Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 18. februára 2016 (1)

Vec C-200/14

Silvia Georgiana Câmpean

proti

Serviciul Fiscal Municipal Mediaș,

predtým Administrația Finanțelor Publice a Municipiului Mediaș,

a

Administrația Fondului pentru Mediu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunalul Sibiu (Rumunsko)]

Vec C-288/14

Silvia Ciup

proti

Administrația Județeană a Finanțelor Publice Timiș – Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice Timișoara

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunalul Timiş (Rumunsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vrátenie neprávom vybranej dane – Zásady ekvivalencie a efektivity – Charta základných práv Európskej únie – Články 17, 20, článok 21 ods. 1 a článok 47 – Daň vybraná v rozpore s právom Únie – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca zásady vrátenia – Vykonanie súdnych rozhodnutí vydaných proti orgánom verejnej moci – Vrátenie rozložené na obdobie piatich rokov – Požiadavka získania súdneho rozhodnutia – Spôsob výpočtu úrokov – Obmedzenie možnosti započítania s existujúcimi daňovými pohľadávkami – Absencia možnosti navrhnutia núteného výkonu“





 Úvod

1.        Problematika povinnej dane vyberanej pri prihlásení motorových vozidiel v Rumunsku sa objavuje v judikatúre Súdneho dvora už niekoľko rokov. V dôsledku viacerých rozhodnutí Súdneho dvora táto daň bola v jej následných podobách uznaná za daň, ktorá nie je v súlade s právom Únie.(2) To však nevyčerpáva túto tematiku, pretože rovnako problematické sa javia právne predpisy o jej vrátení prijaté rumunskými orgánmi.(3)

2.        Vlastne tejto otázky sa týkajú prejudiciálne otázky predložené v predmetných veciach Súdnemu dvoru dvomi rumunskými súdmi nezávisle od seba. Hoci tieto dve veci sa nespojili, Súdny dvor rozhodol o uskutočnení spoločného pojednávania, keďže v nich položené prejudiciálne otázky sa v značnej miere prekrývajú. Z tohto hľadiska som sa takisto rozhodol predložiť spoločné návrhy pre obe tieto veci.

 Právny rámec

 Právo Únie

3.        Daň, ktorej vrátenia sa žalobkyne v oboch veciach samých domáhajú, bola vyhlásená za daň, ktorá nie je v súlade s článkom 110 ZFEÚ. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora právo Únie vyžaduje, aby takáto daň bola vrátená.(4) K takémuto vráteniu musí dôjsť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity. Z hľadiska týchto zásad bude potrebné posudzovať právne úpravy, ktoré sú predmetom prejudiciálnych otázok v predmetných veciach.

4.        Vnútroštátne súdy sa navyše odvolávajú na viacero ustanovení Charty základných práv Európskej únie, najmä na jej články 17, 20, článok 21 ods. 1 a článok 47.

 Rumunské právo

5.        V dôsledku vyššie uvedených rozsudkov Súdneho dvora vyhlásenie, že daň vyberaná pri prihlásení ojazdených motorových vozidiel dovezených z iných členských štátov je v rozpore s právom Únie, donútilo rumunské orgány vrátiť značné sumy vybrané z titulu tejto dane. Tieto orgány v danej situácii stanovili osobitné zásady výkonu uvedeného vrátenia obsiahnuté v mimoriadnom nariadení č. 8 z 26. februára 2014 o zmene a doplnení niektorých normatívnych aktov a iných daňových a rozpočtových predpisov (Ordonanța de urgență a Guvernului nr. 8 din 26 februarie 2014 pentru modificarea și completarea unor acte normative și alte măsuri fiscal-bugetare, ďalej len „OUG č. 8/2014“). Predovšetkým článok XV tohto nariadenia stanovuje:

„1.      Zaplatenie súm stanovených súdnym rozhodnutím vo veci vrátenia dane za znečistenie spôsobené motorovými vozidlami a dane za znečisťujúce emisie z motorových vozidiel, úrokov vypočítaných až do dňa úplného zaplatenia a trov konania, ako aj iných súm, o ktorých rozhodol súd, sa v prípade ich splatnosti do 31. decembra 2015 vykoná v rozmedzí piatich kalendárnych rokov, pričom každoročne sa zaplatí 20 % z tejto sumy.

2.      V odseku 1 stanovené žiadosti daňovníkov o vrátenie sa vybavujú v súlade s ustanoveniami mimoriadneho nariadenia č. 92/2003 o správe daní v znení neskorších predpisov v lehote 45 dní od predloženia žiadosti, pričom platba ročných čiastkových súm sa vykoná podľa harmonogramu, ktorý vypracovala Administraţia Fondului pentru Mediu (Správa fondu pre životné prostredie).

3.      Lehota stanovená v odseku 1 začína plynúť od okamihu uplynutia lehoty uvedenej v odseku 2.

4.      Počas obdobia uvedeného v odseku 1 sú všetky exekučné konania zo zákona pozastavené.

5.      Sumy uvedené v odseku 1, uhrádzané podľa tohto nariadenia, sa upravujú na základe indexu spotrebiteľských cien, ktorý zverejňuje Institutul Naţional de Statistică (vnútroštátny štatistický úrad).

6.      Ministerstvo životného prostredia a klimatických zmien spolu s ministerstvom financií dohodnú v lehote stanovenej v odseku 1 postup, na základe ktorého sa vykoná platba na základe exekučného titulu.

