Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MELCHIOR WATHELET

prednesené 13. decembra 2012 (1)

Vec C-565/11

Mariana Irimie

proti

Administraţia Finanţelor Publice Sibiu

a

Administraţia Fondului pentru Mediu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunalul Sibiu (Rumunsko)]

„Vrátenie daní vybratých členským štátom v rozpore s právom Únie – Vnútroštátna právna úprava obmedzujúca úroky, ktoré má zaplatiť uvedený štát z vrátených daní – Zásady ekvivalencie, efektivity a proporcionality“





I –    Úvod

1.        Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú na jednej strane pani Mariana Irimie a na druhej strane Administraţia Finanţelor Publice Sibiu (Správa verejných financií Sibiu) a Administraţia Fondului pentru Mediu (správa fondu životného prostredia), v ktorom sa pani Irimie domáha vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie, konkrétne s článkom 110 ZFEÚ, a zákonných úrokov odo dňa zaplatenia dane do dňa jej skutočného vrátenia.

2.        Pri prihlásení motorového vozidla pochádzajúceho z iného členského štátu do evidencie pani Irimie musela zaplatiť daň za znečistenie.(2)

3.        Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Tatu(3) týkajúcom sa predmetnej dane rozhodol, že článok 110 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát stanovil daň za znečistenie zaťažujúcu motorové vozidlá pri ich prvom prihlásení do evidencie v tomto členskom štáte, ak je toto daňové opatrenie stanovené takým spôsobom, že odrádza od toho, aby sa v tomto členskom štáte prevádzkovali ojazdené vozidlá zakúpené v iných členských štátoch, pričom neodrádza od nákupu ojazdených vozidiel rovnakého veku a rovnakého opotrebenia na vnútroštátnom trhu.

4.        Vnútroštátny súd sa svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania podaným do kancelárie Súdneho dvora 10. novembra 2011 pýta, či je vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje zaplatenie úrokov z dane, ktorá sa má vrátiť, odo dňa nasledujúceho po dni podania žiadosti o vrátenie, a nie odo dňa zaplatenia dane, zlučiteľná s právom Únie. Vnútroštátny súd sa tým osobitne pýta, či je vnútroštátna právna úprava zlučiteľná so zásadami ekvivalencie, efektivity a proporcionality, ako aj s vlastníckym právom zaručeným článkom 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), vykladaným v spojení s článkom 6 ZEÚ.

II – Vnútroštátny právny rámec

5.        V rumunskom právnom poriadku je daňové konanie upravené nariadením vlády č. 92 z 24. decembra 2003 o daňovom poriadku (Ordonanţa Guvernului nr. 92 din 24 decembrie 2003 privind Codul de procedură fiscală, Monitorul Oficial al României, Partea I, č. 513 z 31. júla 2007, v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „OG č. 92/2003“).

6.        V nadväznosti na žiadosť Súdneho dvora z 3. júla 2012 o vysvetlenie vnútroštátny súd uviedol, že na základe článku 124 OG č. 92/2003, vykladaného v spojení s jeho článkom 70, úroky zo súm, ktoré sa majú vrátiť z verejných prostriedkov, sa priznávajú odo dňa nasledujúceho po dni podania žiadosti o vrátenie. Spresnil, že vnútroštátna judikatúra týkajúca sa tejto otázky je ustálená a jednoznačná.

7.        Vnútroštátny súd v nadväznosti na túto žiadosť o vysvetlenie tiež uviedol, že po súdnom konaní, ktoré prebieha na tomto súde – a to aj v prípade, ak by tomuto konaniu predchádzalo správne konanie –, daňovník nemôže podať návrh na začatie ďalšieho súdneho konania s cieľom žiadať doplatok úrokov, teda úroky za obdobie od zaplatenia protiprávnej dane do podania žiadosti o vrátenie.

III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

8.        V decembri 2007 si pani Irimie zakúpila motorové vozidlo prihlásené do evidencie v Nemecku.(4) V septembri 2008 požiadala rumunské orgány o prvé prihlásenie vozidla do evidencie v Rumunsku a zaplatila sumu 6 707 rumunských lei (RON) ako daň za znečistenie.

