Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MELCHIOR WATHELET

prednesené 5. septembra 2013 (1)

Vec C-362/12

Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation

proti

Commissioners of Inland Revenue,

Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Supreme Court of the United Kingdom (Spojené kráľovstvo)]

„Vrátenie vnútroštátnych daní, ktoré sú v rozpore s právom Únie – Lehoty na podanie žaloby – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa lehota skracuje so spätnou účinnosťou a bez oznámenia“





I –    Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je tretí návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený Súdnemu dvoru v rámci konania o hromadnej žalobe, ktorú na súdy Spojeného kráľovstva podali Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation (ďalej len „Test Claimants“), tvorení spoločnosťami skupiny British American Tobacco a skupiny Aegis, a ktorá sa týka zdanenia dividend vyplácaných materským spoločnostiam usadeným v Spojenom kráľovstve dcérskymi spoločnosťami ich skupín usadenými v cudzine.

2.        Prvý z dvoch predchádzajúcich návrhov predložil Súdnemu dvoru 30. októbra 2004 High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (Spojené kráľovstvo), a týkal sa nezlučiteľnosti tohto zdanenia dividend so základnými slobodami zakotvenými v Zmluve o FEÚ.(2) Po prvom rozsudku vydanom Súdnym dvorom v tejto veci 12. decembra 2006 sa uvedený vnútroštátny súd rozhodol svojím rozsudkom z 27. novembra 2008 položiť otázky týkajúce sa objasnenia výkladu prvého rozsudku Súdneho dvora v tejto veci.(3)

3.        Test Claimants tento rozsudok napadli pred Court of Appeal (England & Wales), ktorý svojím rozsudkom z 23. februára 2010(4) potvrdil rozhodnutie High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division, obrátiť sa na Súdny dvor s druhým návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Bol podaný 21. januára 2011 a Súdny dvor o ňom rozhodol rozsudkom z 13. novembra 2012.(5)

4.        Test Claimants proti vyššie uvedenému rozsudku Court of Appeal (England & Wales) medzičasom podali na Supreme Court of the United Kingdom dovolanie, ktoré sa týkalo dostupnosti žalôb o vrátenie plnenia bez právneho dôvodu pre daňovníkov, pokiaľ ide o dane vyhlásené za nezlučiteľné so základnými slobodami zakotvenými v Zmluve, a najmä retroaktívnej zmeny premlčacích lehôt vzťahujúcich sa na tieto žaloby, ktorá bola stanovená v § 320 zákona o financiách z roku 2004 (Finance Act 2004) a v § 107 zákona o financiách z roku 2007 (Finance Act 2007). Test Claimants napadli skutočnosť, že Court of Appeal (England & Wales) vyhlásil za premlčané žaloby o vrátenie dane, ktorá bola v rozpore s právom Únie, a teda ju britskej daňovej správe zaplatili bez právneho dôvodu.

5.        Supreme Court of the United Kingdom v rozsudku z 23. mája 2012 jednomyseľne konštatoval, že § 107 zákona o financiách z roku 2007 je nezlučiteľný s právom Únie, sudcovia však nemali jednotný názor v otázke zlučiteľnosti zmeny premlčacích lehôt so spätnou účinnosťou a bez oznámenia s právom Únie, ktorá bola stanovená v § 320 zákona o financiách z roku 2004. Päť lordov (lord Hope, lord Walker, lord Clarke, lord Dyson a lord Reed) túto zmenu považovalo za nezlučiteľnú s právom Únie, zatiaľ čo dvaja ich kolegovia (lord Brown a lord Sumption) sa vyslovili za zlučiteľnosť uvedenej zmeny.(6) Supreme Court of the United Kingdom sa teda rozhodol prerušiť konanie a podať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

6.        Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“

7.        V prejednávanej veci ide aj o otázku uplatniteľnosti zásad efektivity, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.(7)

B –    Vnútroštátne právo

8.        Nadnárodná skupina Aegis pôsobiaca v oblasti médií a digitálnej komunikácie, ktorej vrcholová spoločnosť je usadená v Spojenom kráľovstve, podala 8. septembra 2003 na anglických súdoch návrh na vrátenie daní, ktoré Súdny dvor vyhlásil za nezlučiteľné so základnými slobodami zakotvenými v Zmluve.

9.        Väčšina sudcov Supreme Court of the United Kingdom v rozsudku Test Claimants FII (č. 3) rozhodla, že v čase, keď spoločnosti skupiny Aegis podali svoju žalobu, čiže 8. septembra 2003, mali žalobcovia k dispozícii dva prostriedky nápravy podľa všeobecného práva, ktorými sa mohli domáhať vrátenia daní z príjmu právnických osôb nezlučiteľných s právom Únie.(8)

10.      House of Lords uznala prvý prostriedok nápravy vo výlučne vnútroštátnom kontexte dávno pred začatím prejednávaného sporu vo svojom rozsudku z 20. júla 1992, Woolwich(9) (ďalej len „žaloba Woolwich“). Tento prostriedok nápravy umožňoval vrátenie „všetkých čiastok zaplatených orgánu verejnej moci v reakcii na zjavnú zákonnú požiadavku (a v dostatočnej príčinnej súvislosti s ňou) na zaplatenie dane, ktorá (zo skutkového a z právneho hľadiska) nebola podľa zákona splatná“(10).

11.      § 5 zákona o premlčaní z roku 1980 (Limitation Act 1980) stanovuje, že premlčacia lehota pri žalobe Woolwich je šesť rokov od vzniku nároku na podanie žaloby, spravidla odo dňa zaplatenia dane.

12.      Druhá žaloba o vrátenie plnenia sa uplatňuje v prípade zaplatenia dane na základe právneho alebo skutkového omylu daňovníka. Tento prostriedok nápravy bol po prvý raz uznaný v rozsudku House of Lords z 29. októbra 1998, Kleinwort Benson,(11) ktorý zmenil smerovanie predchádzajúcej judikatúry, podľa ktorej sumy zaplatené v právnom omyle nemohli byť vrátené (ďalej len „žaloba Kleinwort Benson“).