7.      Výplata súm prináležiacich na základe exekučných titulov vydaných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, ktorých exekúcia ešte nezačala, sa uskutoční podľa odsekov 1 až 6.“

6.        Vykonávacie predpisy k OUG č. 8/2014 sú stanovené v nariadení ministra financií a ministra životného prostredia a klimatických zmien č. 365/741/2014(5) (ďalej len „nariadenie č. 365/741/2014“). Príloha I tohto nariadenia stanovuje postup vrátenia dane. Podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento postup okrem iného stanovuje, že: k vráteniu dochádza výlučne na žiadosť daňovníka, ku ktorej je daňovník povinný okrem iného priložiť úradne overenú kópiu súdneho rozhodnutia stanovujúceho povinnosť vrátenia (body 1 až 3, 7 a 8), žiadosť o vrátenie dane sa vybavuje v lehote 45 dní, čo predstavuje odchýlku od lehoty 30 dní, ktorá sa obvykle uplatňuje v podobných prípadoch (bod 5), sumy, ktoré sa majú z titulu vrátenia dane vyplatiť, možno započítať s inými daňovými záväzkami dotknutej osoby, ale len do výšky ročných splátok (20 %) uvedených v OUG č. 8/2014 (bod 19).

7.        Podľa článkov 1 až 3 nariadenia s mocou zákona č. 22 z 30. januára 2002 o výkone platobných povinností verejných orgánov určených exekučným titulom, v znení neskorších predpisov (Ordonanţa nr. 22 din 30 ianuarie 2002 privind executarea obligaţiilor de plată ale instituţiilor publice, stabilite prin titluri executorii, ďalej len „OG č. 22/2002“):

„Článok 1

1.      Pohľadávky určené exekučným titulom, ktoré sú verejné inštitúcie a orgány verejnej moci povinné vyplatiť, sa uhrádzajú prostredníctvom súm schválených na tento účel v ich rozpočtoch alebo prípadne kategóriách výdavkov, ktorých sa týka predmetná platobná povinnosť.

2.      Pohľadávky určené exekučným titulom, ktoré sú verejné inštitúcie a orgány verejnej moci povinné vyplatiť, nemožno uhradiť prostredníctvom súm určených v schválenom rozpočte na pokrytie organizačných a prevádzkových výdavkov vrátane výdavkov na zamestnancov, ktoré im majú umožniť plniť ich úlohy a zákonné ciele, pre ktoré boli vytvorené.

Článok 2

Ak splácanie pohľadávok určených exekučným titulom nezačne alebo nepokračuje vzhľadom na chýbajúce prostriedky, inštitúcia, ktorá je dlžníčka, je povinná v lehote šiestich mesiacov prijať potrebné opatrenia na splnenie svojej platobnej povinnosti. Táto lehota plynie odo dňa, keď dlžníkovi bola doručená výzva na zaplatenie zaslaná príslušným exekučným orgánom na návrh veriteľa.

Článok 3

V prípade, ak si verejné inštitúcie nesplnia platobnú povinnosť uvedenú v článku 2, veriteľ môže požiadať o vykonanie exekúcie v súlade s občianskym súdnym poriadkom alebo inými právnymi predpismi uplatniteľnými v tejto oblasti.“

8.        Napokon podľa článku 101 ods. 1 vyhlášky ministra financií č. 2336 z 19. júla 2011 o zavedení postupov výkonu exekučných titulov, na základe ktorých dochádza k zablokovaniu účtov verejných orgánov a inštitúcií otvorených v prospech štátnej pokladnice (Ordinul Ministerului Finanţelor Publice nr. 2336 din 19 iulie 2011 pentru aprobarea Procedurii de punere în aplicare a titlurilor executorii în baza cărora se solicită înfiinţarea popririi conturilor autorităţilor şi instituţiilor publice deschise la nivelul unităţilor Trezoreriei Statului, ďalej len „nariadenie č. 2336/2011“):

„V prípade rozhodnutia súdu o zablokovaní účtov, možno exekúciu uskutočniť len zo zablokovaných súm vo vlastníctve dlžníka alebo zo súm, ktoré mu dlhujú tretie osoby, umožňujúcich uspokojenie pohľadávok, ktoré verejné inštitúcie a orgány uznali za splatné sumy s výhradou obmedzení uvedených v článku 1 ods. 2 [OG č. 22/2002], schváleného v doplnenom znení zákonom č. 288/2002, v znení neskorších zmien a doplnení.“

 Skutkové okolnosti, priebeh konania a prejudiciálne otázky

 Vec C-200/14

9.        Silvia Georgiana Câmpean, žalobkyňa vo veci samej, 9. decembra 2011 nadobudla ojazdené motorové vozidlo prvý raz prihlásené v inom členskom štáte. Pri prihlásení tohto motorového vozidla v Rumunsku žalobkyňa vo veci samej zaplatila sumu 2 737 RON z titulu dane za znečisťujúce emisie.

10.      Dňa 21. februára 2012 žalobkyňa podala na vnútroštátny súd žalobu so žiadosťou o vrátenie tejto sumy zvýšenej o úroky a odvolávala sa na nesúlad uvedenej dane s právom Únie.

11.      Tento súd 5. novembra 2012 položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa súladu dane za znečisťujúce emisie s právom Únie. Súdny dvor odpovedal, že článok 110 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu takých daní, akou je uvedená rumunská daň za znečistenie životného prostredia.(6)

12.      Vnútroštátny súd však má pochybnosti, či ním určená povinnosť vrátenia uvedenej dane bude účinne vymožiteľná vzhľadom na nadobudnutie účinnosti OUG č. 8/2014. V takejto situácii sa tento súd znova obrátil na Súdny dvor s touto prejudiciálnou otázkou, ktorú pre poriadok označujem ako otázku č. 1:

„1.      Má sa článok 6 [ZEÚ], články 17, 20, článok 21 ods. 1 a článok 47 Charty základných práv Európskej únie, zásada vrátenia daní zakázaných právom Únie ustálená v judikatúre Súdneho dvora, odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy 16/2003 a uznesenie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1787/2011 vykladať tak, že bránia právnej úprave, akú predstavuje článok XV OUG č. 8/2014?“

