Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 18. decembra 2014 (1)

Vec C-560/13

Finanzamt Ulm

proti

Ingeborg Wagnerovej-Raithovej, právnej nástupkyni Marie Schweierovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal
Bundesfinanzhof (Nemecko)]

„Nepredložená prejudiciálna otázka – Voľný pohyb kapitálu – Článok 73 C Zmluvy o ES – Článok 57 ES – Klauzula ,standstill‘– Tretie krajiny – Zámorské krajiny a územia (ZKÚ) – Právna úprava členského štátu stanovujúca paušálne zdanenie príjmov vyplývajúcich zo zahraničných investičných fondov, ktoré neposkytujú podrobné informácie o zisku investorov (,čierne fondy‘) – Poskytovanie finančných služieb – Priame investície“





I –    Úvod

1.        Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa Bundesfinanzhof (Nemecko) pýta na rozsah pojmu „pohy[b] kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín týkajúc[i] sa priamych investícií… [alebo] poskytovania finančných služieb“, stanoveného v článku 73 C Zmluvy o ES a od 1. mája 1999 v článku 57 ods. 1 ES(2).

2.        Spor, ktorý viedol k tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vznikol medzi pani Wagnerovou-Raithovou, právnou nástupkyňou pani Schweierovej, na jednej strane a Finanzamt Ulm na druhej strane vo veci zdanenia kapitálových príjmov pochádzajúcich z podielov v investičných fondoch so sídlom na Kajmaních ostrovoch za daňové obdobia rokov 1997 až 2003.

3.        Je nesporné, že počas celého predmetného obdobia sa zdanenie v Nemecku uplatňované v prípade držiteľov podielov v investičných fondoch riadilo zákonom o predaji zahraničných investičných podielov a o zdanení výnosov z nich (Gesetz über den Vertrieb ausländischer Investmentanteile und über die Besteuerung der Erträge aus ausländischen Investmentanteilen)(3) (ďalej len „AuslInvestmG“), ktorý rozlišoval tri kategórie zahraničných investičných fondov, všeobecne nazývané „biele“, „šedé“ a „čierne“ fondy, v závislosti do toho, či uvedené fondy dodržiavali ustanovenia AuslInvestmG.

4.        Takto sa teda podľa § 17 ods. 3 AuslInvestmG fond považoval za fond patriaci do prvej kategórie, keď zahraničná investičná spoločnosť buď oznámila nemeckému dozornému orgánu svoj zámer umožniť nemeckej verejnosti upísať podiely v zahraničných investičných fondoch, alebo v prípade pripustenia týchto podielov na oficiálny alebo regulovaný trh na nemeckej burze, uzavrela mandátnu zmluvu so zástupcom usadeným v Nemecku, pričom musela splniť ešte určité povinnosti týkajúce sa oznámenia a uverejnenia. V tomto prípade sa zdanenie držiteľov podielov vykonalo vo všeobecnosti podľa tých istých zásad „transparentnosti“ ako v prípade držiteľov podielov vo fonde založenom nemeckou investičnou spoločnosťou, teda ako keby dosiahli sami priamo príjem zo svojich podielov v kolektívnom portfóliu(4). Základ dane vychádzal zo skutočného rozdelenia zisku, ako aj z určitých príjmov, ktoré možno považovať za uvedené rozdelenie.(5)

5.        Ak zahraničná investičná spoločnosť nesplnila požiadavky podľa § 17 ods. 3 AuslInvestmG, ale predložením dokumentov poskytla dôkaz o skutočnom rozdelení zisku, ako aj určitých „príjmoch považovaných za rozdelené“ a navyše so zástupcom usadeným v Nemecku uzavrela mandátnu zmluvu na základe § 18 ods. 2 AuslInvestmG, fond patril do kategórie tzv. šedých fondov. V tomto prípade sa zdanenie držiteľov podielov vykonalo v zásade rovnako ako v prípade tzv. bielych fondov v súlade s § 18 ods. 1 AuslInvestmG.

6.        V prípade, že zahraničná investičná spoločnosť nesplnila ani požiadavky podľa § 17 ods. 3 AuslInvestmG ani požiadavky podľa § 18 ods. 2 tohto zákona, fond sa považoval za tzv. čierny fond, v prípade ktorého sa zdanenie držiteľov podielov v ňom riadilo § 18 ods. 3 AuslInvestmG. Toto ustanovenie stanovovalo, že určitá paušálna suma sa má považovať za rozdelenú a pripísanú držiteľom podielov. Táto paušálna suma bola vo výške 90 % rozdielu medzi prvou a poslednou cenou spätného odkúpenia investičného podielu, stanovenou v priebehu kalendárneho roka, pričom minimum bolo 10 % poslednej ceny spätného odkúpenia stanovenej v priebehu roka. Ak nebola takáto cena spätného odkúpenia stanovená, mala sa uplatniť cena kótovaná na burze alebo trhová cena. Táto paušálna suma bola záväzná a nebolo možné voči nej namietať predložením opačného dôkazu založeného najmä na účtovných dokumentoch potvrdzujúcich príjmy, ktoré boli síce dosiahnuté, ale neboli rozdelené držiteľom podielov.

7.        Práve z dôvodu uplatnenia režimu paušálneho zdanenia týkajúceho sa kapitálových príjmov pochádzajúcich z čiernych fondov vznikol spor vo veci samej.

8.        Pani Schweierová ako držiteľka vkladu v LGT Bank in Liechtenstein AG (ďalej len „LGT Bank“), ktorého obsahom sú najmä podiely v investičných fondoch so sídlom na Kajmaních ostrovoch, deklarovala sumu svojich príjmov za roky 1997 až 2003 na nemeckých daňových úradoch, pričom k daňovému priznaniu pripojila dokumenty, ktoré jej dala k dispozícii LGT Bank, a to na základe § 18 ods. 3 AuslInvestmG.

9.        Nemecké daňové orgány zmenili daňové výmery za predmetné roky a stanovili pre každý z týchto rokov sumu kapitálových príjmov pani Schweierovej pochádzajúcich z fondov, ktoré spravuje LGT Bank, v celkovej výške presahujúcej 623 000 eur.

10.      Pani Schweierová podala námietku proti tomuto rozhodnutiu a odvolávala sa nato, že paušálne zdanenie stanovené v § 18 ods. 3 AuslInvestmG je nezlučiteľné s voľným pohybom kapitálu a požiadala, aby nemecké daňové orgány vykonali odhad jej skutočných príjmov na základe § 18 ods. 1 toho istého zákona, pričom im dala k dispozícii dokumenty a výpočty potrebné na tieto účely.

11.      Keďže nemecké daňové orgány zamietli námietku, pani Schweierová podala žalobu na Finanzgericht Baden-Württemberg (Finančný súd v Bádensku-Württembersku), ktorý jej v podstate vyhovel, keď rozhodol, že § 18 ods. 3 AuslInvestmG porušuje voľný pohyb kapitálu. V dôsledku toho tento súd zmenil výpočet sumy kapitálových príjmov, ktoré mala pani Schweierová počas každého z dotknutých daňových období, pričom vychádzal zo skutočného zisku odhadovaného pani Schweierovou. Celková suma určená týmto súdom sa blížila k sume 285 000 eur.

