Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

References to this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 25. októbra 2007 1(1)

Vec C-132/06

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Talianskej republike

„Amnestia DPH – Výnimka z overenia – Vzťah medzi dlžnými sumami a vybranými sumami – Zlučiteľnosť so šiestou smernicou“





1.        Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že výslovne stanovila, že sa vzdáva overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu niekoľkých zdaňovacích období, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo šiestej smernice o DPH(2) a článku 10 ES.

2.        Predmetné vnútroštátne ustanovenia stanovili daňovú amnestiu, podľa ktorej nebude v prípade okamžitého podania určitých ohlásení a zaplatení určitých súm stíhané alebo preverované nepriznanie určitých čiastok rôznych daní za zdaňovacie obdobia rokov 1998 (alebo v niektorých prípadoch 1997) až 2001.(3)

3.        Komisia tvrdí, že pokiaľ ide o DPH, amnestia je v rozpore s ustanovením článku 2 šiestej smernice, ktorý požaduje zdanenie plnení, a ustanovením článku 22, ktorý ukladá rôzne povinnosti týkajúce sa daňového priznania a platby DPH.

4.        Talianska republika tvrdí, že účinkom uvedenej amnestie nie je všeobecné a nerozlišujúce vzdanie sa akéhokoľvek overenia, že ju mohol využiť len obmedzený počet platiteľov DPH, že je mimoriadne účinná, pokiaľ ide o získané daňové príjmy, a že ide o rozumné využitie obmedzených zdrojov, ktoré patrí do priestoru pre voľnú úvahu nevyhnutne priznaného členským štátom.

 Právna úprava Spoločenstva

5.        Článok 10 ES ukladá členským štátom všeobecnú povinnosť „prij[ať] všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva“ na „uľahč[enie] dosiahnut[ia] úloh Spoločenstva“ a „neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy“.

6.        Článok 2 šiestej smernice stanovuje:

„Dani z pridanej hodnoty podlieha:

1.      dodávka tovaru alebo služieb za úhradu v rámci územia štátu zdaniteľnou osobou;

2.      dovoz tovaru.“(4)

7.        Pôvodný článok 22 šiestej smernice bol nahradený jedným z takzvaných „prechodných ustanovení“ v hlave XVI a príslušný text sa nachádza v článku 28h. Je nazvaný „Povinnosti v rámci vnútorného systému“ a je to najdlhší článok v smernici.(5)

8.        V súvislosti s údajným nesplnením povinností v prejednávanej veci Komisia uvádza najprv tri ustanovenia uvedeného článku, a to odseky 4, 5 a 8:

„4.      a)     Každá zdaniteľná osoba musí predložiť daňové priznanie v rámci intervalu, ktorý si stanoví každý členský štát osobitne. …

…

5.      Každá zdaniteľná osoba zaplatí čistú sumu dane z pridanej hodnoty pri predložení daňového priznania. …

…

8.      … členské štáty môžu uložiť povinnosti, ktoré považujú za nevyhnutné pre správne vyrubenie a výber dane a predchádzanie daňovým podvodom.“(6)

9.        Komisia ďalej upozorňuje na ďalšie povinnosti uložené zdaniteľným osobám článkom 22:

–        oznámiť začiatok, zmenu alebo ukončenie činnosti, ktorú vykonáva ako zdaniteľná osoba [odsek 1 písm. a)],(7)

–        viesť účtovníctvo tak podrobne, aby bolo možné aplikovať daň z pridanej hodnoty a vykonať kontrolu zo strany daňového úradu [odsek 2 písm. a)],(8)

–        predložiť súhrnný výkaz plnení v rámci Spoločenstva [odsek 6 písm. b)].(9)

10.      Komisia napokon odkazuje na iné ustanovenia článku 22, ktoré ukladajú povinnosti členským štátom:

–        identifikovanie zdaniteľných osôb pomocou individuálneho čísla [odsek 1 písm. c), d) a e)],(10)

–        členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby osoby, ktoré sa považujú za osoby povinné platiť DPH namiesto zdaniteľnej osoby, splnili svoju platobnú povinnosť týkajúcu sa priznania a odvedenia dane stanovenej pre zdaniteľnú osobu (odseky 7, 10 a 11).(11)

 Vnútroštátna právna úprava

11.      Komisia kritizuje články 8 a 9 talianskeho finančného zákona na rok 2003.(12) Tieto ustanovenia umožňujú zdaniteľným osobám, ktoré nepredložili riadne daňové priznanie, predložiť dodatočné priznanie a uhradiť platbu, ktorá ich zbaví akejkoľvek ďalšej povinnosti zaplatiť daň za dané obdobia, teda zdaňovacie obdobia rokov 1998 (alebo v niektorých prípadoch 1997) až 2001 vrátane. Uvedené ustanovenia sa týkajú rôznych daní, ale žaloba Komisie sa týka len DPH, a preto sa nasledujúci súhrn relevantných ustanovení obmedzuje iba na túto daň.

 Článok 8

12.      Článok 8 umožňuje „doplniť“ daňové priznania, ktoré mali byť podané pred 31. októbrom 2002. V tejto súvislosti existujú dva rôzne varianty, ktoré sú upravené odsekom 3 a 4.

13.      Podľa článku 8 ods. 3 vyžaduje uvedené doplnenie podanie dodatočného priznania za každé zdaňovacie obdobie a zaplatenie doplatku podľa právnej úpravy platnej pre každé zdaňovacie obdobie. Za určitých okolností, keď má kupujúci sám povinnosť zaplatiť daň na vstupe, ale daň neprizná, sa uvedený postup týka iba tej DPH, ktorú nebolo možné odpočítať. Dodatočné daňové priznanie je platné, len ak vykazuje doplatkovú povinnosť vo výške aspoň 300 eur za každé zdaňovacie obdobie. Platby môžu byť uskutočnené v dvoch splátkach v rovnakej výške, pokiaľ presahujú 3 000 eur v prípade fyzických osôb alebo 6 000 eur v ostatných prípadoch.

14.      Pokiaľ zdaniteľná osoba nepredložila priznanie za žiadne z predmetných zdaňovacích období, článok 8 ods. 4 sa neuplatňuje. Osoby, na ktoré sa toto ustanovenie uplatňuje, môžu podať priznanie a uskutočniť platby prostredníctvom určitých schválených úradov. Príslušné sumy môžu byť uhradené v dvoch mesačných splátkach, ale v takom prípade k nim bude pripočítaný dodatočný úrok. Tento postup je dôverný v tom zmysle, že konkrétne sumy nie sú spojené s jednotlivými zdaniteľnými osobami.

15.      Článok 8 ods. 6 stanovuje, že pokiaľ bol dodržaný postup podľa článku 8 ods. 3 a 4, potom do výšky dvojnásobku dlžnej DPH podľa dodatočného priznania a) zdaniteľná osoba ani akákoľvek osoba, ktorá je solidárne zodpovedná, nepodlieha žiadnemu daňovému overovaniu; b) akékoľvek penále, ktoré by mohlo byť uložené, zaniká a c) niektoré konania týkajúce sa daňových únikov nemožno viac začať (trestné konania, ktoré už boli začaté, však nie sú zastavené). Článok 8 ods. 6a stanovuje, že daňové overenia môžu byť vykonané, pokiaľ ide o sumy presahujúce hranicu uvedenú v článku 8 ods. 6.