13.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 22. apríla 2014. Po predložení tejto otázky Súdnemu dvoru žalobkyňa vo veci samej požiadala o doplnenie prejudiciálnej otázky z dôvodu nadobudnutia účinnosti vyhlášky č. 365/741/2014 a taktiež z dôvodu pochybností týkajúcich sa účinnosti rozhodnutia o povinnosti vrátenia dane z hľadiska iných ustanovení rumunského práva. V tomto prípade vnútroštátny súd doplnil návrh o nasledujúce otázky, ktoré číslujem ako otázky č. 2 až 6:

„2.      Možno právo Únie, ktoré je uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C–200/14, ako aj odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. 16/2003, uznesenie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1787/2011 a odporúčanie Výboru ministrov č. (80)2 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave, akú predstavuje [vyhláška č. 365/741/2014], články 1, 2 a 3 [OG č. 22/2002] a [vyhláška č. 2336/2011]?

3.      Má sa uvedené právo Únie a judikatúra Súdneho dvora [rozsudok Constanzo, 103/88, EU:C:1989:256] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne správne orgány (v prejednávanom prípade daňové orgány a orgány životného prostredia) musia bezodkladne ex offo vykonať súdne rozhodnutia vydané v správnej a daňovej oblasti bez toho, aby osoba, v ktorej prospech sa má uskutočniť vrátenie, musela podať návrh na vykonanie exekúcie alebo dodržať ďalšie formálne požiadavky uložené žalovaným dlžníkom?

4.      Aká je podľa práva Únie ‚bezodkladná lehota‘ v ktorej musia vnútroštátne správne orgány vykonať súdne rozhodnutie vydané v správnej a daňovej oblasti alebo vykonať započítanie pohľadávok osôb, v ktorých prospech sa má uskutočniť vrátenie dane, s inými vzájomnými záväzkami voči štátu?

5.      Má sa právo Únie vykladať v tom zmysle, že také sankcie, aké sú stanovené v kapitole II písm. b) odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. 16/2003 (konkrétne pokuta stanovená v článku 24 ods. 3 zákona č. 554/2004), možno uplatniť aj v prípade nesplnenia peňažných záväzkov, ktoré správnemu orgánu vyplývajú zo súdneho rozhodnutia?

6.      Aký majetok možno v súlade s kapitolou II bodom 2 písm. d) odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. 16/2003 zaistiť v prípade exekúcie týkajúcej sa súdneho rozhodnutia vedenej proti orgánu verejnej správy?“

14.      Doplňujúce prejudiciálne otázky boli doručené Súdnemu dvoru 18. decembra 2014.

 Vec C-288/14

15.      Silvia Ciup, žalobkyňa vo veci samej, nadobudla ojazdené motorové vozidlo prihlásené prvý raz v inom členskom štáte. Pri prihlásení tohto motorového vozidla v Rumunsku žalobkyňa vo veci samej zaplatila sumu 1 774 RON z titulu dane za znečisťujúce emisie.

16.      Žalobkyňa 12. júla 2012 požiadala žalovanú vo veci samej o vrátenie dane. Tejto žiadosti nebolo vyhovené, a preto žalobkyňa podala na vnútroštátny súd žalobu. Tento súd žalobe vyhovel a rozhodol o vrátení dane spolu s úrokmi plynúcimi odo dňa uplynutia 45-dňovej lehoty od podania žiadosti o vrátenie dane (táto lehota uplynula 27. augusta 2012) do dňa jej skutočného vrátenia.

17.      V konaní vo veci samej žalobkyňa žiada zaplatenie úrokov vo výške 485 RON za obdobie odo dňa zaplatenia spornej dane (t. j. od 15. októbra 2010) do 27. augusta 2012. Okrem toho požaduje bezodkladné zaplatenie týchto úrokov bez ich rozloženia na splátky.

18.      Vnútroštátny súd, ktorý uznal, že ustanovenia OUG č. 8/2014 bránia vyhoveniu návrhom žalobkyne, a preto rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno zásady ekvivalencie a efektivity prostriedkov nápravy v prípadoch porušenia práva Európskej únie zakotvené v judikatúre Súdneho dvora, ako aj vlastnícke právo podľa článku 17 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bránia ustanoveniam vnútroštátnych právnych predpisov, na základe ktorých sa rozložením platby do splátok počas 5 rokov odkladá vrátenie daní vybratých v rozpore s právom Spoločenstva a zaplatenie úrokov z týchto súm v prípade ich vrátenia na základe rozsudkov, ktoré sa mali vykonať do 31. decembra 2015?“

19.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 12. júna 2014.

 Konanie pred Súdnym dvorom

20.      Písomné pripomienky predložili: žalobkyňa v konaní vo veci C-200/14, rumunská vláda a Európska komisia. Žalobkyňa vo veci C-200/14 a Komisia boli zastúpené na spoločnom pojednávaní pre obe veci, ktoré sa uskutočnilo 22. októbra 2015.

 Analýza

21.      Povinnosť vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi, je súčasťou práv, ktoré sú priznané právnym subjektom ustanoveniami práva Únie, z ktorých tento nesúlad vyplýva.(7) V prípade neexistencie právnej úpravy v tejto oblasti prináleží stanovenie zásad a postupu vrátenia do vnútroštátneho práva členských štátov. Členské štáty sú pritom viazané zásadami ekvivalencie a efektivity. Predovšetkým vo svetle týchto zásad treba posúdiť ustanovenia rumunského práva, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky.(8) Vnútroštátne súdy kladú aj otázku súladu týchto ustanovení s niektorými ustanoveniami Charty. Túto problematiku rozoberiem v záverečnej časti návrhov. Na úvod sa však treba venovať námietke prípustnosti prejudiciálnych otázok vo veci C-200/14 vznesenej rumunskou vládou.