9.        Žalobou pani Irimieovej z 31. augusta 2009, doplnenou 10. decembra 2009 a 7. júla 2011, sa začalo konanie pred Tribunalul Sibiu proti Administraţia Finanţelor Publice Sibiu a Administraţia Fondului pentru Mediu, v ktorom sa pani Irimie domáhala uloženia povinnosti uvedeným orgánom jednak vrátiť jej sumu zaplatenú ako daň za znečistenie a jednak zaplatiť jej zákonné úroky z tejto dane odo dňa jej zaplatenia.

10.      Vnútroštátny súd konštatuje, že rozhodnutie o návrhu na vrátenie sumy zaplatenej ako daň za znečistenie by vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Tatu(5), už citovaný, nemalo vyvolávať závažné problémy. Pokiaľ však ide o návrh na vrátenie celých zákonných úrokov z tejto dane, vyčíslených odo dňa jej zaplatenia, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že mu nemožno vyhovieť z dôvodu článku 124 OG č. 92/2003 v spojení s jeho článkom 70, podľa ktorých sa úroky zo súm, ktoré sa majú vrátiť z verejných prostriedkov, priznávajú len odo dňa nasledujúceho po dni podania žiadosti o vrátenie.

11.      Vnútroštátny súd má pochybnosti o súlade takého pravidla s právom Únie, najmä so zásadami ekvivalencie, efektivity a proporcionality žalôb o náhradu škody, ktoré sú jednotlivci oprávnení podať v dôsledku porušenia práva Únie, ako aj s vlastníckym právom zakotveným v článku 17 Charty, vykladanom v spojení s článkom 6 ZEÚ.

12.      Za týchto podmienok sa Tribunal de Sibiu rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno zásadu ekvivalencie, efektivity a proporcionality prostriedkov nápravy v prípadoch porušenia práva [Únie] voči jednotlivcom, ktoré spočíva v tom, že sa uplatnil právny predpis, ktorý je v rozpore s právom [Únie], vyplývajúcu z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a z úpravy vlastníckeho práva v článku 6 [ZEÚ] a v článku 17 [Charty], vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, ktoré obmedzujú výšku škody, ktorá by sa mohla nahradiť jednotlivcovi, ktorý utrpel porušenie svojho práva?“

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

13.      Písomné pripomienky predložili pani Irimie, Rumunsko, Portugalská republika, Španielske kráľovstvo a Komisia. Pani Irimie, Rumunsko, Španielske kráľovstvo a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní zo 17. októbra 2012.

14.      Pani Irimie poznamenáva, že právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje výšku škody (ušlého zisku), ktorá sa má v celom rozsahu nahradiť jednotlivcovi, ktorý zaplatil daň odporujúcu právu Únie, pričom priznáva úroky len od podania žiadosti o vrátenie, a nie od zaplatenia protiprávnej dane.

15.      Rumunsko poznamenáva, že rumunská právna úprava umožňuje v celom rozsahu nahradiť škodu vzniknutú daňovníkom, ktorí boli povinní zaplatiť daň, ktorá bola neskôr vyhlásená za protiprávnu. Okrem toho podľa Rumunska patrí do právomoci členských štátov stanoviť podmienky priznania úrokov za náhradu škody spôsobenej jednotlivcom zaplatením daní vybratých v rozpore s právom Únie, a to v súlade so zásadami ekvivalencie, efektivity a proporcionality prostriedkov nápravy.

16.      Španielske kráľovstvo sa domnieva, že právo Únie v zásade nebráni vnútroštátnym predpisom, ktoré obmedzujú buď výšku odškodnenia, ktoré môže získať jednotlivec, ktorého právo bolo porušené, alebo sumu, ktorá sa mu má vrátiť na základe platby bez právneho dôvodu. Podľa Španielskeho kráľovstva by zásada efektivity bola porušená len vtedy, ak by vyplatené úroky boli také nízke, že by podstatne obmedzovali právo na vyplatenie úrokov, „neprimerane ho zbavovali jeho podstaty“ alebo ho úplne vylučovali. Španielske kráľovstvo sa domnieva, že vyplatenie úrokov odo dňa podania žiadosti o vrátenie protiprávnej dane nezbavuje uvedené právo jeho podstaty.

