Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 12. septembra 2013 (1)

Vec C-174/12

Alfred Hirmann

proti

Immofinanz AG

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Handelsgericht Wien (Rakúsko)]

„Právo obchodných spoločností – Smernica 77/91/EHS – Zodpovednosť akciovej spoločnosti – Ochrana investora vychádzajúceho z nepresných informácií – Zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy umožňujúcej zrušenie nadobudnutia akcií“





1.        Keď investor nakúpi akcie akciovej spoločnosti na sekundárnom trhu (t. j. nie v rámci zvýšenia základného imania danej spoločnosti) a následne tvrdí, že informácie uvedené v prospekte o cenných papieroch, z ktorého pri tejto kúpe vychádzal, neboli úplné ani pravdivé, môže súd nariadiť spoločnosti zrušenie zmluvy, čo znamená, že musí odkúpiť vlastné akcie a vrátiť investorovi peniaze, alebo právo Únie bráni takému opatreniu? Má taký investor nárok na vrátenie pôvodnej kúpnej ceny alebo hodnoty akcií v čase uplatnenia svojho nároku?

2.        Handelsgericht Wien (Obchodný súd vo Viedni), ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, zasadil svoje otázky do rámca smernice 77/91/EHS(2) (ďalej len „druhá smernica o práve obchodných spoločností“). Dňa 25. októbra 2012 však bola táto smernica zrušená a nahradená novým, prepracovaným znením – smernicou 2012/30(3). V týchto návrhoch sa preto budem odvolávať na druhú smernicu o práve obchodných spoločností v minulom čase. Dúfam však, že v rozsahu, v akom sa ustanovenia zrušenej smernice v podstate zhodujú s prepracovaným znením (tam, kde to platí, sú zodpovedajúce ustanovenia uvedené v poznámkach pod čiarou), bude to, čo v týchto návrhoch uvediem, užitočné tak pre minulosť, ako aj do budúcnosti.

3.        Vnútroštátny súd poukazuje na to, že článok 15(4) druhej smernice o práve obchodných spoločností obmedzoval právo akciovej spoločnosti rozdeľovať svoje imanie akcionárom, zatiaľ čo článok 18(5) spoločnosti zakazoval upisovať vlastné akcie. Vnútroštátny súd sa pýta, či tieto ustanovenia bránili tomu, aby bolo také opatrenie uložené akciovej spoločnosti, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú investorovi v dôsledku porušenia svojej informačnej povinnosti. Bránila druhá smernica o práve obchodných spoločností takému opatreniu, v rámci ktorého by bolo použité upísané imanie a spoločnosť by sa mohla stať platobne neschopnou? Napokon, bránila takému opatreniu zásada rovnosti zaobchádzania s akcionármi?

4.        Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania žiada aj o usmernenie v súvislosti s tým, či je pre spor, ktorý prejednáva, relevantná smernica o prospekte(6), smernica o požiadavkách na transparentnosť(7), smernica o zneužívaní trhu(8) a smernica o zárukách(9).

 Právo Únie

5.        Smernice, ktoré uvádza vnútroštátny súd, patria do dvoch širokých kategórií: smernice týkajúce sa predovšetkým správy a riadenia spoločností (druhá smernica o práve obchodných spoločností a smernica o zárukách) a smernice týkajúce sa predovšetkým ochrany akcionárov (smernica o prospekte, smernica o požiadavkách na transparentnosť a smernica o zneužívaní trhu)(10). Na uľahčenie porozumenia ich pri určovaní relevantných právnych predpisov Únie rozdelím do týchto dvoch kategórií.

 Smernice o správe a riadení spoločností

 Druhá smernica o práve obchodných spoločností

6.        Druhé a štvrté odôvodnenie druhej smernice o práve obchodných spoločností stanovovali:

„… na zabezpečenie minimálnej miery rovnocennej ochrany akcionárov a veriteľov akciových spoločností je obzvlášť dôležitá koordinácia vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa ich zakladania a udržovania, zvyšovania či znižovania ich základného imania;

…

… spoločenstvo by malo prijať predpisy na udržiavanie základného imania, ktoré predstavujú záruku pre veriteľov a obsahujú predovšetkým zákaz jeho neoprávneného rozdeľovania medzi akcionárov a obmedzujú možnosti spoločnosti nadobúdať vlastné akcie“.

7.        Druhá smernica o práve obchodných spoločností sa vzťahovala na právne formy spoločností uvedené v článku 1 ods. 1, medzi ktoré v súvislosti s Rakúskom patrila „die Aktiengesellschaft“.(11)

8.        Článok 6(12) druhej smernice o práve obchodných spoločností stanovoval, že na založenie akciovej spoločnosti alebo na získanie povolenia na začatie činnosti je potrebné upísanie minimálneho základného imania.

9.        Článok 12(13) tej istej smernice stanovoval, že „[akcionári nemôžu byť] oslobodení od povinnosti splatiť svoj vklad“.

10.      Článok 15 ods. 1(14) stanovoval:

„a)      S výnimkou prípadov zníženia upísaného základného imania nesmie dôjsť k rozdeleniu akcionárom, pokiaľ sa ku dňu skončenia posledného účtovného obdobia čisté obchodné imanie vyplývajúce z ročnej účtovnej závierky spoločnosti alebo čisté obchodné imanie po tomto rozdelení zníži pod výšku upísaného základného imania zvýšenú o rezervné fondy, ktoré nie je možné podľa právnych predpisov alebo stanov rozdeliť.

…

c)      Čiastka na rozdelenie akcionárom nesmie prekročiť výšku výsledkov posledného skončeného účtovného obdobia zvýšenú o zisk z predchádzajúcich období a platby z rezervných fondov určených na tento účel a zníženú o straty z predchádzajúcich období a o čiastky vložené do rezervných fondov v súlade s právnymi predpismi alebo stanovami.

d)      Výraz ,rozdelenie‘ použitý v písmenách a) a c) zahŕňa najmä výplatu dividend a úrokov spojených s akciami.“

11.      Článok 16 stanovoval, že každé rozdelenie, ktoré nie je v súlade s článkom 15, „musia akcionári, ktorí ho obdržali, vrátiť, pokiaľ spoločnosť preukáže, že títo akcionári o neprípustnosti rozdelenia v ich prospech vedeli alebo vzhľadom na okolnosti mali vedieť“.

Článok 18 ods. 1(15) stanovoval, že „spoločnosť nesmie upisovať vlastné akcie“. (Pripomenutie článku 18 nie je pre prejednávanú vec relevantné.)

12.      Článok 19(16) umožňoval spoločnosti nadobudnúť vlastné akcie v súlade s podmienkami, ktoré v ňom boli stanovené. Medzi tieto podmienky patrilo najmä to, že povolenie udeľuje valné zhromaždenie, ktoré stanoví podmienky zamýšľaného nadobudnutia,(17) že nadobudnutie nesmie spôsobiť zníženie čistého obchodného imania pod sumu uvedenú v článku 15 ods. 1 písm. a)(18) a že transakcia sa môže týkať len úplne splatených akcií(19). Členské štáty môžu v súvislosti s nadobudnutím stanoviť ďalšie podmienky uvedené v článku 19 ods. 1 bodoch i) až v).

13.      Článok 20 ods. 1 písm. d)(20) umožňoval členským štátom neuplatniť podmienky stanovené v článku 19 okrem iného na „akcie nadobudnuté na základe právnej povinnosti“.

14.      Napokon článok 42 stanovoval, že pri uplatňovaní druhej smernice o práve obchodných spoločností „zabezpečia právne predpisy členských štátov rovnaké zaobchádzanie všetkým akcionárom v rovnakom postavení“.

 Smernica o zárukách

15.      Smernica o zárukách sa okrem iného týka okolností, za akých môže byť existencia obchodnej spoločnosti vyhlásená za neplatnú, a dôsledkov neplatnosti.

16.      Článok 12 smernice o zárukách stanovuje, že členské štáty môžu neplatnosť spoločnosti stanoviť len rozhodnutím súdu a iba z dôvodov taxatívne vymedzených v písmene b) bodoch i) až vi).

