Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE

prednesené 9. novembra 2017(1)

Vec C-359/16

Ömer Altun,

Abubekir Altun,

Sedrettin Maksutogullari,

Yunus Altun,

Absa NV,

M. Sedat BVBA,

Alnur BVBA

proti

Openbaar Ministerie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Migrujúci pracovníci – Sociálne zabezpečenie – Uplatniteľná právna úprava – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 14 ods. 1 písm. a) – Vyslaní pracovníci – Nariadenie (EHS) č. 574/72 – Článok 11 ods. 1 – Potvrdenie E 101 – Záväznosť – Potvrdenie získané alebo použité podvodom“






I.      Úvod

1.        „Kde sa začína zneužitie, tam sa končí právo“. Táto formulácia, ktorú použil francúzsky profesor práva Marcel Ferdinand Planiol(2), vystihuje problematiku, ktorú musí posúdiť Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko) v prejednávanej veci, ktorá patrí do skupiny vecí, v ktorých bola vytvorená v súčasnosti už ustálená judikatúra týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101, ktoré osvedčuje, že pracovník, ktorý sa presúva v rámci Európskej únie, je poistený v systéme sociálneho zabezpečenia členského štátu inštitúcie, ktorá vydala toto potvrdenie.(3)

2.        Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž platí, že kým nie je potvrdenie E 101, ktoré bolo vydané príslušnou inštitúciou členského štátu v súlade s článkom 11 ods. 1 nariadenia (EHS) č. 574/72(4), ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia (EHS) č. 1408/71(5), zrušené alebo vyhlásené za neplatné, tak má právne účinky vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu, do ktorého zamestnanec odišiel, aby tam vykonával prácu, a je záväzné pre inštitúcie tohto členského štátu. Z toho vyplýva, že súdny orgán hostiteľského členského štátu nie je oprávnený preskúmať platnosť potvrdenia E 101, pokiaľ ide o skutočnosti, na základe ktorých takéto potvrdenie bolo vydané.(6)

3.        Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora na uplatniteľnosť tejto judikatúry v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 bolo získané alebo použité podvodom.(7)

4.        V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že potvrdenie E 101 nezaväzuje súd hostiteľského členského štátu, ak tento súd dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom, a že v takom prípade uvedený súd nemusí uplatniť potvrdenie E 101.(8)

II.    Právo Únie

A.      Nariadenie č. 1408/71

5.        Článok 13, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, ktorý je súčasťou hlavy II nariadenia č. 1408/71 s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, v odseku 1 a v odseku 2 písmene a) stanovuje:

„1.      Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.      Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

a)      na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho [ju – neoficiálny preklad] zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu“.

6.        Článok 14, ktorý sa nachádza v tej istej hlave nariadenia č. 1408/71, nazvaný „Osobitné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť, okrem námorníkov“, v odseku 1 písmene a) stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

1.      a)      Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania“.

7.        Nariadenie č. 1408/71 bolo s účinnosťou od 1. mája 2010 zrušené a nahradené nariadením (ES) č. 883/2004.(9)

B.      Nariadenie č. 574/72

8.        Článok 11, nazvaný „Formality v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a [článku] 14b nariadenia a v prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia“, ktorý je súčasťou hlavy III nariadenia č. 574/72 s názvom „Vykonávanie ustanovení nariadenia na určenie uplatniteľných právnych predpisov“, v odseku 1 písmene a) stanovuje:

„Inštitúcie určené príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydajú potvrdenie, že zamestnanec naďalej podlieha týmto právnym predpisom do určitého dátumu:

a)      na žiadosť zamestnanca alebo jeho zamestnávateľa v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 1 a [článku] 14b ods. 1 nariadenia“.

9.        Nariadenie č. 574/72 bolo s účinnosťou od 1. mája 2010 zrušené a nahradené nariadením (ES) č. 987/2009.(10)

III. Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom

10.      Sociale Inspectie (inšpektorát sociálnych vecí, Belgicko) uskutočnil kontrolu v súvislosti so zamestnávaním personálu spoločnosti Absa NV, ktorá bola založená podľa belgického práva a pôsobí v odvetví stavebníctva v Belgicku. Z tejto kontroly vyplynulo, že Absa od roku 2008 nezamestnávala prakticky nijakých zamestnancov a všetky manuálne práce zadávala v rámci subdodávok bulharským spoločnostiam. Tieto bulharské spoločnosti nevykonávali v Bulharsku takmer žiadnu činnosť a vysielali pracovníkov, aby v Belgicku ako subdodávatelia vykonávali práce pre spoločnosť Absa, čiastočne za účasti iných belgických spoločností a v spolupráci s nimi. Zamestnanie dotknutých pracovníkov nebolo nahlásené belgickej inštitúcii, ktorá je poverená výberom príspevkov na sociálne zabezpečenie, keďže títo pracovníci boli držiteľmi potvrdení E 101, ktoré vydala príslušná bulharská inštitúcia a ktoré osvedčovali, že títo pracovníci boli poistení v bulharskom systéme sociálneho zabezpečenia.

11.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že belgické orgány predložili príslušnej bulharskej inštitúcii odôvodnenú žiadosť o zrušenie uvedených potvrdení E 101, ale táto inštitúcia o uvedenej žiadosti nerozhodla. V tejto súvislosti belgická vláda spresnila, že žiadosť o zrušenie potvrdení E 101 bola zaslaná príslušnej bulharskej inštitúcii 12. novembra 2012 a že táto inštitúcia poskytla 9. apríla 2013 odpoveď, ktorá obsahovala „len zhrnutie vydaných potvrdení E 101 s uvedením doby ich platnosti a oznámenie, že podmienky vyslania boli v čase podania žiadosti jednotlivých bulharských spoločností o vydanie predmetných potvrdení E 101 z administratívneho hľadiska splnené, bez toho, aby boli preskúmané a zohľadnené skutočnosti zistené a preukázané v Belgicku“.

