Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 13. júna 2013 (1)

Vec C-303/12

Guido Imfeld,

Nathalie Garcet

proti

État belge

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal de première instance de Liège (Belgicko)]

„Voľný pohyb osôb – Samostatne zárobkovo činné osoby – Sloboda usadiť sa – Daň z príjmov – Dvojstranná zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia – Oslobodenie príjmov pochádzajúcich z iného členského štátu, ako je štát bydliska – Spoločné zdanenie manželov – Zohľadnenie oslobodených príjmov v základe dane – Daňové výhody spojené s osobnou a rodinnou situáciou daňovníkov – Obmedzenia slobody usadiť sa“





1.        Súdny dvor v prejednávanej veci opäť rozhoduje o otázke súladu práva Únie a právnej úpravy členského štátu týkajúcej sa dane z príjmov, ktorá znemožňuje manželskému páru daňovníkov rezidentov využiť časť daňových výhod, ktoré táto právna úprava stanovuje v prospech rodín. Osobitosť prejednávanej veci spočíva v okolnosti, že jeden z manželov poberá celý svoj príjem v inom členskom štáte, v ktorom je zdaňovaný samostatne, a v ktorom mu boli čiastočne priznané porovnateľné daňové výhody.

2.        Súdny dvor je tak prvýkrát konfrontovaný s otázkou, či členský štát môže nepriznanie konkrétnej daňovej výhody – v tomto prípade ide o oslobodenie od dane za nezaopatrené dieťa – páru rezidentov, pričom jeden z nich uplatnil slobody zaručené ZFEÚ, odôvodniť tým, že na uvedeného manžela sa už vzťahuje porovnateľná výhoda v rámci jej zdanenia v inom členskom štáte. V širšom rámci bol Súdny dvor požiadaný, aby upresnil svoju judikatúru, podľa ktorej členskému štátu bydliska v zásade prináleží, aby zohľadnil osobnú a rodinnú situáciu daňovníka v celku, okrem prípadu, že podstatná časť príjmu tohto daňovníka pochádza z iného členského štátu.

I –    Právny rámec

A –    Dvojstranná zmluva z roku 1967

3.        Článok 14 zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom a Spolkovou republikou Nemecko s cieľom predchádzať dvojitému zdaneniu a upraviť určité iné otázky v oblasti daní z príjmov a majetku, vrátane živnostenských daní a daní z nehnuteľností, podpísanej 11. apríla 1967(2), stanovuje:

„1.      Príjmy, ktoré rezidentovi zmluvného štátu plynú z výkonu slobodného povolania alebo podobných samostatných zárobkových činností, podliehajú dani len v tomto štáte, ibaže tento rezident obvykle má v druhom štáte stálu prevádzkareň na výkon svojich činností. Ak má takúto prevádzkareň, príjmy podliehajú dani v druhom štáte, ale len v rozsahu, v akom pripadajú na činnosti vykonávané prostredníctvom uvedenej stálej prevádzkarne.

2.      Pojem ,slobodné povolania‘ zahŕňa najmä nezávislé činnosti... lekárov, advokátov, inžinierov, architektov, zubných lekárov a účtovníkov.

...“

4.        Článok 23 ods. 2 bod 1 dvojstrannej zmluvy z roku 1967, ktorý upravuje spôsob predchádzania dvojitému zdaneniu rezidentov Belgického kráľovstva, stanovuje najmä, že príjmy pochádzajúce z Nemecka, ktoré podliehajú v zmysle predmetnej zmluvy dani v tomto štáte, sú oslobodené od daní v Belgicku. Rovnaké ustanovenie však uvádza, že toto oslobodenie neobmedzuje právo Belgického kráľovstva zohľadniť pri určení sadzby svojich daní príjmy, ktoré sú takto oslobodené od dane.

B –    Belgické právo

5.        Hlavné ustanovenia belgického zákonníka daní z príjmov z roku 1992,(3) ktorého sa týkajú veci samé, sú článok 155 definujúci spôsoby, akými sú príjmy oslobodené podľa medzinárodných dohôd o zamedzení dvojitého zdanenia vyňaté z pôsobnosti dane(4) a články 132 až 134 upravujúce daňovú výhodu za nezaopatrené dieťa priznanú každému daňovníkovi vo forme časti príjmu oslobodeného od dane.

6.        Článok 155 CIR 1992 stanovuje:

„Príjmy oslobodené podľa medzinárodných dohôd o zamedzení dvojitého zdanenia sa zohľadnia pri výpočte dane, ale daň sa zníži pomerne k podielu oslobodených príjmov na celkových príjmoch.

Rovnaký postup platí pre:

–        príjmy oslobodené v zmysle iných zmlúv alebo medzinárodných dohôd, ak obsahujú klauzulu výhrady progresívneho zdanenia,

…

V prípade spoločného zdanenia sa zníženie dane vypočíta na každého daňovníka zo všetkých jeho čistých príjmov.“

7.        Článok 134 ods. 1 CIR 1992 stanovuje:

„Časť príjmu oslobodená od dane sa určí na každého daňovníka a zahŕňa celú, prípadne zvýšenú základnú sumu a dodatočné položky uvedené v článkoch 132 a 133.

V prípade spoločného vyrubenia dane sa dodatočné položky uvedené v článku 132 pripočítajú daňovníkovi s vyšším zdaniteľným príjmom. …“

8.        Okrem toho Belgické kráľovstvo prijalo s cieľom dosiahnutia súladu s rozsudkom z 12. decembra 2002, de Groot(5) obežník č. Ci.RH.331/575.420 z 12. marca 2008, ktorým sa ustanovuje zníženie dane z príjmov oslobodených na základe zmluvy(6), pričom body 3 a 4 uvedeného obežníka stanovujú:

„3.      Dodatočné zníženie dane z príjmov vyňatých na základe zmluvy možno priznať len za týchto podmienok:

–      daňovník získal príjmy vyňaté na základe zmluvy v jednom alebo vo viacerých členských štátoch [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)],

–      osobné alebo rodinné pomery daňovníka neboli zohľadnené pri výpočte dane z príjmov oslobodených od dane v Belgicku, splatnej v daných štátoch,

–      daňovník nemohol v Belgicku úplne využiť daňové výhody spojené s jeho rodinnými alebo osobnými pomermi,

–      daň splatná v Belgicku zvýšená o daň splatnú v zahraničí je vyššia ako daň, ktorá by bola splatná, ak by príjmy pochádzali výlučne zo zdrojov v Belgicku a v Belgicku by boli splatné dane súvisiace s týmito príjmami.