 O prípustnosti prejudiciálnych otázok vo veci C-200/14

22.      Po prvé treba preskúmať námietku rumunskej vlády, podľa ktorej Súdny dvor nie je príslušný vykladať akty, ktoré sú prijaté v rámci Rady Európy, v dôsledku čoho sú prejudiciálne otázky neprípustné v rozsahu, v akom sa týkajú takýchto aktov.(9)

23.      S týmto názorom treba súhlasiť. Akty Rady Európy skutočne nepodliehajú právomoci Súdneho dvora a tento súd z tohto dôvodu nie je príslušný rozhodovať o ich výklade. V predmetnej veci Súdny dvor teda nebude môcť odpovedať na prejudiciálne otázky v rozsahu, v akom sa týkajú uvedených aktov Rady Európy.

24.      Po druhé treba odkázať na námietku sformulovanú rumunskou vládou, ktorá sa týka neprípustnosti prejudiciálnych otázok ako celku vzhľadom na to, že sa týkajú problémov spojených s výkonom prípadného rozhodnutia o povinnosti vrátenia spornej dane, hoci konanie vo veci samej sa práve týka konštatovania existencie takejto povinnosti zo strany rumunských orgánov. Na základe vyššie uvedeného položenie takýchto otázok na súčasnom stupni tohto konania ich podľa rumunskej vlády robí čisto hypotetickými otázkami.

25.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však otázky týkajúce sa výkladu práva Únie položené vnútroštátnym súdom v rámci právneho a skutkového stavu, za ktorého vymedzenie je zodpovedný, vychádzajú z prezumpcie relevantnosti pre prejednávanú vec. Odmietnutie Súdneho dvora rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na položené otázky.(10)

26.      V predmetnej veci nesúlad spornej dane s právom Únie a tým aj povinnosť jej vrátenia sú v zásade zjavné, keďže vyplývajú z odpovede Súdneho dvora na prvý návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený vnútroštátnym súdom v danej veci.(11) Otázky položené týmto súdom v predmetnej veci teda nepochybne nie sú hypotetické, ani nie sú bez súvislosti so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom vo veci samej. Naproti tomu otázka, v akom štádiu následne vnútroštátny súd využije pri svojom rozhodovaní odpovede Súdneho dvora, je otázkou výkladu vnútroštátneho procesného práva, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora. Toto posúdenie môže vykonať len vnútroštátny súd. Keďže tento súd konštatoval, že odpovede na otázky sú potrebné na rozhodnutie veci samej, Súdny dvor nemôže tento názor spochybňovať.

27.      Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že nie je dôvod spochybňovať prípustnosť prejudiciálnych otázok vo veci C-200/14.

 Úvodná úvaha o zásade lojálnej spolupráce

28.      Niektoré z aktov rumunského práva, ktorých súlad s právom Únie vzbudzuje pochybnosti vnútroštátneho súdu, najmä OUG č. 8/2014 a vyhláška č. 365/741/2014, boli vydané po vyhlásení rozsudkov Súdneho dvora poukazujúcich na nesúlad povinných daní za prihlásenie motorových vozidiel v Rumunsku s právom Únie.(12) Cieľom týchto aktov je vlastne vymedzenie zásad a postupu vrátenia uvedených daní. V súvislosti s tým môže vzniknúť otázka, či určenie pravidiel vrátenia dane už po jej vyhlásení za daň, ktorá je v rozpore s právom Únie, neporušuje zásadu lojálnej spolupráce Únie a členských štátov, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ.

29.      Podľa mňa však fakt stanovenia takýchto osobitných pravidiel sám osebe neporušuje zásadu lojálnej spolupráce. V prípade, keď členský štát je vystavený potrebe uskutočnenia hromadného vrátenia vybraných daní značnému množstvu daňovníkov, sa môže ukázať ako nevyhnutné vymedzenie osobitných pravidiel uvedeného vrátenia nielen z hľadiska tohto štátu, ale môže to byť takisto výhodné pre dotknutých daňovníkov. Uvedené osobitné pravidlá však nesmú byť menej výhodné než všeobecné zásady a nemôžu nadmerne sťažovať ani prakticky znemožňovať dosiahnutie vrátenia dane. Inými slovami, musia byť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

30.      Súdny dvor v súvislosti s predtým platným článkom 10 ES (teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ) jednoznačne rozhodol, že v takejto situácii členský štát nemôže stanoviť pravidlá, ktoré obmedzujú možnosť uplatnenia vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie.(13) Súdny dvor však toto tvrdenie vydedukoval zo zásad ekvivalencie a efektivity.(14) Preto treba podľa mňa uznať, že zásada lojálnej spolupráce nebráni tomu, aby členské štáty stanovili osobitné pravidlá vrátenia daní vyhlásených za dane, ktoré sú v rozpore s právom Únie, pod podmienkou, že tieto pravidlá rešpektujú zásady ekvivalencie a efektivity.

 O zásade ekvivalencie

31.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada ekvivalencie znamená, že procesné pravidlá v sporoch, ktorých cieľom je zabezpečenie ochrany práv, ktoré daňovníkom vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných konaní vnútroštátneho charakteru.(15) Táto zásada je mimoriadne dôležitá najmä pri pravidlách, ktoré členský štát vo vnútroštátnom práve zaviedol osobitne na účely vrátenia dane vyhlásenej za daň, ktorá je v rozpore s právom Únie, akými sú OUG č. 8/2014 a vyhláška č. 365/741/2014.

32.      Vnútroštátne súdy neposkytli informácie, ktoré by umožnili posúdiť súlad ustanovení rumunského práva, o ktoré ide vo veci samej, so zásadou ekvivalencie. Rumunská vláda však tvrdí, že táto zásada nebola porušená, pretože podobné pravidlá, ako je rozloženie súm závislých od štátneho rozpočtu na splátky, sa uplatňuje aj v iných prípadoch, napr. v súvislosti s rozpočtovo viazanými povinnosťami štátu z titulu pracovného vzťahu.