12.      Belgické orgány začali trestné stíhanie voči navrhovateľom vo veci samej, ktorými sú Ömer Altun, Abubekir Altun, Sedrettin Maksutogullari, Yunus Altun, Absa, M. Sedat BVBA a Alnur BVBA (ďalej spoločne len ako „Altun a i.“), za to, že v postavení zamestnávateľa, jeho pomocníka alebo jeho zástupcu po prvé zapríčinili alebo umožnili, aby cudzí štátni príslušníci, ktorí nemajú dovolené ani umožnené zdržiavať sa v Belgicku viac ako tri mesiace alebo sa tam usadiť, pracovali bez predchádzajúceho získania pracovného povolenia, po druhé pri prijatí pracovníkov do zamestnania neposkytli inštitúcii poverenej výberom príspevkov na sociálne zabezpečenie zákonom predpísané údaje a po tretie neprihlásili pracovníkov na Office national de la sécurité sociale (Národný úrad sociálneho zabezpečenia, Belgicko).

13.      Correctionele rechtbank Limburg, afdeling Hasselt (Trestný súd v Limburgu, oddelenie v Hasselte, Belgicko) rozsudkom z 27. júna 2014 oslobodil Altun a i. spod obžaloby. Z písomných pripomienok belgickej vlády vyplýva, že oslobodenie obžalovaných spod obžaloby bolo založené na konštatovaní, že „zamestnanie bulharských pracovníkov bolo v plnom rozsahu kryté formulármi E 101/A1, ktoré boli k tomuto dňu vydané riadne a v súlade so zákonom“. Prokuratúra podala proti tomuto rozsudku odvolanie.

14.      Hof van beroep Antwerpen (Odvolací súd v Antverpách, Belgicko) rozsudkom z 10. septembra 2015 odsúdil obžalovaných. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že odvolací súd konštatoval, že „potvrdenia E 101 boli získané nezákonne, tým, že boli uvedené skutočnosti, ktoré nezodpovedajú realite, s cieľom obísť podmienky, ktoré podľa úpravy Spoločenstva platia pre vysielanie pracovníkov, a tým získať výhodu, ktorú by príslušné osoby nemohli získať bez tohto nezákonného postupu“.

15.      Navrhovatelia podali proti uvedenému rozsudku kasačný opravný prostriedok na Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko), ktorý rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Môže byť potvrdenie E 101, ktoré bolo vydané na základe článku 11 ods. 1 nariadenia… č. 574/72…, v znení platnom pred jeho zrušením článkom 96 ods. 1 nariadenia… č. 987/2009…, vyhlásené za neplatné alebo nezohľadnené iným súdom, ako je súd vysielajúceho členského štátu, ak zo skutkového stavu, o ktorom má rozhodnúť, vyplýva záver, že toto potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom?“

16.      Písomné pripomienky predložili Altun a i., belgická, írska, francúzska, maďarská a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 20. júna 2017, predniesli ústne pripomienky tí istí účastníci konania a tie isté oprávnené subjekty.

IV.    Analýza

A.      O predmete návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ustanoveniach práva Únie, ktorých výklad sa má podať

17.      Na úvod je potrebné uviesť, že prejudiciálna otázka sa týka výkladu článku 11 ods. 1 nariadenia č. 574/72 „v znení platnom pred jeho zrušením článkom 96 ods. 1 nariadenia… č. 987/2009…“.

18.      Belgická vláda však tvrdí, že prejudiciálnu otázku treba rozšíriť na výklad článku 5 ods. 1 a článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Tieto ustanovenia sa totiž podľa jej názoru z hľadiska ratione temporis tiež uplatnia na spor vo veci samej, keďže skutky, za ktoré sú navrhovatelia vo veci samej stíhaní, sa stali sčasti po 1. máji 2010, keď bolo uvedeným nariadením zrušené a nahradené nariadenie č. 574/72.(11)

19.      Je však potrebné poznamenať, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania neuvádza presné obdobie, na ktoré sa vzťahujú skutkové okolnosti sporuvo veci samej. Domnievam sa, že za týchto podmienok Súdny dvor nemá k dispozícii dostatok skutkových informácií na to, aby rozšíril svoju odpoveď na iné ustanovenia než tie, ktoré sú uvedené v prejudiciálnej otázke.(12) V týchto návrhoch sa teda obmedzím na výklad ustanovení nariadení č. 1408/71 a 574/72.

20.      Musím však poukázať na to, že podľa môjho názoru možno mnou navrhovanú odpoveď, pokiaľ ide o výklad článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článku 11 ods. 1 nariadenia č. 574/72, v plnom rozsahu uplatniť na článok 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a na článok 5 ods. 1 a článok 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. V tejto súvislosti je potrebné po prvé uviesť, že podľa nových nariadení článok 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v podstate nahradil článok 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, zatiaľ čo článok 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 v podstate nahradil článok 11 ods. 1 nariadenia č. 574/72.(13) Po druhé, ako konštatoval Súdny dvor, v súčasnosti účinné nariadenie č. 987/2009 kodifikovalo judikatúru Súdneho dvora tým, že zakotvilo záväznosť potvrdenia E 101 a výlučnú právomoc inštitúcie, ktorá ho vydá, posúdiť platnosť uvedeného potvrdenia.(14) Článok 5 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Právna relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte“, totiž v odseku 1 stanovuje, že dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia nariadení č. 883/2004 a 987/2009, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

21.      Okrem toho považujem za užitočné upriamiť pozornosť Súdneho dvora na prebiehajúci legislatívny proces, ktorého cieľom je zmeniť nariadenia č. 883/2004 a 987/2009 na základe návrhu, ktorý predložila Komisia 13. decembra 2016.(15) Medzi zmenami, ktoré Komisia navrhuje, sa nachádza najmä vloženie definície pojmu „podvod“(16) do článku 1 nariadenia č. 987/2009, ako aj doplnenie presných lehôt, v ktorých má vystavujúca inštitúcia na žiadosť príslušnej inštitúcie iného členského štátu zvážiť, či bolo potvrdenie E 101 vydané dôvodne, a prípadne ho zrušiť alebo opraviť, do článku 5 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia.(17) Hoci tieto legislatívne práce nemajú priamy vplyv na analýzu, ktorú treba uskutočniť v prejednávanej veci, ktorá sa týka jedine výkladu ustanovení nariadení č. 1408/71 a 574/72, ktoré sú už zrušené, podľa môjho názoru súvisia s právnym kontextom prejednávanej veci.