4.      Daňovník, ktorý sa domáha priznania dodatočného zníženia dane, musí preukázať, že spĺňa stanovené podmienky.“

II – Skutkový stav

9.        Pán Imfeld, nemecký štátny príslušník a pani Garcet, belgická štátna príslušníčka sú manželia, majú spolu dve deti a bývajú v Belgicku. Svoje daňové priznania k dani z príjmov dosiahnutých v Belgicku vypracovali za zdaňovacie obdobia týkajúce sa rokov 2003 a 2004 každý osobitne bez toho, aby uviedli, že sú manželia. Pán Imfeld, ktorý pracuje ako advokát v Nemecku, kde poberá celý svoj príjem, v daňovom priznaní neuviedol nijaký zdaniteľný príjem a nijakú nezaopatrenú osobu. Naopak pani Garcet, ktorá je v Belgicku zamestnankyňou, uviedla hypotekárne úroky a dve nezaopatrené deti, ako aj náklady na starostlivosť.

10.      V súvislosti s uvedenými daňovými priznaniami sa na vnútroštátnom súde začali tri konania, ktoré vyústili do návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného týmto súdom na Súdny dvor.

11.      Daňová situácia žalobcu vo veci samej v Nemecku je rovnako predmetom konania v tomto členskom štáte.

A –    Spory vyplývajúce z daňového zaobchádzania so žalobcami vo veci samej v Belgicku

1.      Spory týkajúce sa zdaňovacieho obdobia roku 2003

12.      Belgický správca dane najprv 5. apríla 2004 vyrubil daň za zdaňovacie obdobie roku 2003 len žalobkyni vo veci samej.

13.      Dňa 16. novembra 2004 však uvedený správca dane konštatoval, že žalobkyňu vo veci samej nemožno považovať za slobodnú, a preto vypracoval oznámenie o oprave daňového priznania, v ktorom oznámil spoločné zdanenie žalobcov vo veci samej a vyrubenie novej dane na základe priznaných príjmov žalobkyne vo veci samej a príjmov žalobcu vo veci samej, ktoré získal v Nemecku ako samostatne zárobkovo činná osoba.

14.      Listom z 9. decembra 2004 žalobcovia vo veci samej vyjadrili svoj nesúhlas s oznámenou opravou, pričom namietali proti výpočtu dane, ktorá im bola vyrubená spoločne a domáhali sa samostatného výpočtu s cieľom zaručenia slobody usadiť sa a zabezpečenia skutočného a úplného oslobodenia príjmov žalobcu vo veci samej pochádzajúcich z Nemecka od dane.

15.      Rozhodnutie o vyrubení dane oznámil správca dane žalobcom vo veci samej 13. decembra 2004, pričom uviedol, že oslobodenie nemeckých príjmov žalobcu vo veci samej bude úplné, ale pri spoločnom vyrubení dane sa musia zohľadniť náklady na starostlivosť o dieťa, nezdaniteľná časť príjmu a zníženie dane za náhradné príjmy.

16.      Dňa 10. februára 2005 bola výlučne žalobkyni vo veci samej vyrubená daň za zdaňovacie obdobie roku 2003 z príjmov znížených na nulu, proti čomu žalobcovia vo veci samej podali 9. marca 2005 sťažnosť.

17.      Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím Directeur régional des contributions directes de Liège (Belgicko) z 11. júla 2005.

18.      Žalobcovia vo veci samej podali návrhom podaným do kancelárie vnútroštátneho súdu 29. septembra 2005 proti tomuto rozhodnutiu žalobu.

19.      Dňa 13. októbra 2005 bola žalobcom vo veci samej spoločne vyrubená daň za zdaňovacie obdobie roku 2003, proti čomu žalobcovia vo veci samej podali 13. januára 2006 sťažnosť.

20.      Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím Directeur régional des contributions directes de Liège zo 7. marca 2006.

21.      Žalobcovia vo veci samej podali návrhom podaným do kancelárie vnútroštátneho súdu 31. marca 2006 proti tomuto rozhodnutiu žalobu.

2.      Spory týkajúce zdaňovacieho obdobia roku 2004

22.      Dňa 24. júna 2005 bola žalobcom vo veci samej spoločne vyrubená daň za zdaňovacie obdobie roku 2004, proti čomu žalobcovia vo veci samej podali 15. septembra 2005 sťažnosť.

23.      Táto sťažnosť bola zamietnutá rozhodnutím Directeur régional des contributions directes de Liège z 19. októbra 2005.

24.      Žalobcovia vo veci samej podali návrhom podaným do kancelárie vnútroštátneho súdu 21. novembra 2005 proti tomuto rozhodnutiu žalobu.

B –    Spory vyplývajúce z daňového zaobchádzania so žalobcami vo veci samej v Nemecku

25.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, z písomných a ústnych pripomienok, ako aj z písomných odpovedí na otázky, ktoré položil Súdny dvor, takisto vyplýva, že nemecké daňové orgány odmietli, aby sa na žalobcu vo veci samej za zdaňovacie obdobie týkajúce sa roku 2003 uplatnil režim spoločného zdanenia, ktorý sa podľa § 1a ods. 1 bodu 2 zákona o dani z príjmov (Einkommensteuergesetz) môže vzťahovať na zosobášených daňovníkov, ktorí nežijú dlhodobo oddelene a podliehajú dani v Nemecku, aj keď žijú v inom členskom štáte.(7)

26.      Žaloba podaná žalobcom vo veci samej proti tomuto zamietavému rozhodnutiu bola zamietnutá rozsudkom Finanzgericht Köln (Nemecko) z 25. júla 2007(8) s odôvodnením, že jeho zdaniteľné príjmy v Nemecku boli nižšie ako 90 % celkových príjmov jeho domácnosti a že príjmy jeho manželky boli vyššie ako nemeckou daňovou úpravou stanovená absolútna hranica 12 372 eur, a tiež ako rovnako stanovená hranica 10 % celosvetového príjmu.