16.      Článok 8 ods. 9 umožňuje tým, ktorí využili dôverný postup podľa článku 8 ods. 4, vyhnúť sa akémukoľvek overovaniu, okrem overenia súladu ich dodatočných daňových priznaní.

17.      Článok 8 ods. 10 vylučuje použitie celého článku v prípadoch, keď v momente nadobudnutia účinnosti zákona a) bol už vydaný dodatočný výmer alebo b) už bolo začaté trestné konanie týkajúce sa daňového úniku v súvislosti s osobitným zdaňovacím obdobím. V určitých prípadoch je však možné splniť predchádzajúci výmer a použiť postup podľa článku 8 pre iné obdobia.

18.      Podľa článku 8 ods. 12 nemožno považovať podanie dodatočného daňového priznania za trestné oznámenie.

 Článok 9

19.      Článok 9 upravuje „automatické vyrovnania“, pokiaľ ide o predchádzajúce roky.(13) Zdaniteľné osoby požadujúce takéto vyrovnanie musia predložiť daňové priznania za všetky zdaňovacie obdobia, za ktoré mali byť podané, najneskôr do 31. októbra 2002.

20.      Podľa článku 9 ods. 2 písm. b) je v rámci automatického vyrovnania potrebné zaplatiť za každé zdaňovacie obdobie sumu vo výške 2 % DPH z operácií uskutočnených zdaniteľnými osobami a 2 % DPH na vstupe odpočítanej v priebehu tohto zdaňovacieho obdobia. Tento podiel sa znižuje na 1,5 % v prípade dane na výstupe alebo na vstupe, ktorej výška presahuje 200 000 eur, a 1 % pre sumy presahujúce 300 000 eur a v prípadoch, keď na základe uvedeného ustanovenia treba zaplatiť sumu presahujúcu 11 600 000 eur sa časť presahujúca uvedenú sumu znižuje o 80 %. Článok 9 ods. 6 však stanovuje minimálnu platbu 500 eur za každé obdobie v prípade obratu do 50 000 eur, 600 eur v prípade obratu od 50 000 eur do 180 000 eur a 700 eur v prípade obratu vyššieho ako 180 000 eur.

21.      Pre jednotlivé obdobia, za ktoré nebolo vôbec podané daňové priznanie, stanovuje článok 9 ods. 8 zaplatenie paušálnej sumy 1 500 eur v prípade fyzických osôb a 3 000 eur v prípade spoločností a združení, a to za každé zdaňovacie obdobie.

22.      Podľa článku 9 ods. 9 automatické vyrovnanie vylučuje možnosť ďalších odpočtov alebo dodatočných vrátení dane, o ktoré zdaniteľná osoba doposiaľ nepožiadala. To však nevylučuje vykonanie určitých kontrol, najmä pokiaľ ide o súlad podaného daňového priznania so zaplatenou sumou a o skoršie žiadosti o vrátenie DPH.

23.      Článok 9 ods. 10 odráža článok 8 ods. 6. Pokiaľ bol dodržaný postup podľa článku 9, tak a) zdaniteľná osoba ani akákoľvek osoba, ktorá je s ňou solidárne zodpovedná, nepodlieha žiadnemu overovaniu, b) akékoľvek penále, ktoré by mohlo byť uložené, zaniká a c) niektoré konania týkajúce sa daňových únikov nemožno viac začať (trestné konania, ktoré už boli začaté, však nie sú zastavené). Na rozdiel od článku 8 ods. 6 však tieto imunity nepodliehajú žiadnemu obmedzeniu na základe doplatku DPH zaplateného alebo priznaného v danom okamihu.

24.      Článok 9 ods. 12 povoľuje zaplatenie v dvoch rovnako vysokých splátkach, pokiaľ splatná suma presahuje 3 000 eur v prípade fyzických osôb a 6 000 eur v ostatných prípadoch.

25.      Článok 9 ods. 13 odráža článok 8 ods. 9. Tí, ktorí využili dôverný postup, nepodliehajú nijakým iným kontrolám, iba kontrolám týkajúcim sa súladu ich dodatočných priznaní.

26.      Článok 9 ods. 14 odráža článok 8 ods. 10. Vylučuje uplatnenie celého článku v prípadoch, keď v momente nadobudnutia účinnosti zákona a) bol už vydaný dodatočný výmer alebo b) bolo už začaté trestné konanie týkajúce sa daňového úniku v súvislosti s určitým zdaňovacím obdobím. Pridáva však ďalšiu výnimku, keď c) zdaniteľná osoba nepredložila priznanie za žiadne z dotknutých zdaňovacích období.

27.      Článok 9 ods. 15 obmedzuje oslobodenia uvedené v článku 9 ods. 14 písm. a) a b) na zdaňovacie obdobia, na ktoré sa vzťahuje. Stanovuje, že automatické vyrovnanie nemožno uskutočniť na základe údajov, ktoré nezodpovedajú údajom uvedeným v podanom daňovom priznaní. Napokon vylučuje akékoľvek vrátenie už zaplatených súm, ktoré treba považovať za preddavok na splatné dane.

 Konanie pred podaním žaloby

28.      Keďže Komisia sa domnievala, že články 8 a 9 finančného zákona boli nezlučiteľné s článkami 2 a 22 šiestej smernice, zaslala 19. decembra 2003 Talianskej republike výzvu podľa článku 226 ES. Talianska republika odpovedala 30. marca 2004 a spochybnila akúkoľvek nezlučiteľnosť. Pretože Komisiu odpoveď neuspokojila, zaslala Talianskej republike 13. októbra 2004 odôvodnené stanovisko a vyzvala ju, aby tomuto stanovisku vyhovela v lehote dvoch mesiacov. Talianska republika odpovedala 31. januára 2005, pričom naďalej popierala akúkoľvek nezlučiteľnosť. Komisia podala prejednávanú žalobu 8. marca 2006.

 Navrhované určenie

29.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že výslovne a všeobecne stanovila v článkoch 8 a 9 zákona č. 289 z 27. decembra 2002 (finančný zákon na rok 2003), že sa vzdáva overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu niekoľkých zdaňovacích období, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 2 a 22 šiestej smernice v spojení s článkom 10 ES. Takisto požaduje, aby bola Talianska republika zaviazaná na náhradu trov konania.

30.      Talianska republika požaduje, aby bola žaloba zamietnutá a aby bola Komisii uložená náhrada trov konania.

 Posúdenie

 Prípustnosť

31.      Talianska republika tvrdí, že Komisia v odôvodnenom stanovisku uviedla nový dôvod týkajúci sa porušenia zásady neutrality DPH a narušenia hospodárskej súťaže, ktoré vyplývajú zo sporných ustanovení. Komisia namieta, že v odpovedi na tvrdenia Talianskej republiky iba pripomenula judikatúru Súdneho dvora v tejto veci, ktorá je relevantná na účely posúdenia tvrdeného porušenia článkov 2 a 22 šiestej smernice.