12.      Nemecké daňové orgány následne podali na Bundesfinanzhof opravný prostriedok „Revision“, pričom tvrdili, že § 18 ods. 3 AuslInvestmG je prípadom klauzuly „standstill“ stanovenej v článku 57 ods. 1 ES, pokiaľ ide o pohyb kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Podľa týchto orgánov by sa toto ustanovenie malo uplatniť v spore, akým je spor vo veci samej, pretože situácie upravené v AuslInvestmG sa týkajú buď poskytovania finančných služieb alebo pojmu „priama investícia“ v zmysle článku 57 ods. 1 ES.

13.      Podľa Bundesfinanzhof, kým AuslInvestmG spĺňa podmienky časovej a osobnej pôsobnosti stanovené v článku 57 ods. 1 ES, pretože táto právna úprava nebola v podstate zmenená od 31. decembra 1993 a v predmetnom prípade sa týka podielov v investičných fondoch, ktorých správcovské spoločnosti majú sídlo v tretej krajine, vecná podmienka sa zdá byť nesplnená, čo by malo viesť k zamietnutiu opravného prostriedku „Revision“ podaného nemeckými daňovými orgánmi. Podľa vnútroštátneho súdu je totiž nepochybné, že ak článok 57 ods. 1 ES nie je uplatniteľný vo veci samej, ako, zdá sa, sa tento súd domnieva, paušálne zdanenie stanovené v § 18 ods. 3 AuslInvestmG v spojení jednak s nemožnosťou investora preukázať skutočnú výšku jeho príjmov, keď investičný fond nespĺňa podmienky § 17 ods. 3 tohto istého zákona a jednak so skutočnosťou, že nebol určený žiadny zástupca v súlade s § 18 ods. 2 uvedeného zákona, nie je zjavne zlučiteľné s voľným pohybom kapitálu upraveným v článku 56 ES a nemôže byť odôvodnené podľa ustanovení článku 58 ES alebo naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Preto sa vnútroštátny súd domnieva, pričom odkazuje na rozsudok Cilfit a i.(6), že nie je potrebné predložiť otázku týkajúcu sa výkladu článkov 56 ES a 58 ES.

14.      Na druhej strane, keďže určité pochybnosti môžu pretrvávať, pokiaľ ide o rozsah vecnej pôsobnosti článku 57 ods. 1 ES, najmä po vydaní rozsudku VBV-Vorsorgekasse(7) týkajúceho sa výkladu pojmu priama investícia, Bundesfinanzhof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Nebráni voľný pohyb kapitálu podľa článku 56 ES takej vnútroštátnej právnej úprave (v tomto prípade § 18 ods. 3 AuslInvestmG), podľa ktorej sa v prípade tuzemských držiteľov podielov v zahraničných investičných fondoch majú za určitých podmienok k vyplateným dividendám dodatočne pripočítať fiktívne príjmy vo výške 90 % rozdielu medzi prvou a poslednou cenou spätného odkúpenia za rok, najmenej však vo výške 10 % poslednej ceny spätného odkúpenia (alebo burzovej či trhovej hodnoty), pri podieloch vo fondoch tretích [krajín] preto, lebo úprava, ktorej podstata sa od 31. decembra 1993 nezmenila, súvisí s poskytovaním finančných služieb v zmysle pravidla ,standstill‘ v článku 57 ods. 1 ES?

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

2.      Predstavuje podiel na takom investičnom fonde so sídlom v tretej krajine priamu investíciu v zmysle článku 57 ods. 1 ES, alebo závisí odpoveď od toho, či podiel poskytuje investorovi, či už na základe vnútroštátnych predpisov štátu, v ktorom má investičný fond sídlo, alebo z iných dôvodov možnosť efektívnej účasti na riadení alebo kontrole investičného fondu?“

15.      Tieto otázky boli predmetom písomných pripomienok nemeckej a talianskej vlády, vlády Spojeného kráľovstva, ako aj Európskej komisie. Prednesy pani Wagnerovej-Raithovej, nemeckej vlády a Komisie boli takisto vypočuté na pojednávaní 20. novembra 2014, pričom ostatní dotknutí účastníci konania na ňom neboli zastúpení.

II – Analýza

A –    O rozsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania

16.      Ako to jasne vyplýva zo znenia a odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora len na výklad článku 57 ods. 1 ES, s výnimkou článku 56 ES, o ktorom sa vie, že zakazuje akékoľvek obmedzenia voľného pohybu kapitálu medzi členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami.

17.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že predmetný daňový režim vo veci samej je zjavne nezlučiteľný s voľným pohybom kapitálu upraveným týmto posledným uvedeným ustanovením a dospel teda k jednoznačnému záveru, že netreba, aby položil v tejto súvislosti otázku Súdnemu dvoru.

18.      Odpoveď Súdneho dvora musí teda vychádzať z predpokladu, že predmetný daňový režim, uplatniteľný na investorov, ktorí majú podiely v čiernych investičných fondoch, je v zásade v rozpore s článkom 56 ES.

19.      Iste, ako som už mal príležitosť konštatovať, Súdny dvor si na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu a napriek vymedzeniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania týmto súdom niekedy dovolí buď vzhľadom na skutkový stav vo veci samej a tvrdenia uvádzané v rámci konania dotknutými účastníkmi konania preveriť, či možno aj tak ustanovenie práva Únie, ktoré nebolo predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v predmetnej veci uplatniť, alebo preformulovať položené otázky tak, že do výkladu práva Únie zahrnie jedno alebo viacero z ustanovení práva Únie na žiadosť účastníkov konania alebo z vlastného podnetu(8).

20.      Tento prístup, hoci môže byť legitímny a chvályhodný, a ktorý Komisia navrhuje okrem toho sledovať v predmetnom prípade, však musí byť zosúladený s prúdom judikatúry, ktorý priznáva len vnútroštátnemu súdu úlohu určiť cieľ a predmet otázok, ktoré chce predložiť Súdnemu dvoru(9). Ďalej, musí byť zosúladený aj s judikatúrou, navyše citovanou vnútroštátnym súdom, ktorá pripúšťa, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia možno napadnúť súdnym opravným prostriedkom vnútroštátneho práva, nie je systematicky povinný pýtať sa Súdneho dvora na ustanovenie práva Únie, ktoré by mal uplatniť v spore, ktorý rieši, najmä keď bola predmetná právna otázka vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora alebo keď správne uplatnenie práva Únie je natoľko zjavné, že nenecháva miesto pre žiadnu primeranú pochybnosť(10).

21.      V takom prípade o aký ide v tejto veci, keď Súdny dvor, hoci mu bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ, nebol vyzvaný vnútroštátnym súdom, aby odpovedal na všetky otázky práva Únie položené v konaní pred týmto súdom, sa domnievam, že Súdny dvor musí byť v zásade zdržanlivý a odpovedať iba na otázky týkajúce sa výkladu článku 57 ES, ktoré mu boli predložené, a nie rozšíriť predmet návrhu na začatie prejudiciálneho konania na úmyselne nepoloženú otázku, teda otázku výkladu článku 56 ES.