22.      Napokon považujem za užitočné uviesť niekoľko poznámok týkajúcich sa návrhu „alternatívneho riešenia“, ktorý Komisia predložila na pojednávaní, pokiaľ ide o problematiku, ktorú vyvoláva prejednávaná vec. Komisia sa totiž domnieva, že prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom nie je veľmi relevantná a že by bolo vhodnejšie, aby Súdny dvor určil, či okolnosti prejednávaného prípadu svedčia o „skutočnom vyslaní“ v zmysle článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, a teda či príslušná bulharská inštitúcia správne vystavila predmetné potvrdenia E 101.(18) V tejto súvislosti Komisia zastáva názor, že ak by Súdny dvor odpovedal na tieto otázky záporne, príslušné belgické inštitúcie by mohli na základe rozsudku Súdneho dvora požiadať príslušnú bulharskú inštitúciu, aby zrušila potvrdenia E 101 alebo ich vyhlásila za neplatné, a že uvedená inštitúcia by v takom prípade bola povinná konať. Naproti tomu, ak by Súdny dvor potvrdil správnosť uvedených potvrdení, spor vo veci samej by sa stal bezpredmetným.

23.      Riešenie navrhované Komisiou nepovažujem za presvedčivé, a to z nasledujúcich dôvodov.

24.      V prvom rade zastávam názor, že toto riešenie nie je v súlade s článkom 267 ZFEÚ. Pripomínam, že podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý vychádza zo zreteľného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, je Súdny dvor oprávnený rozhodovať výlučne o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu alebo platnosti ustanovení Únie, na základe skutkového stavu opísaného vnútroštátnym súdom, pričom na druhej strane vnútroštátnemu súdu prináleží uplatňovanie noriem práva Únie v konkrétnom prípade. Z tohto dôvodu Súdny dvor nie je oprávnený rozhodovať o skutkovom stave vo veci samej alebo uplatniť predpisy Únie, ktorých výklad uskutočnil, na vnútroštátne opatrenia alebo situácie, keďže tieto otázky patria výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu.(19) Prístup, ktorý navrhuje Komisia, pritom podľa môjho názoru vyžaduje, aby Súdny dvor uskutočnil právnu kvalifikáciu skutkových okolností prejednávaného prípadu, čo nepatrí do jeho právomoci.(20)

25.      V druhom rade sa domnievam, že riešenie navrhované Komisiou v skutočnosti vedie k zmene predmetu a povahy prejednávanej veci. Zatiaľ čo otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka právomoci súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101 v prípade podvodu, Komisia navrhuje, aby Súdny dvor odpovedal na celkom inú otázku, a to na otázku, či boli predmetné potvrdenia E 101 vydané správne. Táto otázka by sa pritom mala posúdiť skôr v rámci konania o nesplnení povinnosti začatého v súlade s článkom 258 alebo 259 ZFEÚ.

26.      V treťom rade aj za predpokladu, že Súdny dvor by určil, že v prejednávanom prípade nie sú splnené podmienky vyslania stanovené v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, vnútroštátny súd by bol povinný – ako to navyše uznáva Komisia – zohľadniť potvrdenia E 101, kým ich príslušná bulharská inštitúcia nezruší alebo nevyhlási za neplatné. Riešenie navrhované Komisiou teda nemôže vyriešiť situáciu, ktorú musí posúdiť vnútroštátny súd.

27.      Preto sa domnievam, že nie je namieste preformulovať prejudiciálnu otázku.

B.      O prejudiciálnej otázke

28.      Vnútroštátny súd chce svojou prejudiciálnou otázkou zistiť, či môže súd hostiteľského členského štátu vyhlásiť potvrdenie E 101 vydané na základe článku 11 ods. 1 nariadenia č. 574/72 za neplatné alebo ho nezohľadniť, ak zo skutkového stavu, o ktorom má rozhodnúť, vyplýva záver, že toto potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom. Inak povedané, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby spresnil, či musí súd hostiteľského členského štátu uznať záväzný účinok, ktorý judikatúra Súdneho dvora zvyčajne pripisuje potvrdeniu E 101, v prípade, ak tento súd dospeje k záveru, že došlo k podvodu.(21)

29.      Belgická vláda a francúzska vláda sa v tejto súvislosti domnievajú, že je potrebné uznať možnosť súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101v prípade podvodu. Naopak Altun a i., írska, maďarská a poľská vláda, ako aj Komisia v podstate tvrdia, že potvrdenie E 101 vydané príslušnou inštitúciou iného členského štátu zaväzuje súd hostiteľského členského štátu, aj keď tento súd dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.

30.      Skôr než preskúmam otázku položenú vnútroštátnym súdom, považujem za užitočné stručne pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa záväznosti potvrdenia E 101, ako aj zásady, z ktorých táto judikatúra vychádza (prvý oddiel).

31.      Následne preskúmam otázku, ktorú položil vnútroštátny súd. Po prvé vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že judikatúra týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101 sa nemôže uplatniť, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 bolo získané alebo použité podvodom, a že v takom prípade tento súd nemusí uplatniť uvedené potvrdenie (druhý oddiel). Po druhé uvediem niekoľko úvah súvisiacich s konštatovaním súdu hostiteľského členského štátu, že došlo k podvodu (tretí oddiel). Napokon posúdim námietky vznesené v prejednávanej veci voči riešeniu, ktorého použitie navrhujem Súdnemu dvoru (štvrtý oddiel).

