predbežné poznámky sa zdajú byť nevyhnutné. Judikatúra nie je celkom jednotná v prípade náležitého rozsahu preskúmavania Súdnym dvorom v tejto oblasti. Vtedy, keď rozhodnutie Komisie zahŕňa komplikované ekonomické hodnotenia, judikatúra vo všeobecnosti obmedzila úlohu Súdneho dvora na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá týkajúce sa odôvodňovania rozhodnutí, či boli skutkové okolnosti presne uvedené a či došlo k nejakej zjavnej chybe v posúdení alebo k zneužitiu právomocí, a zakázala súdom Spoločenstva nahrádzať ekonomické hodnotenie Komisie svojím vlastným ekonomickým hodnotením.(34) Uvedená judikatúra sa týka rozhodnutí Komisie prijatých podľa článku 81 ods. 3 a článku 87 ods. 3 ES, kde sa Komisia teší širokému oprávneniu voľnej úvahy, ale tiež podľa článku 87 ods. 1 ES.(35)

110. V iných prípadoch však Súdny dvor vyslovil, že keďže štátna pomoc je „právnym pojmom, ktorý treba vykladať na základe objektívnych faktorov [,…] súdy Spoločenstva v zásade musia, majúc na zreteli tak osobitné črty nimi prejednávanej veci, ako aj technickú alebo komplikovanú povahu hodnotení Komisie, uskutočniť dôkladné preskúmanie toho, či opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti článku [87 ods. 1] Zmluvy“.(36)

111. V súvislosti s otázkou, či opatrenie štátu predstavuje štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES, by som sa prikláňal k intenzívnejšiemu overovaniu rozhodnutí Komisie Súdnym dvorom, hoci treba pripustiť, že to môže predstavovať praktické problémy v konaniach podľa článku 234 ES. Objektívna povaha pojmu štátnej pomoci a skutočnosť, že na rozdiel od výlučnej a širokej diskrečnej právomoci Komisie podľa článku 87 ods. 3 ES alebo článku 81 ods. 3 ES Komisia zdieľa úlohu vykladať a uplatňovať článok 87 ods. 1 ES, hoci na odlišné účely, s vnútroštátnymi súdmi, podľa môjho názoru vyžadujú, aby neboli preskúmavacie právomoci Súdneho dvora obmedzené na isté konkrétne dôvody. V dôsledku uvedeného môžu súdy Spoločenstva, kde je to vhodné, nahradiť ekonomické hodnotenie Komisie svojím vlastným ekonomickým hodnotením, akokoľvek môže byť prv uvedené hodnotenie komplikované.

112. Opačný prístup by bol tiež v rozpore so skutočnosťou, že Súdny dvor od vnútroštátnych súdov požadoval, aby pri určovaní toho, či opatrenie štátu predstavuje štátnu pomoc podľa Zmluvy, uplatňovali úplnú ekonomickú analýzu všetkých relevantných faktorov.(37)

113. Tento problém však nie je nevyhnutné vyriešiť na tomto mieste, pretože rozhodnutie Komisie by podľa môjho názoru v žiadnom prípade nemohlo byť považované za neplatné.

114. Je zrejmé, že bol rešpektovaný správny procesný postup. Kroky, ktoré boli uskutočnené, a dôvody na začatie konania podľa článku 88 ods. 2 ES sú jasne vysvetlené v rozhodnutí Komisie.(38)

115. Podľa judikatúry „odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť primerané aktu, o ktorý ide, a jasným a nepochybným spôsobom musí odhaľovať argumentáciu sledovanú inštitúciou, ktorá prijala predmetné opatrenie, takým spôsobom, aby to dotknutým osobám umožnilo určiť dôvody opatrenia a aby to príslušnému súdu umožnilo vykonávať svoju preskúmavaciu právomoc. … Nie je nevyhnutné, aby odôvodnenie obsahovalo všetky príslušné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie spĺňa požiadavky článku 253 ES musí byť posúdená s ohľadom nie len na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext a všetky právne pravidlá upravujúce predmetnú záležitosť“(39).