22.      Ako som totiž uviedol v bode 19 návrhov vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet(11), z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Súdny dvor až doteraz systematicky uplatňoval zákaz zmeniť alebo rozšíriť predmet návrhu na začatie prejudiciálneho konania nad rámec definovaný vnútroštátnym súdom, keď tento súd, či už výslovne alebo implicitne, odmietne položiť (ďalšiu) otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, hoci bola pred ním výslovne vznesená jedným z účastníkov konania vo veci samej.

23.      Tento prístup nebol vyvrátený rozsudkom Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet(12), pretože Súdny dvor rozhodujúci vo veľkej komore sa obmedzil na odpoveď na otázku, ktorá mu bola položená vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v poslednom stupni.

24.      Hoci procesná problematika tejto veci patrí do iného kontextu, ako bol kontext vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet, nelíši sa od neho v danej súvislosti takým spôsobom, že by bolo potrebné navrhnúť, aby Súdny dvor riešil otázku, ktorá mu nebola predložená.

25.      V prvom rade okolnosť, podľa ktorej otázka nepoložená týmto súdom predstavuje v zásade logicky otázku, ktorá predchádza skúmaniu otázky, ktorú sa vnútroštátny súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru, kým vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet išlo o opačnú situáciu, nemôže podľa mňa spôsobiť osobitné dôsledky.

26.      Ako som už uviedol a ako veľmi správne pochopili talianska vláda a vláda Spojeného kráľovstva vo svojich písomných pripomienkach, je celkom možné predstaviť si, že Súdny dvor sa s cieľom odpovedať na položenú otázku obmedzí na to, že bude vychádzať z predpokladu alebo domnienky, že predmetný daňový režim je v rozpore s článkom 56 ES, pričom bude na vnútroštátnom súde, aby v prípade potreby po poskytnutí odpovede Súdnym dvorom na položenú otázku potvrdil v konečnom rozhodnutí analýzu, ktorú vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza v súvislosti s uplatnením článku 56 ES.

27.      Z tohto hľadiska táto situácia nie je ani vzdialená situácii, ktorú riešil Súdny dvor v rozsudku Pedro IV Servicios(13). V tejto veci bola totiž Súdnemu dvoru predložená žiadosť o výklad nariadení vykonávajúcich článok 81 ods. 3 ES, ktoré stanovujúc výnimky pre kategórie výlučných kúpnych zmlúv a vertikálnych dohôd medzi podnikmi, aj keď mu vnútroštátny súd vôbec nepoložil otázku, ktorá by nevyhnutne predchádzala položenej otázke, a to či dohody, o ktoré išlo v tejto veci, boli naozaj v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES.

28.      Súdny dvor, ktorý v podstate konštatoval, že nič nebráni tomu, aby odpovedal na položené otázky týkajúce sa výkladu nariadení stanovujúcich výnimky pre určité kategórie, a to bez toho, aby bolo potrebné predtým vykonať komplexné ekonomické a právne preskúmanie podmienok uplatnenia článku 81 ods. 1 ES, sa vzhľadom na judikatúru Cilfit a i. (EU:C:1982:335)(14) obmedzil na odpoveď iba na otázky, ktoré mu boli predložené.

29.      Je pravda, že na rozdiel od situácií, ktoré existovali jednak vo veci Pedro IV Servicios a jednak vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet, v ktorých vnútroštátne súdy nespresnili smer, v ktorom mali úmysel rozhodnúť o otázkach nepredložených Súdnemu dvoru, vnútroštátny súd v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania jednoznačne uviedol svoj zámer zamietnuť teóriu daňových orgánov a nemeckej vlády, podľa ktorej režim stanovený § 18 ods. 3 AuslInvestmG je zlučiteľný s článkom 56 ES alebo odôvodnený naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.

30.      Nemyslím si, že by bolo potrebné z toho vyvodiť úmysel vnútroštátneho súdu dosiahnuť výslovné potvrdenie odpovede Súdnym dvorom, ktorú navrhuje poskytnúť na otázku nepredloženú Súdnemu dvoru, pretože vnútroštátny súd tým, že odkázal osobitne na voľnú úvahu priznanú vnútroštátnym súdom, vrátane súdov rozhodujúcich na poslednom stupni, od vydania rozsudku Cilfit a i. (EU:C:1982:335), usúdil, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora je nepochybne zjavné, že § 18 ods. 3 AuslInvestmG porušuje voľný pohyb kapitálu zakotvený v článku 56 ES.

31.      V tomto postoji úprimnej lojálnej spolupráce vnímam skôr vôľu poskytnúť najskôr vládam členských štátov a ostatným dotknutým účastníkom konania uvedeným v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorým bol oznámený návrh na začatie prejudiciálneho konania, a potom samotnému Súdnemu dvoru možnosť postaviť sa proti výkladu obhajovanému vnútroštátnym súdom v prípade, že navrhované riešenie otázky nepoloženej týmto súdom by sa zakladalo na zjavne nesprávnom výklade ustanovení práva Únie alebo by vychádzalo zo zjavne nesprávnych právnych domnienok.

32.      V takom prípade si myslím, že vzhľadom na potrebu zabezpečiť jednotný výklad práva Únie a ochranu práv jednotlivcov by malo byť prvoradé, aby Súdny dvor mohol napraviť takéto chyby, ktorých sa dopustil vnútroštátny súd rozhodujúci na poslednom stupni, aj keby sa týkali otázky, ktorú mu takýto súd úmyselne odmietol adresovať(15).

33.      V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

34.      Posúdenie vnútroštátneho súdu, ktoré nebolo vôbec zjavne nesprávne, si zaslúži, aby bolo schválené, keďže odradzujúca povaha predmetného daňového režimu je nepochybná, ako konštatovala aj Komisia vo svojich písomných pripomienkach.

35.      V predmetnom prípade, zatiaľ čo podiely v tuzemských investičných fondoch nie sú nikdy zdaňované paušálne, podiely v zahraničných fondoch sú zdaňované paušálne, ba dokonca sú povinne paušálne zdaňované v prípade čiernych fondov bez žiadnej možnosti, aby držitelia podielov predložili dôkaz o skutočnej výške dosiahnutých príjmov. Ako to ilustruje situácia kapitálových príjmov dosiahnutých pani Wagnerovou-Raithovou, základ pre paušálnu daň je zjavne vyšší ako základ zohľadňujúci skutočné príjmy v prípade bielych alebo šedých fondov, tak za celé obdobie rokov 1997 až 2003, ako aj za každé zdaňovacie obdobie posudzované samostatne.

36.      Navyše treba uviesť, že Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku van Caster(16) rozhodol, že nemecká právna úprava, ktorá od roku 2003 nahradila daňový režim, o ktorý ide vo veci samej, je v rozpore s voľným pohybom kapitálu.