27.      Odvolanie podané proti tomuto rozsudku žalobcom vo veci samej bolo zamietnuté rozsudkom Bundesfinanzhof (Nemecko) zo 17. decembra 2007.(9)

28.      Finanzgericht Köln ako aj Bundesfinanzhof najmä zdôraznili, že Súdny dvor potvrdil uvedené hranice vo svojom rozsudku zo 14. decembra 1999, Gschwind(10).

III – Prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom

29.      Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol, že spojí jednotlivé konania, ktoré sa začali na návrhy žalobcov vo veci samej a rozsudkom z 31. mája 2012 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. júna 2012 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 39 [ES] [(teraz článok 45 ZFEÚ)] tomu, aby belgický daňový systém, konkrétne článok 155 [CIR 1992] a článok [134 ods. 1 druhý pododsek CIR 1992] – bez ohľadu na prípadné uplatnenie [obežníka z roku 2008] – mal za následok, že príjmy žalobcu z podnikania plynúce zo zdrojov v Nemecku oslobodené od dane na základe článku [14] [dvojstrannej zmluvy z roku 1967] sa zahrnú do výpočtu dane splatnej v Belgicku, že slúžia ako základ na priznanie daňových výhod, ktoré stanovuje [CIR 1992], a napokon že nárok na uplatnenie týchto výhod, ako napríklad časti oslobodenej od dane z dôvodu rodinnej situácie žalobcu, sa obmedzí alebo prizná v menšom rozsahu ako v prípade, ak by príjmy oboch žalobcov pochádzali zo zdrojov v Belgicku a ak by vyššie príjmy nemal žalobca, ale žalobkyňa, zatiaľ čo v Nemecku je žalobca, pokiaľ ide o jeho príjmy z podnikania, zdanený ako jednotlivec a nemôže získať všetky daňové výhody spojené s jeho osobnou a rodinnou situáciou, ktorú nemecké daňové orgány zohľadňujú len čiastočne?“

30.      Žalobcovia vo veci samej, Belgické kráľovstvo, Estónska republika, ako aj Európska komisia predložili svoje písomné pripomienky.

31.      Súdny dvor vyzval žalobcov vo veci samej, Belgické kráľovstvo a Komisiu, aby pred pojednávaním písomne odpovedali na otázky Súdneho dvora, pričom uvedené subjekty tejto výzve vyhoveli.

32.      Prednesy žalobcov vo veci samej, Belgického kráľovstva a Komisie boli v priebehu pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 22. apríla 2013 tiež vypočuté.

IV – Úvodné pripomienky k zneniu a rozsahu prejudiciálnej otázky

33.      Svojou prejudiciálnou otázkou – v jej zjednodušenom zhrnutí – vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol o súlade práva Únie a daňového zaobchádzania, ktoré členský štát, v tomto prípade Belgické kráľovstvo, uplatňuje na manželský pár s bydliskom v tomto členskom štáte a s príjmom pochádzajúcim z tohto členského štátu, ak jeden z nich vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, v tomto prípade v Spolkovej republike Nemecko, a poberá v ňom celý svoj príjem, ktorý zároveň predstavuje najväčšiu časť príjmu manželského páru, pričom podlieha dani v Nemecku a v zmysle dvojstrannej zmluvy je oslobodený od dane v Belgicku.

34.      Táto zdanlivá jednoduchosť však v sebe skrýva niekoľko komplikácií, ktoré je najskôr potrebné uviesť a vyriešiť.

35.      Uvedené komplikácie vyplývajú predovšetkým zo špecifík, či dokonca komplexného charakteru belgickej daňovej úpravy, ktorá sa uplatňuje na spory vo veci samej, ale aj z potreby pochopiť daňové zaobchádzanie so žalobcami vo veci samej v Belgickom kráľovstve pri súčasnom zohľadnení nemeckej daňovej úpravy.

36.      Tento komplexný charakter potvrdzuje samotná formulácia prejudiciálnej otázky, ktorá odkazuje na relevantné vlastnosti oboch právnych úprav. Plnohodnotné posúdenie rozsahu tejto otázky a schopnosť sformulovať na ňu užitočnú odpoveď si preto v prvom rade vyžadujú opis uvedených vlastností, ako aj daňového zaobchádzania, ktoré bolo uplatňované na žalobcov vo veci samej.

37.      Takýto opis následne umožní identifikáciu situácie, ktorá má byť preskúmaná z hľadiska ustanovení Zmluvy – a ako uvidíme posudzujú ju odlišne žalobcovia vo veci samej, belgická vláda i Komisia – a teda z hľadiska slobody, ktorá sa na uvedenú situáciu uplatňuje. Vnútroštátny súd totiž odkazuje na voľný pohyb pracovníkov, hoci jediný cezhraničný prvok predmetnej situácie spočíva vo výkone samostatnej zárobkovej činnosti v Nemecku žalobcom vo veci samej.

A –    Hlavné vlastnosti daňovej situácie žalobcov vo veci samej v Belgicku a v Nemecku

1.      Daňové zaobchádzanie so žalobcami vo veci samej v Belgicku

38.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne vyplýva, že k spoločnému zdaneniu žalobcov vo veci samej došlo na základe článku 126 ods. 1 CIR 1992, ktorý stanovuje, po prvé, že „príjmy manželov, ktoré nepochádzajú z podnikania, sa kumulujú s príjmami z podnikania toho z manželov, u ktorého je tento príjem najvyšší“ a po druhé, že „daň je vyrubená na oboch manželov“.