13.      Sudca Park ako sudca High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division, vo svojom rozhodnutí z 18. júla 2003 vydanom vo veci Deutsche Morgan Grenfell(12) po prvý raz rozhodol, že žalobu Kleinwort Benson možno použiť na dosiahnutie vrátenia dane zaplatenej v právnom omyle.

14.      V dôsledku toho sudca Park konštatoval, že na túto žalobu sa vzťahuje priaznivejšia premlčacia lehota upravená v § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980, ktorý stanovuje:

„… v prípade žalôb, pre ktoré tento zákon stanovuje premlčaciu lehotu [a ktoré]

…

c)      sa týkajú náhrady škody spôsobenej omylom,

premlčacia lehota začína plynúť až v okamihu, keď sa žalobca dozvedel… o omyle… alebo sa o ňom mohol dozvedieť pri primeranej obozretnosti.“

15.      Dňa 4. februára 2005 Court of Appeal (England & Wales) zrušil rozsudok, ktorý vydal sudca Park, no House of Lords ho 25. októbra 2006 obnovila, keď konštatovala, že daňovníci, ktorí sa domáhajú vrátenia neoprávnene zaplatenej dane, môžu využiť žalobu Woolwich i žalobu Kleinwort Benson.

16.      Tieto dva prostriedky nápravy sa okrem iného líšili premlčacou lehotou: šesťročná lehota v prípade žaloby Woolwich začínala plynúť v okamihu zaplatenia predmetnej dane, zatiaľ čo šesťročná lehota v prípade žaloby Kleinwort Benson začínala plynúť až v okamihu, keď žalobca zistil alebo mal zistiť svoj omyl.

17.      Parlament medzičasom prijal zákon o financiách z roku 2004, ktorého § 320 ods. 1 stanovuje:

„§ 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980… (dlhšia lehota na podanie žaloby v prípade omylu) neplatí vo vzťahu k právnemu omylu týkajúcemu sa daňovej veci v pôsobnosti Commissioners of Inland Revenue.

Toto ustanovenie sa vzťahuje na žaloby podané 8. septembra 2003 alebo neskôr.“

18.      V roku 2007 parlament prijal zákon o financiách z roku 2007, ktorého § 107 so spätnou účinnosťou zrušil dlhšiu premlčaciu lehotu v prípade žalôb týkajúcich sa omylu, ktoré boli podané pred 8. septembrom 2003.

III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

19.      Jadrom sporu vo veci samej, ktorý vedú spoločnosti skupiny Aegis pred vnútroštátnym súdom, je preddavková daň z príjmov právnických osôb („advance corporation tax“, ďalej len „ACT“), ktorá sa v Spojenom kráľovstve uplatňovala v rokoch 1973 až 1999. ACT bola vo všeobecnosti daňou zo zisku právnických osôb, ktorú museli spoločnosti platiť vopred pri vyplácaní dividend. Anglické právo však stanovovalo výnimku z tejto povinnosti v prípade, že sa spoločnosť vyplácajúca dividendy a materská spoločnosť rozhodli pre zdanenie skupiny. V takom prípade sa s nimi na účely ACT zaobchádzalo ako s jednou spoločnosťou a ACT nebola povinná platiť dcérska spoločnosť, ale materská spoločnosť, keď vyplácala dividendy. Túto výnimku však mohli využiť len spoločnosti, ktorých materská spoločnosť bola usadená v Spojenom kráľovstve.(13)

20.      Na základe rozsudku vo veci Metallgesellschaft a i.,(14) podľa ktorého je systém ACT nezlučiteľný so slobodou usadiť sa a s voľným pohybom kapitálu, a na základe uverejnenia rozsudku DMG 18. júla 2003 podala skupina Aegis 8. septembra 2003 okolo poludnia žalobu, ktorou sa domáhala vrátenia neoprávnene zaplatených súm ACT. Žaloba sa týkala rokov 1973 až 1999.

21.      Vďaka tomu, že podľa § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980 začala premlčacia lehota vzťahujúca sa na žalobu Kleinwort Benson plynúť až zistením omylu, na základe ktorého bola uhradená daň, ktorá nebola splatná, v tomto prípade vyhlásením už citovaného rozsudku Metallgesellschaft a i. 8. marca 2001, skupina Aegis sa mohla domáhať vrátenia celej sumy ACT neoprávnene zaplatenej od roku 1973, v ktorom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska vstúpilo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na základe žaloby Woolwich, pri ktorej šesťročná premlčacia lehota začala plynúť dňom zaplatenia dane, ktorá nebola splatná, to nebolo možné.

22.      Inland Revenue s cieľom obmedziť svoju povinnosť vrátiť neoprávnene vybratú ACT tlačovou správou vydanou 8. septembra 2003 popoludní informovala o svojom zámere zabezpečiť, aby parlament prijal opatrenie vzťahujúce sa na všetky žaloby Kleinwort Benson podané od predmetného dňa, ktorým bude vylúčené uplatnenie dlhšej premlčacej lehoty upravenej v § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980. Dňa 22. júna 2004 kráľovná podpísala zákon o financiách z roku 2004, ktorý toto opatrenie obsahoval v § 320, a uvedené ustanovenie so spätnou platnosťou nadobudlo účinnosť 8. septembra 2003, v dôsledku čoho sa vzťahovalo na žalobu podanú skupinou Aegis.

23.      Po vydaní rozsudku DMG, ktorý pre britskú daňovú správu nebol priaznivý, Spojené kráľovstvo navrhlo Súdnemu dvoru opätovné preskúmanie prvého návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C-446/04 s cieľom dosiahnuť obmedzenie časových účinkov rozsudku Súdneho dvora vydaného v tomto prvom konaní.