1.      O judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa záväznosti potvrdenia E 101

32.       Záväznosť potvrdenia E 101 vyplýva z dlhodobo ustálenej judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor najmä konštatoval, že kým nie je potvrdenie E 101 zrušené alebo vyhlásené za neplatné, tak má právne účinky vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu, do ktorého zamestnanec odišiel, aby tam vykonával prácu, a je záväzné pre inštitúcie tohto členského štátu.(22) Z toho po prvé vyplýva, že príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom pracovník vykonáva prácu, musí brať do úvahy skutočnosť, že na tohto pracovníka sa už vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia členského štátu, kde je podnik, ktorý ho zamestnáva, usadený, a v dôsledku toho táto inštitúcia nemôže začleniť predmetného pracovníka do svojho vlastného systému sociálneho zabezpečenia. Po druhé súdny orgán hostiteľského členského štátu nie je oprávnený preskúmať platnosť potvrdenia E 101, pokiaľ ide o skutočnosti, na základe ktorých takéto potvrdenie bolo vydané.(23)

33.      Súdny dvor pritom rozhodol, že zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ ukladá inštitúcii vystavujúcej potvrdenie E 101, aby vykonala riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre určenie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručila správnosť údajov, ktoré figurujú na potvrdení E 101. V tejto súvislosti je povinnosťou uvedenej inštitúcie zvážiť, či je vydanie potvrdenia E 101 dôvodné, a prípadne ho zrušiť, pokiaľ príslušná inštitúcia hostiteľského členského štátu vyjadrí pochybnosti týkajúce sa správnosti skutkových okolností, na základe ktorých bolo vydané spomenuté potvrdenie, a teda aj údajov, ktoré sú v ňom uvedené, najmä z dôvodu, že nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo uvedené potvrdenie vydané.(24)

34.      V prípade, ak by príslušné inštitúcie dotknutých členských štátov nedospeli k dohode v otázke určenia právnych predpisov uplatniteľných v danom prípade, majú právo obrátiť sa na správnu komisiu. Ak táto komisia nedokáže nájsť kompromis vzhľadom na stanoviská dotknutých inštitúcií, zostáva možnosť – a to bez toho, že by tým boli dotknuté prípadné súdne opravné prostriedky existujúce v členskom štáte, v ktorom je inštitúcia vydávajúca potvrdenie – začať konanie o nesplnenie povinnosti v súlade s článkom 259 ZFEÚ.(25)

35.      Ako som uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff, potvrdenie E 101 má za cieľ zabezpečiť rešpektovanie zásady jedinej uplatniteľnej právnej úpravy, ktorá je zakotvená v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, tým, že má v konkrétnych prípadoch zabrániť vzniku kompetenčného sporu vyplývajúceho z líšiaceho sa posúdenia uplatniteľnej právnej úpravy sociálneho zabezpečenia.(26) V tejto súvislosti potvrdenie E 101 prispieva k zabezpečeniu právnej istoty pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, a teda k uľahčeniu voľného pohybu pracovníkov a slobodného poskytovania služieb v Únii, čo predstavuje cieľ sledovaný nariadením č. 1408/71.

36.      Podľa môjho názoru z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa záväznosti potvrdenia E 101 vyplýva, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71 upravujúce určenie uplatniteľných právnych predpisov zavádzajú nielen systém kolíznych noriem, ale súčasne aj systém rozdelenia právomocí medzi členskými štátmi v tom zmysle, že iba inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, má právomoc posúdiť jeho platnosť a určiť, či už z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť príslušnej inštitúcie iného členského štátu, či vzhľadom na získané informácie o situácii dotknutého pracovníka je potrebné toto potvrdenie odňať alebo zrušiť, čo by malo za následok, že toto potvrdenie už viac nebude zaväzovať príslušné inštitúcie a súdy iných členských štátov.(27) Opačné riešenie by so sebou prinášalo riziko navzájom si odporujúcich rozhodnutí týkajúcich sa právnych predpisov, ktoré sa majú uplatniť v konkrétnom prípade, a teda riziko, že na jednu situáciu by sa vzťahovali dva systémy sociálneho zabezpečenia so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, vrátane toho, že pracovníkovi by bola uložená povinnosť platiť dvojaké príspevky.(28)

37.      Záväznosť potvrdenia E 101 navyše spočíva na zásade lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ. Súdny dvor totiž rozhodol, že záväzky spolupráce vyplývajúce z uvedeného ustanovenia by neboli dodržané, ak by sa príslušná inštitúcia hostiteľského členského štátu domnievala, že pre ňu nie sú záväzné údaje uvedené v potvrdení E 101.(29)

38.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok A-Rosa Flussschiff(30), sa Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) v podstate opýtal Súdneho dvora, či sa jeho judikatúra týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101 uplatní na situácie, v ktorých sa konštatuje, že podmienky činnosti dotknutého pracovníka zjavne nespadajú do vecnej pôsobnosti ustanovenia, na základe ktorého bolo vydané potvrdenie E 101. Súdny dvor odpovedal na túto otázku kladne. V tejto súvislosti rozhodol, že skutočnosť, že dotknutí pracovníci zjavne nepatria do pôsobnosti článku 14 nariadenia č. 1408/71, nič nemení na úvahách, z ktorých vychádza jeho judikatúra týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101.(31)

39.      Treba však poznamenať, že vo veci A-Rosa Flussschiff(32) – na rozdiel od prejednávanej veci – Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vôbec nenaznačil, že skutočnosti, ktoré má posúdiť, svedčia o existencii podvodu. To bol rozhodujúci faktor pre moju analýzu uvedenej veci. Vychádzal som teda z predpokladu, že uvedený súd otázkou, ktorú položil, nechcel získať spresnenia týkajúce sa uplatniteľnosti judikatúry Súdneho dvora o záväznom účinku potvrdenia E 101 v prípade podvodu.(33) Súdny dvor sa v rozsudku, ktorý následne vydal v uvedenej veci, tiež nezaoberal touto otázkou, ale rozhodol len o situácii, v ktorej podmienky činnosti dotknutého pracovníka zjavne nespadajú do pôsobnosti ustanovenia nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo vydané potvrdenie E 101.