17.      V článku 13 sú uvedené dôsledky neplatnosti.

 Smernice o ochrane akcionárov

 Smernica o prospekte

18.      Cieľom smernice o prospekte je zosúladiť požiadavky na vypracovanie, schvaľovanie a zverejňovanie prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo pri ich prijatí na obchodovanie na regulovanom trhu v rámci členského štátu.

19.      Odôvodnenie 10 smernice o prospekte stanovuje, že cieľom smernice je „zabezpečiť ochranu investorov a efektívnosť trhov“.

20.      Odôvodnenie 19 stanovuje, že „zábezpeky na ochranu záujmov skutočných a potenciálnych investorov sa vyžadujú vo všetkých členských štátoch, aby im bolo umožnené vykonať informované hodnotenie… [rizika,] a teda prijímať investičné rozhodnutia s poznaním všetkých skutočností“.

21.      Článok 5 smernice o prospekte stanovuje, že prospekt musí obsahovať „všetky údaje, ktoré sú… potrebné na to, aby sa investorom umožnilo vytvoriť fundované hodnotenie aktív a pasív, finančnej situácie, ziskov a strát a vyhliadky emitenta a akýchkoľvek ručiteľo[v] a o právach, ktoré sú s týmito cennými papiermi spojené. Tieto údaje sa podajú v ľahko analyzovateľnej a zrozumiteľnej forme“.

22.      Článok 6 smernice o prospekte stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby sa zodpovednosť za údaje uvedené v prospekte spájala prinajmenšom s emitentom alebo jeho správnymi, riadiacimi alebo dozornými orgánmi, ponúkajúcim alebo osobou žiadajúcou o prijatie na obchodovanie na regulovanom trhu alebo ručiteľom, podľa daného prípadu. Zodpovedné osoby sa v prospekte zreteľne označia ich menami a pozíciami alebo, v prípade právnických osôb, ich názvami a sídlami, ako aj ich vyhlásením, že podľa ich najlepších znalostí sú údaje obsiahnuté v prospekte v súlade so skutočnosťou a že prospekt nevynecháva nič, čo by mohlo ovplyvniť jeho význam.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby sa ich zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o zodpovednosti za škodu vzťahovali na osoby zodpovedné za údaje uvádzané v prospekte.

…“

23.      Článok 25 ods. 1 smernice o prospekte stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov uložiť trestnoprávne sankcie, a bez toho, aby bol dotknutý ich režim zodpovednosti za škodu, členské štáty zabezpečia v súlade s ich vnútroštátnym právom, aby sa mohli prijímať vhodné správne opatrenia, alebo sa mohli ukladať správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak neboli dodržané ustanovenia prijaté pri vykonávaní tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odradzujúce.“

 Smernica o požiadavkách na transparentnosť

24.      Cieľom smernice o požiadavkách na transparentnosť je okrem iného posilniť ochranu investorov a efektívnosť trhov tým, že sa od emitentov cenných papierov bude požadovať primeraná transparentnosť v podobe pravidelného toku informácií.(21)

25.      Článok 7 smernice o požiadavkách na transparentnosť stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby zodpovednosť za informácie, ktoré sa majú vypracovať a zverejniť v súlade s článkami 4, 5, 6 a 16, niesol aspoň emitent alebo jeho správne, riadiace či dozorné orgány, a aby sa ich právne a správne predpisy, týkajúce sa zodpovednosti vzťahovali na emitentov, orgány uvedené v tomto článku alebo osoby zodpovedné v rámci emitentov.“

26.      Články 4, 5, 6 a 16 smernice o požiadavkách na transparentnosť požadujú, aby emitent zverejnil: ročnú finančnú správu, polročnú finančnú správu, vyhlásenie vedenia a všetky zmeny práv súvisiacich s jednotlivými druhmi akcií alebo cenných papierov.

27.      Článok 17 smernice o požiadavkách na transparentnosť, nazvaný „Informačné požiadavky na emitentov, ktorých akcie sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu“, stanovuje:

„1.      Emitent akcií prijatých na obchodovanie na regulovanom trhu zabezpečí rovnaké zaobchádzanie so všetkými držiteľmi akcií, ktorí sú v rovnakom postavení.

…“

28.      Článok 28 ods. 1 smernice o požiadavkách na transparentnosť stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestné sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby bolo možné prijať aspoň vhodné správne opatrenia alebo uplatniť občianske a/alebo správne sankcie voči zodpovedným osobám v prípade, že sa nedodržia ustanovenia prijaté podľa tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby tieto opatrenia boli účinné, primerané a odrádzajúce.“

 Smernica o zneužívaní trhu

29.      Cieľom smernice o zneužívaní trhu je okrem iného podpora integrity trhu prostredníctvom zosúlaďovania právnych predpisov členských štátov zakazujúcich obchodovanie s využitím dôverných informácií a manipuláciu s trhom.

30.      Článok 14 ods. 1 smernice o zneužívaní trhu stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.“

 Rakúske právo

31.      Kapitalmarktgesetz (zákon o cenných papieroch) v § 5 (týkajúcom sa spotrebiteľských zmlúv) stanovuje:

„1.      Ak dôjde k ponuke cenných papierov, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vypracovať prospekt, bez predošlého zverejnenia prospektu alebo informácií podľa § 6, investori, ktorí sú spotrebiteľmi v zmysle § 1 ods. 1 bodu 2 Konsumentenschutzgesetz (zákon o ochrane spotrebiteľov)(22), môžu odstúpiť od svojej ponuky alebo od zmluvy.

…

4.      Právo na odstúpenie podľa odseku 1 zaniká uplynutím jedného týždňa odo dňa uverejnenia prospektu alebo informácií podľa § 6…

5.      Dohody v rozpore s ustanoveniami odsekov 1 až 4 v neprospech spotrebiteľov sú neplatné.

6.      Ďalšie práva investorov, ktoré vyplývajú z iných predpisov, nie sú dotknuté.“

32.      § 6 Kapitalmarktgesetz, nazvaný „Dodatok k prospektu“, stanovuje:

„1.      Každá významná nová okolnosť, zásadná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu, ktorá môže ovplyvniť hodnotenie predmetných cenných papierov alebo vkladu a ktorá vznikne alebo sa zistí v čase medzi schvaľovaním prospektu a konečným uzatvorením verejnej ponuky alebo začatím obchodovania na regulovanom trhu, podľa toho, ktorý prípad nastane neskôr, sa uvedie v dodatku k prospektu (údaje, ktoré sa menia alebo dopĺňajú). Takýto dodatok (údaje, ktoré sa menia alebo dopĺňajú) žiadateľ bezodkladne zverejňuje a uchováva (§ 8a ods. 1) prinajmenšom v súlade s rovnakými pravidlami, ktoré uplatnil pri zverejňovaní a uchovávaní pôvodného prospektu. …

2.      Investori, ktorí po vzniku okolnosti, chybe alebo nepresnosti v zmysle odseku 1 už súhlasili s nákupom alebo upísaním cenných papierov alebo s vkladom pred zverejnením príslušného dodatku, majú právo odstúpiť od prijatia ponuky, ktoré môžu uplatniť v lehote dvoch pracovných dní od zverejnenia dodatku. Analogicky sa uplatňuje § 5. Ak sú však investori spotrebiteľmi v zmysle § 1 ods. 1 bodu 2 Konsumentenschutzgesetz, uplatní sa aj lehota uvedená v § 5 ods. 4.“

33.      § 11 Kapitalmarktgesetz s názvom „Zodpovednosť za prospekt“ stanovuje:

„1.      Voči každému investorovi nesie zodpovednosť za škodu, ktorá mu vznikla na základe dôvery v informácie uvedené v prospekte alebo iné informácie požadované podľa tohto spolkového zákona (§ 6), ktoré sú potrebné na posúdenie cenných papierov alebo vkladu:

(1)      emitent za nesprávne alebo neúplné informácie, ktoré uviedol vlastnou vinou alebo vinou svojich zamestnancov či iných osôb, ktorých činnosť sa využívala pri vypracovaní prospektu,

…

6.      Pokiaľ konanie, ktorým bola spôsobená škoda, nebolo úmyselné, výška povinného ručenia je voči každému investorovi obmedzená obstarávacou cenou vrátane trov a úrokov odo dňa zaplatenia obstarávacej ceny.