24.      Súdny dvor 6. decembra 2006 tento návrh zamietol a Commissioners for Her Majesty’s Revenue and Customs v ten istý deň oznámili svoje rozhodnutie navrhnúť parlamentu, aby okrem niekoľkých výnimiek so spätnou účinnosťou zrušil premlčaciu lehotu týkajúcu sa žalôb Kleinwort Benson vrátane tých, ktoré boli podané pred 8. septembrom 2003. To sa aj stalo. Zákon o financiách z roku 2007, ktorý podpísala kráľovná a nadobudol účinnosť 19. júla 2007, v § 107 stanovuje, že § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980 sa neuplatňuje na žaloby týkajúce sa vrátenia daní zaplatených v právnom omyle, pričom výnimky upravené v tomto § 107 nemajú na spor vo veci samej nijaký vplyv.

25.      Pravidlo stanovené v uvedenom ustanovení sa teda uplatňovalo na žalobu podanú inými Test Claimants než skupinou Aegis, ktorí sú súčasťou skupiny British American Tobacco.

26.      Európska komisia 30. septembra 2010 oficiálne vyzvala Spojené kráľovstvo, aby zosúladilo § 107 zákona o financiách z roku 2007 s právom Únie, čo tento členský štát odmietol. Komisia tak 26. januára 2012 informovala o svojom zámere začať v tejto veci proti Spojenému kráľovstvu konanie o nesplnení povinnosti, no konanie sa nezačalo, keďže sa čakalo na rozsudok Supreme Court of the United Kingdom o tejto otázke.(15)

27.      V rozsudku z 23. mája 2012, z ktorého tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádza, Supreme Court of the United Kingdom jednomyseľne rozhodol, že uvedený § 107 je nezlučiteľný s právom Únie. To vysvetľuje skutočnosť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa netýka uvedeného ustanovenia a jeho účinku na žaloby podané spoločnosťami skupiny British American Tobacco, ale len § 320 zákona o financiách z roku 2004, ktorý ovplyvnil iba žalobu skupiny Aegis.(16)

28.      Keďže Supreme Court of the United Kingdom nemal jednotný názor na otázku zlučiteľnosti § 320 zákona o financiách z roku 2004 s právom Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Ak si podľa právnych predpisov členského štátu môže daňovník vybrať z dvoch alternatívnych žalôb s cieľom domáhať sa vrátenia daní vybratých v rozpore s článkami 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ a pre jednu z týchto žalôb platí dlhšia premlčacia lehota, je zlučiteľné so zásadami efektivity, právnej istoty a legitímnej dôvery, aby tento členský štát prijal právny predpis, ktorý skracuje túto dlhšiu premlčaciu lehotu, bez oznámenia a so spätnou účinnosťou ku dňu uverejnenia navrhovaného nového právneho predpisu?

2.      Má na odpoveď na prvú otázku nejaký vplyv skutočnosť, že v čase, keď daňovník podal žalobou, pre ktorú platila dlhšia premlčacia lehota, možnosť využiť túto žalobu podľa vnútroštátneho práva bola uznaná len i) nedávno a ii) nižším súdom a bola definitívne potvrdená najvyšším súdnym orgánom až neskôr?“

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

29.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 30. júla 2012. Spoločnosti skupiny Aegis, vláda Spojeného kráľovstva a španielska vláda, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky a na pojednávaní 26. júna 2013 predniesli ústne pripomienky.

V –    Analýza

A –    O prvej prejudiciálnej otázke

30.      Vnútroštátny súd sa prvou otázkou pýta, či je skrátenie premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na žalobu Kleinwort Benson o vrátenie neoprávnene zaplatených daní so spätnou účinnosťou a bez oznámenia v súlade so zásadami efektivity, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

31.      Vnútroštátny súd síce tieto tri zásady uvádza samostatne, ja však súhlasím s názorom Komisie, podľa ktorého by nezlučiteľnosť s jedinou z týchto zásad postačovala na to, aby bol § 320 zákona o financiách z roku 2004 nezlučiteľný s právom Únie. Vo svojej analýze síce zohľadním zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, domnievam sa však, že zásada efektivity v tejto veci predstavuje najpriamejšie uplatniteľné pravidlo.(17)

1.      O zásade efektivity

32.      Vo veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, High Court of Justice okrem iného položil otázku, či žaloby podané zo strany Test Claimants treba považovať za „žaloby o vrátenie neoprávnene vybratých súm“ či „neoprávnene odopretých výhod“, alebo, naopak, za „žaloby o náhradu vzniknutej škody“.

33.      Súdny dvor rozhodol, že „je úlohou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva, vrátane kvalifikácie žalôb podaných poškodenými osobami na vnútroštátne súdy. Musí byť však zaručené, že jednotlivci budú mať účinný prostriedok nápravy, ktorý im umožní získať vrátenie neprávom vybratej dane a súm, ktoré boli tomuto členskému štátu zaplatené alebo ním vybraté v priamej súvislosti s touto daňou“(18).

34.      Lisabonská zmluva vo svojom článku 19 ods. 1 zakotvila pre členské štáty povinnosť stanoviť prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie „účinnej právnej ochrany“(19).

35.      Súdny dvor má v tomto právnom kontexte rozhodnúť, či spoločnostiam skupiny Aegis bola poskytnutá „účinná právna ochrana“, keď žiadali o vrátenie ACT uhradenej v rozpore s právom Únie.