116. Rozhodnutie začína úvodným zhodnotením napadnutých opatrení, ktoré viedlo Komisiu k začatiu konania podľa článku 88 ods. 2 ES. Potom pristupuje k podrobnému opisu právomocí, úloh a funkcií bankových nadácií podľa nového režimu a dotknutých daňových výhod. Tiež obsahuje pripomienky adresáta rozhodnutia, Talianska, a zhrnutie pripomienok predložených dotknutými tretími osobami.

117. Na pozadí uvedeného rámca Komisia pristupuje k rozvinutiu právnej argumentácie, na ktorej sú založené jej závery, vrátane krátkej analýzy judikatúry podporujúcej jej závery a nie len odkazu na ňu.(40) Podľa môjho názoru je argumentácia vyjadrená „jasným a nepochybným spôsobom“, a teda spĺňa štandardy stanovené Súdnym dvorom.

118. Čo sa týka povinnosti presne uviesť skutkové okolnosti, treba poznamenať, že uznesenie vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespochybňuje tvrdenia týkajúce sa skutkových okolností prednesené Komisiou, ale skôr ich právne hodnotenie vo svetle pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži. V každom prípade, ako je uvedené vyššie, je zjavné, že skutkový rámec je riadne opísaný, a preto rozhodnutie Komisie nezlyháva ani v tomto ohľade.

119. Podľa môjho názoru nie sú žiadne dôvody dospieť k záveru, že Komisia pochybila vo svojom ekonomickom posúdení preverovaných vnútroštátnych opatrení. V podstate vnútroštátny súd kritizuje Komisiu za to, že nevzala riadne do úvahy účinky, ktoré by mohlo mať na bankový trh spravovanie kontrolných podielov a prípadné nakladanie s kontrolnými podielmi bankových nadácií v nadobúdajúcich bankách, najmä vo svetle ich úlohy „hospodárskeho rozvoja systému“. Vnútroštátny súd tiež kritizuje Komisiu za to, že riadne nepreskúmala vzťah medzi bankovými nadáciami a ich „operatívnymi podnikmi“.

120. Body 36 až 39, 43 až 45 a 48 až 50 rozhodnutia Komisie sú venované preskúmaniu uvedených problémov.

121. Na základe uvedeného preskúmania Komisia dospela k záveru, že povinnosť zriecť sa akéhokoľvek kontrolného podielu v rámci určenej lehoty spolu s povinnosťami a obmedzeniami uloženými novým právnym režimom členom vnútorných orgánov a vedúcim výkonným pracovníkom bankových nadácií v súvislosti s ich vzťahmi s nadobúdajúcimi bankami – najmä zákaz vykonávania správnych, riadiacich alebo dozorných funkcií v nadobúdajúcich bankách alebo akomkoľvek inom finančnom alebo bankovom podniku – a obmedzenia týkajúce sa riadenia ich majetku posilnili oddelenie bankových nadácií a finančných inštitúcií, čím pomohli „zmierniť zodpovedajúce obavy vyjadrené v rozhodnutí začať konanie“(41). Komisia dospela k záveru, že riadenie ich majetku nebolo hospodárskou činnosťou, a preto nevytvorilo z bankových nadácií podniky v zmysle článku 87 ods. 1 ES.(42)

122. Komisia tiež poznamenala, že bankové nadácie nie sú oprávnené vlastniť žiaden kontrolný podiel v iných podnikoch ako operatívne podniky. Komisia vyslovila, že vtedy, keď činnosti operatívnych podnikov spočívajú v poskytovaní služieb na trhu, na ktorom existuje hospodárska súťaž, schopnosť bankových nadácií „kontrolovať podniky môže narušiť hospodársku súťaž a ich činnosti nemôžu byť celkom imúnne voči dohľadu nad hospodárskou súťažou“(43). Komisia dospela k záveru, že „možnosť nadobudnutia kontroly nad operatívnymi podnikmi… by z [bankových] nadácií nevytvorila podniky v rozsahu, v akom by z toho nevyplývalo priame zapojenie sa do činnosti kontrolovaného podniku“(44).