7.      Nároky investorov podľa tohto spolkového zákona sa musia uplatniť v súdnom konaní v lehote desiatich rokov od ukončenia ponuky, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vypracovať prospekt; v opačnom prípade ich uplatnenie nie je možné.

8.      Nároky na náhradu škody vyplývajúce z porušenia iných zákonných ustanovení alebo z nedodržania zmlúv týmto nie sú dotknuté.“

34.      Aktiengesetz (zákon o akciových spoločnostiach) v § 52 („Nemožnosť vrátiť vklad“) stanovuje:

„Akcionárom sa vklad nemôže vrátiť; v čase existencie spoločnosti majú nárok iba na zisk, ktorý vyplýva z ročnej súvahy, pokiaľ tento nárok nie je podľa zákona alebo na základe stanov vylúčený. Za vrátenie vkladu sa nepovažuje vyplatenie obstarávacej ceny v prípade nadobudnutia vlastných akcií spoločnosťou v súlade so zákonom (§ 65 a 66).“

 Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky

35.      Pán Alfred Hirmann 7. januára 2005 prostredníctvom makléra kúpil 1 375,02406(23) akcie akciovej spoločnosti („Aktiengesellschaft“) Immofinanz AG (ďalej len „Immofinanz“) za 10 013,75 eura. Ku kúpe došlo na sekundárnom trhu a nie v rámci zvýšenia základného imania spoločnosti Immofinanz. Pán Hirmann zaplatil kúpnu cenu spoločnosti Aviso Zeta AG (ďalej len „Aviso Zeta“), na základe čoho boli akcie uložené na účet cenných papierov vedený spoločnosťou Aviso Zeta v mene pána Hirmanna.

36.      Dňa 15. augusta 2011 pán Hirmann podal na spoločnosť Immofinanz žalobu, v ktorej sa odvolával na § 6 ods. 2 v spojení s § 5 ods. 4 a na § 11 Kapitalmarktgesetz, domáhal sa práva na spochybnenie zmluvy v dôsledku omylu a nároku na náhradu škody. Navrhuje zrušiť nadobudnutie akcií. Znamenalo by to vrátenie pôvodnej kúpnej ceny výmenou za prevod akcií na spoločnosť Immofinanz.

37.      Pán Hirmann spoločnosti Immofinanz vytýka spreneveru a podvod, najmä manipuláciu s kurzom akcií a nezákonné opatrenia na podporu kurzu. Tvrdí, že v tom čase aktuálny bol prospekt o cenných papieroch, na základe ktorého sa rozhodol nakúpiť akcie, zavádzajúci. Na rozdiel od informácií uvedených v prospekte sa výnosy z emisie používali na nákup akcií spoločnosti Immofinanz na účely kurzovej manipulácie a špekulácie. Uvedené nekalé používanie prostriedkov viedlo k riziku, ktoré bolo vyššie, než sa uvádzalo v prospekte. Informácie uvedené v prospekte o cenných papieroch celkovo neboli úplné ani pravdivé. Okrem toho neboli zrozumiteľné ani ľahko analyzovateľné.

38.      Spoločnosť Immofinanz s výhradami nesúhlasí. Ďalej tvrdí, že právo Únie bráni tomu, aby sa počas existencie spoločnosti akcionárom vyplácali späť kapitálové účasti. Keby akciová spoločnosť niesla voči akcionárom takúto zodpovednosť – na akomkoľvek právnom základe –, bolo by to v rozpore so zákazom spätného vyplácania majetkových vkladov stanoveným v práve Únie.

39.      Vzhľadom na tieto skutkové okolnosti Handelsgericht Wien pred rozhodnutím vo veci prerušil konanie a položil tieto otázky:

„1.      Je vnútroštátna úprava zodpovednosti akciovej spoločnosti ako emitenta voči nadobúdateľovi akcií v prípade nedodržania informačnej povinnosti stanovenej v právnych normách týkajúcich sa cenných papierov, najmä:

–        článkov 6 a 25 [smernice o prospekte],

–        článkov 7, 17 a 28 [smernice o požiadavkách na transparentnosť] a

–        článku 14 [smernice o zneužívaní trhu],

zlučiteľná s článkami 12, 15, 16, 19 a 42 [druhej smernice o práve obchodných spoločností] v znení zmien a doplnení?

2.      Majú sa články 12, 15, 16 a najmä články 18, 19 a 42 [druhej smernice o práve obchodných spoločností] v znení zmien a doplnení vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej úprave, podľa ktorej musí akciová spoločnosť v rámci zodpovednosti uvedenej v prvej otázke uhradiť nadobúdateľovi obstarávaciu cenu a odkúpiť nadobudnuté akcie?

3.      Majú sa články 12, 15, 16, 18, 19 a 42 [druhej smernice o práve obchodných spoločností] v znení zmien a doplnení vykladať v tom zmysle, že taká zodpovednosť akciovej spoločnosti, ako je uvedená v prvej otázke,

–        môže zahŕňať aj čisté obchodné imanie spoločnosti [upísané základné imanie a rezervný fond v zmysle článku 15 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice] a

–        existovať aj v prípade, že by mohla vyvolať platobnú neschopnosť akciovej spoločnosti?

4.      Majú sa články 12 a 13 [smernice o zárukách] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje zrušenie nadobudnutia akcií so spätnou účinnosťou, takže v prípade zrušenia kúpnej zmluvy na akcie treba vychádzať z účinkov ex nunc (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. apríla 2010, E. Friz, C-215/08, Zb. s. I-2947)?

5.      Majú sa články 12, 15, 16, 18, 19 a 42 [druhej smernice o práve obchodných spoločností] v znení zmien a doplnení a články 12 a 13 [smernice o zárukách] vykladať v tom zmysle, že zodpovednosť je obmedzená na hodnotu akcií – v prípade spoločnosti kótovanej na burze teda na burzový kurz akcií – v okamihu uplatnenia nároku, v dôsledku čoho môže akcionár dostať nižšiu cenu, ako za svoje akcie pôvodne zaplatil?“

40.      Písomné pripomienky predložili pán Hirmann, spoločnosti Immofinanz a Aviso Zeta, rakúska a portugalská vláda a Komisia. Pán Hirmann, spoločnosť Immofinanz, portugalská vláda a Komisia predniesli svoje tvrdenia na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. apríla 2013.

 Úvodné pripomienky

41.      Pred preskúmaním piatich otázok položených vnútroštátnym súdom je potrebné objasniť niekoľko predbežných záležitostí.

42.      Po prvé chcem poznamenať, že smernice týkajúce sa ochrany akcionárov síce zosúlaďujú kľúčové prvky, no v mnohých aspektoch ponechávajú vnútroštátnemu právu širokú mieru voľnej úvahy.

43.      Napríklad článok 6 ods. 2 smernice o prospekte stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby „sa ich zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o zodpovednosti za škodu vzťahovali na osoby zodpovedné za údaje uvádzané v prospekte“. Dopĺňa to článok 25 ods. 1, podľa ktorého členské štáty „zabezpečia v súlade s ich vnútroštátnym právom, aby sa mohli prijímať vhodné správne opatrenia, alebo sa mohli ukladať správne sankcie voči zodpovedným osobám“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka), a to „bez toho, aby bol dotknutý ich režim zodpovednosti za škodu“.

44.      Podobne článok 28 ods. 1 smernice o požiadavkách na transparentnosť a článok 14 ods. 1 smernice o zneužívaní trhu obsahujú v podstate paralelné ustanovenia. V prvom rade je výslovne zachované právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie. Členským štátom sa ďalej ukladá povinnosť („zabezpečia“) v súlade s ich vnútroštátnym právom, aby sa mohli prijímať vhodné správne opatrenia a/alebo sa mohli ukladať správne sankcie(24). Členské štáty napokon „zabezpečia“, aby „boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce“.