36.      Podľa lorda Walkera, ktorý predstavil prevládajúci názor väčšiny sudcov Supreme Court of the United Kingdom v prejednávanej veci, sa na túto vec vzťahuje už citovaný rozsudok Marks & Spencer, v ktorom Súdny dvor v súvislosti s opatrením rovnocenným s tým, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, rozhodol, že hoci „zásada efektivity nebráni tomu, aby bola vnútroštátnym právnym predpisom skrátená lehota, počas ktorej je možné domáhať sa vrátenia súm zaplatených v rozpore s právom [Únie], podmienkou je nielen primeranosť novej lehoty, ale aj to, aby táto nová právna úprava stanovovala prechodný režim, ktorý občanom poskytne po prijatí právneho predpisu dostatočnú lehotu na to, aby mohli podať žaloby o vrátenie predmetných súm, na ktorých podanie mali nárok podľa starej právnej úpravy. Taký prechodný režim je nevyhnutný, pokiaľ by okamžité uplatnenie kratšej premlčacej lehoty, než je tá, ktorá platila predtým, na uvedené žaloby malo za následok to, že niektorým občanom by bol so spätnou účinnosťou odopretý nárok na vrátenie predmetných súm alebo by mali na uplatnenie tohto nároku k dispozícii len príliš krátku lehotu“(20).

37.      Lord Walker na základe toho konštatoval, že neexistencia prechodného režimu v spojení so spätnou účinnosťou § 320 zákona o financiách z roku 2004 predstavovala porušenie zásady efektivity.(21)

38.      Naopak, podľa lorda Sumptiona, ktorý predstavil prevládajúci názor menšiny sudcov Supreme Court of the United Kingdom, mali spoločnosti skupiny Aegis počas celého konania k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým sa mohli domáhať vrátenia neoprávnene zaplatenej dane, a to žalobu Woolwich, ktorá plne spĺňa požiadavky vyplývajúce pre Spojené kráľovstvo zo Zmluvy o FEÚ bez ohľadu na to, že sa na ňu vzťahuje rozdielna premlčacia lehota v tom zmysle, že začína plynúť dňom uhradenia dane, ktorá nebola splatná.(22)

39.      Lord Sumption odlíšil vec, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Marks & Spencer, od prejednávanej veci v tom zmysle, že Marks & Spencer plc mala na to, aby sa mohla domáhať vrátenia neoprávnene zaplatenej dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), k dispozícii len jeden účinný prostriedok nápravy, ktorého premlčacia lehota bola neskôr skrátená, zatiaľ čo v prejednávanej veci mohli spoločnosti skupiny Aegis stále využiť ďalší účinný prostriedok nápravy, ktorého premlčacia lehota nebola ovplyvnená § 320 zákona o financiách z roku 2004, a to žalobu Woolwich.(23) Z tohto dôvodu lord Sumption konštatoval, že existencia a dostupnosť žaloby Woolwich postačujú na zabezpečenie plnenia povinností vyplývajúcich z práva Únie zo strany Spojeného kráľovstva.(24)

40.      Práve táto odlišnosť názorov väčšiny a menšiny sudcov Supreme Court of the United Kingdom vyústila do podania tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa zlučiteľnosti § 320 zákona o financiách z roku 2004 s právom Únie. Súdnemu dvoru teda prináleží rozhodnúť, či sa jeho už citovaný rozsudok Marks & Spencer vzťahuje na situácie, keď má žalobca ako v prejednávanej veci k dispozícii dva prostriedky nápravy a vnútroštátny právny predpis skráti so spätnou účinnosťou a bez prechodného režimu premlčaciu lehotu tej z dvoch žalôb, ktorú si už žalobca zvolil.

41.      Podľa stanoviska vlády Spojeného kráľovstva žaloba Woolwich predstavuje pre spoločnosti skupiny Aegis plne účinný prostriedok nápravy na to, aby sa mohli domáhať vrátenia daní uložených alebo vybratých v rozpore s právom Únie, a zmena premlčacej lehoty stanovená v § 320 sa nijako nedotkla premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na túto žalobu.

42.      Spoločnosti skupiny Aegis sa na druhej strane domnievajú, že toto stanovisko vlády Spojeného kráľovstva vychádza z nesprávneho výkladu už citovaného rozsudku Marks & Spencer. Tvrdia, že porušenie zásady efektivity v tejto veci nespočívalo v neposkytnutí účinného prostriedku nápravy na vrátenie neoprávnene uhradenej DPH ani v nestanovení primeranej lehoty, ale v tom, že lehota na podanie žaloby na základe vnútroštátneho práva, ktorou sa žalobca mohol domáhať vrátenia neoprávnene vybratej DPH, bola skrátená bez oznámenia a so spätnou účinnosťou, čo daňovníkov prekvapilo a zabránilo im včas podať žaloby týkajúce sa niektorých predchádzajúcich období.

43.      Komisia síce súhlasí so stanoviskom britskej daňovej správy, podľa ktorého žaloba Woolwich predstavuje účinný prostriedok nápravy, podľa jej názoru to však neznamená, že ďalší prostriedok nápravy môže byť zmenou premlčacích lehôt de facto zrušený bez oznámenia.(25) Komisia v tomto smere poukazuje na to, že paralela s už citovanou vecou Marks & Spencer je zvlášť očividná, a nevidí dôvod na vyvodenie iného záveru, než je ten, ktorý bol v uvedenej veci prijatý, a to že § 320 zákona o financiách z roku 2004 porušuje zásadu efektivity.

44.      Domnievam sa, že vzhľadom na už citovaný rozsudok Marks & Spencer spoločnosti skupiny Aegis, ako aj Komisia správne tvrdia, že § 320 zákona o financiách z roku 2004 je v rozpore so zásadou efektivity.

45.      Je pravda, že zásada efektivity si nevyžaduje, aby členské štáty zaviedli viac ako jeden prostriedok nápravy na ochranu práv občanov vyplývajúcich z práva Únie.

46.      Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ totiž len požaduje, aby členské štáty stanovili „v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“. Táto povinnosť ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri výkone ich procesnej autonómie a umožňuje im vymedziť procesné podmienky súdnych žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv občanov vyplývajúcich z práva Únie.(26)

47.      Pokiaľ však na základe zásady procesnej autonómie členský štát dá občanom k dispozícii viacero prostriedkov nápravy, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje, že každý z nich musí zabezpečovať účinnú právnu ochranu, a prostriedok nápravy môže „účinnú“ ochranu poskytovať len vtedy, ak sú podmienky jeho využitia a úspešnosti známe vopred.