33.      Pri tejto otázke však treba zdôrazniť, že posúdenie vnútroštátnych ustanovení z hľadiska súladu so zásadou ekvivalencie si vyžaduje ich porovnanie s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany podobných práv, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva. Súdny dvor to veľmi jasne vyjadril vo svojej judikatúre, keď konštatoval, že pri dodržiavaní tejto zásady sa predpokladá, že predmetné vnútroštátne pravidlo sa aplikuje nezávisle od toho, či žaloby, ktoré majú podobný predmet a základ, sú založené na porušení práva Únie, alebo na porušení vnútroštátneho práva.(16)

34.      Posúdenie súladu pravidiel vrátenia dane vyhlásenej za daň, ktorá je v rozpore s právom Únie, s uvedenou zásadou si teda vyžaduje ich porovnanie s pravidlami záväznými vo vnútroštátnom práve, ktoré sa týkajú vrátenia dane vyhlásenej – napríklad formou kontroly ústavnosti – za vybranú v rozpore s vnútroštátnym právom. Vnútroštátne pravidlá vrátenia alebo zaplatenia pohľadávok líšiacich sa od vrátenia neprávom vybranej dane, napríklad nevyplatených odmien, zo štátneho rozpočtu sú úplne irelevantné a nesvedčia ani o súlade, ani o nesúlade so zásadou ekvivalencie pravidiel týkajúcich sa vrátenia dane vyhlásenej za daň, ktorá je v rozpore s právom Únie.

35.      Na účely uskutočnenia tohto posúdenia by teda vnútroštátne súdy museli identifikovať pravidlá vrátenia dane vybranej v rozpore s vnútroštátnym právom, ktoré sú vo vnútroštátnom práve záväzné, a porovnať ich s pravidlami vrátenia dane spornej vo veci samej, ktorá bola vyhlásená za daň v rozpore s právom Únie.(17) Pokiaľ vnútroštátne súdy dospejú k záveru, že posledné uvedené pravidlá sú menej výhodné, musia odoprieť ich uplatnenie, pričom dotknutí daňovníci by mohli získať vrátenie podľa pravidiel, ktoré nesmú byť menej výhodné, než keby sa domáhali vrátenia dane vybranej v rozpore s vnútroštátnym právom.

36.      Z tohto dôvodu treba na prejudiciálne otázky v oboch prejednávaných veciach odpovedať tak, že zásada ekvivalencie v rámci ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie a práv vyplývajúcich z vnútroštátneho práva bráni tomu, aby vo vnútroštátnom práve členských štátov boli záväzné pravidlá vrátenia dane vyhlásenej za daň v rozpore s právom Únie, ktoré sú menej výhodné než pravidlá vrátenia dane vybranej v rozpore s vnútroštátnym právom. Prináleží vnútroštátnym súdom, aby vykonali toto posúdenie.

 O zásade efektivity

37.      Bez ohľadu na splnenie požiadavky ekvivalencie vnútroštátne ustanovenia zamerané na ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie musia ešte spĺňať kritérium efektivity. Uvedená nezávislosť týchto dvoch zásad je mimoriadne dôležitá, znamená totiž, že požiadavky, ktoré z nich vyplývajú, musia byť kumulatívne splnené. Inými slovami, požiadavky vnútroštátnych ustanovení nie sú splnené, ak práva vyplývajúce z práva Únie nie sú účinne chránené, a to aj v prípade, keď obdobné práva vyplývajúce z vnútroštátneho práva sú chránené rovnakým alebo podobným spôsobom.

38.      Podľa formulácie v judikatúre zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne ustanovenia neboli stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili uplatňovanie práv priznaných právnym poriadkom Únie.(18) V súvislosti s vrátením dane vybranej v rozpore s právom Únie to znamená, že daňovník má nielen právo získať celú sumu dane spolu s príslušnými úrokmi, ale zároveň, že pravidlá tohto vrátenia nemôžu nadmerne sťažovať uplatnenie tohto práva, to znamená, že nesmú ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné.

39.      Z hľadiska vyššie uvedených zásad treba posúdiť jednotlivé pravidlá vrátenia dane za prihlásenie motorových vozidiel vymenované v príslušných prejudiciálnych otázkach.

 Rozloženie vrátenia dane na päť rokov

40.      Vybranie dane v rozpore s právom vedie k vzniku stavu bezprávnosti. Cieľom vrátenia takejto dane je predovšetkým náprava uvedeného stavu bezprávnosti. Tento stav trvá dovtedy, kým sa daň nevráti daňovníkovi. Vzhľadom na to je potrebné daň vrátiť bezodkladne, to znamená okamžite po uskutočnení nevyhnutných konaní zameraných na konštatovanie povinnosti vrátenia dane a jej výkonu.

41.      Každé bezdôvodné omeškanie vyvoláva predĺženie stavu bezprávnosti vyplývajúceho z výberu dane v rozpore s právom, a teda bráni dosiahnutiu cieľa, akému slúži povinnosť vrátenia takejto dane. O takýto prípad ide najmä v situácii, keď členský štát stanoví rozloženie vrátenia dane na splátky, t. j. vedome a zámerne predlžuje uvedený stav bezprávnosti. Takéto konanie teda odporuje zásade efektivity.