37.      Súdny dvor, ktorý vychádza zo svojej judikatúry, tak rozhodol, že voľný pohyb kapitálu bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú išlo v uvedenom rozsudku, ktorá stanovovala, že nedodržanie povinností investičným fondom, ktorý je nerezidentom, týkajúcich sa oznámenia a uverejnenia niektorých informácií stanovených touto právnou úpravou a bez rozdielu uplatniteľných na fondy, ktoré sú rezidentmi, ako aj nerezidentmi, spôsobuje paušálne zdaňovanie príjmov, ktoré plynú daňovníkovi z uvedeného investičného fondu, keďže uvedená právna úprava neumožňovala tomuto daňovníkovi predložiť dokumenty alebo informácie takej povahy, ktorá by preukázala skutočnú výšku týchto príjmov(17).

38.      Nepochybne, takéto posúdenie je prinajmenšom uplatniteľné na režim zriadený § 18 ods. 3 AuslInvestmG.

39.      Napokon toto posúdenie nemôže byť vyvrátené ani okolnosťou, ktorá sa vyskytuje vo veci samej, a to že pani Schweierová nadobudla podiely v investičných fondoch usadených v zámorskej krajine alebo zámorskom území (ďalej len „ZKÚ“) závislom od Spojeného kráľovstva, v predmetnom prípade na Kajmaních ostrovoch(18), ktoré patrí medzi tie, ktoré sú uvedené v prvom rade v prílohe IV Zmluvy o EHS, ako dôsledok aktu o pristúpení Spojeného kráľovstva(19), a potom v prílohe II Zmluvy o ES.

40.      Treba pripomenúť, že od vzniku Európskeho hospodárskeho spoločenstva zostali základy právneho postavenia ZKÚ v zásade nezmenené(20). Tieto subjekty, hoci sú právne a/alebo ústavne spojené s členským štátom, sú vylúčené z územnej pôsobnosti Zmlúv, ako to podľa Zmluvy o EHS vyplýva z jej článku 227 ods. 3 a podľa Zmluvy o ES z jej článku 299 ods. 3, pričom na tieto územia sa vzťahovali „osobitné dojedania pre pridruženie stanovené v štvrtej časti“ týchto Zmlúv. To isté platí v rámci Zmluvy o FEÚ(21).

41.      Cieľom tohto osobitného režimu je zabezpečiť podporu hospodárskeho a sociálneho rozvoja ZKÚ a nadviazať úzke hospodárske vzťahy medzi nimi a Spoločenstvom (Európskou úniou) ako celkom(22).

42.      Existencia takéhoto osobitného režimu pridruženia krajín a území, ktoré sú spojené s niektorými členskými štátmi, ale nie sú v Európe, vedie k určitému počtu problémov, pokiaľ ide o to, či sa majú považovať za členské štáty alebo za tretie krajiny na účely určenia, či všeobecné ustanovenia Zmlúv sú na ne uplatniteľné, čo sú problémy, na ktoré Súdny dvor neposkytol jednoznačnú odpoveď, pravdepodobne z dôvodu hybridnej povahy týchto subjektov a povahy sui generis asociačnej väzby, ktorá ich spája s Úniou(23).

43.      Prinajmenšom, pokiaľ ide o uplatňovanie základných slobôd pohybu, zakotvených právom Únie, východiskovým bodom odôvodnenia Súdneho dvora je konštatovanie, že z dôvodu ich osobitného asociačného režimu, sa na ZKÚ nevzťahujú všeobecné ustanovenia práva Únie, pokiaľ tak nie je výslovne stanovené(24).

44.      Hoci štvrtá časť po sebe nasledujúcich Zmlúv neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa voľného pohybu kapitálu, Súdny dvor z toho nevyvodil, že by tieto ustanovenia neboli uplatniteľné na ZKÚ. Táto sloboda sa totiž vzťahuje takisto na tretie krajiny, a tak by bolo prinajmenšom nevhodné, aby subjekty, ktoré využívajú osobitný asociačný režim, ktorého cieľom je zriadenie úzkych hospodárskych vzťahov s Úniou, nemohli byť súčasťou režimu slobody, ktorý bol osobitne rozšírený voči všetkým tretím krajinám. Práve preto Súdny dvor v rozsudku Prunus a Polonium, v ktorom išlo o zdaňovanie priamych investícií, ktoré boli vykonané vo Francúzsku spoločnosťou so sídlom na Britských panenských ostrovoch, rozhodol, že ZKÚ môžu využívať liberalizáciu pohybu kapitálu stanovenú v článku 63 ZFEÚ ako tretia krajina(25), aj keď by bolo podľa mňa korektnejšie konštatovať, že ZKÚ môžu mať prospech z liberalizácie pohybu kapitálu rovnocennej s tou, ktoré bola prijatá voči tretím krajinám, vzhľadom na povahu sui generis ich štatútu.

45.      Totižto, pokiaľ ide o to, či sa má považovať vnútroštátne opatrenie za opatrenie obmedzujúce pohyb kapitálu medzi členskými štátmi a ZKÚ, posúdenie Súdneho dvora v rozsudku Prunus a Polonium (EU:C:2011:276), ktoré rozšírilo uplatňovanie článku 63 ZFEÚ na ZKÚ, platí o to viac, že žiadne osobitné ustanovenie, ktoré je prinajmenšom rovnocenné s rozsahom článku 63 ZFEÚ, neupravuje uvedené pohyby.

46.      O takýto prípad však nešlo počas obdobia, ktoré uplynulo od nadobudnutia účinnosti Maastrichtskej zmluvy, teda od liberalizácie zásady voľného pohybu kapitálu takisto vo vzťahu k tretím krajinám, zakotvenej v článku 73 B Zmluvy o ES, až do 2. decembra 2001, pretože žiadne rozhodnutie Rady, prijaté na základe štvrtej časti Zmluvy o ES, nenariaďovalo režim slobodného pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a ZKÚ, ktorý by bol rovnocenný s režimom uplatniteľným na tretie krajiny. Na druhej strane 2. decembra 2001 nadobudlo účinnosť rozhodnutie Rady 2001/822/ES z 27. novembra 2001 o pridružení zámorských krajín a území k Európskemu spoločenstvu („rozhodnutie o pridružení zámoria“)(26), rozhodnutie v súvislosti s ktorého článkom 47 ods. 1 nedávno Súdny dvor konštatoval v rozsudku X a TBG(27), že má osobitne široký rozsah, hraničiaci s rozsahom článku 56 ES vo vzťahoch medzi členskými štátmi a tretími krajinami.

47.      Hoci vo veci samej investície realizované pani Schweierovou, ktoré sa týkajú, pripomínam, obdobia rokov 1997 až 2003, patria sčasti pod článok 73 B Zmluvy o ES a sčasti pod článok 47 ods. 1 rozhodnutia o pridružení zámoria, nič to nemení na reštriktívnej povahe režimu stanoveného § 18 ods. 3 AuslInvestmG vzhľadom na tieto ustanovenia.

48.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor neskúmal otázku, ktorú nepoložil vnútroštátny súd, týkajúcu sa výkladu článku 56 ES.

B –    O položených otázkach a výklade článku 57 ods. 1 ES

49.      Vnútroštátny súd sa svojimi dvoma otázkami v podstate pýta, či klauzula „standstill“ stanovená v článku 57 ods. 1 ES, ktorá sa týka osobitne obmedzení voľného pohybu kapitálu voči tretím krajinám, je uplatniteľná na daňový režim, o aký ide vo veci samej.