17.      Portugalská republika sa domnieva, že prináleží členskému štátu spresniť pravidlá stanovenia sumy, na ktorú má jednotlivec nárok z dôvodu porušenia práva Únie, pokiaľ tieto pravidlá nespôsobujú podstatné zníženie sumy, na ktorú má jednotlivec nárok, a nemožno ich považovať za prekážku výkonu tohto práva.

18.      Podľa Komisie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré značne obmedzuje právo daňovníka na náhradu strát spôsobených nemožnosťou použitia protiprávne vybratej sumy, ako je to v prejednávanej veci, nerešpektuje zásadu efektivity.

V –    Analýza

19.      Na úvod je potrebné pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby právne kvalifikoval žalobu, ktorú podala pani Irimie na vnútroštátny súd. Prináleží jej, aby pod dohľadom vnútroštátneho súdu spresnila povahu a právny základ svojej žaloby (návrh na vrátenie alebo návrh na náhradu škody).(6)

20.      Zo znenia prejudiciálnej otázky položenej vnútroštátnym súdom by mohlo vyplynúť, že žaloba, ktorú podala pani Irimie na tento súd, spočíva v žalobe o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, pričom to musí overiť vnútroštátny súd, však vyplýva, že žaloba, ktorú podala pani Irimie na vnútroštátny súd, sa týka vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie, presnejšie s článkom 110 ZFEÚ(7), ako aj vyplatenia zákonných úrokov za obdobie odo dňa zaplatenia dane do dňa jej skutočného vrátenia.

21.      Z dlhodobo ustálenej judikatúry vyplýva, že napriek neexistencii ustanovení Únie týkajúcich sa vrátenia vnútroštátnych daní nezlučiteľných s právom Únie právo na vrátenie týchto daní je následkom a súčasťou práv, ktoré sú priznané subjektom ustanoveniami práva Únie tak, ako ich vyložil Súdny dvor. Členský štát je teda povinný(8) vrátiť dane vybraté v rozpore s právom Únie, pričom toto právo na vrátenie je subjektívnym právom založeným na právnom poriadku Únie.(9)

22.      V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že jednak takéto podmienky nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a že jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity).(10) Okrem toho na rozdiel od toho, čo Španielske kráľovstvo a Portugalská republika tvrdia v bodoch 16 a 17 vyššie, hoci zásada procesnej autonómie členských štátov prenecháva vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu právomoc určiť procesné postupy určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, táto zásada nemôže mať za následok obmedzenie alebo narušenie podstaty týchto práv.

23.      Zatiaľ čo zásada vrátenia vnútroštátnych daní nezlučiteľných s právom Únie je ustálenou zásadou, povinnosť členského štátu, ktorý vybral daň v rozpore s ustanoveniami práva Únie, vyplatiť úroky z istiny, ktorá sa má vrátiť, vyvoláva pochybnosti.

24.      V rozsudku Ansaldo(11) Súdny dvor považoval vyplatenie úrokov za vedľajšiu otázku vo vzťahu k vráteniu daní nezlučiteľných s právom Únie a konštatoval, že prináleží vnútroštátnym orgánom, aby upravili túto otázku uplatnením svojich vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa úrokovej sadzby a dátumu, od ktorého sa majú úroky vypočítať.

25.      Túto koncepciu bolo možné chápať tak, že necháva v podstate na vnútroštátne právo nielen otázku pravidiel výpočtu úrokov z daní, ktoré sa majú vrátiť, ale aj otázku samotného práva daňovníka na vyplatenie týchto úrokov.

26.      Hoci Súdny dvor v bode 86 svojho rozsudku Metallgesellschaft a i., už citovaného, zopakoval, že „prípadné“(12) zaplatenie úrokov z neoprávnene vybratých daní je vedľajšou otázkou, v súvislosti s prejednávaným prípadom konštatoval, že návrh na zaplatenie úrokov pokrývajúcich stratu vzniknutú nemožnosťou použitia súm zaplatených v rozpore s právom Spoločenstva nie je vedľajší, ale je samotným predmetom návrhov žalobkýň v konaní vo veci samej. Podľa Súdneho dvora predmetné porušenie práva Spoločenstva nevyplývalo zo zaplatenia samotnej dane, ale z toho, že bola predčasne splatná.(13) Za týchto okolností priznanie úrokov predstavovalo „úhradu“ toho, čo bolo v rozpore s právom zaplatené, a javilo sa ako nevyhnutné na dodržanie ustanovení Zmluvy. V dôsledku toho žalobkyne v konaní vo veci samej mali okrem iného právo na vrátenie úrokov zo súm zaplatených počas obdobia medzi zaplatením dane vopred a dátumom jej splatnosti.