40.      Otázka, ktorú vnútroštátny súd položil v prejednávanej veci, teda zatiaľ nebola vyriešená. V tejto súvislosti má Súdny dvor určiť, či úvahy, z ktorých vychádza jeho judikatúra týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101, platia aj v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že došlo k podvodu.

41.      Už teraz musím uviesť, že podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať záporne. Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa totiž domnievam, že doterajšiu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa záväznosti potvrdenia E 101 nemožno rozšíriť tak, aby sa vzťahovala aj na situáciu, o akú ide vo veci samej, keď súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom, a že tomuto súdu treba priznať možnosť neuplatniť v takej situácii potvrdenie E 101.

2.      O potrebe boja proti podvodom

42.      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie a vnútroštátne súdy môžu v každom jednotlivom prípade na základe objektívnych skutočností zohľadniť zneužívajúce alebo podvodné konanie dotknutých osôb, aby im v prípade potreby odmietli využiť ustanovenia práva Únie, a to s prihliadnutím na ciele sledované dotknutými ustanoveniami práva Únie.(34) Táto zásada podľa môjho názoru predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie(35), ktorá platí bez ohľadu na to, či bola vykonaná v právnom poriadku Únie alebo vo vnútroštátnom právnom poriadku(36). Domnievam sa, že z tejto zásady vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý má posúdiť podvodné využitie ustanovení práva Únie, má nielen možnosť, ale aj povinnosť ako súd Únie bojovať proti podvodom tým, že dotknutým osobám odmietne uplatnenie uvedených ustanovení.(37)

43.      Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 bolo získané alebo použité podvodom, tento súd musí odmietnuť dotknutým osobám výhodu vyplývajúcu z uvedeného potvrdenia, a teda z ustanovenia práva Únie, na základe ktorého bolo uvedené potvrdenie vydané, t. j. v prejednávanom prípade z článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71. To znamená, že v takej situácii sa dotknuté osoby nemôžu odvolávať na výnimku stanovenú v uvedenom ustanovení a že sa uplatní všeobecné pravidlo stanovené v článku 13 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia, podľa ktorého sa na pracovníka vzťahujú právne predpisy členského štátu, na území ktorého je zamestnaný (lex loci laboris).(38)

44.      Opačné riešenie by podľa môjho názoru viedlo k neprijateľnému výsledku. Zachovanie záväznosti potvrdenia E 101 v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu konštatoval, že došlo k podvodu, by totiž znamenalo jednak to, že páchatelia podvodu by mohli mať prospech zo svojho podvodného konania, a jednak to, že taký súd by musel v určitých prípadoch strpieť, či dokonca odobriť podvod.

45.      V tejto súvislosti pripomínam, že generálny advokát Jacobs vo veci FTS poukázal na to, že ak hostiteľský členský štát „dokáže preukázať, že potvrdenie bolo získané podvodom, orgán, ktorý ho vydal, by mal toto potvrdenie bez problémov zrušiť“(39). V tomto smere treba uviesť, že pokiaľ inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, toto potvrdenie zruší alebo vyhlási za neplatné na základe skutočností uvedených orgánmi hostiteľského členského štátu, ktoré svedčia o existencii podvodu, v skutočnosti by bolo zbytočné obrátiť sa na súdy tohto hostiteľského členského štátu. Môžu pritom vzniknúť situácie –o čom svedčí prejednávaná vec –, v ktorých inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, z nejakého dôvodu nezruší uvedené potvrdenie ani ho nevyhlási za neplatné, hoci orgány sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu jej oznámili skutočnosti, ktoré svedčia o existencii podvodu.(40) Ak by mal súd hostiteľského členského štátu za takých okolností povinnosť zohľadniť potvrdenie E 101 napriek zisteniu, že toto potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom, rovnalo by sa to uloženiu povinnosti tomuto súdu prehliadnuť podvod. V každom prípade sa domnievam, že prípadná možnosť, že inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, zruší toto potvrdenie alebo ho vyhlási za neplatné, nemôže mať vplyv na právomoc súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101, ak má k dispozícii dostatok informácií na to, aby konštatoval, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.(41)

46.      Okrem toho socio-ekonomické úvahy tiež svedčia v prospech uprednostnenia boja proti podvodom v takej situácii. V rámci systému kolíznych noriem upraveného v ustanoveniach hlavy II nariadenia č. 1408/71 totiž podvod spojený s vydaním potvrdení E 101 prestavuje hrozbu pre koherentnosť systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov.(42) V tejto súvislosti zastávam názor, že členské štáty majú oprávnený záujem na prijatí primeraných opatrení na ochranu svojich finančných záujmov a zabezpečenie finančnej rovnováhy svojich systémov sociálneho zabezpečenia.(43) Okrem toho využívanie potvrdení E 101, ktoré boli získané alebo použité podvodom, podľa môjho názoru predstavuje určitú formu nekalej súťaže a ohrozuje rovnosť pracovných podmienok na vnútroštátnych trhoch práce.

47.      Je však potrebné zdôrazniť, že súd hostiteľského členského štátu môže odmietnuť priznať výhodu vyplývajúcu z potvrdenia E 101, a teda z ustanovenia, na základe ktorého bolo uvedené potvrdenie vydané, iba v prípade riadne preukázaného podvodu. Je totiž nevyhnutné zabrániť tomu, aby riešenie, ktoré navrhujem, bolo zneužité tak, že to ohrozí celý systém kolíznych noriem zavedený ustanoveniami hlavy II nariadenia č. 1408/71. Inak povedané, domnievam sa, že boj proti podvodom môže spochybniť záväznosť potvrdenia E 101 vydaného príslušnou inštitúciou iného členského štátu v súlade s článkom 11 ods. 1 nariadenia č. 574/72 len za celkom osobitných okolností, ktoré budú opísané nižšie.

3.      O konštatovaní podvodu

48.      Je potrebné uviesť, že nariadenia č. 1408/71 a 574/72 neobsahujú definíciu pojmu „podvod“ na účely uplatňovania týchto nariadení.(44) Pokiaľ neexistuje taká definícia, prináleží Súdnemu dvoru vymedziť prípady podvodu, v ktorých súd hostiteľského členského štátu nemusí uplatniť potvrdenie E 101 vydané príslušnou inštitúciou iného členského štátu.