123. Na uvedenom základe Komisia rozhodla, že bankové nadácie nespĺňali podmienky na to, aby boli považované za podniky na účely článku 87 ods. 1 ES, ibaže by vykonávali hospodársku činnosť v zmysle judikatúry, teda ponúkaním tovarov alebo služieb na trhu, na ktorom existuje hospodárska súťaž, dokonca aj v jednom z „príslušných sektorov“.

124. Napriek pochybnostiam vnútroštátneho súdu, a ako to naznačuje moja argumentácia uvedená vyššie,(45) v podstate súhlasím s hodnotením Komisie a s jej záverom týkajúcim sa povahy bankových nadácií podľa nového právneho režimu. Uznesenie vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa môjho názoru neponúka dodatočné právne alebo hospodárske prvky alebo alternatívnu analýzu, ktoré by mohli spochybniť hodnotenie uskutočnené Komisiou.

125. Čo sa týka obavy vnútroštátneho súdu, že analýza Komisie dáva nedostatočnú váhu úlohe bankových nadácií, „hospodárskeho rozvoja systému“, z ustálenej judikatúry vyplýva, že opatrenia štátu spĺňajú podmienky na to, aby boli považované za štátnu pomoc nie pre ich ciele, ale pre ich účinky. Skutočnosť, že bankové nadácie majú ako jednu zo svojich úloh „hospodársky rozvoj systému“, ich sama osebe nemení na podniky na účely pravidiel Zmluvy ES o hospodárskej súťaži.

126. Dospievam preto k záveru, že rozhodnutie Komisie nie je postihnuté nesprávnym posúdením.

127. Vzhľadom na vyššie uvedené je odpoveď na štvrtú otázku taká, že neexistujú žiadne dôvody na vyhlásenie rozhodnutia Komisie 2003/146 za neplatné.

 Piata otázka

128. Znenie piatej otázky nie je celkom jasné. V kontexte uznesenia vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa však zdá, že vnútroštátny súd sa v zásade usiluje zistiť, či by sa daňové výhody, o ktoré ide v spore vo veci samej, mohli rovnať diskriminácii zakázanej podľa článku 12 alebo či by mohli porušiť právo usadiť sa podľa článku 43 ES a nasl. a voľný pohyb kapitálu podľa článku 56 ES a nasl., teda práva predstavujúce konkrétne vyjadrenia zásady zákazu diskriminácie.

129. Aj keď pri súčasnom stave práva Spoločenstva priame dane nepatria ako také do právomoci Spoločenstva, v zmysle judikatúry členské štáty musia napriek tomu vykonávať im ponechané právomoci v súlade s právom Spoločenstva, čo zahŕňa rešpektovanie ustanovení o práve usadiť sa a o voľnom pohybe kapitálu.(46)

130. Hoci je v konečnom dôsledku úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol o rozsahu pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení, zo súdneho spisu vyplýva, že daňové výhody, o ktoré ide, nie sú osobitne koncipované pre bankové nadácie. Článok 10a zákona č. 1745/62 nepokrýva len dividendy vyplývajúce z bankových činností ale uplatňuje sa všeobecne na dividendy získané v Taliansku neobchodnými subjektmi sledujúcimi sociálne ciele alebo ciele verejného záujmu. Uvedené ustanovenie sa uplatňuje na akúkoľvek dividendu získanú v Taliansku akýmkoľvek subjektom, ktorý spĺňa kritériá uvedené v tomto zákone bez rozlíšenia z dôvodu ich miesta usadenia sa.

131. To isté platí pre 50 % zníženie dane z príjmov právnických osôb v prospech neobchodných subjektov sledujúcich ciele sociálneho a verejného záujmu, ktoré článok 12 dekrétu č. 153/99 rozširuje na bankové nadácie, ktoré prispôsobili svoje stanovy jeho všeobecným ustanoveniam a pôsobia v „príslušných sektoroch“. Bankové nadácie môžu mať prospech z týchto výhod, pretože sa stávajú subjektmi výlučne sa venujúcimi sledovaniu cieľov verejného záujmu a sociálnej pomoci. Zdá sa, že také daňové výhody sa udeľujú ktorémukoľvek subjektu podliehajúcemu dani z príjmov právnických osôb v Taliansku, ktorý spĺňa podmienky, bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo miesto usadenia sa.