32.      Keďže Komisia nepožaduje určenie, že talianske predpisy porušujú konkrétne zásadu neutrality alebo že porušujú hospodársku súťaž, jej stanovisko sa zdá primerané. Domnievam sa teda, že neexistuje prekážka prípustnosti žaloby.

 O veci samej

33.      Prejednávaná vec sa týka niekoľkých navzájom súvisiacich otázok, ktoré sú medzi účastníkmi konania sporné a ktoré navrhujem preskúmať pod nasledujúcimi názvami: i) povaha a rozsah povinností, ktoré členským štátom ukladajú články 2 a 22 šiestej smernice, najmä s ohľadom na preverovanie a vynucovanie plnenia povinností zdaniteľnými osobami; ii) praktický dosah sporných ustanovení o amnestii v tejto súvislosti; iii) význam rôznych spôsobov obmedzení ustanovení o amnestii a iv) relatívna účinnosť ustanovení o amnestii, osobitne s ohľadom na použité zdroje v porovnaní s vybratými sumami, priestor pre voľnú úvahu, ktorým členské štáty disponujú v súvislosti so správou DPH, a miera, v akej ustanovenia o amnestii patria do tohto priestoru.

34.      Hoci by bolo možné – a zaujímavé – preskúmať iné všeobecnejšie otázky týkajúce sa zákonnosti, resp. vhodnosti amnestií DPH, z ktorých niektoré boli spomenuté v priebehu konania, nedomnievam sa, že by bolo užitočné, aby sa Súdny dvor podrobnejšie zaoberal týmito všeobecnými otázkami s cieľom rozhodnúť, či sú konkrétne ustanovenia vytýkané Komisiou v súlade so šiestou smernicou. Obmedzím teda svoju analýzu v zásade na také aspekty, ktoré sú relevantné z hľadiska požadovaného určenia, a všeobecnejšie otázky uvediem iba na pozadí prejednávanej veci.

 Povinnosti uložené šiestou smernicou

35.      Domnievam sa, že Komisia správne opísala povinnosti, ktoré zdaniteľným osobám a členským štátom ukladá šiesta smernica. Vlastne sa zdá, že Talianska republika tiež súhlasí so základnými bodmi uvedeného opisu, napriek tomu, že tvrdí, že stanovenie pravidiel týkajúcich sa vynucovania plnenia povinností a výberu daní prináleží členským štátom. Názor Komisie možno zhrnúť a opísať nasledujúcim spôsobom.

36.      Z preambuly šiestej smernice vyplýva, že medzi „vlastné zdroje“ Spoločenstva „patria aj prostriedky nadobudnuté z dane z pridanej hodnoty a získané použitím spoločnej daňovej sadzby na základe jednotného spôsobu jej stanovenia v súlade s pravidlami spoločenstva“,(14) že sa musí „zabezpečiť, aby spoločný systém daní z obratu nebol diskriminačný z pohľadu pôvodu tovaru a služieb a aby tak spoločný trh umožňoval bezpodmienečné dosiahnutie zdravej súťaže a porovnávanie so skutočným vnútorným trhom“(15) a že „povinnosti daňových poplatníkov sa musia v čo najväčšej možnej miere zosúladiť tak, aby sa zabezpečila potrebná záruka na inkasovanie [výber – neoficiálny preklad] daní, a to jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch“.(16)

37.      Súdny dvor navyše rozhodol, že šiesta smernica sa má vykladať v súlade so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH(17) a ktorá bráni tomu, aby bolo pri výbere DPH zaobchádzané rozdielne s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú rovnaké operácie.(18)

38.      Účelom konkrétnych povinností uložených článkom 22 šiestej smernice je zabezpečiť, aby mali vnútroštátne orgány k dispozícii všetky informácie potrebné na zaistenie výberu DPH a jej kontrolu daňovými orgánmi.(19) Uvedené povinnosti vyplývajú z pravidla uvedeného v článku 2, že predmetom dane (pokiaľ neexistuje konkrétna výnimka) musia byť všetky plnenia patriace do jeho pôsobnosti. Ide o všeobecné pravidlo, od ktorého sa žiaden členský štát nemôže jednostranne odchýliť.(20) A hoci podľa článku 27 šiestej smernice(21) môže členský štát požiadať Komisiu o povolenie odchýliť sa od ustanovení smernice s cieľom „zjednodu[šiť] post[up] pri účtovaní dane alebo zabráne[ní] daňovým únikom alebo obchádzaniu daňových povinností“, je akékoľvek takéto zjednodušenie podmienené tým, že nesmie „mať vplyv na sumu splatnej dane v konečnej spotrebnej etape [celkovú výšku príjmov členského štátu z daní – neoficiálny preklad]“ (a je v každom prípade nesporné, že Talianska republika o takéto povolenie nepožiadala).

39.      Každý členský štát teda musí prijať všetky legislatívne a správne opatrenia, aby zaistil, že DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške rovnakým spôsobom ako v iných členských štátoch. Hoci táto povinnosť nie je v šiestej smernici výslovne uvedená, je nevyhnutným dôsledkom celého znenia uvedeného opatrenia, článku 10 ES a judikatúry Súdneho dvora.(22) Aj keď harmonizácia nie je v tejto oblasti úplná a niektoré správne aspekty boli ponechané v pôsobnosti členských štátov, z povinností stanovených článkom 22 šiestej smernice vyplýva existencia podrobnej harmonizácie na legislatívnej úrovni.

40.      Podľa tejto harmonizácie zodpovedajú členské štáty za overovanie daňových priznaní, účtovných závierok a iných relevantných dokumentov a za výpočet a výber dlžnej dane. Majú určitý priestor pre voľnú úvahu, pokiaľ ide o najúčelnejšie a najspravodlivejšie použitie zdrojov, ktoré majú k dispozícii pri uplatňovaní dane, prinajmenšom v jednotlivých prípadoch, ale tento priestor pre voľnú úvahu je v každom prípade obmedzený potrebou zaistiť, aby

–        boli vlastné zdroje Spoločenstva efektívne vyberané a

–        neexistovali žiadne podstatné rozdiely v zaobchádzaní so zdaniteľnými osobami buď v rámci jedného členského štátu, alebo medzi členskými štátmi.

41.      Talianska republika nespochybňuje, že členské štáty sú v závislosti od použiteľných zdrojov povinné kontrolovať a overovať dodržovanie predpisov o DPH zdaniteľnými osobami. Popiera však, že sporné ustanovenia prekračujú priestor pre voľnú úvahu, ktorý je im priznaný v súvislosti s výkonom týchto funkcií.