49.      Podľa môjho názoru je predpokladom konštatovania podvodu existencia objektívneho a subjektívneho prvku. Objektívny prvok spočíva v tom, že podmienky vyžadované na účely získania sledovanej výhody, teda v tomto kontexte podmienky uvedené v ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo vydané potvrdenie E 101, v skutočnosti nie sú splnené.(45)

50.      Toto zistenie však nestačí na odôvodnenie záveru o existencii podvodu, ktorý dovoľuje súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101. Treba totiž pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku A-Rosa Flussschiff konštatoval, že potvrdenie E 101 je záväzné pre inštitúcie a súdy hostiteľského členského štátu, aj keď sa konštatuje, že podmienky činnosti dotknutého pracovníka zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti ustanovenia nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo potvrdenie E 101 vydané.(46) Taká situácia totiž môže vyplynúť z (jednoduchej) chyby skutkovej alebo právnej povahy pri vydávaní potvrdenia E 101 alebo zo zmeny situácie dotknutého pracovníka.(47)

51.      Podmienkou záveru o existencii podvodu je podľa môjho názoru aj to, aby bolo preukázané, že dotknuté osoby mali úmysel zamlčať skutočnosť, že podmienky vydania potvrdenia E 101 v skutočnosti neboli splnené, aby získali výhodu vyplývajúcu z uvedeného potvrdenia.(48) Domnievam sa, že tento podvodný úmysel predstavuje subjektívny prvok, ktorý umožňuje odlíšiť podvod od samotného konštatovania, že podmienky uvedené v ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo potvrdenie E 101 vydané, nie sú splnené. Dôkaz o existencii takého podvodného úmyslu môže spočívať v úmyselnom konaní, napríklad v nepravdivom opise skutočnej situácie vyslaného pracovníka alebo podniku, ktorý tohto pracovníka vyslal, alebo v úmyselnom opomenutí, akým je neuvedenie relevantnej informácie.

52.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v prejednávanom prípade belgický inšpektorát sociálnych vecí zistil, že dotknuté bulharské spoločnosti, ktoré vyslali pracovníkov do Belgicka, nevykonávali v Bulharsku takmer žiadnu činnosť.(49) Podľa judikatúry Súdneho dvora pritom výhodu, ktorú poskytuje výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, môže využiť len podnik, ktorý obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, na ktorom je usadený.(50) Zdá sa teda – no musí to overiť vnútroštátny súd –, že nebola splnená jedna z podmienok stanovených v článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého boli vydané predmetné potvrdenia E 101.(51)

53.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania navyše vyplýva, že odvolací súd konštatoval, že „potvrdenia E 101 boli získané nezákonne, tým, že boli uvedené skutočnosti, ktoré nezodpovedajú realite, s cieľom obísť podmienky, ktoré podľa úpravy Spoločenstva platia pre vysielanie pracovníkov, a tým získať výhodu, ktorú by príslušné osoby nemohli získať bez tohto nezákonného postupu“(52). V tejto súvislosti belgická vláda na pojednávaní spresnila, že v prejednávanom prípade podvod spočíval v tom, že v Bulharsku boli založené „schránkové“ spoločnosti, ktoré nevykonávali žiadnu alebo takmer žiadnu činnosť, aby bolo možné najprv požiadať o vydanie potvrdení E 101 a následne vyslať zamestnancov do Belgicka, zatiaľ čo poistné sa naďalej platilo v Bulharsku.

54.      Prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či v prejednávanom prípade existuje objektívny prvok a subjektívny prvok, ktoré sú predpokladom konštatovania existencie podvodu. V tejto súvislosti musí tento súd vziať do úvahy všetky okolnosti prejednávaného prípadu, vrátane informácií prípadne poskytnutých inštitúciou, ktorá vydala potvrdenie E 101.(53)

55.      Musím spresniť, že podvod musí byť preukázaný v rámci kontradiktórneho konania, s ktorým sú spojené zákonné záruky pre dotknuté osoby, pričom musia byť dodržané ich základné práva, najmä právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti prináleží príslušným orgánom predložiť dôkaz o existencii podvodu, teda z právneho hľadiska dostatočne preukázať jednak to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené podmienky uvedené v ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo potvrdenie E 101 vydané (objektívny prvok), a jednak to, že dotknuté osoby úmyselne zamlčali skutočnosť, že tieto podmienky neboli splnené (subjektívny prvok). Len za týchto osobitných okolností môže súd hostiteľského členského štátu konštatovať, že došlo k podvodu, čo mu dovoľuje neuplatniť potvrdenie E 101.

56.      Ešte musím spresniť právne následky konštatovania súdu hostiteľského členského štátu o existencii podvodu. Po prvé vzhľadom na to, že potvrdenie E 101 je dokumentom, ktorý vydáva inštitúcia iného členského štátu, domnievam sa, že súdu hostiteľského členského štátu nemožno – a to ani v prípade podvodu – priznať právomoc zrušiť toto potvrdenie alebo ho vyhlásiť za neplatné. Právomoc tohto súdu je obmedzená na neuplatnenie uvedeného potvrdenia. Po druhé považujem za zjavné, že konštatovanie súdu hostiteľského členského štátu o existencii podvodu môže mať účinky len vo vzťahu k príslušným orgánom tohto členského štátu.

 Predbežný záver

57.      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 vydané na základe článku 11 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 bolo získané alebo použité podvodom, tento súd nemusí uplatniť uvedené potvrdenie. Na konštatovanie o existencii podvodu, ktoré odôvodňuje neuplatnenie potvrdenia E 101, je potrebné preukázať jednak to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené podmienky uvedené v ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo potvrdenie E 101 vydané (objektívny prvok), a jednak to, že dotknuté osoby úmyselne zamlčali skutočnosť, že tieto podmienky nie sú splnené (subjektívny prvok).