39.      Je nepochybné, že daň žalobcov vo veci samej im bola vyrubená spoločne a práve túto kumuláciu obaja spochybňujú v rámci žalôb podaných na vnútroštátny súd.

40.      Príjmy žalobkyne vo veci samej v Belgicku a príjmy žalobcu vo veci samej v Nemecku, oslobodené v Belgicku od dane v zmysle článku 23 dvojstrannej zmluvy z roku 1967, ale zohľadnené na účely stanovenia dane v Belgicku podľa uvedeného ustanovenia dvojstrannej zmluvy a článku 155 CIR 1992, boli v prejednávanej veci spočítané na účely stanovenia dane z celkového príjmu dotknutého páru, pričom bola uplatnená progresívna daňová sadzba a daňové odpočty.

41.      Oslobodenie za nezaopatrené deti, uvedené v článku 131 bode 2 CIR 1992 umožňuje každému z manželov odpočítať zo základu dane časť príjmu stanovenej výšky. Toto ustanovenie uvádza, že na účely výpočtu dane sa oslobodzuje časť príjmu pre každého z manželov v základnej výške 4 610 eur (základná suma). Článok 134 ods. 1 prvý pododsek CIR 1992 upresňuje, že táto základná suma sa uplatňuje na časť príjmu každého z manželov, ktorá je zahrnutá do základu dane.

42.      Tieto základné sumy sú následne podľa článku 132 CIR 1992 navýšené o dodatočné položky za nezaopatrené osoby, v tomto prípade o 1 180 eur na jedno nezaopatrené dieťa a 3 050 eur na dve nezaopatrené deti. Článok 134 ods. 1 druhý pododsek CIR 1992 upresňuje, že uvedené navýšenia sa prioritne uplatňujú na časť príjmu toho z manželov, ktorý má najvyššie príjmy z podnikania. Práve uvedená „dodatočná položka za nezaopatrené dieťa“ uplatnená na oslobodené príjmy žalobcu vo veci samej, je spochybňovaná v konaniach vo veci samej a je jediná predmetom prejudiciálnej otázky.

2.      Relevantné aspekty nemeckej daňovej úpravy

43.      Žalobcovi vo veci samej bola podľa dvojstrannej zmluvy z roku 1967 v Nemecku vyrubená daň z jeho príjmov dosiahnutých v tomto členskom štáte, a to samostatne a bez toho, aby sa na neho mohol uplatniť režim „Ehegattensplitting“, keďže nesplnil podmienky stanovené nemeckou daňovou úpravou.

44.      Z jeho odpovede na písomnú otázku Súdneho dvora však vyplýva, že v rámci dane z príjmu odvedenej v Nemecku sa na neho uplatnila daňová výhoda za nezaopatrené dieťa vo forme časti príjmu oslobodenej od dane („Freibetrag für Kinder“)(11).

B –    O vymedzení skúmanej situácie vzhľadom na právo Únie a na slobodu uplatniteľnú na situáciu žalobcov vo veci samej

1.      O slobode uplatniteľnej na situáciu žalobcov vo veci samej

45.      Vnútroštátny súd sa vo svojej prejudiciálnej otázke odvoláva na článok 39 ES o voľnom pohybe pracovníkov, hoci vo svojich vysvetleniach v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa pohybuje skôr v rovine slobody usadiť sa.

46.      Žalobca vo veci samej má nemeckú štátnu príslušnosť a bydlisko v Belgicku, pričom pracuje v Nemecku ako advokát, z čoho vyplýva, že okrem prípadu, že by svoje povolanie vykonával ako zamestnanec, čo nevyplýva ani z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani z pripomienok predložených Súdnemu dvoru, sa na neho nevzťahuje režim voľného pohybu pracovníkov ale režim slobody usadiť sa,(12) zahrňujúci prístup k samostatnej zárobkovej činnosti a jej výkonu.(13) Okrem toho ustanovenie dvojstrannej zmluvy z roku 1967, ktoré vnútroštátny súd výslovne cituje ako ustanovenie uplatňujúce sa na veci samé, sa týka slobodných povolaní alebo podobných samostatných zárobkových činností.

47.      Uistiť sa o pracovnom postavení žalobcu vo veci samej je úlohou vnútroštátneho súdu, a preto je potrebné prejudiciálnu otázku chápať tak, že sa vzťahuje na článok 49 ZFEÚ, na čom sa zhodujú aj belgická vláda a Komisia.(14)

2.      O situácii, ktorú je potrebné preskúmať z hľadiska slobody usadiť sa

a)      Zhrnutie pripomienok

48.      Žalobcovia vo veci samej v podstate tvrdia, že belgická daňová úprava ich v porovnaní s manželskými pármi, ktoré poberajú celý svoj príjem v Belgicku, znevýhodňuje a predstavuje preto prekážku slobody usadiť sa. Keďže na jednej strane sa na najvyššiu zložku príjmu manželského páru uplatňuje časť príjmu oslobodená od dane z dôvodu dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa a na druhej strane uvedené príjmy pochádzajú z iného členského štátu a v Belgicku sú oslobodené od dane, uvedená daňová výhoda sa tento manželský pár reálne nevzťahuje.

49.      Belgická vláda takýto uhol pohľadu zásadne odmieta. Tvrdí, že CIR 1992 preberá „zásady, podľa ktorých sú príjmy manželov z podnikania zdaňované samostatne, napriek vyrubeniu spoločnej dane“. Vychádza z predpokladu, že žalobcom vo veci samej bola vypočítaná daň samostatne a zároveň sa domnieva, že z pohľadu slobody usadiť sa je potrebné preskúmať výhradne daňovú situáciu žalobcu vo veci samej. Aby bolo možné konštatovať existenciu prekážky slobody usadiť sa, je potrebné porovnať situáciu žalobcu vo veci samej a situáciu, v ktorej by sa nachádzal, ak by nevyužil svoju slobodu usadiť sa a celý svoj príjem z podnikania by poberal v Belgicku.