27.      Je pravda, že rozsudok Metallgesellschaft a i., už citovaný, možno chápať tak, že je obmedzený na konkrétne skutkové okolnosti predmetných vecí, teda na zaplatenie dane vopred. Súdny dvor však v rozsudku Test Claimants in the FII Group Litigation(14) v súvislosti s vyplatením diskriminačných úrokov(15) všeobecnejšie rozhodol, že ak členský štát vybral dane v rozpore s pravidlami práva Spoločenstva, jednotlivci majú právo na vrátenie nielen neprávom vybranej dane, ale aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybrané v priamej súvislosti s touto daňou.

28.      Okrem toho Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku vo veci Littlewoods, opierajúc sa o svoje už citované rozsudky Metallgesellschaft a i. a Test Claimants in the FII Group Litigation, rozhodol, že členské štáty sú povinné vrátiť sumy daní vybratých v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi.(16) Súdny dvor konštatoval, že hoci prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, pričom spomenul úrokovú sadzbu a spôsob výpočtu týchto úrokov, vnútroštátne pravidlá nemôžu zbavovať zdaniteľnú osobu primeranej náhrady za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane.(17)

29.      Právo na úroky, ktoré predstavujú primeranú náhradu za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane v rozpore s právom Únie, sa po vydaní rozsudku Littlewoods podľa môjho názoru nachádza na tej istej úrovni(18) ako právo na vrátenie tejto dane a v dôsledku toho predstavuje subjektívne právo založené na právnom poriadku Únie.(19) Toto subjektívne právo podľa môjho názoru nevyhnutne zahŕňa vyplatenie úrokov odo dňa zaplatenia tejto dane. Je zrejmé, že od tohto dňa, a nie od ktoréhokoľvek iného neskoršieho dňa daňovníkovi vznikajú straty spôsobené nemožnosťou použitia predmetných peňažných súm.

30.      Okrem toho je všeobecne známe, že daňovníci, ktorí nezaplatia daň, sú v zásade a okrem výnimočných okolností povinní zaplatiť štátnej pokladnici členského štátu nezaplatenú daň, úroky z tejto dane odo dňa jej splatnosti, ako aj poplatok z omeškania a/alebo pokutu.(20)

31.      Výlučne subsidiárne, pokiaľ by sa žaloba pani Irimieovej v konaní vo veci samej považovala za žalobu o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie členským štátom, otázkou by bolo, či by za takých okolností, o aké ide v konaní vo veci samej, porušenie článku 110 ZFEÚ členským štátom poskytovalo daňovníkom právo na zaplatenie úrokov nielen vo výške dane vybratej v rozpore s právom Únie, ale aj zákonných úrokov z tejto dane odo dňa jej zaplatenia.

32.      Súdny dvor konštatoval, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je pripísateľné štátu, je súčasťou systému Zmluvy.(21) Z rozsudku Súdneho dvora z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame,(22) vyplýva, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Spoločenstva musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Pokiaľ ide konkrétne o škodu, Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Metallgesellschaft a i., už citovanom, rozhodol, že úplná náhrada vzniknutej škody nemôže byť vykonaná bez ohľadu na také prvky ako plynutie času, ktoré môžu znížiť jej hodnotu, a že priznanie úrokov je nevyhnutnou zložkou náhrady škody.(23) Okrem toho Súdny dvor vo svojom rozsudku z 13. júla 2006, Manfredi a i.,(24) rozhodol, že zo zásady efektivity a z práva každej osoby domáhať sa náhrady škody spôsobenej zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž vyplýva, že osoby, ktoré utrpeli ujmu, musia mať možnosť žiadať nielen náhradu skutočnej škody (damnum emergens), ale aj ušlý zisk (lucrum cessans), ako aj zaplatenie úrokov.

33.      Za takých okolností, o aké ide v konaní vo veci samej, priznanie úrokov odo dňa zaplatenia predmetnej dane považujem za nevyhnutné na primeranú náhradu škody spôsobenej porušením článku 110 ZFEÚ, keďže od tohto dňa daňovníkovi vznikli straty spôsobené nemožnosťou použitia predmetných peňažných súm.