45.      Z toho vyplýva, že pokiaľ konkrétne opatrenie v prípade porušenia povinnosti patriacej do pôsobnosti týchto smerníc nie je výslovne zakázané (uvedenou smernicou alebo iným predpisom Únie), členské štáty majú možnosť stanoviť, čo považujú za vhodné.

46.      Po druhé vnútroštátny súd síce zatiaľ nerozhodol, či a prípadne v akom rozsahu spoločnosť Immofinanz zverejnila zavádzajúce informácie, na základe ktorých pán Hirmann nakúpil akcie, ktoré by inak možno nekúpil, no určité skutočnosti sú nesporné. Pán Hirmann kúpil istý počet akcií v určitý deň a za určitú cenu. Tieto akcie boli nadobudnuté na sekundárnom trhu prostredníctvom makléra (spoločnosť Aviso Zeta). Akcie boli úplne splatené. Kúpa však nemá nič spoločné so zvýšením upísaného základného imania spoločnosti Immofinanz. Bola to úplne bežná transakcia s akciami, k akým každý deň dochádza na burze.

47.      Po tretie je dôležité nielen rozlišovať medzi občianskoprávnymi a správnymi sankciami na jednej strane a trestnoprávnymi sankciami na druhej strane, no zvážiť aj to, o čo skutočne ide vo vnútroštátnom konaní, v rámci ktorého bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. V uvedenom konaní sa pán Hirmann usiluje o návrat do situácie, v ktorej by sa nachádzal, keby akcie nenadobudol: chce zrušiť transakciu a získať späť peniaze vrátane úrokov od dátumu kúpy (7. januára 2005) do vyhlásenia rozsudku vnútroštátneho súdu. Najprv je možné položiť si otázku, či takú žalobu vôbec možno považovať za žalobu navrhujúcu uloženie „sankcie“ – zdá sa skôr, že ide o žalobu o vrátenie určitej sumy alebo o žalobu navrhujúcu občianskoprávnu zodpovednosť spoločnosti za porušenie povinnosti. Keďže však úspech alebo neúspech uvedenej žaloby závisí od toho, či existovala povinnosť poskytnúť správne informácie potenciálnemu akcionárovi a či došlo k porušeniu tejto povinnosti, možno konštatovať, že občianskoprávna sankcia za porušenie povinnosti (pokiaľ sa preukáže, že k nemu došlo) stanovená v tomto prípade vnútroštátnym právom spočíva v tom, že spoločnosť musí zrušiť transakciu a vrátiť kúpnu cenu. Keby taká povinnosť neexistovala, neexistovala by ani sankcia za jej porušenie (tým menej sankcia, ktorá by bola „účinná, primeraná a odstrašujúca“).

48.      Napokon existujú otázky týkajúce sa rozhodujúceho dátumu.

49.      Pán Hirmann nadobudol akcie 7. januára 2005. Pokiaľ a v rozsahu, v akom to urobil na základe zavádzajúcich informácií poskytnutých spoločnosťou Immofinanz, k porušeniu povinnosti došlo k tomuto dátumu. V tom čase už uplynula lehota na prebratie druhej smernice o práve obchodných spoločností (1. január 1994)(25) aj smernice o zneužívaní trhu (12. október 2004). Rozhodujúcim dátumom na určenie, či má nárok na náhradu škody, však nie je uvedený dátum, ale 15. august 2011, čiže dátum podania žaloby o zrušenie nadobudnutia akcií na vnútroštátny súd. V tom čase už uplynuli aj lehoty na prebratie smernice o prospekte (1. júl 2005), smernice o požiadavkách na transparentnosť (20. január 2007) a smernice o zárukách (kodifikácia – najneskorším termínom na prebratie uvedeným v prílohe I časti B je 1. január 2007).

50.      Jednotlivé otázky položené vnútroštátnym súdom preskúmam z týchto hľadísk.

 Posúdenie

 Prvá, druhá a tretia otázka

51.      Prvé tri otázky vnútroštátneho súdu súvisia s rozličnými aspektmi toho, či druhá smernica o práve obchodných spoločností bránila zrušeniu nadobudnutia akcií, pokiaľ spoločnosť porušila svoju povinnosť poskytnúť potenciálnym investorom informácie. Budem ich preto posudzovať spoločne. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či články 12, 15, 16, 18, 19 a/alebo 42 druhej smernice o práve obchodných spoločností bránili vnútroštátnym predpisom preberajúcim smernice o ochrane akcionárov, podľa ktorých akciová spoločnosť, ktorá si ako emitent nesplnila povinnosti, niesla zodpovednosť voči investorovi a musela vrátiť kúpnu cenu a odkúpiť akcie. Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či bolo v rozpore s druhou smernicou o práve obchodných spoločností, pokiaľ akciová spoločnosť mala takú zodpovednosť aj v prípade, že by si to vyžadovalo použitie jej čistého obchodného imania (upísané základné imanie plus rezervný fond) a/alebo by to mohlo spôsobiť jej platobnú neschopnosť.

52.      Zdá sa, že základná obava vnútroštátneho súdu spočíva v tom, že Rakúsko možno určitým spôsobom prijalo na vykonanie „iných“ predpisov Únie – najmä smerníc o ochrane akcionárov – opatrenia, ktoré normotvorca nezamýšľal, čím Rakúsko (neúmyselne) vytvorilo situáciu, v ktorej opatrenie stanovené pre prípad porušenia práv priznaných jednou alebo viacerými z týchto smerníc je v rozpore s druhou smernicou o práve obchodných spoločností. S cieľom čo najviac pomôcť vnútroštátnemu súdu preto budem prvé tri otázky analyzovať na základe do istej miery neortodoxného prístupu. Najprv preskúmam, čo tieto tri smernice uvádzajú (a, čo je ešte dôležitejšie, neuvádzajú) o spôsobe, akým majú byť vykonané, pričom poukážem na voľnú úvahu, ktorú normotvorca Únie ponechal členským štátom. Následne sa zameriam na druhú smernicu o práve obchodných spoločností a preskúmam (početné) ustanovenia tejto smernice uvedené vnútroštátnym súdom, pričom si položím otázku, či niektoré z týchto ustanovení predsa len nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom konania vo veci samej.

 Smernice o ochrane akcionárov

 Smernica o prospekte

53.      Článok 6 ods. 1 smernice o prospekte stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa zodpovednosť za údaje uvedené v prospekte spájala okrem iného prinajmenšom s emitentom. Keďže vnútroštátny predpis, podľa ktorého je akciová spoločnosť ako emitent zodpovedná voči investorovi v prípade porušenia informačnej povinnosti, nie je zakázaný, je v súlade s uvedeným ustanovením. Je pravda, že článok 6 ods. 1 umožňuje, aby zodpovednosť za porušenie informačnej povinnosti „podľa daného prípadu“ niesli iné orgány než emitent. V spise predloženom Súdnemu dvoru však nič nenaznačuje, že v prejednávanej veci bol za informácie uvedené v prospekte zodpovedný iný subjekt než spoločnosť Immofinanz ako emitent. V situácii, keď je emitent zodpovedný za poskytnuté informácie, článok 6 jasne stanovuje, že emitent má niesť zodpovednosť, pokiaľ sú tieto údaje nesprávne alebo zavádzajúce.

54.      V článku 6 ods. 1 smernice o prospekte nie je uvedené, aké „správne opatrenia“ sa majú prijať alebo aké „správne sankcie“ sa majú uložiť v prípade preukázania takej zodpovednosti. Článok 6 ods. 2 (záväzne) stanovuje, že členské štáty „zabezpečia, aby sa ich zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o zodpovednosti za škodu“ vzťahovali na „osoby zodpovedné za údaje uvádzané v prospekte“, no rovnako nejde ďalej a nešpecifikuje, aké občianskoprávne opatrenia sa majú prijať. Článok 25 len potvrdzuje, že správne opatrenia a sankcie majú členské štáty uložiť „bez toho, aby bol dotknutý ich režim zodpovednosti za škodu“ (alebo aj bez toho, aby bolo dotknuté ich právo uložiť trestnoprávne sankcie).