50.      Komisia sa domnieva, že obmedzujúci účinok belgickej daňovej úpravy nespočíva v nepriaznivom zaobchádzaní s príjmom žalobcu vo veci samej podliehajúcim dani v Nemecku a oslobodeným od dane v Belgicku, ale v nepriaznivom zaobchádzaní s príjmom jeho manželky pochádzajúcim z Belgicka a zdaňovaným v tomto členskom štáte v celom rozsahu.

b)      Analýza

51.      Z preskúmania hlavných vlastností belgickej daňovej úpravy vyplýva, že „dodatočná položka za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ bola priznaná manželskému páru ako celku.

52.      Komisia v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Súdny dvor, uvádza, že toto špecifikum len potvrdzuje skutočnosť, že uvedená dodatočná položka sa vypočíta na základe pripočítania k najvyššiemu zdaniteľnému príjmu jedného z manželov. Belgická daňová právna úprava je takto zameraná na maximalizáciu účinku rodinnej daňovej výhody a práve pri zohľadnení tohto cieľa je potrebné ju preskúmať so zreteľom na slobodu usadiť sa.

53.      Z pohľadu slobody usadiť sa teda vzniká otázka, či z uplatnenia belgickej daňovej úpravy vyplýva pre žalobcov vo veci samej, ktorí sú z daňového hľadiska vnímaní ako manželský pár, nevýhoda spôsobená skutočnosťou, že žalobca vo veci samej poberá celý svoj príjem v inom členskom štáte a uvedený manželský pár je z toho dôvodu ukrátený o reálnu výhodu z „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“.

C –    O preformulovaní prejudiciálnej otázky

54.      Predchádzajúce úvahy mi dovoľujú navrhnúť Súdnemu dvoru preformulovať prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu do jednoduchšieho znenia, zúžiť ju na jej najpodstatnejšie aspekty z pohľadu práva Únie a teda vynechať z nej jednotlivé skutkové podrobnosti týkajúce sa štruktúry príjmov žalobcov vo veci samej alebo spôsobov uplatnenia výhody ktorou je „dodatočná položka za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“, a ktorej sa týkajú veci samé.

55.      Súdny dvor má teda v podstate odpovedať na otázku, či sa článok 49 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu daňovej právnej úpravy členského štátu, ako je právna úprava vo veci samej, ktorá znemožňuje manželskému páru s bydliskom v tomto štáte a s príjmom pochádzajúcim z tohto štátu, ako aj z iného členského štátu, aby si uplatnil konkrétnu daňovú výhodu z dôvodu spôsobov jej uplatnenia, hoci by daný pár na túto výhodu mal nárok, ak by celý príjem alebo jeho najväčšiu časť poberali partneri v členskom štáte svojho bydliska.

V –    O existencii obmedzenia slobody usadiť sa

56.      V prvom rade je dôležité pripomenúť, že aj keď v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora priame dane patria v súčasnej podobe vývoja práva Únie do právomoci členských štátov, členské štáty musia túto právomoc uplatňovať v súlade s právom Únie.(15)

57.      Súdny dvor najmä opakovane zdôraznil, že ak neboli na úrovni Európskej únie prijaté zjednocujúce alebo harmonizačné opatrenia, je naďalej v právomoci členských štátov stanoviť kritériá na zdanenie príjmov a majetku, aby tak, prípadne zmluvnou cestou, zabránili dvojitému zdaneniu. V tejto súvislosti im nič neprekáža v tom, aby v rámci dvojstranných dohôd o zamedzení dvojitého zdanenia stanovili kritériá pre rozdelenie daňovej právomoci.(16)

58.      Toto rozdelenie daňovej právomoci však členským štátom neumožňuje uplatňovať pravidlá, ktoré sú v rozpore so slobodami pohybu zaručenými Zmluvou. Členské štáty sú pri výkone daňovej právomoci, ktorá je takto rozdelená v rámci dvojstranných dohôd o zamedzení dvojitého zdanenia, aj naďalej povinné dodržiavať pravidlá Únie.(17)

59.      Tiež je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že práve štátu bydliska zo zásady prislúcha, aby priznal daňovníkovi všetky daňové výhody súvisiace s jeho osobnou a rodinnou situáciou, pretože tento štát dokáže najlepšie posúdiť osobnú platobnú schopnosť daňovníka vzhľadom na to, že sa v ňom sústredia jeho osobné a majetkové záujmy.(18)

60.      Členský štát zamestnania môže znášať povinnosť zohľadniť osobnú a rodinnú situáciu daňovníka, len ak daňovník získava svoje zdaniteľné prostriedky v celom alebo v takmer celom rozsahu z činnosti vykonávanej v tomto štáte a v štáte bydliska nemá významnejší príjem, takže tento štát mu nemôže poskytnúť výhody vyplývajúce zo zohľadnenia jeho osobnej a rodinnej situácie.(19)

61.      Súlad slobody usadiť sa a uplatnenia belgickej právnej úpravy na situáciu, ktorej sa týka vec sama, musí byť preskúmaný práve vo svetle týchto zásad.

62.      V prejednávanej veci boli príjmy žalobcov vo veci samej v Belgicku, kde majú bydlisko, zdanené spoločne a príjmy z Nemecka boli oslobodené, pričom príjmy žalobcu vo veci samej pochádzajúce z Nemecka, kde pracuje, boli zdanené samostatne podľa dvojstrannej zmluvy z roku 1967.

63.      Osobná a rodinná situácia žalobcov vo veci samej bola, aspoň čiastočne, zohľadnená tak v Nemecku, ako aj v Belgicku. Žalobca vo veci samej mal v zmysle nemeckej daňovej úpravy nárok na oslobodenie za nezaopatrené deti („Freibetrag für Kinder“), avšak bez toho, aby sa na neho mohol uplatniť režim „Ehegattensplitting“.