34.      Vzhľadom na analýzu uvedenú v bodoch 22 až 33 vyššie sa domnievam, že je zbytočné skúmať, či obmedzenie náhrady škody v rumunskom práve, ktorú môže získať pani Irimie, je zlučiteľné so zásadami efektivity a proporcionality, ako aj vlastníckym právom, ktoré zakotvuje článok 6 ZEÚ v spojení s článkom 17 Charty.

VI – Návrh

35.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunalul Sibiu (Rumunsko), takto:

Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade vybratia dane nezlučiteľnej s právom Únie, v tomto prípade s článkom 110 ZFEÚ, členským štátom je tento štát povinný vrátiť túto daň a vyplatiť úroky z tejto dane odo dňa jej zaplatenia daňovníkom.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 –      V čase skutkových okolností konania vo veci samej naliehavé nariadenie vlády č. 50/2008, ktorým sa stanovuje daň za znečistenie motorovými vozidlami (Ordonanţă de Urgenţă a Guvernului nr. 50/2008 pentru instituirea taxei pe poluare pentru autovehicule), z 21. apríla 2008 (Monitorul Oficial al României, Partea I, č. 327 z 25. apríla 2008, ďalej len „OUG č. 50/2008“), ktoré nadobudlo účinnosť 1. júla 2008, vo svojom článku 3 stanovovalo daň za znečistenie pre motorové vozidlá kategórií M1 až M3 a N1 až N3.

3 –      Rozsudok zo 7. apríla 2011 (C-402/09, Zb. s. I-2711).

4 – Vozidlo bolo po prvý raz prihlásené do evidencie v Nemecku 23. marca 1999.

5 – Vnútroštátny súd cituje aj judikatúru potvrdzujúcu tento rozsudok, najmä uznesenia z 8. apríla 2011, Obreja a Darmi (C-136/10 a C-178/10, Zb. s. I-102*); z 8. apríla 2011, Ijac (C-336/10, Zb. s. I-58*); z 8. apríla 2011, Sfichi a Ilaş (C-29/11 a C-30/11, Zb. s. I-59*); z 13. júla 2011, Vijulan (C-335/10, Zb. s. I-99*); z 13. júla 2011, Druţu (C-438/10, Zb. s. I-100*); z 13. júla 2011, Micşa (C-573/10, Zb. s. I-101*), ako aj rozsudok zo 7. júla 2011, Nisipeanu (C-263/10, Zb. s. I-97*). Tento súd v nadväznosti na žiadosť o vysvetlenie z 3. júla 2012 tiež spresnil, že od vydania rozsudku Súdneho dvora vo veci Tatu (C-402/09) vnútroštátne súdy vyhovujú žalobám daňovníkov a nariaďujú vrátenie dane a priznanie úrokov odo dňa nasledujúceho po dni podania žiadosti o vrátenie.

6 – Pozri rozsudky z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i. (C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 81); z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation (C-446/04, Zb. s. I-11753, bod 201), a z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation (C-524/04, Zb. s. I-2107, bod 109).

7 – Je potrebné poznamenať, že článok 110 ZFEÚ je priamo uplatniteľný. Pozri rozsudok z 29. apríla 1982, Pabst & Richarz (17/81, Zb. s. 1331). Je teda úlohou všetkých orgánov členských štátov zabezpečovať jeho dodržiavanie v rámci svojich právomocí.

8 –      Keďže odmietnutie vrátenia neoprávnene uloženej dane predstavuje obmedzenie subjektívneho práva vyplývajúceho z právneho poriadku Únie, Súdny dvor sa domnieva, že ho treba vykladať reštriktívne. Priame prenesenie daňového zaťaženia vyplývajúceho z nezákonnej dane na kupujúceho, pokiaľ predstavuje pre zdaniteľnú osobu bezdôvodné obohatenie, je jedinou výnimkou z práva na vrátenie dane, ktorá bola vybratá v rozpore s právom Únie. Pozri rozsudok zo 6. septembra 2011, Lady & Kid a i. (C-398/09, Zb. s. I-7375, bod 20). V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 21 svojho rozsudku vo veci Lady & Kid, už citovaného, zopakoval svoju judikatúru, podľa ktorej aj za predpokladu, že by sa preukázalo, že zaťaženie vyplývajúce z nezákonnej dane bolo prenesené na tretie osoby, jej vrátenie podnikateľskému subjektu nevedie nevyhnutne k jeho bezdôvodnému obohateniu, lebo začlenenie tejto dane do uplatňovaných cien by mohlo tomuto podnikateľskému subjektu spôsobiť škody v podobe zníženého objemu predaja.