55.      V rámci smernice o prospekte majú preto členské štáty širokú mieru voľnej úvahy podriadenú všeobecným zásadám práva Únie a príslušným ustanoveniam právnych predpisov Únie, pokiaľ ide o povahu opatrení, ktoré stanovia v rámci svojho režimu zodpovednosti za škodu.

56.      Vnútroštátna právna úprava v tomto prípade v konaní vo veci samej stanovuje, že sa má vrátiť kúpna cena výmenou za prevod akcií na spoločnosť. Voľba opatrenia je záležitosťou členského štátu. Opatrenie zjavne nezasahuje do ďalších možných trestnoprávnych sankcií alebo správnych opatrení či sankcií ani ich nenarúša. Smernica o prospekte ho určite nezakazuje. Je zjavne primerané škode, ktorú utrpel investor. Je jasné, že nie je neprimerané porušeniu informačnej povinnosti. Je pravdepodobné, že odradí emitentov od toho, aby neplnením si informačnej povinnosti zavádzali investorov s cieľom dosiahnuť nákup akcií z ich strany, a preto bude pravdepodobne aj účinné a odstrašujúce. V dôsledku toho sa domnievam, že je v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie a pravdepodobne podporí ciele sledované smernicou o prospekte.

 Smernica o požiadavkách na transparentnosť

57.      Článok 7 smernice o požiadavkách na transparentnosť stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby zodpovednosť za informácie, ktoré sa majú vypracovať a zverejniť v súlade s uvedenou smernicou, niesol emitent alebo jeho správne, riadiace či dozorné orgány. Domnievam sa, že vnútroštátna úprava, podľa ktorej je spoločnosť ako emitent zodpovedná za porušenie svojich povinností vyplývajúcich zo smernice, správne odráža požiadavky uvedeného článku. Zdá sa, že taká právna úprava nie je ani v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania zakotvenou v článku 17 tejto smernice.

58.      V smernici o požiadavkách na transparentnosť nie je uvedené, aké občianskoprávne opatrenia sa majú prijať v prípade, že sa preukáže zodpovednosť emitenta. Článok 28 ods. 1 len stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby „bolo možné prijať aspoň vhodné správne opatrenia alebo uplatniť občianske a/alebo správne sankcie voči zodpovedným osobám“ (bez toho, aby bolo dotknuté ich právo ukladať trestné sankcie), pričom „členské štáty zabezpečia, aby tieto opatrenia boli účinné, primerané a odrádzajúce“.

59.      Tak ako v prípade smernice o prospekte, normotvorca Únie aj tu ponechal členským štátom širokú mieru voľnej úvahy. Úprava, podľa ktorej spoločnosť musí vrátiť kúpnu cenu a odkúpiť svoje akcie, podľa môjho názoru patrí práve do rámca tejto voľnej úvahy a (ako som uviedla vyššie) z hľadiska všeobecných zásad práva Únie jej nemožno nič vytknúť. Domnievam sa, že rovnako nezasahuje do ďalších možných trestnoprávnych sankcií alebo správnych opatrení či sankcií ani ich nenarúša.

 Smernica o zneužívaní trhu

60.      Článok 14 smernice o zneužívaní trhu stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby mohli byť prijaté „primerané správne opatrenia“ alebo uložené „správne sankcie“ voči „zodpovedným osobám“, ak sa nedodržali požiadavky uvedenej smernice, „bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie“. Ako v prípade smernice o prospekte a smernice o požiadavkách na transparentnosť, ani v smernici o zneužívaní trhu nie je uvedené, aké občianskoprávne opatrenia sa majú prijať v prípade, že sa preukáže zodpovednosť emitenta. Členské štáty majú preto v tomto smere opäť širokú mieru voľnej úvahy podliehajúcu obmedzeniam vyplývajúcim zo všeobecných zásad práva Únie a z ďalších príslušných právnych predpisov Únie. Pokiaľ akciová spoločnosť uvedenú smernicu poruší, vnútroštátna úprava, podľa ktorej nesie za toto porušenie zodpovednosť, je v súlade so znením a s cieľom článku 14 smernice o zneužívaní trhu.

61.      Opatrenie upravené rakúskym vnútroštátnym právom v rámci občianskeho práva pre prípad preukázania takej zodpovednosti podľa môjho názoru patrí práve do rámca voľnej úvahy, ktorú majú členské štáty. Domnievam sa tiež (z dôvodov, ktoré som už uviedla), že je v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie. Napokon podľa môjho názoru nezasahuje do ďalších možných trestnoprávnych sankcií alebo správnych opatrení či sankcií ani ich nenarúša.

62.      Na základe toho konštatujem, že smernica o prospekte, smernica o požiadavkách na transparentnosť a smernica o zneužívaní trhu nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akciová spoločnosť, ktorá si nesplní povinnosti vyplývajúce z týchto smerníc, musí odkúpiť svoje akcie a vrátiť investorovi kúpnu cenu.

 Druhá smernica o práve obchodných spoločností

63.      Hoci smernice o ochrane akcionárov nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave (i keď sa totiž zdá, že táto úprava je v súlade s ich znením a presadzuje ich ciele), je napriek tomu – ako tvrdí spoločnosť Immofinanz – v rozpore s druhou smernicou o práve obchodných spoločností?

64.      Spoločnosti Immofinanz a Aviso Zeta tvrdia, že druhá smernica o práve obchodných spoločností bránila takej vnútroštátnej úprave, lebo je v rozpore so zásadou udržiavania základného imania, so zákazom nadobúdania vlastných akcií obchodnou spoločnosťou a so zásadou rovnosti zaobchádzania. Spoločnosti Immofinanz a Aviso Zeta najmä tvrdia, že druhá smernica o práve obchodných spoločností bránila tomu, aby sa taká zodpovednosť dotýkala čistého obchodného imania spoločnosti alebo aby bola taká rozsiahla, že by mohla spôsobiť platobnú neschopnosť spoločnosti.

65.      Pán Hirmann, portugalská vláda a Komisia tvrdia, že druhá smernica predmetnej vnútroštátnej úprave nebránila, aj keby zo zodpovednosti akciovej spoločnosti vyplynulo použitie jej čistého obchodného imania alebo jej platobná neschopnosť.

66.      Rakúska vláda len upozorňuje Súdny dvor na dva rozsudky Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd Rakúska) z 30. marca 2011(26) a z 15. marca 2012(27), s ktorými súhlasí. Oberster Gerichtshof v týchto rozhodnutiach konštatoval, že ustanovenia druhej smernice o práve obchodných spoločností nebránia zrušeniu kúpnej zmluvy na akcie a vráteniu zaplatených súm.

67.      Domnievam sa, že druhá smernica o práve obchodných spoločností nebráni predmetnej vnútroštátnej právnej úprave.

68.      Vnútroštátny súd uviedol mnohé ustanovenia druhej smernice o práve obchodných spoločností. Aby som svoju analýzu usporiadala, budem k nim pristupovať takto. (1) Najprv preskúmam, či by platba pánovi Hirmannovi podľa vnútroštátnej právnej úpravy predstavovala rozdelenie imania zakázané článkom 15, ktoré je potrebné vrátiť podľa článku 16. (2) Potom preskúmam pravidlo, podľa ktorého spoločnosť nesmie nadobúdať vlastné akcie, a výnimky z neho (články 18, 19 a 20). (3) Následne preskúmam požiadavku rovnakého zaobchádzania s akcionármi (článok 42). (4) Svoju analýzu doplním preskúmaním zostávajúceho článku citovaného vnútroštátnym súdom (článok 12). (5) Nakoniec sa dotknem otázky, či skutočnosť, že pri uplatňovaní takej zodpovednosti môže byť akciová spoločnosť nútená použiť svoje čisté obchodné imanie alebo sa môže stať platobne neschopnou, ovplyvní záver, ku ktorému dospejem.