64.      Dotknutý manželský pár mal tiež v zmysle belgickej daňovej úpravy nárok na oslobodenie za nezaopatrené deti, ako aj na odpočítanie nákladov za starostlivosť o deti, ale reálne nezískal dodatočné oslobodenie stanovené v článku 134 CIR 1992, a to „dodatočnú položku za nezaopatrené deti na účely oslobodenia“. Dodatočná časť príjmu, ktorá môže byť oslobodená od dane, totiž bola pripísaná k príjmom žalobcu vo veci samej dosiahnutých v Nemecku, keďže išlo o príjmy, ktoré boli rámci príjmov manželského páru najvyššie, pričom však boli uvedené príjmy následne odpočítané od základu dane v rozsahu, v akom boli oslobodené podľa dvojstrannej zmluvy z roku 1967, takže v konečnom dôsledku nebola na osobitnom základe, ktorým je dodatočná položka za nezaopatrené deti, oslobodená nijaká časť príjmu.

65.      Z toho vyplýva, že belgická daňová úprava, presnejšie jednak kombinované pôsobenie článku 23 dvojstrannej zmluvy z roku 1967 umožňujúce Belgickému kráľovstvu zohľadniť pri výpočte dane oslobodené príjmy a jednak spôsoby uplatňovania „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ stanovené v článku 134 CIR 1992, znevýhodňujú páry nachádzajúce sa v situácii, v akej sú žalobcovia vo veci samej, kedy najväčšia časť ich príjmov pochádza z iného členského štátu, v porovnaní s pármi, ktorých celý príjem alebo jeho najväčšia časť pochádzajú z Belgicka.

66.      Žalobcovia vo veci samej boli ako pár reálne znevýhodnení, keďže sa na nich neuplatnila daňová výhoda vyplývajúca z uplatnenia „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“, na ktorú by mali nárok, ak by ich príjmy v celom rozsahu pochádzali z Belgicka, alebo ak by aspoň príjmy žalobkyne vo veci samej v Belgicku boli vyššie ako príjmy žalobcu vo veci samej v Nemecku.

67.      Belgická daňová úprava tak vytvára rozdiel v daňovom zaobchádzaní medzi pármi občanov Únie s bydliskom na území Belgického kráľovstva podľa pôvodu a výšky ich príjmov, čo môže mať pre takéto osoby odstrašujúci účinok v súvislosti s výkonom slobôd zaručených Zmluvou a najmä slobody usadiť sa.(20)

68.      Takáto úprava môže predovšetkým odradiť štátnych príslušníkov uvedeného členského štátu, aby tak svoje právo na voľný pohyb, ako aj svoju slobodu usadiť sa uplatnili prostredníctvom trvalého výkonu ich činnosti v inom členskom štáte, pričom by naďalej bývali v prvom členskom štáte.(21) Môže tiež odradiť štátnych príslušníkov iných členských štátov, aby ako občania Únie uplatňovali svoje právo na voľný pohyb tak, že si v uvedenom členskom štáte vytvoria svoje bydlisko, a to najmä na účely zlúčenia rodiny, a pritom budú naďalej vykonávať trvalú činnosť v členskom štáte, ktorého sú štátni príslušníci.(22)

69.      Zo všeobecnejšieho pohľadu belgická daňová úprava obsahuje prekážku slobodám zaručeným občanom Únie Zmluvou, keďže nezohľadňuje cezhraničné situácie, ako je tá, ktorej sa týkajú veci samé a teda neumožňuje postupne úplne odstrániť negatívne dôsledky, ktoré môže pre výkon uvedených slobôd mať.

70.      Ako zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, pravidlo uplatnenia „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ na najvyššiu časť príjmu manželského páru má zo zásady za cieľ maximalizovať účinok daňovej výhody v prospech páru ako celku. Ak sa však toto pravidlo uplatní na cezhraničnú situáciu ako je tá vo veci samej, môže za istých okolností spôsobiť presne opačný účinok, ak, ako je to v tomto prípade, príjem manželského páru pochádza aj z iného členského štátu a tento príjem predstavuje v rámci ich celkových príjmov najvyššiu časť.

71.      Na rozdiel od tvrdenia belgickej vlády takto identifikovaná prekážka nie je v nijakom zmysle nevyhnutným dôsledkom rozdielu vnútroštátnych právnych úprav, ktorých sa týka vec sama.

72.      Manželskému páru tvorenému žalobcami vo veci samej bola v skutočnosti odňatá možnosť uplatniť časť oslobodení stanovených pre páry rezidentov z dôvodu, že jeden z nich využil svoju slobodu usadiť sa a z dôvodu jediných spôsobov uplatnenia „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ upravených v belgickej daňovej úprave.(23)

73.      Belgická vláda navyše nemôže tvrdiť, že jej daňová úprava nepredstavuje prekážku slobody usadiť sa, keďže uplatnenie tejto slobody žalobcom vo veci samej nijak nezhoršilo jeho daňovú situáciu jednak vzhľadom na to, že v Nemecku nemusel odviesť daň, ktorá by bola vyššia ako daň, ktorú musel odviesť v Belgicku a jednak preto, že jeho osobná a rodinná situácia bola v Nemecku zohľadnená, takže Belgické kráľovstvo nemalo v tejto súvislosti nijakú povinnosť.

74.      Ako vyplýva z opisu skutkového stavu, ktorý je základom sporu vo veci samej, žalobca vo veci samej nepochybne mohol za daných okolností využiť čiastočné zohľadnenie jeho osobnej a rodinnej situácie v Nemecku, a to vďaka priznaniu „Freibetrag für Kinder“.

75.      Nemožno však tvrdiť, že by priznanie tejto daňovej výhody v Nemecku mohlo nejakým spôsobom vyrovnať stratu daňovej výhody, ktorú žalobcovia vo veci samej zaznamenali v Belgicku. Priznanie „Freibetrag für Kinder“ totiž predstavuje čisto náhodnú okolnosť, ktorá sa môže kedykoľvek zmeniť, keďže Spolková republika Nemecko môže túto výhodu zrušiť alebo znížiť jej výšku, a to bez toho, aby to akokoľvek ovplyvnilo podmienky priznania „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ v Belgicku. Súlad belgickej daňovej úpravy a práva Únie však nemôže závisieť na takýchto okolnostiach.