58.      Tento záver podľa môjho názoru nemôžu spochybniť námietky, ktoré voči nemu vzniesli účastníci konania a oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru. Týmito námietkami sa budem zaoberať nižšie.

4.      O vznesených námietkach

59.      V prejednávanej veci bolo vznesených viacero námietok voči riešeniu, ktorého použitie navrhujem Súdnemu dvoru.

60.      V prvom rade írska vláda, maďarská vláda a poľská vláda poukázali na to, že v článku 5 nariadenia č. 987/2009 bola kodifikovaná judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa záväznosti potvrdenia E 101(54), pričom tieto vlády v podstate uviedli, že táto okolnosť bráni tomu, aby sa Súdny dvor odklonil od uvedenej judikatúry.

61.      Toto tvrdenie nemôže uspieť.

62.      Predovšetkým treba uviesť, že normotvorca Únie sa pri prijímaní nariadenia č. 987/2009 nezaoberal otázkou podvodu a už vôbec ju nevyriešil.(55) Pokiaľ zo znenia tohto nariadenia nevyplýva niečo iné, podľa môjho názoru treba vychádzať z toho, že normotvorca Únie jednoducho chcel kodifikovať dovtedajšiu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa záväznosti potvrdenia E 101.(56) Ako som pritom už vysvetlil vyššie, Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodnúť o záväznom účinku potvrdenia E 101 v situácii, o akú ide vo veci samej, keď súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.(57) Riešenie, ktoré navrhujem, teda vôbec nepredstavuje zmenu skoršej judikatúry Súdneho dvora, ktorá bola kodifikovaná nariadením č. 987/2009, ale len spresňuje dosah tejto judikatúry a najmä jej uplatniteľnosť v situácii, o ktorej sa zatiaľ nerozhodlo, konkrétne v situácii, keď súd hostiteľského členského štátu dospel k záveru, že došlo k podvodu. Z toho vyplýva, že kodifikácia judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa záväznosti potvrdenia E 101 v nariadení č. 987/2009 nebráni tomu, aby Súdny dvor uznal možnosť súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101, ak tento súd dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.

63.      V druhom rade sa írska, maďarská a poľská vláda, ako aj Komisia odvolávajú na zásadu jedinej uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá je zakotvená v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, a v tejto súvislosti aj na zásadu právnej istoty.(58)

64.      Pokiaľ ide po prvé o zásadu jedinej uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktorá je zakotvená v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, je potrebné uznať, že z riešenia, ktoré navrhujem, v zásade vyplýva možnosť súčasne – a to aspoň dočasne – uplatniť viaceré vnútroštátne právne úpravy. V prípade, ak súd hostiteľského členského štátu v súlade so zásadami uvedenými v bodoch 48 až 56 týchto návrhov dospeje k záveru, že došlo k podvodu, a neuplatní potvrdenie E 101, pričom inštitúcia, ktorá ho vydala, zároveň toto potvrdenie nezruší ani nevyhlási za neplatné, hrozí, že na dotknutého pracovníka a jeho zamestnávateľa sa budú vzťahovať dva systémy sociálneho zabezpečenia.(59) Domnievam sa však, že toto riziko je nerozlučne späté s konštatovaním podvodu. Inak povedané, zastávam názor, že v takom prípade musí mať potreba zabezpečiť, aby dotknuté osoby nemali nijaký prospech z podvodného konania, nevyhnutne prednosť pred zásadou jedinej uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia.(60)

65.      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora prináleží v súlade so zásadou lojálnej spolupráce stanovenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ inštitúcii, ktorá vydala potvrdenie E 101, zvážiť, či je vydanie uvedeného potvrdenia dôvodné, a prípadne ho zrušiť, pokiaľ príslušná inštitúcia hostiteľského členského štátu vyjadrí pochybnosti týkajúce sa správnosti skutkových okolností, na základe ktorých bolo vydané spomenuté potvrdenie, a teda aj údajov, ktoré sú v ňom uvedené, najmä z dôvodu, že nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia nariadenia č. 1408/71, na základe ktorého bolo uvedené potvrdenie vydané.(61) Domnievam sa, že to platí tým skôr v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 bolo získané alebo použité podvodom.(62) V prípade, ak inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, zruší toto potvrdenie alebo ho vyhlási za neplatné, sa pritom (opäť) zabezpečí uplatniteľnosť jedinej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia.

66.      Čo sa týka po druhé zásady právnej istoty, domnievam sa, že v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že potvrdenie E 101 bolo získané alebo použité podvodom, páchatelia podvodu, resp. osoby, ktoré z neho majú prospech, sa nemôžu dovolávať zásady ochrany právnej istoty s cieľom namietať proti zamietnutiu udelenia výhody vyplývajúcej z uvedeného potvrdenia a z článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71.(63) V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora takéto zamietnutie neznamená uloženie povinnosti dotknutému jednotlivcovi ex nihilo, ale je len jednoduchým dôsledkom konštatovania, že objektívne podmienky vyžadované na účely získania sledovanej výhody nie sú v skutočnosti splnené.(64)

67.      V treťom a poslednom rade sa Altun a i., írska, maďarská a poľská vláda, ako aj Komisia odvolávajú na zásadu lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, a na existenciu osobitného postupu na riešenie sporov týkajúcich sa určenia uplatniteľných právnych predpisov na základe ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71 v konkrétnom prípade(65), pričom v podstate tvrdia, že možnosť, aby súd hostiteľského členského štátu v prípade podvodu neuplatnil potvrdenie E 101, by bola nezlučiteľná s dodržiavaním uvedenej zásady a uvedeného postupu.