 Pravidlá týkajúce sa rozdeľovania imania (články 15 a 16)

69.      Článok 15 bránil rozdeleniu imania akcionárom, pokiaľ z poslednej ročnej účtovnej závierky spoločnosti vyplývalo, že jej čisté obchodné imanie je alebo po rozdelení bude nižšie než upísané základné imanie. (V článku 6 bola uvedená minimálna výška upísaného základného imania potrebná na založenie akciovej spoločnosti alebo na získanie povolenia na začatie svojej činnosti.) Zahŕňa však výraz „rozdelenie“ zákonnú povinnosť spoločnosti vrátiť investorovi kúpnu cenu v prípade, že si nesplnila informačnú povinnosť?

70.      Výraz „rozdelenie“ uvedený v článku 15 nebol v druhej smernici o práve obchodných spoločností vymedzený, hoci článok 15 ods. 1 písm. d) stanovoval, že „zahŕňa najmä výplatu dividend a úrokov spojených s akciami“. Domnievam sa, že tento výraz treba vykladať v tom zmysle, že vylučuje kompenzačnú platbu investorovi, ktorý utrpel škodu v dôsledku toho, že spoločnosť si nesplnila povinnosti.

71.      Taký výklad nie je v rozpore s cieľmi článku 15, ktorý, ako bolo uvedené v druhom a vo štvrtom odôvodnení druhej smernice o práve obchodných spoločností, mal zabezpečiť minimálnu mieru rovnocennej ochrany akcionárov i veriteľov okrem iného tým, že sa od akciových spoločností požadovalo udržiavanie základného imania v podobe „zákaz[u] jeho neoprávneného rozdeľovania medzi akcionárov“. Cieľom bolo zabrániť neprimeranému rozdeľovaniu upísaného základného imania akcionárom v ich postavení akcionára, na ktoré nie sú oprávnení. Naproti tomu platba investorovi, ktorý na základe zavádzajúceho prospektu spoločnosti nakúpil akcie, nie je platbou akcionárovi (z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie), ale ide o kompenzačnú platbu, na ktorú má dotknutá osoba nárok.

72.      Taká platba nevychádza z iniciatívy samotnej spoločnosti, ale spoločnosť si ňou plní zákonnú povinnosť. Povinnosť vykonať platbu vychádza zo vzťahu spoločnosti k potenciálnym investorom, ktorí sa pre investíciu rozhodujú na základe prospektu, nie z jej vzťahu k existujúcim akcionárom. Pokiaľ teda vnútroštátny súd nariadi po ukončení konania v prejednávanej veci platbu, jej dôvodom bude to, že pán Hirmann je tretia osoba veriteľ, ktorý si voči spoločnosti uplatnil nárok, nie to, že je akcionár.

73.      Taká platba podľa môjho názoru nie je „rozdelením“ imania v zmysle článku 15 ods. 1, ani pokiaľ je takýto veriteľ zároveň akcionárom predmetnej spoločnosti. Na objasnenie tohto bodu uvediem niekoľko príkladov.

74.      Povedzme napríklad, že prenajímateľ budovy, v ktorej spoločnosť sídli, by bol akcionárom spoločnosti a spoločnosť by mu nezaplatila splatné nájomné. Prenajímateľ by od nej dlžné nájomné vymáhal. Jeho nárok na nájomné by nevychádzal z jeho postavenia akcionára a úhrada nájomného prenajímateľovi zo strany spoločnosti (či už na základe vzájomnej dohody, alebo na základe súdneho rozhodnutia) by nepredstavovala rozdelenie imania v zmysle článku 15.

75.      Podobne pokiaľ by zamestnanec spoločnosti, ktorý nakúpil alebo dostal akcie tejto spoločnosti, následne utrpel pracovný úraz v dôsledku toho, že spoločnosť si voči nemu nesplnila povinnosť starostlivosti, jeho nárok na náhradu škody ako kompenzáciu za úraz od spoločnosti by nemal nič spoločné s jeho postavením akcionára. Kompenzačná platba od spoločnosti by za takých okolností nepredstavovala rozdelenie imania.

76.      Keďže platba tretej osobe veriteľovi, ktorý je zároveň akcionárom, nie je „rozdelením“ imania v zmysle článku 15, uvedené ustanovenie takej platbe nebráni.

77.      Článok 16 druhej smernice o práve obchodných spoločností stanovuje len to, že imanie rozdelené v rozpore s článkom 15 treba vrátiť. Vzhľadom na záver, ku ktorému som dospela, pokiaľ ide o správny výklad článku 15, z toho vyplýva, že článok 16 nemá na situáciu nijaký vplyv.

 Pravidlo zakazujúce spoločnosti nadobúdať vlastné akcie a výnimky z neho

78.      Článok 18 ods. 1 druhej smernice o práve obchodných spoločností zakazoval spoločnostiam upisovať vlastné akcie. Článok 19 však stanovoval, že členské štáty môžu spoločnostiam umožniť nadobúdať vlastné akcie v súlade s podmienkami, ktoré v ňom boli uvedené, zatiaľ čo článok 20 členským štátom umožňoval neuplatniť článok 19 v osobitných situáciách, v ktorých spoločnosti nadobúdajú akcie.

79.      Cieľom týchto článkov bolo chrániť akcionárov a veriteľov pred trhovým správaním, ktoré by mohlo spôsobiť zníženie imania spoločnosti a klamlivo zvýšiť kurz jej akcií. Spoločnosť, ktorá nadobudne vlastné akcie, keď jej to káže zákonom stanovená povinnosť, tento cieľ nemarí. Ako totiž správne zdôrazňujú portugalská vláda a Komisia, článok 20 ods. 1 písm. d) členským štátom výslovne umožňuje stanoviť, že spoločnosti môžu nadobúdať akcie „na základe právnej povinnosti“ bez uplatnenia postupov uvedených v článku 19. Vzhľadom na to, že predmetná vnútroštátna úprava od akciovej spoločnosti požaduje, aby (od)kúpila vlastné akcie v prípade porušenia svojich povinností, teda ide o nadobudnutie na základe právnej povinnosti, ktoré článok 20 ods. 1 písm. d) členským štátom výslovne umožňoval.

80.      Z toho vyplýva, že článok 18 nebránil predmetnej vnútroštátnej právnej úprave.

 Zásada rovnosti zaobchádzania

81.      Článok 42 stanovoval, že pri uplatňovaní druhej smernice o práve obchodných spoločností členské štáty zabezpečia „rovnaké zaobchádzanie všetkým akcionárom v rovnakom postavení“. Ako jasne vyplýva z formulácie „na účely uplatňovania tejto smernice“, táto povinnosť sa uplatňovala len v rámci tohto konkrétneho opatrenia.(28)

82.      Akcionár, ktorý má zo zákona nárok na náhradu škody v prípade nadobudnutia akcií na základe zavádzajúceho prospektu, nie je v rovnakom postavení ako akcionár, ktorý z takého prospektu nevychádzal. Zásada rovnosti zaobchádzania s akcionármi preto nie je prekážkou poskytnutia náhrady škody akcionárovi(29), ktorý má na túto náhradu škody nárok.

 Článok 12

83.      Článok 12 druhej smernice bránil oslobodeniu akcionárov od povinnosti splatiť vklady, čím chránil upísané základné imanie pri založení spoločnosti, lebo celé upísané základné imanie muselo byť splatené. Keďže pán Hirmann a) nakúpil bežné akcie na sekundárnom trhu a b) tieto akcie plne splatil, toto ustanovenie je v prejednávanej veci irelevantné.

 Čo ak si platba vyžaduje použitie upísaného základného imania či rezervného fondu alebo by mohla spôsobiť platobnú neschopnosť spoločnosti?