42.      Druhým cieľom, ktorému slúži povinnosť vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi, je náprava škody zapríčinenej stratou možnosti disponovať finančnými prostriedkami v dôsledku vybratia dane bez právneho dôvodu.(19) Časový odklad výplaty úrokov, ktoré prináležia z tohto titulu, alebo rozloženie na splátky zapríčiňuje, že počas tohto obdobia škoda nebude nahradená. Je to teda v rozpore so zásadou efektivity. Dôležité je dodať, že uvedená škoda vzniká už v okamihu výberu dane. Jej úhrada teda vyžaduje zaplatenie úrokov za celé obdobie od výberu dane bez právneho dôvodu až do dňa jej skutočného vrátenia daňovníkovi.

43.      Jedným zo spôsobov vrátenia neprávom vybranej dane môže byť jej započítanie s inými záväzkami dotknutého daňovníka voči štátu. V takom prípade sa plne uplatnia vyššie uvedené zásady (body 41 a 42). Z tohto hľadiska obmedzenie možnosti takéhoto započítania každoročne do výšky 20 % celkovej sumy vrátenia je takisto v rozpore so zásadou efektivity. Takéto započítanie musí byť bezodkladne možné pre celú sumu neprávom vybranej dane spolu s príslušnými úrokmi, a ak suma vrátenia prekračuje výšku záväzkov daňovníka, musí sa zvyšná časť bezodkladne vrátiť vo forme peňažnej platby.

 Vrátenie na návrh daňovníka a povinnosť priloženia určitých dokumentov

44.      Pokiaľ ide o ustanovenie, podľa ktorého k vráteniu dane vybranej v rozpore s právom Únie dochádza na návrh dotknutého daňovníka, nedomnievam sa, že by toto ustanovenie porušovalo zásadu efektivity. Podľa mňa totiž je možné od daňovníka vyžadovať, aby aktívne podnikol isté kroky na účely vykonateľnosti práv, ktoré mu prislúchajú. Takéto vymáhanie nadmerne nesťažuje uplatňovanie týchto práv, ani ich neznemožňuje uplatniť. Podľa môjho názoru nemožno zásadu efektivity vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby členské štáty ex offo vrátili dane vybrané v rozpore s právom Únie.

45.      Rovnako sa nedomnievam, že predloženie dokumentov preukazujúcich identitu navrhovateľa a jemu prislúchajúce právo na vrátenie dane treba považovať za nadmernú požiadavku.

46.      Pokiaľ však príslušné ustanovenie prílohy I vyhlášky č. 365/741/2014 treba chápať v tom zmysle, že k vráteniu dochádza pod podmienkou, že predtým daňovník získa súdne rozhodnutie, ktoré konštatuje povinnosť takéhoto vrátenia, potom takáto podmienka podľa mňa nepochybne odporuje zásade efektivity. Výklad práva Únie, v tomto prípade článku 110 ZFEÚ, z ktorého vyplýva nesúlad rumunskej dane vyberanej pri prihlásení motorových vozidiel s týmto právom, sa uskutočnil v rozhodnutiach Súdneho dvora. Tieto rozhodnutia zaväzujú nielen súdy, ktoré predložili prejudiciálne otázky v tejto oblasti, ale aj všetky ostatné rumunské súdy a – ako správne uviedla Komisia vo svojich pripomienkach – aj správne orgány. Preto potreba začatia súdneho konania, ktorého výsledok je vopred známy, a následne potreba začatia samostatného správneho konania predstavujú nadmerné sťaženie uplatňovania práva na vrátenie dane.

 Obmedzenie výšky finančných prostriedkov určených na vrátenie dane

47.      Obmedzenie výšky finančných prostriedkov určených na vrátenie dane len na sumy, ktoré sú na tento účel určené v rozpočte príslušnej organizačnej jednotky, prakticky môže znemožniť vrátenie dane, pokiaľ sa preukáže, že tieto sumy sú nedostačujúce. Podľa môjho názoru je teda takéto obmedzenie očividne v rozpore so zásadou efektivity, keďže uvedené vrátenie dane podmieňuje okolnosťou, ktorá v plnej miere závisí od subjektu, ktorý je povinný daň vrátiť, t. j. štátu. V podstate to teda umožňuje vyhýbať sa vráteniu s odvolaním sa na nedostatok prostriedkov určených v rozpočte na tento účel. Povinnosť vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie je povinnosťou dosiahnuť výsledok, ktorej splneniu sa členský štát nemôže vyhnúť.

 Obmedzenia v oblasti núteného výkonu

48.      Splnenie povinnosti vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie skutočne môže nastať na návrh dotknutého subjektu, ale musí to byť dobrovoľné, to znamená, že daňovník nemôže byť nútený začať nútený výkon. Ak si však členský štát nesplní úplne alebo čiastočne túto povinnosť, daňovník musí mať právo začať exekučné konanie. V takomto prípade z dôvodov uvedených v bode 47 vyššie vnútroštátne právo nemôže obmedzovať časti majetku, z ktorých sa tento nútený výkon má uskutočniť, na sumy výslovne určené na vrátenie dane. Dlžníkom je v takomto prípade štát a v tejto súvislosti nútený výkon sa musí uskutočniť podľa všeobecných zásad núteného výkonu peňažných záväzkov voči štátnemu rozpočtu, ktoré sú v práve daného členského štátu záväzné.

49.      Naproti tomu, pokiaľ ide o okamih, odkedy je možný nútený výkon vrátenia dane vybranej v rozpore s právom, podľa mňa zásada efektivity nebráni tomu, aby členský štát, ktorý zaviedol osobitné konanie pre vrátenie daní vybraných v rozpore s právom Únie, znemožňoval nútený výkon tohto vrátenia dane až do okamihu ukončenia uvedeného konania. Podmienkou však je, aby toto konanie samo osebe bolo v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity. Ak toto konanie porušuje uvedené zásady, napríklad vzhľadom na to, že bezdôvodne z časového hľadiska odďaľuje skutočné a úplné vrátenie dane spolu s úrokmi, daňovníkovi musí byť umožnené začať nútený výkon v prípade, že sa nedomôže vrátenia v primeranej lehote.