42.      Je teda potrebné preskúmať najprv praktické účinky uvedených ustanovení.

 Účinky sporných ustanovení

43.      Komisia tvrdí, že sporné ustanovenia nahrádzajú bežné ustanovenia, ktoré sú spojené s povinnosťou platiť DPH, novými vzťahmi, ktoré uvedenú povinnosť úplne rušia, nahrádzajúc ju inou povinnosťou platiť sumy, ktoré vôbec nesúvisia s tými, ktoré by mali byť vypočítané a deklarované podľa normálnych pravidiel o DPH. Opisuje amnestiu ako „všeobecné, nerozlišujúce a predchádzajúce“ vzdanie sa práva na overenie a dodatočné vyrubenie dane, pričom podľa smernice by akékoľvek oslobodenie zdaniteľných osôb malo byť posúdené z prípadu na prípad. Navyše dochádza k vážnemu narušeniu zásady neutrality DPH a rovnosti zaobchádzania so zdaniteľnými osobami.

44.      Treba pripomenúť, že uvedené ustanovenia sú zložité a že účastníci sa v priebehu konania úplne nezhodli, pokiaľ ide o ich praktické účinky. Podľa toho, ako odpovedali na žiadosti Súdneho dvora o presnejšie informácie, sa však domnievam, že uvedené účinky možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

45.      Pokiaľ zdaniteľná osoba nepodala priznanie k DPH za žiadne z príslušných zdaňovacích období, nemôže využiť amnestiu podľa článku 8 ods. 4 a 9. Môže však využiť ustanovenia o amnestii podľa článku 8 alebo 9, ak a) podala (úplné alebo neúplné) priznanie za ktorékoľvek z dotknutých zdaňovacích období, ale žiadne za ostatné zdaňovacie obdobia, b) podala priznanie za všetky dotknuté zdaňovacie obdobia, ale niektoré alebo všetky tieto daňové priznania boli neúplné alebo nesprávne.

46.      Pokiaľ zdaniteľná osoba podá za určité zdaňovacie obdobie dodatočné priznanie na základe postupu stanoveného v článku 8 a v takomto dodatočnom priznaní sa ukáže vyššia hodnota zdaniteľnej pridanej hodnoty (rozdiel medzi zdaniteľnými vstupmi a zdaniteľnými výstupmi), než bola priznaná pôvodne, a) musí zaplatiť sumu, ktorá zodpovedá dlžnej DPH z dodatočne priznanej hodnoty (najmenej však 300 eur), a b) získa imunitu proti akémukoľvek neskoršiemu vyrubeniu jeho dane na výstupe za dané obdobie, a to až do výšky dvojnásobku sumy dodatočnej DPH, ktorá už bola zaplatená.

47.      Postup stanovený v článku 9 vedie k odlišným výsledkom podľa toho, či priznanie bolo, alebo nebolo podané, a podľa výšky odpočítanej DPH na vstupe. Platba však musí byť zaplatená za každé z dotknutých období (bez ohľadu na to, či bolo, alebo nebolo za toto obdobie podané priznanie a či takéto priznanie bolo správne, alebo nie) a žiadne ďalšie odpočty nie sú možné. Pokiaľ ide o obdobia, za ktoré bolo daňové priznanie podané, výška platby sa rovná hodnote od 1 % do 2 % pôvodne odpočítanej DPH na vstupe a hodnote od 1 % do 2 % pôvodne priznanej DPH na výstupe na tento rok,(23) minimálne však 500, 600 alebo 700 eur podľa výšky daného obratu. Za každé obdobie, za ktoré nebolo pôvodne podané daňové priznanie, sa zaplatí paušálna čiastka vo výške 1 500 eur v prípade fyzických osôb a 3 000 eur v prípade spoločností, bez ohľadu na skutočnú výšku čiastočne alebo úplne nepriznanej sumy.

48.      Na základe uvedeného zdaniteľná osoba, ktorá využije postup podľa článku 8, zaplatí sumu, ktorá sa rovná celej dlžnej DPH z jej predtým nepriznanej, ale teraz priznanej pridanej hodnoty, avšak len za obdobia, za ktoré nepredložila úplné a správne priznanie. Tak je chránená proti akémukoľvek dodatočnému vyrubeniu dlžných súm až do výšky dvojnásobku týchto súm. Je teda zrejme nepravdepodobné, že by v praxi priznala viac ako polovicu svojej predtým nepriznanej pridanej hodnoty. Daňové úrady tak získajú najviac polovicu skutočne dlžnej dane a vzdávajú sa akejkoľvek možnosti získať druhú polovicu.

49.      Zdaniteľná osoba, ktorá využije postup podľa článku 9, musí uhradiť platbu za každé zdaňovacie obdobie spadajúce do daného obdobia, bez ohľadu na to, či bolo pre dané obdobie podané správne daňové priznanie, alebo nie. Pokiaľ bolo priznanie (správne alebo nesprávne) podané, výška platby sa rovná malému podielu (do 2 %) pôvodne priznanej hodnoty dane na vstupe a na výstupe; pokiaľ priznanie nebolo podané, ide o paušálnu sumu vo výške 1 500 eur alebo 3 000 eur bez ohľadu na výšku nepriznanej DPH. V každom prípade získava zdaniteľná osoba imunitu, pokiaľ ide o dodatočné vyrubenie dane.

50.      Ak má zdaniteľná osoba možnosť vybrať si medzi oboma postupmi (a hodlá jeden z nich použiť), je rozumné predpokladať, že zvolí menej nákladný postup. V prípadoch, keď je miera „priznania nižšej sumy“ alebo „nepriznania“ nízka (a je teda pravdepodobnejšie, že šlo o omyl v dobrej viere), je postup podľa článku 8 pravdepodobne výhodný, pretože zaisťuje imunitu proti ďalšiemu vyšetrovaniu výmenou za zaplatenie polovice príslušnej hodnoty DPH. V prípadoch, keď je táto miera vyššia (a je teda pravdepodobnejšie, že šlo o úmyselný podvod), postup podľa článku 9 zaisťuje imunitu výmenou za zaplatenie hodnoty rovnajúcej sa menšiemu (a v niektorých prípadoch veľmi malému(24)) podielu dlžnej, ale nepriznanej dane.

51.      Komisia zdôrazňuje, že podľa článku 9 sa môže akákoľvek zdaniteľná osoba vyhnúť akémukoľvek riziku overenia alebo dodatočného vyrubenia dane v súvislosti so zdaňovacími obdobiami idúcimi po sebe tým, že zaplatí platbu, ktorá nemá nijaký vzťah k hodnote DPH a je bežne splatná vo výške 20 %. Amnestia podľa článku 8 takisto chráni zdaniteľnú osobu pred ďalším overením alebo dodatočným vyrubením, ale výmenou za vyššiu platbu. Takéto všeobecné vzdanie sa overovania daňovými úradmi podľa Komisie vážne narušuje neutralitu spoločného systému DPH. Rôzne zdaniteľné osoby podliehajú veľmi rozdielnemu zaobchádzaniu, pokiaľ ide o porovnateľné transakcie, čo narušuje poctivú hospodársku súťaž.