84.      Na úvod chcem poznamenať, že podľa môjho názoru je táto otázka hypotetická. V spise predloženom Súdnemu dvoru nič nenaznačuje, že keby spoločnosť Immofinanz musela na základe rozhodnutia súdu odkúpiť 1 375,02406 akcie a zaplatiť za ne pánovi Hirmannovi 10 013,75 eura vrátane úrokov, musela by na splnenie si tejto povinnosti použiť rezervný fond alebo upísané základné imanie.

85.      Pokiaľ je na túto otázku v určitom rozsahu potrebné odpovedať, stále zastávam názor, že vzhľadom na to, že taká platba tretej strane veriteľovi nie je rozdelením imania v zmysle článku 15, obmedzenia stanovené týmto článkom v súvislosti s výškou imania, ktorú akciová spoločnosť môže rozdeliť medzi svojich akcionárov, sa na takú platbu nevzťahovali. Z toho vyplýva, že článok 15 by nebránil kompenzačnej platbe investorovi od akciovej spoločnosti, ktorá si nesplnila povinnosti, ani pokiaľ by uplatnenie tejto zodpovednosti malo za následok použitie čistého obchodného imania spoločnosti a mohlo by vyústiť do jej platobnej neschopnosti.

86.      Môžem však len zopakovať, že vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, sa táto otázka javí skôr hypotetická než reálna.

87.      Preto konštatujem, že druhá smernica o práve obchodných spoločností nebránila takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom prejednávanej veci.

 Štvrtá a piata otázka

88.      Štvrtá a piata otázka vnútroštátneho súdu sa týkajú najmä rozhodujúceho dátumu, a preto ich posúdim spoločne. K údajnému porušeniu povinnosti došlo 7. januára 2005. Pán Hirmann podal žalobu o náhradu škody 15. augusta 2011. Bráni smernica o zárukách a/alebo bránila druhá smernica o práve obchodných spoločností vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej zrušenie kúpnej zmluvy na akcie so spätnou účinnosťou, v dôsledku ktorého dôjde k vráteniu pôvodnej kúpnej ceny zaplatenej v čase, keď došlo k porušeniu povinnosti (vrátenie na základe hodnoty akcií ex tunc)? Alebo tieto smernice v skutočnosti požadovali, aby sa zodpovednosť emitenta určila vzhľadom na kurz akcií v čase podania žaloby (vrátenie na základe hodnoty akcií ex nunc)?

89.      Pán Hirmann tvrdí, že má nárok na vrátenie pôvodnej kúpnej ceny (vrátane úrokov), pretože keby nebol uvedený do omylu, neuskutočnil by transakciu s akciami. Rakúska vláda súhlasí so stanoviskom Oberster Gerichtshof(30) v tom zmysle, že ochrana akcionárov má prednosť pred udržaním celého základného imania spoločnosti neporušeného, a samotnými otázkami sa nezaoberá.

90.      Naopak spoločnosť Immofinanz tvrdí, že ak sa investorovi umožní žiadať späť pôvodnú kúpnu cenu, môže to mať rovnaký účinok ako vyhlásenie existencie spoločnosti za neplatnú. Viedlo by to k právnej neistote a bolo by to v rozpore s článkami 12 a 13 smernice o zárukách, v ktorých sú taxatívne vymedzené podmienky, za akých možno uznať neplatnosť spoločnosti. Spoločnosť Immofinanz ďalej tvrdí (vychádzajúc z rozsudku E. Friz(31) a s podporou spoločnosti Aviso Zeta v tomto smere), že najdôležitejšie je udržať kontinuálnu existenciu spoločnosti. Pokiaľ by teda nadobudnutie akcií malo byť zrušené, akcie prevedené na spoločnosť Immofinanz a peniaze vrátené, sumu, ktorá sa má vrátiť, treba vypočítať ex nunc (hodnota akcií v čase podania žaloby), a nie ex tunc (pôvodná kúpna cena).

91.      Portugalská vláda a Komisia sa domnievajú, že články 12 a 13 smernice o zárukách nie sú uplatniteľné. Zrušenie nadobudnutia akcií by neviedlo k neplatnosti spoločnosti Immofinanz. Také rozhodnutie musí prijať súd. Okrem toho tieto články smernice o zárukách ani druhá smernica o práve obchodných spoločností nestanovujú, že zrušenie zmluvy má vyvolať len účinky ex nunc alebo že sa akákoľvek následná zodpovednosť má určiť len ex nunc. Komisia ďalej uvádza, že vnútroštátnemu súdu prináleží určiť rozsah zodpovednosti emitenta s prihliadnutím na zásadu rovnosti zaobchádzania s akcionármi v rovnakom postavení.

92.      Súhlasím s tvrdeniami portugalskej vlády a Komisie.

93.      Článok 12 písm. a) smernice o zárukách stanovuje, že „neplatnosť musí byť vyslovená rozhodnutím súdu“ a že ju možno vyhlásiť len v jednom zo šiestich prípadov taxatívne vymedzených v článku 12 písm. b) bodoch i) až vi). Článok 13 sa týka dôsledkov takej neplatnosti. Ak však súd rozhodne, že spoločnosť je zodpovedná voči investorovi, nie je to to isté ako rozhodnutie o neplatnosti. Články 12 a 13 smernice o zárukách sú preto zjavne irelevantné v súvislosti so zodpovednosťou akciovej spoločnosti, ktorá si nesplnila informačnú povinnosť, a nemajú vplyv na otázku, či zodpovednosť vyvoláva účinky ex nunc alebo ex tunc.

94.      Smernice o ochrane akcionárov neobsahujú osobitné požiadavky, pokiaľ ide o povahu opatrenia, ktoré musí členský štát uložiť emitentovi, ktorý si nesplnil informačnú povinnosť, okrem toho, že uložené sankcie musia byť „účinné, primerané a odstrašujúce“. Členské štáty tak majú širokú mieru voľnej úvahy, do ktorej nevyhnutne patrí aj rozhodnutie o tom, či zrušenie nadobudnutia akcií vyvoláva účinky ex tunc alebo ex nunc.

95.      V rozsudku E. Friz(32) Súdny dvor konštatoval, že pokiaľ spotrebiteľ uplatnil svoje právo na odvolanie prejavu vôle smerujúceho k vstupu do uzatvoreného fondu nehnuteľností vo forme osobnej spoločnosti (smernica 85/577(33)), nebránilo to odstúpeniu od zmluvy ex nunc.(34) Tento rozsudok nemožno chápať tak, že požaduje, aby členské štáty v rámci jednotlivých smerníc, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, zabezpečili, že zrušenie nadobudnutia akcií na základe toho, že spoločnosť si nesplnila informačnú povinnosť, bude vyvolávať len účinky ex nunc.

96.      Napokon v znení článkov 12, 15, 16, 18, 19 a/alebo 42 druhej smernice o práve obchodných spoločností nenachádzam nič, čo by nasvedčovalo tomu, že takú požiadavku obsahovali. Súhlasím s Komisiou, podľa ktorej vnútroštátny súd možno bude musieť prijať opatrenia na to, aby sa zabezpečilo rovnaké zaobchádzanie so všetkými akcionármi, ktorí nadobudli akcie na základe zavádzajúcich informácií, ako požaduje článok 42. S výnimkou toho sa domnievam, že všetky tieto články sú irelevantné pri určovaní, či ide o účinky ex tunc alebo ex nunc. Ako som už uviedla, také rozhodnutie je záležitosťou vnútroštátneho práva.

 Návrh

97.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Handelsgericht Wien, odpovedal takto:

1.      Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES, 2004/109/ES a 2003/6/ES nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej akciová spoločnosť v prípade, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce z týchto smerníc, musí odkúpiť svoje akcie a vrátiť investorovi kúpnu cenu. Takejto vnútroštátnej úprave nebránia ani články 12, 15, 16, 18, 19 a/alebo 42 smernice Rady 77/91/EHS.