 Lehota na rozhodnutie o návrhu na vrátenie dane

50.      Podľa vnútroštátnych ustanovení uvedených v prejudiciálnych otázkach sa o návrhoch na vrátenie sporných daní rozhoduje v lehote 45 dní. Táto lehota sa mi nezdá neprimerane dlhá a spadá do obvyklého rozmedzia uplatňovaného v členských štátoch pre rozhodovanie o správnych veciach, a preto si nemyslím, že by bola v rozpore so zásadou efektivity.

51.      Podľa informácií predložených vnútroštátnymi súdmi je však táto lehota dlhšia než lehota, ktorá sa obvykle uplatňuje v takýchto veciach v rumunskom práve a ktorá predstavuje 30 dní. Uvedené môže byť z hľadiska zásady ekvivalencie problematické. Posúdenie v tejto oblasti prináleží vnútroštátnym súdom.

 Odpoveď na prejudiciálne otázky z hľadiska zásady efektivity

52.      Po zosumarizovaní vyššie uvedených úvah navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky takto:

1.      Zásadu efektivity ochrany práv daňovníkov vyplývajúcich z práva Únie treba vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú:

–        rozloženie vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie spolu s príslušnými úrokmi na splátky vyplácané každoročne počas piatich rokov a taktiež obmedzenie možnosti daňovníka započítať tieto sumy s inými daňovými záväzkami uvedeného daňovníka do výšky týchto splátok,

–        potrebu, aby daňovník získal súdne rozhodnutie konštatujúce právo na vrátenie dane vybranej v rozpore s právom Únie v prípade, keď bezprávnosť dane nepochybne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora,

–        obmedzenie výšky finančných prostriedkov určených na vrátenie dane na sumy stanovené na tento účel v rozpočte príslušnej rozpočtovej jednotky,

–        obmedzenie možnosti daňovníka začať nútený výkon v prípade, že štát bezdôvodne časovo odďaľuje vrátenie dane, alebo možnosť uskutočnenia núteného výkonu zo súm určených v rozpočte na vrátenie dane.

2.      Zásadu efektivity ochrany práv daňovníkov vyplývajúcich z práva Únie treba vykladať v tom zmysle, že nebráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú:

–        vrátenie dane vybranej v rozpore s právom Únie na návrh dotknutého daňovníka a povinnosť priložiť k tomuto návrhu dokumenty preukazujúce identitu navrhovateľa a jemu prislúchajúce právo na vrátenie dane,

–        že daňovník nesmie začať nútený výkon pred skončením konania o vrátení dane vybranej v rozpore s právom Únie pod podmienkou, že toto konanie spĺňa požiadavky ekvivalencie a efektivity.

 O výklade ustanovení Charty

53.      Podľa článku 51 ods. 1 Charty sa jej ustanovenia vzťahujú na členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú pravo Únie. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu tohto ustanovenia Charty, základné práva chránené právnym poriadkom Únie – predovšetkým práva uvedené v Charte – sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie. Dodržiavanie základných práv zaručených Chartou je potrebné v prípade, ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie.(20)

54.      Rumunské ustanovenia, ktoré sú predmetom skúmania v predmetných veciach, stanovujú pravidlá vrátenia dane, ktorá bola vyhlásená za daň v rozpore s právom Únie, preto slúžia na ochranu práv vyplývajúcich z tohto práva. Nepochybne teda spadajú do rozsahu jeho pôsobnosti, a teda do pôsobnosti Charty.

55.      Podľa mňa však vyššie uvedený výklad zásad ekvivalencie a efektivity predstavuje dostatočný základ na to, aby vnútroštátne súdy niektoré ustanovenia rumunského práva týkajúce sa vrátenia dane vyberanej pri prihlásení motorových vozidiel vyhlásili za ustanovenia, ktoré sú v rozpore s právom Únie. Ustanovenia Charty pritom vplývajú na výklad zásady efektivity v rámci uplatňovania práv vyplývajúcich z práva Únie pred vnútroštátnymi orgánmi. Naopak, na základe vyššie uvedeného samostatná analýza ustanovení rumunského práva z hľadiska Charty nie je potrebná.

56.      Ak by však Súdny dvor napriek mojim návrhom uznal, že rumunské ustanovenia neodporujú týmto zásadám, bolo by ich treba preskúmať z hľadiska ustanovení Charty uvedených v prejudiciálnych otázkach. Toto preskúmanie by muselo zohľadniť dôvody, ktoré hovoria v prospech súladu rumunských ustanovení s právom Únie, najmä so zásadou efektivity (preskúmanie ich súladu so zásadou ekvivalencie prináleží v prvom rade vnútroštátnym súdom). Ja však takéto dôvody nenachádzam, a preto nemôžem uskutočniť takéto preskúmanie.

 Návrh

57.      Vzhľadom na vyššie uvedené Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položili Tribunalul Sibiu a Tribunalul Timiş, odpovedal takto:

1.      Zásada ekvivalencie v rámci ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie a práv vyplývajúcich z vnútroštátneho práva bráni tomu, aby vo vnútroštátnom práve členských štátov boli záväzné pravidlá vrátenia dane vyhlásenej za daň v rozpore s právom Únie, ktoré sú menej výhodné než pravidlá vrátenia dane vybranej v rozpore s vnútroštátnym právom. Prináleží vnútroštátnym súdom, aby vykonali toto posúdenie.