52.      Opäť musím súhlasiť s názorom Komisie, že legislatívna úprava, na základe ktorej poctiví a usilovní obchodníci odvádzajú DPH v celej jej výške, zatiaľ čo nepoctiví a nedbanliví obchodníci sa môžu vyhnúť akejkoľvek ďalšej kontrole výmenou za zaplatenie najviac jednej polovice, prípadne aj podstatne nižšej sumy skutočne dlžnej DPH, nie je v súlade s povinnosťami, ktoré sú členským štátom uložené najmä článkami 2 a 22 šiestej smernice. Konkrétnejšie, úprava, ktorá vyplýva z článku 9 talianskeho finančného zákona, vôbec neprihliada na podrobné ustanovenia článku 22 šiestej smernice, ktoré uvádza Komisia,(25) pretože nezahrnuje vyhlásenie o skutočne uskutočnených platbách a dlžné sumy nie sú prepojené s daňou, ktorá by mala byť z takých plnení odvedená. A ako Komisia správne zdôrazňuje, amnestia je úplne nerozlišujúca v tom zmysle, že nerobí rozdiel medzi náhodným a pravidelným priznávaním nižších súm, medzi malými a veľkými sumami alebo medzi nedbalosťou a podvodom.

53.      Hlavným argumentom Talianskej republiky však je, že amnestia môže byť použitá len obmedzene a ide o efektívne opatrenie, ktoré patrí do priestoru pre voľnú úvahu s cieľom vybrať sumy, ktoré by inak daňovým orgánom unikli. Tieto aspekty je teda potrebné preskúmať predtým, ako bude prijatý konečný záver.

 Obmedzenia ustanovení o amnestii

54.      Komisia opisuje spornú amnestiu ako všeobecné a nerozlišujúce vzdanie sa práva na overenie a dodatočné vyrubenie, zatiaľ čo talianska vláda upozorňuje na rad obmedzení možnosti využiť ustanovenia o amnestii. Tieto obmedzenia sú podľa jej názoru významné a znamenajú, že amnestiu nemožno opísať ako všeobecnú alebo nerozlišujúcu.

55.      Po prvé amnestiu nemôžu využiť zdaniteľné osoby, ktoré pôvodne nepodali daňové priznanie k DPH za žiadne z príslušných zdaňovacích období.(26) Komisia na to odpovedá, že tento počet je úplne zanedbateľný.

56.      Je len možné dúfať, že ide o zanedbateľný počet a Talianska republika to napokon ani nespochybnila. V praxi môžu akékoľvek väčšie podniky, pokiaľ majú v úmysle oklamať daňové úrady, predložiť dostatočne vierohodné priznania, aby sa vyhli pozornosti. Naopak, úplná absencia priznania môže byť bežnejšia medzi malými subjektmi, ktoré dúfajú, že sa v každom prípade vyhnú odhaleniu, alebo ktoré sa domnievajú, že daňový únik je odôvodnený určitým morálnym pravidlom „de minimis“.(27) Navyše je pravdepodobné, že v prípade mnohých protiprávnych činností nie je DPH vôbec priznaná, aj keď také činnosti v zásade podliehajú dani.(28)

57.      Nie som teda presvedčená, že vylúčenie je z celkového hľadiska zanedbateľné. Pokiaľ ide o viditeľnú ekonomiku, je bezpochyby zanedbateľné, jednoducho preto, lebo ktokoľvek viditeľne vykonáva zdaniteľnú činnosť, bude pociťovať potrebu priznať túto činnosť aspoň v takej miere, aby sa vyhol nepríjemnej kontrole, a keď to urobí, nebude vylúčený z pôsobnosti amnestie. Takéto odôvodnenie však neplatí pre neviditeľnú, alebo sivú ekonomiku, ktorá podľa odhadu vytvára v Talianskej republike viac než 26 % HDP.(29)

58.      Na druhej strane (teoreticky) zdaniteľná osoba, ktorá sa hodlá úplne vyhnúť pozornosti daňových úradov, asi nebude vyhľadávať ochranu vyplývajúcu z amnestie, na rozdiel od osoby, ktorá je týmto orgánom známa, ale ktorá niečo pred nimi skrýva. Je aj menej pravdepodobné, že ju budú kontrolovať, najmä, ako uvádza talianska vláda, pokiaľ majú daňové orgány obmedzené zdroje.

59.      Zdá sa mi teda nepravdepodobné, že vylúčenie zdaniteľnej osoby, ktorá vôbec nepodala priznanie za žiadne z dotknutých zdaňovacích období, bude mať významný účinok z hľadiska počtu osôb, ktoré amnestiu využívajú alebo chcú využiť.

60.      Po druhé talianska vláda tvrdí, že sa nemožno odvolávať na amnestiu, pokiaľ už boli zistené nezrovnalosti.(30) Komisia namieta, že vylúčenie nie je úplné – v niektorých prípadoch môže byť použitý iný postup vyrovnania záväzkov podľa článkov 15 a 16 zákona č. 289/2002 s cieľom ukončiť vymeriavacie konanie a opäť získať možnosť použiť amnestiu –, ale talianska vláda oponuje, že predmetná úprava sa týka len tých, ktorých konania ešte neboli právoplatne rozhodnuté.

61.      Zo znenia článku 15 a 16 poskytnutého Talianskou republikou v jej duplike vyplýva, že vymeriavacie konania, ktoré ešte neboli právoplatne rozhodnuté, môžu byť ukončené zaplatením sumy vo výške najmenej 150 eur až do výšky 50 % požadovanej dane a že z článku 8 ods. 10 a článku 9 ods. 14 vyplýva, že v prípade zaplatenia tejto sumy v stanovenej lehote môže zdaniteľná osoba použiť amnestiu podľa článkov 8 a 9.

62.      V dôsledku toho je rozsah vylúčenia uplatnený talianskou vládou obmedzený. Je prirodzené, že daňová amnestia, ktorej cieľom je získať dobrovoľné príspevky namiesto dane, ktorá by bola obvykle dlžná, ale ktorú by bolo ťažké vymôcť iným spôsobom, by nemala umožňovať, aby boli v prospech zdaniteľnej osoby obnovené konania, ktoré boli už predtým ukončené v prospech daňových úradov. Zdaniteľné osoby, v prípade ktorých daňové konanie nebolo ukončené, však môžu využiť amnestiu tak, že zaplatia určitý podiel sumy požadovanej v tomto konaní, a to nad rámec sumy požadovanej podľa postupu o amnestii. Amnestia bude pre nich stále príťažlivá, pokiaľ to znamená, že môžu získať imunitu zaplatením celkovo nižšej sumy ako sumy, ktorú by pravdepodobne zaplatili v prípade, že konanie by bolo ukončené v ich neprospech. Dôsledkom však je, že daňové úrady získajú nižšiu sumu, než by inak mohli získať, a vzdávajú sa akéhokoľvek ďalšieho overovania.

63.      Po tretie talianska vláda upozorňuje, že(31) suma zaplatená podľa amnestie môže byť overená na základe údajov uvedených v podaných priznaniach a že v prípadoch, keď už bolo požiadané o vrátenie dane, nebráni použitie amnestie overeniu platnosti takých žiadostí.