76.      Ako Súdny dvor opakovane rozhodol, znevýhodňujúce daňové zaobchádzanie zo strany členského štátu, ktoré je v rozpore so základnou slobodou, nemôže byť a priori zdôvodnené existenciou iných daňových výhod.(24) Členský štát sa presnejšie nemôže odvolávať na existenciu výhody, ktorú jednostranne priznáva iný členský štát, v prejednávanej veci členský štát, v ktorom žalobca vo veci samej pracuje a poberá celý svoj príjem, aby sa tak vyhol povinnostiam, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy, najmä z jej ustanovení týkajúcich sa slobody usadiť sa.(25)

77.      Belgická daňová úprava stanovuje daňovú výhodu pre manželské páry, najmä vo forme „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“, ktorá je uplatňovaná na príjmy manžela alebo manželky s najvyšším príjmom, a nijak pritom nezohľadňuje okolnosť, že táto osoba v súlade s výkonom slobôd zaručených Zmluvou nemusí poberať príjem výhradne v Belgicku, z čoho pre uvedený pár okamžite a automaticky vyplýva následná strata predmetnej výhody. Práve automatická povaha uvedenej straty zasahuje do slobody usadiť sa, a to bez ohľadu na daňové zaobchádzanie so žalobcom vo veci samej v Nemecku.

78.      Ak členský štát zdaňuje príjem daňovníkov rezidentov pri zohľadnení skutočnosti, že tvoria pár, zo zásady musí vziať do úvahy ich osobnú a rodinnú situáciu ako celok.

79.      Okolnosť, že v prejednávanej veci bola osobná a rodinná situácia žalobcu vo veci samej čiastočne zohľadnená v Nemecku v súvislosti s jeho samostatným zdanením, a preto mu mohla byť v tomto členskom štáte priznaná daňová výhoda, nemôže zbaviť Belgické kráľovstvo povinnosti zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie všetkým svojim rezidentom, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii a neponechať v platnosti daňové obmedzenia brániace týmto rezidentom vo výkone slobôd zaručených Zmluvou, okrem prípadu, že uvedené obmedzenia sú odôvodnené naliehavými a plne primeranými dôvodmi všeobecného záujmu, čo je potrebné preskúmať v nasledujúcom texte.

VI – O odôvodnení obmedzenia slobody usadiť sa

A –    Zhrnutie pripomienok

80.      Belgická vláda na otázku Súdneho dvora odpovedala, že jej daňová úprava je v každom prípade odôvodnená potrebou zabezpečenia rovnovážneho rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi.

81.      Estónska vláda zastáva názor, že belgická daňová úprava má za cieľ zabrániť tomu, aby sa osobná a rodinná situácia daňovníka zohľadnila zároveň v dvoch členských štátoch a vyústila by tak do neoprávneného priznania dvojitej výhody. Z tohto uhla pohľadu tvrdí, že Súdny dvor pripustil možnosť členských štátov zabrániť dvojitému odpočítaniu strát.(26)

B –    Analýza

82.      Aj keby bolo možné pripustiť, že jednotlivé daňové výhody, ktoré boli samostatne priznané oboma členskými štátmi sú porovnateľné, a aj keby po komparatívnom číselnom vyhodnotení okolností veci samej bolo možné dospieť k záveru, že žalobcovia vo veci samej skutočne získali dvojitú výhodu, išlo by v každom prípade len o okolnosť, ktorá je výsledkom paralelného uplatnenia daňových úprav Belgicka a Nemecka, tak ako bolo týmito dvoma členskými štátmi dohodnuté v dvojstrannej zmluve z roku 1967.(27)

83.      Uvedené štáty totiž vykonávajú v oblasti priameho zdaňovania svoje vlastné právomoci, pričom sledujú podobné ciele ochrany rodiny.

84.      Okrem toho z dvojstrannej zmluvy z roku 1967 nevyplýva pre členský štát nijaká povinnosť zohľadniť osobnú a rodinnú situáciu daňovníkov s bydliskom v inom členskom štáte a to v nijakom zmysle.(28)

85.      Za týchto okolností nemôže byť úlohou Súdneho dvora, aby zabezpečoval koordináciu vnútroštátnych daňových úprav s cieľom zabrániť tomu, aby sa na manželský pár daňovníkov – pričom obaja sú zdanení spoločne v jednom členskom štáte a jeden z nich je tiež zdanený samostatne v inom členskom štáte – nevzťahovala dvojitá daňová výhoda vyplývajúca z čiastočného zohľadnenia ich osobnej a rodinnej situácie oboma členskými štátmi.

86.      Navyše je potrebné poukázať na to, že z belgickej daňovej úpravy nevyplýva nijaký vzťah medzi daňovými výhodami, ktoré poskytuje svojim rezidentom a daňovými výhodami, ktoré môžu uvedení rezidenti získať v rámci zdanenia v inom členskom štáte. Neuplatnenie „dodatočnej položky za nezaopatrené dieťa na účely oslobodenia“ na žalobcov vo veci samej nebolo spôsobené tým, že sa na nich už vzťahovala ekvivalentná daňová výhoda v Nemecku, ale len tým, že jej priznanie bolo neutralizované jej spôsobmi uplatnenia.

87.      Samotné Belgické kráľovstvo v tejto súvislosti zdôraznilo, že obežník z roku 2008, ktorý je vnímaný ako dokument potvrdzujúci uvedený vzťah, sa na situáciu žalobcu vo veci samej neuplatňuje, keďže v Belgicku nemal nijaké zdaniteľné príjmy.

88.      Z toho vyplýva, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu daňovej právnej úpravy členského štátu, akou je tá vo veci samej, ktorá znemožňuje manželskému páru bývajúcemu v tomto štáte a poberajúcemu príjem v uvedenom štáte, ako aj v inom členskom štáte, využiť konkrétnu daňovú výhodu z dôvodu spôsobov jej uplatnenia, hoci by tento pár na využitie uvedenej výhody mal nárok, ak by manželia celý svoj príjem alebo jeho najväčšiu časť poberali v členskom štáte svojho bydliska.