132. Na záver možno konštatovať, že nič v uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania nesvedčí o tom, že predmetné vnútroštátne ustanovenia sú samé osebe, priamo alebo nepriamo diskriminujúce spôsobom, ktorý by bol v rozpore s článkom 12 ES, alebo že predstavujú prekážky práva usadiť sa alebo prekážky voľného pohybu kapitálu podľa článkov 43 ES a nasl. a 56 ES a nasl.

133. Vzhľadom na vyššie uvedené na piatu otázku treba odpovedať v tom zmysle, že daňový režim poskytujúci bankovým nadáciám daňové výhody z ich príjmu nadobudnutého v Taliansku kvôli ich cieľom verejného záujmu a sociálnej pomoci bez toho, aby rozlišoval z dôvodu štátnej príslušnosti alebo miesta usadenia sa, neporušuje články 12 ES, 43 ES a nasl. a článok 56 ES a nasl.

 Návrh

134. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na otázky Corte Suprema di Cassazione odpovedať takto:

1.      (Otázky 1 a 2) Bankové nadácie, tak ako sú upravené zákonom č. 218 z 30. júla 1990 a súvisiacim legislatívnym dekrétom č. 356 z 20. novembra 1990 v znení následných zmien a doplnení a zákonom č. 461 z 23. decembra 1998 a legislatívnym dekrétom č. 153 zo 17. mája 1999 v znení následných zmien a doplnení, by spĺňali podmienky na to, aby boli považované za podniky na účely pravidiel hospodárskej súťaže v Zmluve ES a najmä článku 87 ods. 1 ES o štátnej pomoci, ak by vykonávali hospodársku činnosť v zmysle judikatúry Súdneho dvora. Tak by to bolo v prípade, ak:

–      pri spravovaní svojich kontrolných podielov v nadobúdajúcich bankách alebo v akomkoľvek inom podniku existuje relevantný trh, na ktorom môžu súkromné podniky vykonávať tú istú činnosť na účel dosiahnutia zisku,

alebo

–      pri uskutočňovaní svojich štatutárnych cieľov verejného záujmu a sociálnej pomoci ponúkajú tovary alebo služby na trhu, na ktorom existuje hospodárska súťaž,

alebo

–      na základe práv vyplývajúcich z ich kontrolných podielov alebo iným spôsobom sa priamo alebo nepriamo zapájajú do riadenia podnikov, ktoré samotné vykonávajú hospodársku činnosť v zmysle judikatúry.

2.      (Otázka 3) Za predpokladu, že sú prítomné ostatné prvky pojmu štátnej pomoci – konkrétne, narušenie hospodárskej súťaže a vplyv na obchod medzi členskými štátmi – a že daňové výhody nie sú odôvodnené povahou alebo všeobecnou štruktúrou systému, čo musí posúdiť vnútroštátny súd, daňový režim, o ktorý ide v spore vo veci samej, by spĺňal podmienky na to, aby bol považovaný za štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES, ak je udeľovaná „podnikom“ v zmysle pravidiel Zmluvy o hospodárskej súťaži, ako to bolo analyzované v kontexte prvej a druhej otázky.

3.      (Otázka 4) Neexistujú žiadne dôvody na vyhlásenie rozhodnutia Komisie 2003/146/ES za neplatné.

4.      (Otázka 5) Daňový režim poskytujúci okrem iného bankovým nadáciám daňové výhody z ich príjmu nadobudnutého v Taliansku kvôli ich cieľom verejného záujmu a sociálnej pomoci bez toho, aby rozlišoval z dôvodu štátnej príslušnosti alebo miesta usadenia sa, neporušuje články 12 ES, 43 ES a nasl. a článok 56 ES a nasl.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Istituzione di una ritenuta d’acconto o di imposta sugli utili distribuiti dalle società e modificazioni della disciplina della nominatività obbligatoria dei titoli azionari (GURI č. 5 zo 7. januára 1963, s. 61) v znení doplnení uskutočnených článkom 6 zákonného dekrétu č. 22/1967 z 21. februára 1967, nuove disposizioni in materia di ritenuta d’acconto o di imposta sugli utili distribuiti dalle società (GURI č. 47 z 22. februára 1967, s. 1012), ktorý bol do podoby zákona so zmenami a doplneniami prevedený zákonom č. 209 z 21. apríla 1967 (GURI č. 101 z 22. apríla 1967, s. 2099).