9 –      Pozri rozsudok z 19. júla 2012, Littlewoods a i. (C-591/10, bod 24 a tam citovanú judikatúru).

10 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Metallgesellschaft a i. (už citovaný, bod 85) a Test Claimants in the FII Group Litigation (už citovaný, bod 203).

11 – Rozsudok z 15. septembra 1998, Ansaldo Energia a i. (C-279/96 až C-281/96, Zb. s. I-5025, bod 20). Pozri tiež rozsudok zo 7. septembra 2007, N (C-470/04, Zb. s. I-7409, bod 61).

12 – Je potrebné poznamenať, že slovo „prípadné“ nie je uvedené v anglickej verzii rozsudku v uvedenej veci, v ktorej bola jazykom konania angličtina.

13 –      Súdny dvor totiž konštatoval, že to, čo je v rozpore s právnym poriadkom Spoločenstva, nie je vyrubovanie dane v Spojenom kráľovstve v prípadoch vyplácania dividend dcérskou spoločnosťou svojej materskej spoločnosti, ale skutočnosť, že dcérske spoločnosti sídliace v Spojenom kráľovstve, ktorých materské spoločnosti sídlia v inom členskom štáte, sú povinné zaplatiť daň vopred, zatiaľ čo dcérske spoločnosti so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorých materské spoločnosti majú tiež sídlo v Spojenom kráľovstve, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť (pozri bod 83).

14 –      Pozri tiež rozsudok Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation (už citovaný, bod 112).

15 – V predmetnej veci nešlo o zaplatenie dane vopred, ale o nezlučiteľnosť dane so Zmluvou.

16 –      Pozri rozsudok Littlewoods a i. (už citovaný, body 25 a 26).

17 –      Je potrebné poznamenať, že z bodu 8 rozsudku Littlewoods, už citovaného, vyplýva, že obdobie, za ktoré sa mali vypočítať úroky podľa anglického práva uplatniteľného v predmetnej veci, začalo plynúť dňom, keď britské daňové orgány prijali preplatok DPH, a skončilo sa v deň, keď tieto orgány schválili vrátenie sumy, z ktorej majú byť úroky zaplatené. Domnievam sa, že skutočnosť, že v bode 27 rozsudku Littlewoods, už citovaného, medzi podmienkami, ktoré prináleží stanoviť vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, nie je spomenutý deň, od ktorého sa majú vypočítať úroky, má osobitný význam. Podľa môjho názoru tým Súdny dvor konkludentne odobril obdobie, za ktoré sa mali úroky zaplatiť podľa anglického práva, a zakotvil subjektívne právo na výšku úrokov, ktorá predstavovala primeranú náhradu za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane.

18 –      Generálna advokátka Trstenjak v bode 30 návrhov, ktoré predniesla vo veci Littlewoods, už citovanej, konštatovala, že „zdaniteľná osoba má… právo na vrátenie dane, ako aj právo na úhradu úrokov. Tieto práva zdaniteľnej osoby sa zakladajú na ustanoveniach práva Únie, podľa ktorých sú vybraté dane zakázané“.

19 –      Pozri bod 21 vyššie. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Súdny dvor v rozsudku Littlewoods, už citovanom, vôbec nespomenul vedľajšiu povahu otázky úrokov.

20 – Poplatky z omeškania a pokuty v daňovej oblasti sú donucovacími nástrojmi, ktoré používajú členské štáty vo verejnom záujem s cieľom zabezpečiť (včasné) zaplatenie daní daňovníkmi.

21 –      Pozri, rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35), a z 8. októbra 1996, Dillenkofer a i. (C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20).

22 –      C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 82.

23 –      Pozri bod 94.

24 –      C-295/04 až C-298/04, Zb. s. I-6619, bod 100.