50.      Podľa prvej vety tejto právnej normy „ustanovenia článku 56 ES sa prijmú bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie obmedzení vo vzťahu k tretím krajinám, ktoré platia vo vnútroštátnom práve… k 31. decembru 1993 z hľadiska pohybu kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín týkajúc[eho] sa priamych investícií… [alebo] poskytovania finančných služieb“.

51.      Uplatnenie tohto ustanovenia, ktoré oprávňuje členské štáty ponechať obmedzenia pohybu kapitálu, je v dôsledku toho podriadené splneniu troch kumulatívnych kritérií, a to konkrétne kritéria osobnej povahy, teda, že predmetné vnútroštátne opatrenie sa týka jednej alebo viacerých tretích krajín alebo sa uplatňuje na tieto krajiny, časového kritéria, teda, že predmetné obmedzenia existovali k 31. decembru 1993 a vecného kritéria, teda, že dotknuté pohyby kapitálu sa týkali jednej z činností, ktoré sú taxatívne uvedené v článku 57 ods. 1 prvej vete ES(28).

52.      Toto ustanovenie sa uplatňuje takisto v kontexte pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a ZKÚ, a to vrátane obdobia po 2. decembri 2001. Článok 47 ods. 2 rozhodnutia o pridružení zámoria uvádza okrem iného, že členské štáty a ZKÚ môžu prijať mutatis mutandis opatrenia uvedené v článku 57 ES v súlade s podmienkami, ktoré tam sú definované(29).

1.      O osobnom a časovom kritériu článku 57 ods. 1 ES

53.      Ani vnútroštátny súd ani dotknutí účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky nepreukázali najmenšie zaváhanie, pokiaľ ide o splnenie dvoch prvých kritérií.

54.      Nie je potrebné sa totiž zdržovať tým, či bolo splnené časové kritérium, pretože ako pripomenuli vnútroštátny súd a Komisia, daňový režim stanovený v § 18 ods. 3 AuslInvestmG existoval už v roku 1969, bez toho, aby došlo odvtedy k jeho podstatnej zmene(30).

55.      Osobné kritérium je takisto splnené, pretože ako som už uviedol, či sa už ZKÚ považujú za tretie krajiny alebo sú len v ich postavení, podmienky stanovené v článku 57 ods. 1 ES sa na ne uplatňujú v každom prípade, buď priamo alebo prostredníctvom článku 47 ods. 2 rozhodnutia o pridružení zámoria.

56.      Okrem toho sa mi nezdá, že by splnenie osobného kritéria článku 57 ods. 1 ES malo byť vyvrátené okolnosťou, že podiely pani Schweierovej v predmetných investičných fondoch, ako aj príjmy z nich vyplývajúce boli uložené vo finančnej inštitúcii, ktorá je pravdepodobne zriadená v štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore podpísanej 2. mája 1992(31) (ďalej len „Dohoda o EHP“), v predmetnom prípade v Lichtenštajnskom kniežatstve, proti ktorému, ako je známe, sa už členské štáty nemôžu odvolávať od 1. mája 1995 na článok 57 ods. 1 ES, čo je dátum nadobudnutia platnosti Dohody o EHP vo vzťahu k uvedenému kniežatstvu(32).

57.      Keby bez ohľadu na kritériá zakotvené vnútroštátnou právnou úpravou boli členské štáty zbavené možnosti odvolávať sa na článok 57 ods. 1 ES vždy, keď dochádza k pohybu kapitálu pochádzajúceho z tretej krajiny alebo určeného do nej cez územie iného členského štátu alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP, toto ustanovenie by bolo zbavené podstaty svojho potrebného účinku. Žiadny z účastníkov konania vo veci samej alebo dotknutých subjektov ani netvrdil opak.

58.      Navyše, ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, uplatnenie § 18 ods. 3 AuslInvestmG závisí predovšetkým od sídla spoločnosti spravujúcej investičný fond, v predmetnom prípade na Kajmaních ostrovoch, a nie od miesta, kde sú uložené podiely(33).

59.      Ako som už uviedol, ústredným bodom obáv vykreslených vnútroštátnym súdom je preto rozsah vecného kritéria článku 57 ods. 1 ES.

2.      O vecnom kritériu článku 57 ods. 1 ES

60.      Vnútroštátny súd sa pýta konkrétnejšie Súdneho dvora na zmysel, ktorý má výraz „pohy[b] kapitálu… týkajúc[i] sa priamych investícií… [alebo] poskytovania finančných služieb“, tak, aby mohol určiť, či vzhľadom na situáciu vo veci samej daňový režim stanovený v § 18 ods. 3 AuslInvestmG môže byť oprávnene zachovaný na základe článku 57 ods. 1 ES.

61.      Podľa mňa treba odpovedať na prvú otázku, ktorá sa týka pojmu „poskytovanie finančných služieb“ kladne, čo by malo viesť, ak sa Súdny dvor stotožní s týmto názorom, k tomu, že nebude potrebné odpovedať na druhú otázku týkajúcu sa pojmu „priame investície“. V každom prípade, pokiaľ ide o tento posledný bod, váhanie vnútroštátneho súdu môže byť ľahko rozptýlené.

a)      O výraze „poskytovanie finančných služieb“ v zmysle článku 57 ods. 1 ES

62.      Prvá otázka vyzýva na určenie, či daňový režim § 18 ods. 3 AuslInvestmG možno zachovať v situácii, o akú ide vo veci samej z dôvodu, že sa uplatňuje na pohyb kapitálu týkajúci sa poskytovania finančných služieb v zmysle článku 57 ods. 1 ES.

63.      Vnútroštátny súd, ktorý uvádza, že Súdny dvor ešte neobjasnil tento výraz, zastáva vzhľadom na potrebu vykladať striktne ustanovenia článku 57 ods. 1 ES názor, že len pravidlá týkajúce sa samotných poskytovateľov finančných služieb z tretích krajín, ktoré stanovujú podmienky a spôsoby poskytovania služieb, majú určité spojenie s uvedeným výrazom, pričom sú v každom prípade vylúčené ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorých cieľom je zdanenie investorov.

64.      Kým Komisia súhlasí s takýmto výkladom, nemecká a talianska vláda a vláda Spojeného kráľovstva ho odmietajú. Títo traja dotknutí účastníci konania v podstate tvrdia, že jednak pojem poskytovania finančných služieb môže zahŕňať opatrenia, ktoré sa týkajú adresáta uvedeného plnenia a jednak v predmetnom prípade existuje úzke prepojenie medzi predmetom vnútroštátneho opatrenia, teda zdanením podielov v zahraničných investičných fondoch, a správaním fondov, ktoré nespĺňajú požiadavky § 17 ods. 3 a § 18 ods. 2 AuslInvestmG. Inak povedané, vnútroštátna daňová úprava sa týka poskytovania finančných služieb, keďže investičné fondy sú prinajmenšom nepriamo podnecované, aby sa zosúladili s vnútroštátnymi pravidlami transparentnosti zakotvenými uvedenou právnou úpravou.