3 – Disciplina delle agevolazioni tributarie (GURI č. 268 zo 16. októbra 1973, s. 3).

4 – Vo svojom uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania opisuje vnútroštátny súd článok 10a ako výnimku zo zrážkovej dane a nie zo zrážky platby preddavku splatnej dane. Pozri body 51 a 101 nižšie.

5 – Ktorým taliansky parlament poveril vládu úlohou reorganizovať ustanovenia občianskeho a daňového práva uplatniteľné na prevádzajúce subjekty uvedené v článku 11 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 356, rovnako ako aj daňový režim činností na reštrukturalizáciu bánk. GURI č. 4 zo 7. januára 1999, s. 4.

6 – Článok 11 zákona č. 448 z 28. decembra 2001 týkajúci sa štátneho rozpočtu na rok 2002 doplnil do príslušných sektorov tieto: rodina a s ňou spojené hodnoty, vyučovanie a školenie mladých ľudí, vyučovanie, vzdelávanie a školenie vrátane nákupu publikácií pre školu, dobrovoľnícka, filantropická a charitatívna činnosť, náboženstvo a duševný rozvoj, pomoc starým osobám, občianske práva, prevencia kriminality a verejná bezpečnosť, potravinová bezpečnosť a kvalitné poľnohospodárstvo, miestny rozvoj a výstavba sociálnych bytov na miestnej úrovni, ochrana spotrebiteľa, civilná ochrana, verejné zdravie, preventívna a rehabilitačná medicína, športové aktivity, prevencia a liečenie toxikománie, patológie a psychické a mentálne poruchy, vedecký a technologický výskum, ochrana a kvalita životného prostredia, umenie, kultúrne aktivity a statky.

7 – Zákon č. 350 z 24. decembra 2003 týkajúci sa štátneho rozpočtu na rok 2004.

8 – Článok 11 zákona č. 448/01 z 28. decembra 2001 a článok 4 zákonného dekrétu č. 143 z 24. júna 2003, ktorý bol do podoby zákona so zmenami s doplneniami prevedený zákonom č. 212 z 1. augusta 2003.

9 – Pozri bod 13 vyššie.

10 – Popis vnútroštátneho konania uvedený v uznesení vnútroštátneho súdu o návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa v niektorých ohľadoch odlišuje od popisu uvedeného účastníkmi, ktorí predložili pripomienky. Tak vo svojom uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd nespomína skutočnosť, že spor na vnútroštátnej úrovni sa týka žiadosti o oslobodenie od dane podanej za rok 1998, a preto predchádza prijatiu dekrétu č. 153/99. Uvedenú výhradu uviedli iba účastníci predkladajúci pripomienky. Opis úlohy zohrávanej rozličnými účastníkmi vnútroštátneho konania sa nie vždy zhoduje. Uznesenie vnútroštátneho súdu zmieňuje napríklad Cassa di Risparmio di San Miniato SpA a nie jeho holding Fondazione ako pôvodného žiadateľa. Z pripomienok predložených inými účastníkmi sa zdá, že to bola v skutočnosti Fondazione, ktorá bola na počiatku pôvodnej žiadosti o oslobodenie. Uvedené odlišnosti však v podstatnom rozsahu neovplyvňujú podstatu veci. Pozri tiež body 51 a 101 nižšie.

11 – Zdá sa, že medzi uvedenými dvoma ustanoveniami podľa vnútroštátneho práva existuje spojitosť. Pozri bod 67 nižšie.

12 – Ú. v. EÚ L 55, 2003, s. 56.

13 – Pozri okrem iného rozsudok zo 7. decembra 1995, Ayuntamiento de Ceuta, C-45/94, Zb. s. I-4385, bod 26.