64.      Ako Komisia správne uvádza, prvé z týchto overení je čisto formálne a úplne závisí od správnosti podaných priznaní – ktorá je sama vylúčená z akéhokoľvek overovania v rámci konania o amnestii.

65.      Druhý typ overenia sa týka žiadostí o vrátenie DPH, teda situácií, keď je daň na vstupe vyššia ako daň na výstupe a rozdiel medzi týmito dvomi sumami prináleží zdaniteľnej osobe, a nie daňovým orgánom. Talianska vláda tvrdí, že v takýchto prípadoch bez ohľadu na amnestiu môže byť overenie rozšírené na dodávateľa, ktorý vystavil faktúru vykazujúcu DPH na vstupe a ktorý musí na základe toho, že vystavil faktúru, v každom prípade odviesť daň.(32)

66.      Domnievam sa, že táto výnimka z imunity týkajúcej sa overovania je opäť pravdepodobne zanedbateľná. Obchodník, ktorý požiadal o vrátenie DPH, na ktoré nemal nárok, by tak urobil buď s pomocou, alebo bez pomoci svojich dodávateľov, ktorí mu vystavili faktúry na sumu DPH, ktorá nebola v skutočnosti daňovým úradom zaplatená. Pokiaľ bola takáto pomoc poskytnutá, je možné položiť si otázku, či vôbec bude dotknutá osoba chcieť amnestiu využiť, ak jej priamo nehrozí odhalenie, lebo drží dokumenty, na základe ktorých má na prvý pohľad nárok na vrátenie dane, a využitie amnestie by nutne viedlo k stíhaniu jej spoluvinníka alebo spoluvinníkov. V prípade podvodu „chýbajúceho obchodníka“ (keď jeden alebo viac obchodníkov zmizne bez toho, aby zaplatili DPH príslušným úradom) je vyšetrovanie dodávateľov z povahy veci zbytočné. V prípade, že dotknutá osoba konala bez pomoci dodávateľa, je menej pravdepodobné, že pri overovaní skorších plnení budú zistené akékoľvek nezrovnalosti.

67.      Celkovo obmedzenia pôsobnosti amnestie, na ktoré sa odvoláva talianska vláda, sú pravdepodobne nevýznamné, aj keď nie úplne iluzórne.

 Účinnosť výberu daní a priestor pre voľnú úvahu členských štátov

68.      Je nesporné, že na základe aktuálnej harmonizácie systému DPH sú členské štáty zodpovedné za kontrolu plnenia povinností zdaniteľnými osobami, za overovanie daňových priznaní, účtovných závierok a iných relevantných dokumentov a za výpočet a výber dlžnej dane. Takisto je nesporné, že majú určitý priestor pre voľnú úvahu, pokiaľ ide o najúčelnejšie a najspravodlivejšie použitie zdrojov, ktoré majú k dispozícii.

69.      Talianska republika tvrdí, že sporné ustanovenia podporujú dobrovoľné priznanie skôr nepriznaných súm niektorými zdaniteľnými osobami, čím sa uvoľňujú zdroje na kontrolu tých, ktorí neplnia svoje povinnosti dobrovoľne, a získava sa vyšší výnos ako výnos, ktorý by bol dosiahnutý iným spôsobom. Takýto postup spadá do priestoru pre voľnú úvahu, ktorý prináleží členským štátom v súvislosti s určením spôsobu použitia zdrojov s cieľom čo najlepšie zaistiť dodržovanie a vynucovanie právnych predpisov a ktorý uznáva aj Komisia.

70.      Talianska vláda spresňuje, že podľa článku 8 amnestiu využilo celkovo 162 000 zdaniteľných osôb a podľa článku 9 amnestiu využilo 750 000 zdaniteľných osôb. Údaj uvedený ako druhý v poradí predstavuje 13,37 % z 5 309 654 zdaniteľných osôb registrovaných v Talianskej republike v roku 2001.(33) V roku 2003 predstavovala celková získaná suma (1 938 miliónov eur) 1,9 % DPH (101 890 miliónov eur) vybratá za uvedený rok. Naproti tomu sumy DPH získané na základe bežného overovania v priebehu rokov 1999 až 2002 boli oveľa nižšie; pohybovali sa od 140 miliónov eur za uvedené štvorročné obdobie.(34) Podľa Talianskej republiky poukazujú tieto údaje na nedôvodnosť žaloby.

71.      Komisia namieta, že uvedené údaje naopak ukazujú, že amnestiu využilo príliš mnoho zdaniteľných osôb, avšak s obmedzeným výsledkom. Výhody (lepší a účinnejší výber daní) údajne vyplývajúce z amnestie sú iluzórne (získaný podiel je nevýznamný a jediným skutočným účinkom je zabránenie overenia daňovými úradmi) a v každom prípade sú nerelevantné vzhľadom na záväznosť požiadaviek vyplývajúcich z článkov 2 a 22 šiestej smernice.

72.      Talianska republika namieta, že sporné opatrenia podporujú dobrovoľné priznanie daní, že takto získané zdroje môžu byť použité na kontrolu zdaniteľných osôb, ktoré nevyužili možnosť danú príslušnými ustanoveniami, že s ohľadom na takéto osoby článok 10 finančného zákona na rok 2003 predĺžil lehotu na overenie o dva roky a že získané sumy boli oveľa vyššie než sumy, ktoré by inak boli získané. Výhody sú teda reálne a nemožno ich považovať za nerelevantné. Navyše a) amnestia sa týka prípadov, v ktorých nebolo opomenutie podať daňové priznanie zistené a možno by nebolo nikdy zistené, b) podľa článku 9 musí zdaniteľná osoba zaplatiť za každé dotknuté zdaňovacie obdobie, a to aj v prípade, že pôvodné nepodanie sa týka len jedného z nich, c) daň, hoci je nižšia ako teoreticky dlžná suma, je vybratá okamžite, a nie po dlhom vyšetrovaní a vymáhaní.

73.      Výhrada Komisie proti amnestii DPH nie je pravdepodobne absolútna, ale je dôrazná, pokiaľ ide o úpravu prijatú v sporných ustanoveniach.

74.      Môže byť preto prospešné stručne preskúmať uvedený fenomén vo všeobecnosti. Daňové amnestie bežne zahrňujú imunitu proti trestným sankciám, pokutám a (niektorým alebo všetkým) úrokom – a Komisia výslovne uznáva, že pokiaľ ide o DPH, spadajú tieto otázky do oblasti pôsobnosti členských štátov. Takisto však amnestie vyžadujú zaplatenie celých dlžných súm a nevedú k oslobodeniu od overenia. Všeobecne majú za cieľ podporiť dobrovoľné zaplatenie tým, že je poskytnutá imunita proti sankciám (ktorých hrozba má primárne podnietiť k splneniu príslušných povinností, ale ktorá môže tiež odrádzať od ich oneskoreného splnenia, ak je cena za splnenie príliš vysoká), pričom nie je možné zájsť až tak ďaleko, aby bolo výhodnejšie najprv sa povinnostiam vyhnúť a až potom ich splniť, ako správne a poctivo podať pôvodné priznanie a do budúcnosti napraviť zdaniteľné osoby so zlými úmyslami.