48.      Keď si totiž daňovníci zvolia jeden z vnútroštátnych prostriedkov nápravy stanovených vo vnútroštátnom práve (v prejednávanej veci žalobu Kleinwort Benson) alebo využijú jediný možný vnútroštátny prostriedok nápravy, musí sa na nich vzťahovať ochrana všeobecných zásad práva Únie.

49.      Zmena premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na prostriedok nápravy, ktorý si občania mohli zvoliť, so spätnou účinnosťou a bez prechodného režimu, ktorú zaviedol zákon o financiách z roku 2004, teda spôsobuje nemožnosť výkonu práv vyplývajúcich z práva Únie.

50.      Skutočnosť, že si mohli vybrať iný prostriedok nápravy, ktorý je v úplnom súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, v tomto smere nie je relevantná. Keby bolo napokon prijaté stanovisko vlády Spojeného kráľovstva, členský štát by vždy mohol ponechať žalobcovi možnosť zvoliť si žalobu, ktorá mu najviac vyhovuje, a následne bez oznámenia a bez prechodného režimu zmeniť podmienky, za akých už zvolenej žalobe možno vyhovieť. Zásada efektivity by tak stratila zmysel, a preto tento výsledok nemožno akceptovať.

51.      Ako napokon zdôrazňuje lord Walker, skutočnosť, že spoločnosti skupiny Aegis by sa nemohli sťažovať, pokiaľ by § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980 nikdy neexistoval, nie je rozhodujúca v súvislosti s dodržiavaním zásady efektivity.(27) To isté by platilo, pokiaľ by nikdy neexistovala žaloba Kleinwort Benson.

52.      Rád by som uviedol, že Spojenému kráľovstvu sa nevytýka skrátenie premlčacej lehoty žaloby Kleinwort Benson, ale, ako zdôrazňujú spoločnosti skupiny Aegis, jej skrátenie so spätnou účinnosťou, ktoré sa týkalo prebiehajúcich konaní, a bez prechodného režimu, ktorého nutnosť konštatuje Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Marks & Spencer. Judikatúra dávno stanovuje, že „vnútroštátny zákonodarca nemôže po vydaní rozsudku Súdneho dvora, z ktorého vyplýva, že určitá právna úprava je nezlučiteľná so Zmluvou, prijať procesné pravidlo, ktoré osobitne obmedzuje možnosti podať žaloby o vrátenie daní, ktoré boli na základe tohto predpisu neoprávnene vybraté“(28).

53.      Existencia jedného alebo dvoch prostriedkov nápravy v už citovanej veci Marks & Spencer okrem toho nemá vplyv na prejednávanú vec, lebo záruky zásady efektivity sa vzťahujú na každý prostriedok nápravy, ktorý vnútroštátne právo poskytuje žalobcom, aby sa mohli domáhať vrátenia daní, ktoré sú v rozpore s právom Únie.

54.      Rovnaký záver bol prijatý v podobných veciach, o ktorých Súdny dvor rozhodoval, keď v súvislosti so systémom zdaňovania, ktorý obmedzoval voľný pohyb kapitálu, konštatoval, že „existencia voľby, ktorá by prípadne umožnila dosiahnuť súlad situácie s právom Únie, nemôže sama osebe odstrániť protiprávnosť systému, akým je systém upravený spornou právnou úpravou, ktorý zahŕňa mechanizmus zdanenia nezlučiteľný s týmto právom“(29). Skutočnosť, že popri prostriedku nápravy, ktorý je v rozpore so zásadou efektivity, existuje aj ďalší, ktorý s ňou v rozpore nie je, teda nemôže vylúčiť nezlučiteľnosť prvého prostriedku nápravy s právom Únie.

55.      Z týchto dôvodov súhlasím so stanoviskom väčšiny sudcov Supreme Court of the United Kingdom, podľa ktorého § 320 zákona o financiách z roku 2004 je v rozpore so zásadou efektivity.

56.      Tento záver síce postačuje na konštatovanie, že právo Únie bráni takej právnej úprave, akou je § 320 zákona o financiách z roku 2004, no napriek tomu túto otázku preskúmam z hľadiska zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Potvrdím tak svoj prvý záver.

2.      Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery

57.      Ako uvádza Komisia, zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery sa do veľkej miery prekrývajú.

58.      Súdny dvor uznal, že členské štáty môžu v záujme právnej istoty, ktorá chráni daňovníka a zároveň daňovú správu, stanoviť pre súdne žaloby primerané premlčacie lehoty.(30)

59.      Súdny dvor v tej istej súvislosti ďalej rozhodol, že podľa jeho ustálenej judikatúry „zásada ochrany legitímnej dôvery je súčasťou právneho poriadku [Únie] a členské štáty ju musia pri uplatňovaní právnych predpisov [Únie] dodržiavať“(31) a „zásada ochrany legitímnej dôvery bráni tomu, aby bol zmenou vnútroštátnej právnej úpravy daňovníkovi so spätnou účinnosťou odopretý nárok na úľavu, ktorý nadobudol na základe [práva Únie]“(32).

60.      Podľa názoru lorda Sumptiona, s ktorým súhlasí vláda Spojeného kráľovstva, je § 320 zákona o financiách z roku 2004 v súlade so zásadou ochrany legitímnej dôvery.(33) Lord Sumption sa domnieva, že spoločnosti skupiny Aegis nemohli legitímne očakávať zachovanie premlčacej lehoty upravenej v § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980 v dôsledku osobitných okolností, za akých bola žaloba Kleinwort Benson uznaná rozsudkom DMG.