14 – Pozri okrem iného rozsudok z 12. apríla 2005, Keller, C-145/03, Zb. s. I-2529, bod 33.

15 – Pozri okrem iného rozsudok z 5. februára 2004, Schneider, C-380/01, Zb. s. I-1389, bod 22 a tam citovanú judikatúru.

16 – Rozsudok z 9. marca 1994, C-188/92, Zb. s. I-833.

17 – Pozri body 57 a 58 vyššie a tam citovanú judikatúru.

18 – Pozri rozsudok z 22. mája 2003, Korhonen a i., C-18/01, Zb. s. I-5321, bod 20 a tam citovanú judikatúru.

19 – Rozsudok z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C-41/90, Zb. s. I-1979, bod 21. Pre nedávnu judikatúru pozri rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a. i./Komisia (C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 112 a tam citovanú judikatúru). Pozri tiež moje návrhy vo veci AOK Bundesverband a i. (rozsudok zo 16. marca 2004, C-264/01, C-306/01, C-354/01 a C-355/01, Zb. s. I-2493, bod 25).

20 – Pozri okrem iného rozsudky zo 16. novembra 1995, FFSA a i., C-244/94, Zb. s. I-4013, bod 21, a z 12. septembra 2000, Pavlov a i., C-180/98 až C-184/98, Zb. s. I-6451, bod 117 a tam citovanú judikatúru.

21 – Pozri moje návrhy vo veci AOK, už citované v poznámke pod čiarou 19, bod 27 a tam citovanú judikatúru.

22 – Pozri rozsudky z 11. apríla 1989, Ahmed Saeed Flugreisen a SilverLine Reisebüro, 66/86, Zb. s. 803, bod 48 a tam citovanú judikatúru, a z 9. júna 1994, Delta Schiffahrts- und Speditionsgesellschaft, C-153/93, Zb. s. I-2517, bod 14 a tam citovanú judikatúru.

23 – V bode 9, tretia zarážka.

24 – Rozsudok z 12. júla 1984, Hydrotherm, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11. Pozri rovnako rozsudok Dansk Rørindustrie a i./Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 112 a tam citovanú judikatúru. Obdobne, Súd prvého stupňa vyslovil, že „článok 85 ods. 1 Zmluvy o EHS je zameraný na hospodárske jednotky, ktoré pozostávajú z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré sledujú konkrétny hospodársky cieľ na dlhotrvajúcom základe a môžu prispieť k spáchaniu takého druhu porušenia, ako je uvedený v uvedenom ustanovení“. Rozsudok z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T-11/89, Zb. s. II-757, bod 311.

25 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T-102/92, Zb. s. II-17, bod 51. Pozri tiež rozsudky z 24. októbra 1996, Viho/Komisia, C-73/95 P, Zb. s. I-5457, bod 16 a tam citovanú judikatúru, ako aj z 31. októbra 1974, Sterling Drug, 15/74, Zb. s. 1147, bod 41. Stojí tiež za zmienku, že podľa článku 3 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 257, 1990, s. 13; Mim. vyd. 08/001, s. 31), dcérska spoločnosť sa nepovažuje za nezávislú vtedy, keď existuje možnosť, aby materská spoločnosť „uplatňova[la] rozhodujúci vplyv na podnik“. Pozri tiež kritériá konsolidácie účtovných závierok materských a dcérskych podnikov obsiahnuté v siedmej smernici v oblasti práva obchodných spoločností (smernica Rady 83/349/EHS z 13. júna 1983, Ú. v. ES L 193, 1983, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 58) a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Warner vo veci Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia (rozsudok zo 6. marca 1974, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223 a najmä s. 262 až 268), kde ako praktické pravidlo generálny advokát navrhol, že kedykoľvek má materská spoločnosť väčšinový podiel, dcérska spoločnosť v zásade nie je nezávislá.