65.      V prvom rade pripomínam, že už v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company(34) som mal príležitosť uviesť určitý počet úvah týkajúcich sa pojmu „poskytovanie finančných služieb“, zakotveného v článku 57 ods. 1 ES.

66.      Ako som už spresnil v týchto návrhoch, v prípade neexistencie definície predmetného pojmu je správne predpokladať, že dotknuté služby sú tie, ktoré poskytujú finančné inštitúcie, ako banky, poisťovacie spoločnosti, investičné spoločnosti alebo iné spoločnosti podobnej povahy. Investičný fond (alebo presnejšie spoločnosť, ktorá zabezpečuje jej správu) prináleží nepochybne k tejto kategórii inštitúcií.

67.      Navyše si naďalej myslím, že vzhľadom na znenie článku 57 ods. 1 ES sa jeho pôsobnosť vzťahuje výlučne na pohyb kapitálu „týkajúci sa“ poskytovania finančných služieb a nie naopak na poskytovanie finančných služieb zahŕňajúce alebo spôsobujúce pohyb kapitálu. Toto rozlišovanie je kľúčové. Len vnútroštátne opatrenia, ktorých predmet sa týka prinajmenšom v zásade iného pohybu kapitálu, patria do pôsobnosti článku 57 ods. 1 ES. Vnútroštátne opatrenia, ktorých predmet sa v zásade týka poskytovania finančných služieb, tam nepatria, pretože musia byť skúmané z hľadiska ustanovení Zmluvy týkajúcich sa voľného poskytovania služieb, ktoré, ako je známe, sa nevzťahujú ani na vzťahy s tretími krajinami ani na vzťahy so ZKÚ(35).

68.      V dôsledku toho, keď sa v článku 57 ods. 1 ES uvádza, že v ňom ide o pohyb kapitálu týkajúci sa poskytovania finančných služieb, nejde podľa mňa o zahrnutie vnútroštátnych opatrení, ktorých predmetom sú podmienky a spôsoby poskytovania služieb, do jeho pôsobnosti. Keby to tak totiž bolo, takéto opatrenie by nepatrilo jednoducho do pôsobnosti ustanovení týkajúcich sa voľného pohybu kapitálu a teda článku 57 ods. 1 ES, ale ustanovení týkajúcich sa poskytovania služieb.

69.      Článok 57 ods. 1 ES nemožno vykladať v tom zmysle, že sa obmedzuje na opakovanie všeobecného vymedzenia vykonaného Zmluvou medzi pôsobnosťou ustanovení týkajúcich sa poskytovania služieb, aj keby išlo len o „finančné“ služby, a pôsobnosťou ustanovení týkajúcich sa pohybu kapitálu. Výhrada obsiahnutá v tomto článku, ktorú, hoci sa to nepáči nemeckej vláde, treba vykladať reštriktívne(36), musí mať možnosť zachovať si potrebný účinok.

70.      To je dôvod, pre ktorý článok 57 ods. 1 ES pokrýva pohyb kapitálu „týkajúci sa“ poskytovania finančných služieb, resp. ktorý si takéto poskytovanie vyžaduje(37).

71.      Vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (EU:C:2013:710), ktorá sa týkala zdanenia podielov v Poľsku, ktoré investičný fond tretej krajiny vlastnil na základnom imaní poľských spoločností, dotknuté pohyby kapitálu nezahŕňali poskytovanie finančných služieb zo strany investičného fondu v prospech predmetných spoločností. Okrem toho vo svojich návrhoch som spresnil, že sporné vnútroštátne opatrenie sa netýka pohybu kapitálu spojeného s poskytovaním finančných služieb investičným fondom držiteľom podielov v ňom, či už poslední uvedení majú sídlo na území členského štátu alebo na území tretej krajiny. Na uplatnenie článku 57 ods. 1 ES sa teda nebolo možné odvolávať(38).

72.      Súdny dvor nemusel skúmať túto problematiku, lebo uplatnenie klauzuly „standstill“ stanovenej v článku 57 ods. 1 ES bolo správne odmietnuté z jediného dôvodu, a to, že poľská právna úprava, o ktorú išlo v tejto veci, nespĺňala časové kritérium uvedeného článku(39).

73.      V tejto veci predmetný pohyb kapitálu, a to konkrétne transakcie nadobudnutia podielov v investičných fondoch nachádzajúcich sa v ZKÚ, od ktorých investor dostáva dividendy podliehajúce spornému paušálnemu zdaneniu, podľa mňa nevyhnutne zahrnuje to, že dotknuté investičné fondy poskytujú finančné služby pre investorov. Bez týchto služieb by totiž nadobudnutie týchto podielov jednoducho nemalo zmysel, najmä v prípade investora, ktorý nie je inštitúciou a má prípadne veľa možností investovania v závislosti od rôznych relevantných parametrov, ktorých by bol vo všeobecnosti zbavený, keby sa rozhodol investovať priamo na kapitálovom trhu. Práve tieto finančné služby navyše optimalizujú a zvyšujú zisk, na ktorý možno uplatniť vnútroštátne zdanenie.

74.      Okolnosť, že vnútroštátne opatrenie sa týka v prvom rade investora a nie poskytovateľa ako takého, nič nemení na tomto konštatovaní, pretože rozhodujúce kritérium podľa článku 57 ods. 1 ES sa týka skutočnej príčinnej súvislosti existujúcej medzi pohybom kapitálu a poskytovaním finančných služieb a nie osobnej pôsobnosti sporného vnútroštátneho opatrenia alebo jeho vzťahu s poskytovateľom, skôr ako s adresátom takýchto služieb. Ak uvedené pohyby vyžadujú nevyhnutne takéto poskytovanie služieb, článok 57 ods. 1 ES sa musí uplatniť, pričom ostatné podmienky stanovené týmto ustanovením musia byť tiež splnené.

75.      Navyše, na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia na pojednávaní, nič nenaznačuje, že by daňové právne úpravy členských štátov boli vylúčené z pôsobnosti článku 57 ods. 1 ES alebo potom neskôr článku 64 ods. 1 ZFEÚ. Dôkazom toho je, že Súdny dvor v rozsudkoch Holböck(40), Prunus a Polonium (EU:C:2011:276), Welte (EU:C:2013:662), ako aj Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (EU:C:2014:249) riadne skúmal uplatniteľnosť tohto ustanovenia v kontexte vnútroštátnych daňových opatrení.

76.      Preto sa domnievam, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať v tom zmysle, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je § 18 ods. 3 AuslInvestmG, ktorá sa v podstate nezmenila od 31. decembra 1993 a ktorá za určitých podmienok stanovuje uplatnenie paušálneho zdanenia tuzemských držiteľov podielov v investičných fondoch nachádzajúcich sa v tretích krajinách alebo v ZKÚ považovaných za uvedené tretie krajiny, súvisí s pohybom kapitálu týkajúcim sa poskytovania finančných služieb v zmysle článku 73 C Zmluvy o ES a od 1. mája 1999 v zmysle článku 57 ods. 1 ES.

77.      Za týchto podmienok netreba skúmať druhú otázku, položenú výlučne pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku.