61.      Lord Sumption konkrétne vychádza zo zásady, že anglické súdy síce môžu uznávať nové žaloby, no určovanie premlčacích lehôt je výsadou parlamentu. Domnieva sa, že z krátkeho času, ktorý uplynul medzi vyhlásením rozsudku DMG 18. júla 2003 a oznámením prijatia § 320 zákona o financiách z roku 2004 dňa 8. septembra 2003, z istoty, že daňová správa proti uvedenému rozsudku podá odvolanie, a z neistoty spojenej s výsledkom odvolacieho konania vyplýva, že spoločnosti skupiny Aegis nemohli vôbec legitímne očakávať zachovanie žaloby Kleinwort Benson.

62.      Prijatím § 320 zákona o financiách z roku 2004 teda parlament podľa jeho názoru a podľa názoru vlády Spojeného kráľovstva legitímne využil svoju výsadu na určenie premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na žalobu, ktorá bola v tom čase novým prostriedkom nápravy určeným na vrátenie daní zaplatených v právnom omyle, ktorý bol čerstvo uznaný rozsudkom DMG z 18. júla 2003. Vláda Spojeného kráľovstva sa na základe toho na pojednávaní ďalej pokúšala odlíšiť prejednávanú vec od už citovanej veci Marks & Spencer, v ktorej podľa nej išlo o zrušenie prostriedku nápravy, ktorý už v anglickom práve existoval.

63.      Lord Sumption, s ktorým v tomto ohľade súhlasí aj vláda Spojeného kráľovstva, okrem toho nesúhlasí s názorom väčšiny sudcov Supreme Court of the United Kingdom, podľa ktorého spoločnosti skupiny Aegis mali na výber medzi žalobami Woolwich a Kleinwort Benson z dôvodu deklaratórneho účinku rozsudkov, čo znamená, že rozsudok konštatuje taký právny stav, aký vždy existoval napriek možnej neistote občanov pred jeho vyhlásením.

64.      Podľa názoru Komisie zasa nie je relevantné tvrdenie, podľa ktorého pred rozsudkom House of Lords vo veci Kleinwort Benson nikto nemohol legitímne očakávať uznanie žaloby o vrátenie daní zaplatených v právnom omyle. Treba však nájsť odpoveď na otázku, čo mohli daňovníci očakávať po uvedenom rozsudku a tesne pred oficiálnym oznámením zavedenia § 320 zákona o financiách z roku 2004. Komisia sa domnieva, že pokiaľ Court of Appeal (England & Wales) a House of Lords nerozhodli inak, daňovníci mali právo vychádzať z toho, že môžu využívať predmetný prostriedok nápravy.

65.      Podľa môjho názoru stanovisko lorda Sumptiona a vlády Spojeného kráľovstva vychádza z nesprávneho výkladu zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

66.      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že jeho úlohou nie je rozhodnúť o výklade a uplatniteľnosti vnútroštátnych ustanovení alebo zistiť skutkové okolnosti, ktoré sú relevantné na riešenie sporu vo veci samej. Súdny dvor má totiž v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Európskej únie a vnútroštátne súdy zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého je zasadená prejudiciálna otázka, tak ako bol vymedzený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(34)

67.      Súdnemu dvoru teda neprináleží určiť stav anglického práva, dokonca ani rozhodnúť, či treba postupovať podľa teórie deklaratórneho účinku rozsudkov, ktorú prijala väčšina sudcov Supreme Court of the United Kingdom. Moja analýza bude vychádzať z predpokladu, ktorý akceptuje väčšina sudcov uvedeného súdu a podľa ktorého si spoločnosti skupiny Aegis až do nadobudnutia účinnosti § 320 zákona o financiách z roku 2004 mohli vybrať medzi žalobami Woolwich a Kleinwort Benson s cieľom domáhať sa vrátenia neoprávnene zaplatenej ACT.

68.      Najneskôr odo dňa vyhlásenia rozsudku DMG 18. júla 2003 anglické právo uznávalo dostupnosť žaloby Kleinwort Benson s premlčacou lehotou upravenou v § 32 ods. 1 písm. c) zákona o premlčaní z roku 1980 pre daňovníkov, ktorí sa chceli domáhať vrátenia neoprávnene zaplatených daní.

69.      Vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní veľmi zdôrazňovala skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozsudku DMG nebolo isté, že v odvolacom konaní bude potvrdený, a že teda spoločnosti skupiny Aegis v danom okamihu nemohli legitímne očakávať, že ich žalobe Kleinwort Benson bude nakoniec vyhovené.

70.      Podľa názoru spoločností skupiny Aegis o to nejde. Naopak, tvrdia, že v čase podania svojej žaloby 8. septembra 2003 mohli legitímne očakávať, že anglické súdy budú o tejto žalobe rozhodovať na základe práva platného ku dňu jej podania.

71.      V tomto smere súhlasím s názorom lorda Hopa a lorda Reeda, podľa ktorého spoločnosti skupiny Aegis v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery mali právo očakávať, že tento nárok im nebude odopretý zákonom, ktorým bude niekoľko mesiacov po podaní predmetnej žaloby zmenená premlčacia lehota, a to bez oznámenia a so spätnou účinnosťou.(35)

72.      Vláda Spojeného kráľovstva vo svojej žiadosti o nariadenie pojednávania poukazuje na sumy, o ktoré v prejednávanej veci ide. Odhaduje, že čiastky požadované spoločnosťami skupiny Aegis dosahujú najmenej 2 miliardy GBP a finančné následky pre daňovú správu vo vzťahu k ďalším žalobcom by mali hodnotu niekoľko miliárd GBP. Podľa jej názoru teda ide o otázku ochrany všeobecného záujmu, ktorým je zabrániť kolapsu verejných financií.