26 – Rozsudok zo 14. novembra 2000, Floridienne a Berginvest, C-142/99, Zb. s. I-9567, body 17 až 19 a tam citovaná judikatúra. Súhlasím s tým, že kvôli zrozumiteľnosti a jednotnosti by mali mať rovnaké pojmy v rozličných oblastiach práva Spoločenstva vo všeobecnosti rovnaký význam, okrem prípadov, ak povaha alebo osobitné črty oblasti, ktorej tvorí uvedený pojem súčasť, môžu odôvodniť iný význam a ad hoc výklad. V tomto konkrétnom prípade sa zdá byť primerané akceptovať návrh Komisie, že judikatúru týkajúcu sa šiestej smernice o DPH možno analogicky uplatniť na účely pravidiel hospodárskej súťaže.

27 – Rozsudok Floridienne a Belginvest, už citovaný v poznámke pod čiarou 26, tamže.

28 – Pozri poznámky pod čiarou 24, 25 a 26.

29 – Pozri body 79 až 93 vyššie.

30 – Pozri okrem iného rozsudok z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb. s. I-2981, bod 15 a tam citovanú judikatúru.

31 – Rozsudok z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C-387/92, Zb. s. I-877, bod 14. Pozri tiež rozsudok z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857, body 25 a 26 a tam citovanú judikatúru.

32 – Pozri okrem iného rozsudok z 29. apríla 2004, Gil Insurance a i., C-308/01, Zb. s. I-4777, bod 72 a tam citovanú judikatúru.

33 – Pozri poznámku pod čiarou 20.

34 – Pozri okrem iného rozsudky Súdneho dvora z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C-56/93, Zb. s. I-723, bod 11 a tam citovanú judikatúru, a zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C-169/95, Zb. s. I-135, bod 34, rovnako ako aj rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T-380/94, Zb. s. II-2169, bod 56, z 28. februára 2002, Atlantic Container Line a i./Komisia, T-395/94, Zb. s. II-875, bod 257, a z 25. júna 1998, British Airways a i. a British Midland Airways/Komisia, T-371/94 a T-394/94, Zb. s. II-2405, bod 79.

35 – Čo sa týka Súdu prvého stupňa, pozri rozsudky z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, T-358/94, Zb. s. II-2109, body 71 a 72; z 15. septembra 1998, BFM a EFIM/Komisia, T-126/96 a T-127/96, Zb. s. II-3437, bod 81; z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T-296/97, Zb. s. II-3871, bod 105, a z 21. októbra 2004, Lenzing/Komisia, T-36/99, Zb. s. II-3597, bod 150. Súdny dvor tiež rovnakým smerom dôvodil vo svojom rozsudku z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia (C-328/99 a C- 399/00, Zb. s. I-4035, bod 39). Všetky uvedené prípady sa týkali uplatnenia kritéria súkromného investora Komisiou, ktorý zahŕňa komplikované ekonomické posudzovanie na určenie toho, či predmetné opatrenia štátu predstavovali štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1 ES. Pozri tiež rozsudok vo veci Belgicko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 34.

36 – Rozsudok zo 16. mája 2000, Francúzsko/Ladbroke Racing a Komisia, C-83/98 P, Zb. s. I-3271, bod 25, kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2002, Linde/Komisia, T-98/00, Zb. s. II-3961, bod 40. Súd prvého stupňa zhrnul svoj výklad judikatúry vo svojom rozsudku zo 16. septembra 2004, Valmont/Komisia (T-274/01, Zb. s. II-3145, bod 37), kde vyslovil, že výnimka zo zásady dôkladného preskúmania Súdnym dvorom v súvislosti s tým, či opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, sa uplatní vtedy, keď je zahrnuté zložité ekonomické posudzovanie, keď je preskúmavanie Súdnym dvorom obmedzené.

37 – Rozsudok z 11. júla 1996, SFEI a i., C-39/94, Zb. s. I-3547, bod 62.

38 – V bode 9.

39 – Okrem iného rozsudok zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia, C-310/99, Zb. s. I-2289, bod 48 a tam citovaná judikatúra.

40 – V bodoch 44 a 49.

41 – V bode 43.

42 – V bode 59.

43 – V bode 49.

44 – V bode 52.

45 – Pozri body 81 a 82 a 91 až 93 vyššie.

46 – Rozsudok z 11. marca 2004, de Lasteyrie du Saillant, C-9/02, Zb. s. I-2409, bod 44 a tam citovaná judikatúra.