2.      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/101/ES ani smernica Rady 77/94/EHS nebránia zrušeniu kúpnej zmluvy na akcie so spätnou účinnosťou, z ktorého vyplýva vrátenie pôvodnej kúpnej ceny.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 –      Druhá smernica Rady z 13. decembra 1976 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 Zmluvy pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností, udržiavanie a zmenu základného imania, s cieľom dosiahnuť rovnocennosť týchto opatrení (Ú. v. ES L 26, 1977, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 8). Druhá smernica o práve obchodných spoločností bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2012/30/EÚ z 25. októbra 2012 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností a udržiavanie a zmenu ich základného imania, s cieľom dosiahnuť rovnocennosť týchto opatrení (Ú. v. EÚ L 315, s. 74). Predtým bola zmenená a doplnená smernicou Rady 92/101/EHS z 23. novembra 1992, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 77/91/EHS o zakladaní akciových spoločností, udržiavaní a zmene ich základného imania (Ú. v. ES L 347, s. 64; Mim. vyd. 17/001, s. 126), z ktorej vychádzajúce znenie bolo platné v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy na akcie zo 7. januára 2005, ktorá je predmetom vnútroštátneho konania. Neskôr bola zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/68/ES zo 6. septembra 2006, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 77/91/EHS, pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností, udržiavanie a zmenu ich základného imania (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 32), a smernicou Rady 2006/99/ES z 20. novembra 2006, ktorou sa z dôvodu pristúpenia Bulharska a Rumunska upravujú určité smernice v oblasti práva obchodných spoločností (Ú. v. EÚ L 363, s. 137).

3 –      Pozri poznámku pod čiarou 2.

4 –      Článok 15 druhej smernice o práve obchodných spoločností bol nahradený článkom 17 smernice 2012/30.

5 –      Článok 18 druhej smernice o práve obchodných spoločností bol nahradený článkom 20 smernice 2012/30.

6 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES zo 4. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES (Ú. v. EÚ L 345, s. 64; Mim. vyd. 06/006, s. 356). Túto smernicu mali členské štáty prebrať najneskôr k 1. júlu 2005 (článok 29). Neviem, či bolo toto znenie smernice o prospekte prebraté do rakúskeho práva 7. januára 2005, keď bola uzatvorená kúpna zmluva na akcie. Pokiaľ nie, vnútroštátne právo mohlo odrážať skoršie požiadavky smernice Rady 89/298/EHS zo 17. apríla 1989 o koordinácii požiadaviek na vypracovanie, kontrolu a rozširovanie prospektu, ktorý má byť uverejnený v prípade ponuky prevoditeľných cenných papierov verejnosti (Ú. v. ES L 124, s. 8; Mim. vyd. 06/001, s. 216). Smernica o prospekte bola odvtedy zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/11/ES z 11. marca 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2003/71/ES o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, pokiaľ ide o vykonávacie právomoci prenesené na Komisiu (Ú. v. EÚ L 76, s. 37), hoci články 6 a 25, ktoré sú v prejednávanej veci relevantné, neboli zmenené a doplnené.

7 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/109/ES z 15. decembra 2004 o harmonizácii požiadaviek na transparentnosť v súvislosti s informáciami o emitentoch, ktorých cenné papiere sú prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2001/34/ES (Ú. v. EÚ L 390, s. 38). Táto smernica mala byť prebratá až k 20. januáru 2007. V čase nákupu akcií preto vnútroštátne právo mohlo odrážať požiadavky na transparentnosť podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/34/ES z 28. mája 2001 o prijímaní cenných papierov na kótovanie na burze cenných papierov a o informáciách, ktoré sa o týchto cenných papieroch musia zverejňovať, ktorá nadobudla účinnosť 26. júla 2001 a kodifikovala niekoľko predchádzajúcich smerníc vrátane smernice Rady 82/121/EHS z 15. februára 1985 o informáciách, ktoré musia pravidelne zverejňovať spoločnosti, ktorých akcie boli prijaté na kótovanie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 48, s. 26).

8 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367). Hoci vzhľadom na ciele tejto smernice by sa jej viac hodil názov smernica o integrite trhu, bežne sa na ňu odkazuje ako na smernicu o zneužívaní trhu, preto budem v týchto návrhoch používať jej zaužívaný názov. Členské štáty mali túto smernicu prebrať do 12. októbra 2004. Odvtedy bola zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2010/78/EÚ z 24. novembra 2010, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 98/26/ES, 2002/87/ES, 2003/6/ES, 2003/41/ES, 2003/71/ES, 2004/39/ES, 2004/109/ES, 2005/60/ES, 2006/48/ES, 2006/49/ES a 2009/65/ES v súvislosti s právomocami Európskeho orgánu dohľadu (Európskeho orgánu pre bankovníctvo), Európskeho orgánu dohľadu (Európskeho orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov) a Európskeho orgánu dohľadu (Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy) (Ú. v. EÚ L 331, s. 120), avšak článok 14 ods. 1, o ktorý v prejednávanej veci ide, nebol zmenený a doplnený.

9 –      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/101/ES zo 16. septembra 2009 o koordinácii záruk, ktoré sa od obchodných spoločností v zmysle článku 48 druhého odseku zmluvy vyžadujú v členských štátoch na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb s cieľom zabezpečiť rovnocennosť týchto záruk (Ú. v. EÚ L 258, s. 11). Táto smernica bola prijatá po nákupe akcií, ktorý je predmetom vnútroštátneho konania. Články 12 a 13, ktoré uvádza vnútroštátny súd, doteraz neboli zmenené a doplnené.

10 –      Spoločne ich budem nazývať smernice o ochrane akcionárov.

11 –      Tento zoznam je zachovaný v článku 1 a v prílohe I smernice 2012/30.

12 –      Článok 6 druhej smernice o práve obchodných spoločností bol nahradený článkom 6 smernice 2012/30.

13 –      Článok 12 druhej smernice o práve obchodných spoločností bol nahradený článkom 14 smernice 2012/30.

14 –      Nahradený článkom 17 smernice 2012/30.

15 –      Nahradený článkom 20 smernice 2012/30.

16 –      Nahradený článkom 21 smernice 2012/30.

17 –      Článok 19 ods. 1 písm. a).

18 –      Článok 19 ods. 1 písm. c).

19 –      Článok 19 ods. 1 písm. d).

20 –      Nahradený článkom 22 ods. 1 písm. d) smernice 2012/30.

21 –      Odôvodnenia 1 a 2 smernice.

22 –      V zmysle tohto ustanovenia sú spotrebiteľmi súkromné osoby konajúce vo vlastnom mene, nie v mene obchodnej spoločnosti. Zdá sa, že z hľadiska nákupu akcií sa toto vymedzenie na pána Hirmanna vzťahuje.

23 –      Môže sa zdať zvláštne, že akcie nadobudnuté pánom Hirmannom zahŕňajú zlomok akcie. Je to však číslo uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

24 –      Článok 28 ods. 1 smernice o požiadavkách na transparentnosť odkazuje aj na občianskoprávne sankcie.

25 –      Pozri poznámku pod čiarou 2, v ktorej bolo uvedené, ktoré znenie druhej smernice o práve obchodných spoločností bolo v tom čase platné.

26 –      Vec 7 Ob 77/10i.

27 –      Vec 6 Ob 28/12d.

28 –      Rozsudok z 15. októbra 2009, Audiolux a i. (C-101/08, Zb. s. I-9823, body 37 až 42). Pozri tiež piate odôvodnenie druhej smernice o práve obchodných spoločností.

29 –      Pokiaľ majú na náhradu škody nárok viacerí akcionári, vnútroštátny súd bude jednoznačne musieť pri určovaní rozsahu zodpovednosti spoločnosti voči jednotlivým akcionárom uplatniť zásadu rovnosti zaobchádzania vo vzťahu ku všetkým akcionárom v rovnakom postavení.

30 –      Pozri poznámky pod čiarou 26 a 27.

31 –      Už citovaný v bode 39 vyššie.

32 –      To isté.

33 –      Smernica Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262).

34 –      Rozsudok E. Friz (už citovaný v bode 39 vyššie, bod 50).