2.      Zásadu efektivity ochrany práv daňovníkov vyplývajúcich z práva Únie treba vykladať v tom zmysle, že bráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú:

–        rozloženie vrátenia dane vybranej v rozpore s právom Únie spolu s príslušnými úrokmi na splátky vyplácané každoročne počas piatich rokov a taktiež obmedzenie možnosti daňovníka započítať tieto sumy s inými daňovými záväzkami uvedeného daňovníka do výšky týchto splátok,

–        potrebu, aby daňovník získal súdne rozhodnutie konštatujúce právo na vrátenie dane vybranej v rozpore s právom Únie v prípade, keď bezprávnosť dane nepochybne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora,

–        obmedzenie výšky finančných prostriedkov určených na vrátenie dane na sumy stanovené na tento účel v rozpočte príslušnej rozpočtovej jednotky,

–        obmedzenie možnosti daňovníka začať nútený výkon v prípade, že štát bezdôvodne časovo odďaľuje vrátenie dane, alebo možnosť uskutočnenia núteného výkonu zo súm určených v rozpočte na vrátenie dane.

3.      Zásadu efektivity ochrany práv daňovníkov vyplývajúcich z práva Únie treba vykladať v tom zmysle, že nebráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú:

–        vrátenie dane vybranej v rozpore s právom Únie na návrh dotknutého daňovníka a povinnosť priložiť k tomuto návrhu dokumenty preukazujúce identitu navrhovateľa a jemu prislúchajúce právo na vrátenie dane,

–        že daňovník nesmie začať nútený výkon pred skončením konania o vrátení dane vybranej v rozpore s právom Únie pod podmienkou, že toto konanie spĺňa požiadavky ekvivalencie a efektivity.

1 – Jazyk prednesu: poľština.

2 –      Pozri rozsudky Tatu (C-402/09, EU:C:2011:219), Nisipeanu (C-263/10, EU:C:2011:466) a Manea (C-76/14, EU:C:2015:216) a viacero rozhodnutí týkajúcich sa tejto otázky.

3 –      Pozri rozsudky Irimie (C-565/11, EU:C:2013:250), Nicula (C-331/13, EU:C:2014:2285) a Târșia (C-69/14, EU:C:2015:662).

4 –      Pozri najmä rozsudok Târșia (C-69/14, EU:C:2015:662, bod 24).

5 –      Ordinul nr. 365/741/2014 privind aprobarea Procedurii de efectuare a plăţilor sumelor prevăzute prin hotărâri judecătoreşti având ca obiect restituirea taxei pe poluare pentru autovehicule şi a taxei pentru emisiile poluante provenite de la autovehicule şi a modelului şi conţinutului unor formulare şi pentru modificarea anexei nr. 4 la Ordinul ministrului mediului şi schimbărilor climatice şi al viceprim-ministrului, ministrul finanţelor publice, nr. 490/407/2013 pentru aprobarea Procedurii de restituire a sumelor prevăzute la art. 7, 9 şi 12 din Ordonanţa de urgenţă a Guvernului nr. 9/2013 privind timbrul de mediu pentru autovehicule, precum şi a sumelor stabilite de instanţele de judecată prin hotărâri definitive şi irevocabile.

6 –      Uznesenie Câmpean a Ciocoiu (C-97/13 a C-214/13, EU:C:2014:229).

7 –      Rozsudok Nicula (C-331/13, EU:C:2014:2285, body 27, 28 a tam citovaná judikatúra).

8 –      Vnútroštátny súd vo veci C-200/14, na rozdiel od vnútroštátneho súdu vo veci C-288/14, vo svojich otázkach priamo neodkázal na uvedené zásady ako predmet požadovaného výkladu. Spomenul však zásadu vrátenia daní vybraných v rozpore s právom Únie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je rešpektovanie zásad ekvivalencie a efektivity (pozri najmä rozsudok Târșia, C-69/14, EU:C:2015:662, body 26 a 27). Úvahy týkajúce sa týchto dvoch zásad sa teda vzťahujú aj na vec C-200/14.

9 –      Ide o odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy 16/2003, uznesenie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1787/2011 a odporúčanie Výboru ministrov č. (80)2 (pozri prejudiciálne otázky vo veci C-200/14).

10 –      Rozsudok Melki a Abdeli (C-188/10 a C-189/10, EU:C:2010:363, bod 27 a tam citovaná judikatúra).

11 –      Uznesenie Câmpean a Ciocoiu (C-97/13 a C-214/13, EU:C:2014:229).

12 –      Ide najmä o rozsudky Tatu (C-402/09, EU:C:2011:219) a Nisipeanu (C-263/10, EU:C:2011:466).

13 –      Rozsudok Weber's Wine World a i. (C-147/01, EU:C:2003:533, bod 86).

14 –      Pozri rozsudok Deville (240/87, EU:C:1988:349, body 12 a 13).

15 –      Pozri najmä rozsudky Rewe-Zentralfinanz a Rewe-Zentral (33/76, EU:C:1976:188, bod 5), Littlewoods Retail a i. (C-591/10, EU:C:2012:478, bod 27) a Târșia (C-69/14, EU:C:2015:662, bod 27).

16 –      Rozsudok Littlewoods Retail a i. (C-591/10, EU:C:2012:478, bod 31, kurzívou zvýraznil generálny advokát).

17 –      Tamže.

18 –      Pozri najmä rozsudky Les Fils de Jules Bianco a Girard (331/85, 376/85 a 378/85, EU:C:1988:97, bod 12), Metallgesellschaft a i. (C-397/98 a C-410/98, EU:C:2001:134, bod 85) a Târșia (C-69/14, EU:C:2015:662, bod 27).

19 –      Pozri najmä rozsudky: Metallgesellschaft a i. (C-397/98 a C-410/98, EU:C:2001:134, bod 87), Littlewoods Retail a i. (C-591/10, EU:C:2012:478, body 25 a 29) a Irimie (C-565/11, EU:C:2013:250, body 21 a 26).

20 –      Rozsudok Åkerberg Fransson (C-617/10, EU:C:2013:105, body 19 a 21).