73.      Pokiaľ Súdny dvor nekonštatoval, že dane, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, sú nezlučiteľné s právom Únie, a neobmedzil časové účinky svojho rozsudku, toto tvrdenie nemožno brať do úvahy, lebo v opačnom prípade by sa zaobchádzalo rozdielne s vrátením neoprávnene zaplatených daní v závislosti od toho, či sú ich sumy vysoké alebo nie.

74.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo na vrátenie daní vybratých v členskom štáte v rozpore s pravidlami práva Únie je následkom a súčasťou práv, ktoré vyplývajú jednotlivcom z ustanovení práva Únie zakazujúcich takéto dane.(36) Z tejto povinnosti existuje len jedna výnimka, a to v prípade, že celé daňové bremeno bolo prenesené na tretiu osobu a vrátenie dane by pre subjekt podliehajúci dani znamenalo bezdôvodné obohatenie.(37) V prejednávanej veci to tak nie je.

75.      Okrem toho Súdny dvor vo svojich nedávnych rozsudkoch Irimie a Littlewoods Retail a i., opierajúc sa o svoje už citované rozsudky Metallgesellschaft a i., ako aj z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation, rozhodol, že členské štáty sú povinné vrátiť sumy daní vybratých v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi.(38)

76.      Na prvú prejudiciálnu otázku treba teda odpovedať v tom zmysle, že ak si podľa právnych predpisov členského štátu môže daňovník vybrať z dvoch žalôb s cieľom domáhať sa vrátenia daní vybratých v rozpore s článkami 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ a pre jednu z týchto žalôb platí dlhšia premlčacia lehota, zásady efektivity, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery bránia tomu, aby tento členský štát prijal po podaní predmetnej žaloby právny predpis, ktorý skracuje túto dlhšiu premlčaciu lehotu, a to bez oznámenia a so spätnou účinnosťou.

B –    O druhej prejudiciálnej otázke

77.      Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že v čase, keď spoločnosti skupiny Aegis podali žalobu Kleinwort Benson, čiže 8. septembra 2003, možnosť využiť tento prostriedok nápravy bola uznaná len nedávno (konkrétne rozsudkom DMG) a nižším súdom [konkrétne High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division] a definitívne potvrdená najvyšším súdnym orgánom bola až neskôr (konkrétne 25. októbra 2006 zo strany House of Lords), má nejaký vplyv na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku.

78.      Táto druhá otázka sa zjavne týka stanoviska lorda Sumptiona a lorda Browna, podľa ktorého sa na prejednávanú vec vzťahuje zásada ochrany legitímnej dôvery. Poznámky týkajúce sa krátkeho času, ktorý uplynul medzi dňom nadobudnutia účinnosti § 320 zákona o financiách z roku 2004 a dňom vyhlásenia rozsudku DMG, ako aj neistoty v súvislosti s možným potvrdením uvedeného rozsudku zo strany House of Lords totiž súvisia s otázkou, či vzhľadom na vnútroštátny právny rámec, ktorý bol platný 8. septembra 2003, mohli spoločnosti skupiny Aegis legitímne očakávať, že ich žaloba Kleinwort Benson nebude narušená uvedeným § 320.

79.      Vzhľadom na úvahy, v ktorých som sa zaoberal zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery (pozri body 65 až 70 týchto návrhov), sa domnievam, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne.

VI – Návrh

80.      Navrhujem preto, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Supreme Court of the United Kingdom, odpovedal takto:

1.      Ak si podľa právnych predpisov členského štátu môže daňovník vybrať z dvoch žalôb s cieľom domáhať sa vrátenia daní vybratých v rozpore s článkami 49 ZFEÚ a 63 ZFEÚ a pre jednu z týchto žalôb platí dlhšia premlčacia lehota, zásady efektivity, právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery bránia tomu, aby tento členský štát prijal po podaní predmetnej žaloby právny predpis, ktorý skracuje túto dlhšiu premlčaciu lehotu, a to bez oznámenia a so spätnou účinnosťou.

2.      Skutočnosť, že v čase, keď spoločnosti skupiny Aegis podali žalobou, pre ktorú platila dlhšia premlčacia lehota, možnosť využiť túto žalobu bola uznaná len i) nedávno, ii) nižším súdom a definitívne potvrdená najvyšším súdnym orgánom bola až neskôr, nemá nijaký vplyv na odpoveď na prvú otázku.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 –      Pozri rozsudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation (C-446/04, Zb. s. I-11753).

3 –      Pozri rozsudok Test Claimants Franked Investment Income Group Litigation v The Commissioners for Her Majesty’s Revenue & Customs [2008] EWHC 2893 (Ch), [2009] STC 254.

4 –      Pozri rozsudok Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation v Commissioners of Inland Revenue and another [2010] EWCA Civ 103.

5 –      Pozri rozsudok Test Claimants in the FII Group Litigation (C-35/11).

6 –      Pozri rozsudok Test Claimants in the Franked Investment Income Group Litigation v Commissioners of Inland Revenue and another [2012] UKSC 19 [ďalej len „rozsudok Test Claimants FII (č. 3)“].

7 –      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2002, Marks & Spencer (C-62/00, Zb. s. I-6325, body 34 až 47).

8 –      Situácia sa zmenila v apríli 2010, keď zákon o financiách z roku 2009 (Finance Act 2009) zaviedol novú žalobu o vrátenie neoprávnene zaplatených daní, s ktorou bola spojená štvorročná premlčacia lehota. Tento nový prostriedok nápravy nahradil žaloby „Woolwich“ a „Kleinwort Benson“ v oblasti vrátenia neoprávnene zaplatených daní.

9 –      Pozri rozsudok Woolwich Equitable Building Society v Inland Revenue Commrs [1993] AC 70 (HL).

10 –      Pozri bod 79 názoru lorda Walkera v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

11 –      Pozri rozsudok Kleinwort Benson Ltd v Lincoln City Council [1999] 2 AC 349 (HL).