78.      Druhú otázku položenú vnútroštátny súdom budem teda skúmať len subsidiárne, pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s návrhom, ktorý som práve naformuloval.

b)      O pojme „priame investície“ v zmysle článku 57 ods. 1 ES

79.      Ako som už spresnil v návrhoch vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company(41), pojem priame investície nie je definovaný v Zmluve o ES a Súdny dvor až doteraz vychádzal z definícií obsiahnutých v nomenklatúre prílohy I smernice Rady 88/361/EHS z 24. júna 1988, ktorou sa vykonáva článok 67 [Z]mluvy(42), a vo vysvetlivkách k nej(43).

80.      Podľa týchto definícií sa pojem priame investície týka investícií, ktoré vykonajú fyzické alebo právnické osoby a ktoré slúžia na vytvorenie alebo udržanie trvalých a priamych prepojení medzi osobou poskytujúcou kapitál a podnikom, ktorému sa kapitál poskytuje na účely vykonávania jeho hospodárskej činnosti(44).

81.      Na základe týchto definícií Súdny dvor rozlišuje v rámci pohybov kapitálu „priame“ investície vo forme účasti v podniku prostredníctvom vlastníctva akcií, ktoré dávajú možnosť efektívne sa zúčastňovať na jeho riadení a kontrole, a „portfóliové“ investície, ktoré znamenajú nadobúdanie cenných papierov na kapitálovom trhu s jediným úmyslom uskutočniť finančné investície bez úmyslu ovplyvniť riadenie a kontrolu podniku(45).

82.      Hoci tieto dve kategórie investícií patria pod pojem pohyby kapitálu, iba „priame investície“, vrátane vyplácania dividend, ktoré z toho vyplývajú, sú predmetom výnimky prípustnej podľa článku 57 ods. 1 ES(46).

83.      Hoci na účely uplatnenia článku 57 ods. 1 ES je vnútroštátny súd naklonený a priori nasledovať túto rozlišovaciu líniu medzi priamymi investíciami a portfóliovými investíciami, keďže dospel k záveru, že v predmetnom prípade situácia držiteľov podielov v investičných fondoch nepatrí v zásade do prvej kategórie, aj tak sa pýta, či Súdny dvor rozsudkom VBV – Vorsorgekasse(47) zo 7. júna 2012 nemodifikoval, ba dokonca nevyvrátil túto judikatúru.

84.      Už som skúmal a zamietol takéto tvrdenie v návrhoch vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company(48), čo bolo tvrdenie uvádzané poľskou vládou, na ktoré však Súdny dvor nemusel odpovedať.

85.      Obmedzím sa teda v podstate na odkaz na úvahy prezentované v tejto súvislosti v uvedených návrhoch. Treba najmä pripomenúť, že hoci sa rozsudok VBV – Vorsorgekasse (EU:C:2012:327) týkal obmedzení nadobúdania právnickou osobou (doplnkovou dôchodkovou spoločnosťou), inštitucionálnym investorom usadeným v Rakúsku, podielov v kolektívnom investičnom fonde so sídlom v inom členskom štáte, čo bola transakcia, ktorú Súdny dvor považoval v úvode svojho odôvodnenia za „priamu investíciu“, Súdnemu dvoru bola položená otázka nie vo vzťahu k článku 64 ods. 1 ZFEÚ, ktorý nahradil článok 57 ods. 1 ES, ale výlučne vo vzťahu k článku 63 ZFEÚ. Hoci článok 63 ZFEÚ má veľmi širokú pôsobnosť a možno v rámci neho tolerovať určitú „voľnosť“ pri používaní pojmov označujúcich rôzne kategórie pohybov kapitálu, o takýto prípad nejde, pokiaľ ide o kategórie uvedené v článku 64 ods. 1 ZFEÚ, ktorý, pripomínam, ako výnimka z režimu slobody stanoveného právom Únie musí byť v súlade s judikatúrou vykladaný reštriktívne(49). Keďže Súdnemu dvoru nebola predložená otázka výkladu článku 64 ods. 1 ZFEÚ, nemal zjavne zámer rozšíriť rozsah pojmu priama investícia v zmysle tohto ustanovenia.

86.      Iste, podobne ako uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, nemožno úplne vylúčiť, že držiteľ podielov v investičnom fonde môže byť schopný účinne sa zúčastniť na riadení spoločnosti riadiacej uvedené fondy, alebo na dohľade nad ňou, takže v závislosti od okolností v jednotlivých prípadoch je možné dospieť k záveru, že ide o priamu investíciu.

87.      Skutkové a právne okolnosti uvedené v rozsudku VBV – Vorsorgekasse (EU:C:2012:327) však nanešťastie neumožňujú ubezpečiť sa, že o takýto prípad išlo vo vzťahu k nadobudnutiu podielov v kolektívnom investičnom fonde, nachádzajúcom sa v Luxembursku, rakúskou dôchodkovou spoločnosťou.

88.      V každom prípade sa však zdá byť prinajmenšom pochybné, vzhľadom na povahu a objem investícií realizovaných pani Schweierovou, že by táto pani nadobudla podiely, ktoré jej umožnili získať právo dohľadu nad investičnými fondmi, ktorých správcovské spoločnosti sú usadené na Kajmaních ostrovoch. Naopak vzhľadom na informácie obsiahnuté v spise je jednoznačne pravdepodobnejšie, že pani Schweierová ako súkromný investor len získala podiel v kolektívnom portfóliu zriadenom týmito fondmi výlučne s úmyslom realizovať finančnú investíciu. Je však nesporné, že sa uplatní daňový režim stanovený v § 18 ods. 3 AuslInvestmG, keď dôjde k realizácii takýchto portfóliových investícií.

89.      V dôsledku toho sa domnievam, že rozsudok VBV – Vorsorgekasse (EU:C:2012:327) nemá vplyv na výklad pojmu priama investícia uvedeného v článku 57 ods. 1 ES a že vzhľadom na všetky skutkové a právne okolnosti uvedené v spise výnimka upravená v tomto ustanovení nebude môcť byť použitá, keďže situácia vo veci samej sa netýka „pohybu kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín týkajúc[eho] sa priamych investícií“.

III – Návrh

90.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesfinanzhof, takto:

Vnútroštátna právna úprava, akou je § 18 ods. 3 zákona o predaji zahraničných investičných podielov a o zdanení výnosov z nich (Gesetz über den Vertrieb ausländischer Investmentanteile und über die Besteuerung der Erträge aus ausländischen Investmentanteilen), ktorá sa v podstate nezmenila od 31. decembra 1993 a ktorá stanovuje za určitých podmienok uplatnenie paušálneho zdanenia tuzemských držiteľov podielov v investičných fondoch nachádzajúcich sa v tretích krajinách alebo v zámorských krajinách a územiach považovaných za uvedené tretie krajiny, súvisí s pohybom kapitálu týkajúcim sa poskytovania finančných služieb v zmysle článku 73 C Zmluvy o ES a od 1. mája 1999 v zmysle článku 57 ods. 1 ES.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Okrem prípadov, keď je to potrebné z dôvodu uplatnenia Zmlúv v čase, odkazujem ďalej v týchto návrhoch z praktických formulačných dôvodov len na článok 57 ods. 1 ES, pričom podmienky stanovené oboma článkami neboli zmenené.