75.      Doktrína(35) naznačuje, že daňové amnestie môžu byť účinné okrem iného len vtedy, ak sú jednorazové (pretože opakovanie bude motivovať zdaniteľné osoby, aby prispôsobili svoj postup očakávanej budúcej amnestii), zahŕňajú zaplatenie vo výške aspoň dlžnej sumy a spravidla nejakých úrokov (lebo inak bude vyhýbanie sa daňovým povinnostiam vnímané ako prínosné) a mali by byť spojené s dôveryhodným oznámením o zvýšenej kontrole (pretože inak sa nebude zdať priznanie výhodnejšie ako odhalenie).

76.      Sporná amnestia pravdepodobne nevykazuje žiaden z týchto znakov. Bola totiž predĺžená na ďalšie obdobia,(36) čo mohlo vyvolať očakávanie budúcich amnestií a tým znížiť pravdepodobnosť splnenia. Takisto existujú dôkazy o tom, že Talianska republika v minulosti daňové amnestie nadmerne využívala.(37) V podstate bolo uvedené, že sú také pravidelné, že očakávania spojené s budúcimi amnestiami sa stali faktorom spôsobujúcim nízku úroveň plnenia daňových povinností na vnútroštátnej úrovni.(38) Aj keby sa výnosy DPH, ako uviedla Talianska republika na pojednávaní, v nasledujúcich rokoch skutočne zvýšili, neboli predložené žiadne dôkazy o existencii akéhokoľvek konkrétneho spojenia s amnestiou (namiesto niektorého z množstva iných možných vysvetlení) alebo akéhokoľvek trvajúceho účinku.

77.      Talianska republika tvrdí, že vybraté sumy celkovo predstavujú asi 2 % ročných príjmov z DPH. Ak je možné rozdiel DPH (rozdiel medzi teoreticky splatnou a skutočne vybratou sumou) odhadovať v Taliansku na 35 až 40 %,(39) znamená to, že skutočne vybratá suma predstavuje v danej oblasti 3 až 4 % teoreticky dlžnej, ale nikdy nepriznanej hodnoty.(40)

78.      Je pravda, že nijaký daňový úrad nikdy nemôže odhaliť všetky daňové podvody a Súdnemu dvoru neprísluší poučovať Taliansko, ako má čo možno najlepšie využiť svoje zdroje, aj keby na to mal potrebné poznatky. Napriek tomu sa však domnievam, že postup, ktorý prináša približne 3 až 4 % nevybratej dane (a ponecháva nedotknutých prinajmenšom 95 % dlžnej sumy, pričom aspoň časť uvedeného percenta nemôže byť nikdy získaná), zrejme nepredstavuje účelné využitie zdrojov.

 Celkový rozbor

79.      Nemožno vážne tvrdiť, že spôsoby získavania príjmov stanovené v článkoch 8 a 9 talianskeho finančného zákona na rok 2003 sú zlučiteľné s pravidlami výberu DPH vyplývajúcimi pre členské štáty zo šiestej smernice. Žiadne ustanovenie uvedenej smernice neumožňuje členskému štátu vyberať DPH vo výške, ktorá sa rovná polovici jej základnej sadzby (čo je praktický dôsledok článku 8).(41) Ešte menej umožňuje uvedená smernica vyberať sumu zodpovedajúcu súčtu 2 % priznanej dane na vstupe a 2 % dane na výstupe namiesto úplne neurčenej sumy DPH, ktorá mala byť priznaná, ale priznaná nebola. Napokon, hoci je DPH daňou, ktorej výšku určujú zdaniteľné osoby, je zrejmé, že členské štáty sú povinné overovať a vynucovať dodržiavanie príslušných predpisov a nie sú oprávnené sa tejto zodpovednosti zbaviť, pokiaľ ide o celé oblasti zdaniteľnej hospodárskej činnosti.

80.      Sporné ustanovenia o amnestii sa teoreticky uplatňujú na akúkoľvek nepriznanú zdaniteľnú činnosť v Taliansku, ktorá podľa odhadu ekonómov predstavuje podstatnú časť HDP – možno medzi 25 a 40 %. V praxi využilo amnestiu 17 % zdaniteľných osôb.(42) Ich účinok teda nie je ani zďaleka nepodstatný a predstavuje vážne porušenie riadneho uplatňovania DPH v súlade s harmonizačnými pravidlami šiestej smernice.

81.      Nie je dôveryhodné ani obhajovať ich uvedením účelného využívania zdrojov. Naopak, zdravý rozum aj hospodársky rozbor naznačujú, že môžu viesť k zníženiu miery plnenia daňových povinností v oblasti DPH (prinajmenšom) v strednodobom a dlhodobom horizonte, pretože zvýhodňujú neplnenie oproti plneniu a so zreteľom na historický kontext dávajú prijateľnú nádej na podobné zaobchádzanie do budúcnosti.

82.      Návrhom Komisie by sa teda malo vyhovieť.

 Trovy konania

83.      Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže sa domnievam, že žalobu Komisie treba prijať, a keďže Komisia požiadala o náhradu trov konania, je opodstatnené zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania.

 Návrh

84.      Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor:

–        určil, že Talianska republika si tým, že výslovne a všeobecne stanovila v článku 8 a článku 9 zákona č. 289 z 27. decembra 2002 (finančný zákon na rok 2003), že sa vzdáva overovania zdaniteľných plnení uskutočnených v priebehu niekoľkých zdaňovacích obdobiach, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 2 a článku 22 šiestej smernice Rady zo 17. mája 1977 (77/388/EHS) v spojení s článkom 10 Zmluvy ES,

–        zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23 v znení zmien a doplnení). Dňa 1. januára 2007 bola šiesta smernica zrušená a nahradená smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, s. 1).

3 – Predmetná amnestia bola predĺžená na ďalšie roky a Komisia podala ďalšiu žalobu (vec C-174/07) týkajúcu sa tohto predĺženia, ktorá sa v súčasnosti prejednáva.

4 –      Tieto ustanovenia sú teraz v článku 2 ods. 1 písm. a) a d) smernice 2006/112/ES.

5 – Bol nahradený najmä článkami 213 až 271 smernice 2006/112/ES.

6 –      Ustanovenia, ktoré sa teraz nachádzajú v článku 252 ods. 1 a článkoch 206 a 273 smernice 2006/112/ES.

7 – Článok 213 ods. 1 smernice 2006/112/ES.

8 – Aj keď Komisia uvádza ako zdroj odsek 3, v súčasnosti ide o článok 242 smernice 2006/112/ES.

9 – Článok 262 a nasl. smernice 2006/112/ES.

10 – Články 214 až 216 smernice 2006/112/ES.

11 – Články 207, 209, 210, 256 až 258 a 267 smernice 2006/112/ES.

12 – Zákon 289/2002, GURI z 31. decembra 2002, v znení zmien a doplnení.

13 – Toto ustanovenie je označované za „condono tombale“ („náhrobná amnestia“), zrejme preto, lebo daňové dlhy sú „mŕtve a pochované“.