12 –      Pozri rozsudok Deutsche Morgan Grenfell plc v Inland Revenue Commrs [2003] EWHC 1779 (Ch), [2003] 4 All ER 645 (ďalej len „rozsudok DMG“).

13 –      Pozri v tomto zmysle body 28 až 33 názoru lorda Walkera v už citovanom rozsudku Test Claimants FII (č. 3). Pozri tiež rozsudok Deutsche Morgan Grenfell plc v Inland Revenue Commrs [2006] UKHL 49, [2007] 1 AC 558, 564.

14 –      Rozsudok z 8. marca 2001 (C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727).

15 –      Pozri v tomto zmysle tlačovú správu Komisie z 26. januára 2012 (IP/12/64).

16 –      Komisia na pojednávaní uviedla, že na základe tohto rozsudku z 23. mája 2012 nepodala žalobu pre nesplnenie povinnosti a že podľa informácií, ktoré má k dispozícii, Spojené kráľovstvo nezmenilo § 107 zákona o financiách z roku 2007.

17 –      Len španielska vláda sa domnieva, že prejednávaná vec vyvoláva otázku uplatniteľnosti zásady ekvivalencie, a nie zásady efektivity. Podľa môjho názoru to tak nie je. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že pravidlá týkajúce sa žaloby Woolwich, ako aj pravidlá týkajúce sa žaloby Kleinwort Benson sa vzťahujú na vrátenie všetkých neoprávnene zaplatených daní bez ohľadu na to, či sú v rozpore s vnútroštátnym právom alebo s právom Únie. Nejde teda o nijaký problém ekvivalencie.

18 –      Pozri rozsudok z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation (už citovaný, bod 220). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

19 –      Táto povinnosť už vyplývala z judikatúry Súdneho dvora. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2002, Unión de Pequeños Agricultores/Rada (C-50/00 P, Zb. s. I-6677, body 39 a 41).

20 –      Rozsudok Marks & Spencer (už citovaný, bod 38).

21 –      Pozri body 111 až 115 názoru lorda Walkera v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

22 –      Pozri bod 142 názoru lorda Sumptiona v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

23 –      Tamže (bod 197). Vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní zdôrazňovala tento rozdiel, zatiaľ čo spoločnosti skupiny Aegis tvrdili, že aj vo veci Marks & Spencer, už citovanej, si žalobca mohol vybrať z dvoch prostriedkov nápravy, pričom jeden sa týkal vrátenia DPH neoprávnene vybratej daňovou správou a druhý sa týkal vrátenia DPH zaplatenej daňovníkom v právnom omyle.

24 –      Tamže (bod 199).

25 –      Komisia na pojednávaní uviedla, že vláda Spojeného kráľovstva síce bezpochyby mala právo skrátiť premlčaciu lehotu vzťahujúcu sa na žalobu Kleinwort Benson, aby obmedzila svoju zodpovednosť v oblasti vrátenia neoprávnene vybratej ACT, no bola povinná poskytnúť daňovníkom prechodné obdobie, počas ktorého by mohli podávať žaloby. Komisia sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci by na splnenie tejto povinnosti postačovalo obdobie dvoch mesiacov.

26 –      Pozri bod 22 mojich návrhov prednesených vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 18. apríla 2013, Irimie (C-565/11).

27 –      Pozri bod 114 názoru lorda Walkera v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

28 –      Rozsudok z 29. júna 1988, Deville (240/87, Zb. s. 3513, bod 13). Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Marks & Spencer (už citovaný, bod 36).

29 –      Rozsudok z 28. februára 2013, Beker (C-168/11, bod 62). Pozri tiež rozsudky z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation (už citovaný, bod 462), a z 18. marca 2010, Gielen (C-440/08, Zb. s. I-2323, bod 53).

30 –      Pozri rozsudok zo 17. novembra 1998, Aprile (C-228/96, Zb. s. I-7141, bod 19 a citovanú judikatúru). Pozri tiež rozsudok Marks & Spencer (už citovaný, bod 35).

31 –      Rozsudok Marks & Spencer (už citovaný, bod 44). Pozri tiež rozsudky z 26. apríla 1988, Krücken (316/86, Zb. s. 2213, bod 22); z 1. apríla 1993, Lageder a i. (C-31/91 až C-44/91, Zb. s. I-1761, bod 33); z 3. decembra 1998, Belgocodex (C-381/97, Zb. s. I-8153, bod 26), ako aj z 8. júna 2000, Schloßstrasse (C-396/98, Zb. s. I-4279, bod 44).

32 –      Rozsudok Marks & Spencer (už citovaný, bod 45). Pozri tiež rozsudok Schloßstrasse (už citovaný, bod 47).

33 –      Pozri body 200 až 202 názoru lorda Sumptiona v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

34 –      Pozri rozsudky z 13. novembra 2003, Neri (C-153/02, Zb. s. I-13555, body 34 a 35), ako aj z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri (C-482/01 a C-493/01, Zb. s. I-5257, bod 42).

35 –      Pozri bod 19 názoru lorda Hopa a bod 243 názoru lorda Reeda v rozsudku Test Claimants FII (č. 3).

36 –      Pozri rozsudky z 9. novembra 1983, San Giorgio (199/82, Zb. s. 3595, bod 12); Metallgesellschaft a i. (už citovaný, bod 84), ako aj z 12. decembra 2006, Test Claimants in the FII Group Litigation (už citovaný, bod 202).

37 –      Pozri rozsudky z 27. februára 1980, Just (68/79, Zb. s. 501, bod 26); z 21. septembra 2000, Michaïlidis (C-441/98 a C-442/98, Zb. s. I-7145, bod 33), ako aj z 2. októbra 2003, Weber’s Wine World a i. (C-147/01, Zb. s. I-11365, body 94 a 102).

38 –      Rozsudky Irimie (už citovaný, body 21 a 22), ako aj z 19. júla 2012, Littlewoods Retail a i. (C-591/10, body 25 a 26).