VII – Návrh

89.      Preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálnu otázku položenú Tribunal de première instance de Liège odpovedal takto:

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatneniu daňovej právnej úpravy členského štátu, akou je tá vo veci samej, ktorá znemožňuje manželskému páru bývajúcemu v tomto štáte a poberajúcemu príjem v uvedenom štáte, ako aj v inom členskom štáte, využiť konkrétnu daňovú výhodu z dôvodu spôsobov jej uplatnenia, hoci by tento pár na využitie uvedenej výhody mal nárok, ak by manželia celý svoj príjem alebo jeho najväčšiu časť poberali v členskom štáte svojho bydliska.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Moniteur belge z 30. júla 1969, ďalej len „dvojstranná zmluva z roku 1967“.

3 –      Moniteur Belge z 30. júla 1992, ďalej len „CIR 1992“.

4 –      Čo vnútroštátny súd definuje ako „metódu vyňatia s výhradou progresívneho zdanenia“.

5 –      C-385/00, Zb. s. I-11819.

6 –      Ďalej len „obežník z roku 2008“.

7 –      Režim Ehegattensplitting.

8 –      Az. 4 K 4725/05.

9 –      Az. 1 B 96/07.

10 –      C-391/97, Zb. s. I-5451.

11 –      Táto daňová výhoda predstavovala za roky 2002 a 2003 sumu 5 808 eur na dieťa a bola znížená prorata temporis za dieťa narodené v priebehu zdaňovacieho obdobia.

12 –      V súvislosti s vecou týkajúcou sa advokáta v Nemecku pozri rozsudok zo 7. mája 1991, Vlassopoulou (C-340/89, Zb. s. I-2357).

13 –      Pozri najmä rozsudky z 11. marca 2004, De Lasteyrie du Saillant (C-9/02, Zb. s. I-2409, bod 40), a z 21. februára 2006, Ritter-Coulais (C-152/03, Zb. s. I-1711, bod 19).

14 –      Súdny dvor opakovane rozhodol, že aj keď vnútroštátny súd obmedzil svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania na výklad voľného pohybu pracovníkov, táto skutočnosť nie je prekážkou toho, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Spoločenstva, ktorý by mu mohol pomôcť rozhodnúť v predloženej veci, bez ohľadu na to, či oň požiadal vo svojej otázke. Pozri najmä rozsudky Ritter-Coulais (už citovaný, bod 29), ako aj z 23. apríla 2009, Rüffler (C-544/07, Zb. s. I-3389, bod 57).

15 –      Pozri najmä rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker (C-279/93, Zb. s. I-225, bod 21), a z 21. februára 2013, A (C-123/11, bod 29).

16 –      Pozri najmä rozsudky z 12. mája 1998, Gilly (C-336/96, Zb. s. I-2793, bod 24); de Groot (už citovaný, bod 93); zo 16. októbra 2008, Renneberg (C-527/06, Zb. s. I-7735, bod 48), ako aj z 28. februára 2013, Beker (C-168/11, bod 32).

17 –      Rozsudky de Groot (už citovaný, bod 94), Renneberg (už citovaný, body 50 a 51) a Beker (už citovaný, body 33 a 34).

18 –      Pozri najmä rozsudky Schumacker (už citovaný, bod 36), zo 16. mája 2000, Zurstrassen (C-87/99, Zb. s. I-3337, bod 21), a Beker (už citovaný, bod 43).

19 –      Pozri najmä rozsudky Schumacker (už citovaný, bod 36), Zurstrassen (už citovaný, body 21 až 23), Gschwind (už citovaný, bod 27) a de Groot (už citovaný, bod 89).

20 –      Pozri v rovnakom zmysle rozsudok Beker (už citovaný, bod 52).

21 –      Pozri najmä rozsudok z 27. júna 1996, Asscher (C-107/94, Zb. s. I-3089, body 32 až 35).

22 –      Pozri rozsudok Renneberg (už citovaný, body 35 a 36). Pozri tiež rozsudky z 9. novembra 2006, Turpeinen (C-520/04, Zb. s. I-10685, body 18 až 39), ako aj Rüffler (už citovaný, body 55 a 56).

23 –      V rovnakom zmysle pozri rozsudok de Groot (už citovaný, bod 87).

24 –      Pozri najmä rozsudky de Groot (už citovaný, bod 97), a z 18. júla 2007, Lakebrink a Peters-Lakebrink (C-182/06, Zb. s. I-6705, bod 24).

25 –      Pozri najmä rozsudky z 8.novembra 2007, Amurta (C-379/05, Zb. s. I-9569, bod 78); z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i. (C-11/07, Zb. s. I-6845, bod 69); z 11. septembra 2008, Arens-Sikken (C-43/07, Zb. s. I-6887, bod 66), ako aj z 22. apríla 2010, Mattner (C-510/08, Zb. s. I-3553, bod 43).

26 –      Pozri najmä rozsudok z 13. decembra 2005, Marks & Spencer (C-446/03, Zb. s. I-10837, bod 47).

27 –      V súvislosti s dôsledkami paralelného uplatnenia daňových právomocí členskými štátmi z hľadiska práva Únie, pozri najmä rozsudky zo 14. novembra 2006, Kerckhaert a Morres (C-513/04, Zb. s. I-10967, bod 20); zo 6. decembra 2007, Columbus Container Services (C-298/05, Zb. s. I-10451, bod 43); z 20. mája 2008, Orange European Smallcap Fund (C-194/06, Zb. s. I-3747, body 37 až 42 a 47); z 12. februára 2009, Block (C-67/08, Zb. s. I-883, bod 28); zo 16. júla 2009, Damseaux (C-128/08, Zb. s. I-6823, bod 27), ako aj z 15. apríla 2010, CIBA (C-96/08, Zb. s. I-2911, body 25 až 29).

28 –      V tejto súvislosti pozri rozsudok de Groot (už citovaný, bod 88).