14 – Druhé odôvodnenie; odôvodnenie č. 8 v preambule smernice 2006/112/ES.

15 – Štvrté odôvodnenie, ktoré nie je uvedené v preambule smernice 2006/112/ES.

16 – Štrnáste odôvodnenie, odôvodnenie č. 45 v preambule smernice 2006/12/ES.

17 – Pozri napríklad rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C-280/04, Zb. s. I 10683, bod 36.

18 – Rozsudok zo 16. septembra 2004, Cimber Air, C-382/02, Zb. s. I-8379, bod 24.

19 – Pozri napríklad rozsudky z 5. decembra 1996, Reisdorf, C-85/95, Zb. 1996 s. I-6257, bod 24, a zo 17. septembra 1997, Langhorst, C-141/96, Zb. 1997 s. I-5073, body 17 a 28.

20 – Pozri napríklad rozsudok z 21. februára 1989, Komisia/Taliansko, 203/87, Zb. 1989 s. 371, bod 10.

21 – Článok 395 smernice 2006/112/ES.

22 – Taliansko aj Komisia uvádzajú vec Komisia/Rakúsko, C-128/05 (rozsudok z 28. septembra 2006, Zb. s. I-9265), v ktorej Súdny dvor určil, že Rakúska republika si tým, že zbavila niektorých prevádzkovateľov medzinárodnej prepravy v plnom rozsahu povinností v oblasti DPH, porušila svoje povinnosti. Takisto pozri rozsudok zo 14. septembra 2006, Stradasfalti, C-228/05, Zb. s. I-8391, bod 66; v tejto veci Súdny dvor zdôraznil, že Taliansko nemôže jednostranne stanoviť výnimku z práva zdaniteľných osôb na odpočet.

23 – Uvedené percento je ešte nižšie, pokiaľ ide o hodnoty, ktoré prekračujú 11 600 000 eur, ktoré sú znížené o 80% – teda na 0,2 % pôvodne priznanej dane na vstupe a/alebo na výstupe.

24 – Komisia uvádza prípad, keď zdaniteľná osoba nepriznala v priebehu daného zdaňovacieho obdobia, v priebehu ktorého mal zaplatiť sumu vo výške 600 000 eur, žiadnu sumu. Na základe postupu podľa článku 9 predstavuje najvyššia príslušná suma na získanie imunity 3 000 eur – konečná strata pre daňové orgány predstavuje 597 000 eur. Dodávam, že podiel stratenej časti môže byť vyšší, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje aj na platby presahujúce 11 600 000 eur.

25 – Pozri body 8 až 10 týchto návrhov.

26 – Články 8 ods. 4 a 9 ods. 14 písm. c).

27 – Na rozdiel od niektorých iných členských štátov nemá Talianska republika žiadnu hranicu na registráciu DPH, takže aj tie najmenšie podniky majú povinnosť platiť DPH.

28 – Pozri napríklad spojené veci C-439/04 a C-440/04 a rozsudok zo 6. júla 2006, Kittel, C-439/04, Zb. s. I-6161, bod 50 a tam citovanú judikatúru.

29 – Pozri napríklad Správu Európskej agentúry pre sledovanie zamestnanosti, jeseň 2004, najmä strany 77 a 106 – 110.

30 – Článok 8 ods. 10 a článok 9 ods. 14.

31 – Podľa článku 9 ods. 9, najmä s ohľadom na jeho výklad vyplývajúci z rozsudku Ústavného súdu z 27. júla 2005.

32 – Článok 54a dekrétu prezidenta Talianskej republiky č. 633/72; pozri článok 21 ods. 1 písm. d) (v článku 28g) šiestej smernice, článok 203 smernice 2006/112/ES.

33 – Zdá sa, že ide o nesprávny výpočet. 750 000 je 14,125 % z 5 309 654. Počet 162 000 osôb v prípade článku 8 predstavuje 3,05 % z celkového počtu zdaniteľných osôb.

34 – Porovnaním týchto údajov s celkovou výškou DPH vybratou v priebehu rovnakých štyroch rokov, ktoré poskytla talianska vláda, som na základe svojich výpočtov stanovila, že daň vybratá na základe overenia predstavovala 0,18 % až 0,38 % z celkovej sumy vybratej v danom roku alebo 0,3 % za celé obdobie štyroch rokov.

35 – Napríklad Stella, P.: An economic analysis of tax amnesties. In: IMF Working Paper, 89/42, 1989; Boise, C. M., Mason, G.: Deferral and the utility of amnesty. In: University Law Review, 2007, s. 667, najmä s. 693 a nasl.

36 – Pozri poznámku pod čiarou 3.

37 – Dokument pre Kongres Spojených štátov amerických z roku 1998 uvádza, že „Talianska republika uskutočnila viac ako 12 daňových amnestií, v poslednom čase priemerne raz za dva roky“. Článok uvádzaný Komisiou v jej žalobe (De Mita: Il condono fiscale tra genesi politica e limiti costituzionali. In: Diritto e pratica tributaria, 2004, časť I, s. 1449) uvádza, že amnestia z roku 2003 bola 58. v poradí od roku 1900.

38 – MarÈ, M., Salleo, C.: Is One More Tax Amnesty Really That Bad? Some Empirical Evidence from the Italian 1991 VAT Amnesty., 59. kongres IIPF, Praha, august 2003. Pozri tiež Carstensen, K., Gern, K.­J., Kamps, Ch., Scheide, J.: Gradual Recovery in Euroland. In:: Kiel Discussion Papers, 405: „… v prvej polovici roka 2003 získala Talianska republika dodatočné výnosy vo výške približne 0,8 % DPH v súvislosti s rozsiahlou daňovou amnestiou. Vďaka tomuto jednorazovému opatreniu sa Talianskej republike podarilo z krátkodobého hľadiska zabrániť prekročeniu hranice vyplývajúcej z Paktu stability a rastu. V strednodobom horizonte sa však pravdepodobnosť prekročenia hranice 3 % zvyšuje. Skúsenosti ukazujú, že časté daňové amnestie – v Taliansku šlo o tretiu amnestiu za dvadsať rokov – oslabujú poctivosť v oblasti daní. V dôsledku toho sú daňové výnosy v strednodobom a dlhodobom horizonte nižšie, než by boli bez amnestie.“

39 – Keen, M., Smith, S.: VAT fraud and evasion: what do we know and what can be done. In: IMF Working Paper, 07/31. február 2007, s. 19.

40 – To znamená, že 2 % zo 60 až 65 % vybratých daní predstavujú (zhruba) 3 až 4 % z 35 až 40 % nevybratých daní.

41 – Okrem toho možno poznamenať, že polovica 20 %-nej základnej sadzby v Taliansku predstavuje 10 %, čo je menej než minimálna základná sadzba vo výške 15 % povolená článkom 12 ods. 3 písm. a) šiestej smernice.

42 – Komisia na pojednávaní uviedla, že počet tých, ktorí využili amnestiu, podstatne prekračuje celkový počet zdaniteľných osôb v stredne veľkom členskom štáte, akým je Belgicko.