3 – BGBl. 1998 I, s. 2820.

4 – Podľa ustanovení zákona o investičných spoločnostiach (Gesetz über Kapitalanlagegesellschaften, ďalej len „KAGG“) v znení uplatniteľnom do 31. decembra 2013.

5 –      Pozri § 38b KAGG.

6 – 283/81, EU:C:1982:335, bod 21.

7 – C-39/11, EU:C:2012:327.

8 –      Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet (C-83/13, EU:C:2014:201, bod 17), ako aj citovanú judikatúru.

9 – Pozri najmä rozsudky Kerafina-Keramische und Finanz-Holding a Vioktimatiki (C-134/91 a C-135/91, EU:C:1992:434, bod 16), Consiglio nazionale dei geologi a Autorità garante della concorrenza e del mercato (C-136/12, EU:C:2013:489, bod 29), ako aj Belgian Electronic Sorting Technology (C-657/11, EU:C:2013:516, bod 28).

10 – Pozri najmä rozsudky Cilfit a i. (EU:C:1982:335, bod 21), Pedro IV Servicios (C-260/07, EU:C:2009:215, bod 36), ako aj Boxus a i. (C-128/09 až C-131/09, C-134/09 a C-135/09, EU:C:2011:667, bod 31).

11 – EU:C:2014:201.

12 – C-83/13, EU:C:2014:2053.

13 – EU:C:2009:215.

14 – Tamže (bod 36).

15 – Pozri v tomto zmysle návrhy vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet (EU:C:2014:201, bod 22).

16 – C-326/12, EU:C:2014:2269.

17 – Tamže (bod 58 a výrok).

18 – Až do roku 2002 mali Kajmanie ostrovy štatút „British dependent territory“ podľa British Nationality Act 1981 (pozri prílohu 6 tohto zákona). Tento štatút bol premenovaný v roku 2002 na „British overseas territory“ na základe British Overseas Territories Act z 26. februára 2002.

19 – Zoznam ZKÚ bol predmetom prílohy IV Zmluvy o EHS a bol zmenený a doplnený článkom 24 aktu o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Európskym spoločenstvám [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1972 L 73, s. 14), keď boli do tohto zoznamu pridané konkrétne Kajmanie ostrovy.

20 –      Pozri úvahy venované tejto okolnosti v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Prunus a Polonium (C-384/09, EU:C:2010:759, body 24 až 29).

21 –      Pozri článok 355 ods. 2 ZFEÚ.

22 –      Pozri článok 131 druhý odsek Zmluvy o EHS a článok 182 druhý odsek Zmluvy o ES, ako aj potom neskôr článok 198 druhý odsek ZFEÚ.

23 –      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Prunus a Polonium (EU:C:2010:759, body 31 až 39).

24 – Rozsudky Prunus a Polonium (C-384/09, EU:C:2011:276, bod 29), ako aj X a TBG (C-24/12 a C-27/12, EU:C:2014:1385, bod 45).

25 – EU:C:2011:276, bod 31. Súdny dvor použil termín „tretie štáty“, ale bolo by vhodnejšie uviesť tretie krajiny vzhľadom na neexistenciu suverenity týchto subjektov z hľadiska medzinárodného práva verejného, čo napokon zodpovedá aj zneniu článkov 73 B a 73 C Zmluvy o ES, článkov 56 a 57 ES a článkov 63 a 64 ZFEÚ.

26 –      Ú. v. ES L 314, s. 1; Mim. vyd. 11/038, s. 319. Podľa článku 63 sa toto rozhodnutie uplatňuje do 31. decembra 2011.

27 – EU:C:2014:1385, bod 48.

28 –      Pozri najmä v tomto zmysle moje návrhy vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (C-190/12, EU:C:2013:710, bod 53).

29 – Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Prunus a Polonium (EU:C:2011:276, bod 32).

30 –      Pozri napokon, pokiaľ ide o skúmanie časového kritéria stanoveného článkom 57 ods. 1 ES, rozsudok Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (C-190/12, EU:C:2014:249, body 47 až 52).

31 –      Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3.

32 – Pozri v tejto súvislosti rozsudok Ospelt a Schlössle Weissenberg (C-452/01, EU:C:2003:493, bod 31), pokiaľ ide o článok 73 C Zmluvy o ES.

33 – Hoci na pojednávaní advokát pani Wagnerovej-Raithovej uviedol, že výlučne LGT Bank spravovala uložené prostriedky, táto informácia nevyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nič nemení na okolnosti uvádzanej týmto súdom, že investičné fondy boli spravované spoločnosťou usadenou na Kajmaních ostrovoch, čo je okolnosť, ktorá spôsobila okrem iného uplatnenie spornej vnútroštátnej právnej úpravy.

34 – EU:C:2013:710, body 73 až 79.

35 – Pokiaľ ide o neuplatnenie ustanovení Zmluvy týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb v súvislosti s tretími krajinami, pozri rozsudok Fidium Finanz (C-452/04, EU:C:2006:631, body 25 a 47). Pokiaľ ide o ZKÚ, treba uviesť, že štvrtá časť Zmluvy neodkazuje na slobodné poskytovanie služieb a rozhodnutie o pridružení zámoria uvádza jasne dlhodobý cieľ spočívajúci v progresívnej liberalizácii poskytovania služieb, založenej na záväzkoch prijatých v rámci Všeobecnej dohody o obchode so službami (GATS).

36 –      Pozri rozsudok Welte (C-181/12, EU:C:2013:662, bod 29).

37 – Pozri moje návrhy vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (EU:C:2013:710, bod 77).

38 – Tamže (body 78 a 79).

39 –      Pozri rozsudok Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (EU:C:2014:249, bod 53).

40 – C-157/05, EU:C:2007:297, body 37 až 45.

41 – EU:C:2013:710, body 60 a 61.

42 – Ú. v. ES L 178, s. 5; Mim. vyd. 10/001, s. 10.

43 – Pozri najmä rozsudky Holböck (EU:C:2007:297, bod 34 a citovanú judikatúru), ako aj Welte (EU:C:2013:662, bod 32).

44 – Pozri najmä rozsudok Welte (EU:C:2013:662, bod 32).

45 –      Pozri, osobitne pokiaľ ide o toto rozlišovanie, rozsudky Orange European Smallcap Fund (C-194/06, EU:C:2008:289, body 98 až 102), Glaxo Wellcome (C-182/08, EU:C:2009:559, bod 40 a citovanú judikatúru), ako aj Komisia/Portugalsko (C-212/09, EU:C:2011:717, bod 47).

46 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Haribo Lakritzen Hans Riegel a Österreichische Salinen (C-436/08 a C-437/08, EU:C:2011:61, body 137 a 138), ako aj moje návrhy vo veci Emerging Markets Series of DFA Investment Trust Company (EU:C:2013:710, bod 64).

47 – EU:C:2012:327.

48 – EU:C:2013:710, body 69 až 72. Tieto návrhy boli prednesené niekoľko dní po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.

49 –      Pozri rozsudok Welte (EU:C:2013:662, bod 29).