68.      Toto tvrdenie nepovažujem za presvedčivé.

69.      Ako som už uviedol, domnievam sa, že v prípade, keď súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že došlo k podvodu, tento súd je ako súd Únie povinný odmietnuť výhodu vyplývajúcu z potvrdenia E 101.(66) V tejto súvislosti jeho schopnosť splniť túto povinnosť nemôže závisieť ani od ochoty inštitúcie, ktorá vydala potvrdenie, zrušiť ho alebo ho vyhlásiť za neplatné, ani od uskutočnenia osobitného postupu, ktorý bol podľa môjho názoru navyše vytvorený na riešenie celkom odlišných situácií.(67) Viedlo by to totiž k neprijateľným výsledkom.(68)

70.      V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodnúť o uplatniteľnosti svojej judikatúry týkajúcej sa záväznosti potvrdenia E 101 alebo o postupe, ktorý sa má dodržať pri riešení sporov týkajúcich sa určenia uplatniteľných právnych predpisov na základe ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, v prípade, ak súd hostiteľského členského štátu dospeje k záveru, že došlo k podvodu.(69) V tejto súvislosti je podľa môjho názoru potrebné konštatovať, že zásada lojálnej spolupráce nemá absolútnu povahu a že túto zásadu možno obmedziť za výnimočných okolností, okrem iného v prípade konštatovania podvodu.(70) Je totiž potrebné zabrániť tomu, aby sa zásada lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi zmenila na slepú dôveru, ktorá by uľahčila podvodné konania.

71.      Domnievam sa však, že zásada lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ukladá orgánom sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu povinnosť obrátiť sa najprv na inštitúciu, ktorá vydala potvrdenie E 101, ak majú k dispozícii informácie, ktoré svedčia o existencii podvodu, čo by umožnilo tejto inštitúcii zvážiť, či je vydanie potvrdenia E 101 dôvodné, a určiť, či je vzhľadom na tieto informácie opodstatnené zrušiť ho alebo ho vyhlásiť za neplatné. Táto konzultácia by v praxi umožnila rozptýliť prípadné pochybnosti o skutkových okolnostiach posudzovaného prípadu.(71) Okrem toho v prípade, ak by inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, v nadväznosti na uvedenú konzultáciu zrušila toto potvrdenie alebo by ho vyhlásila za neplatné, v skutočnosti by bolo zbytočné obrátiť sa na súdy hostiteľského členského štátu.(72) V tejto súvislosti by konzultácia s inštitúciou, ktorá vydala potvrdenie, mohla zabezpečiť hospodárnosť konania. Musím však zdôrazniť, že táto konzultácia nemôže mať vplyv na právomoc súdu hostiteľského členského štátu neuplatniť potvrdenie E 101, ak má k dispozícii dostatok informácií na to, aby konštatoval, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.(73)

V.      Návrh

72.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Hof van Cassatie (Kasačný súd, Belgicko), takto:

Článok 11 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci Spoločenstva, zmeneného nariadením Rady (EHS) č. 3795/81 z 8. decembra 1981 sa má vykladať v tom zmysle, že súd hostiteľského členského štátu nemusí uplatniť potvrdenie E 101 vydané inštitúciou určenou príslušným orgánom členského štátu na základe článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, zmeneného nariadením Rady (EHS) č. 1390/81 z 12. mája 1981, ak tento súd dospeje k záveru, že uvedené potvrdenie bolo získané alebo použité podvodom.

1      Jazyk prednesu: francúzština.

2      PLANIOL, M.: Traité élémentaire de droit civil. Druhý zväzok. Deviate vydanie. Paris: Librairie générale de droit & de jurisprudence, 1923, s. 287.

3      Potvrdenie E 101, nazvané „potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve“, zodpovedá štandardizovanému formuláru vypracovanému správnou komisiou pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov (ďalej len „správna komisia“). Pozri rozhodnutie správnej komisie č. 202 zo 17. marca 2005 o vzorových tlačivách potrebných na uplatňovanie nariadení Rady (EHS) č. 1408/71 a (EHS) č. 574/72 (E 001, E 101, E 102, E 103, E 104, E 106, E 107, E 108, E 109, E 112, E 115, E 116, E 117, E 118, E 120, E 121, E 123, E 124, E 125, E 126 a E 127) (2006/203/ES) (Ú. v. EÚ L 77, 2006, s. 1). Od 1. mája 2010 sa potvrdenie E 101 podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1), zmenilo na prenosný dokument A1.

4      Nariadenie Rady z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71 (Ú. v. ES L 74, 1972, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 83), zmenené nariadením Rady (EHS) č. 3795/81 z 8. decembra 1981 (Ú. v. ES L 378, 1981, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 574/72“).

5      Nariadenie Rady zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35), zmenené nariadením Rady (EHS) č. 1390/81 z 12. mája 1981 (Ú. v. ES L 143, 1981, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 222) a nariadením Rady (ES) č. 1606/98 z 29. júna 1998 (Ú. v. ES L 209, 1998, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 308) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

6      Pozri nedávno vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, body 48 a 49). Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa záväznosti potvrdenia E 101, pozri body 32 až 39 týchto návrhov.

7      Táto otázka je tiež predmetom veci CRPNPAC (C-370/17), v ktorej sa zatiaľ nerozhodlo.

8      Pokiaľ ide o konštatovanie podvodu, pozri body 48 až 56 týchto návrhov.

9      Pozri články 90 a 91 nariadenia č. 883/2004. Pozri body 17 až 21 týchto návrhov, týkajúce sa ustanovení, ktorých výklad sa má podať v prejednávanej veci.

10      Pozri články 96 a 97 nariadenia č. 987/2009. Pozri body 17 až 21 týchto návrhov, týkajúce sa ustanovení, ktorých výklad sa má podať v prejednávanej veci.

11      Pozri bod 9 týchto návrhov.

12      Pripomínam, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o výklade predpisu Únie výlučne na základe skutkového stavu opísaného vnútroštátnym súdom. Pozri uznesenie zo 4. mája 2017, Svobodová (C-653/16, neuverejnené, EU:C:2017:371, bod 18 a citovanú judikatúru).

13      V zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorý zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť, a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu. Článok 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 je citovaný v bode 6 týchto návrhov. Podľa článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia (teda nariadenia č. 883/2004), na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Článok 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 574/72 je citovaný v bode 8 týchto návrhov.

14      Pozri rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 59).

15      Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 [COM(2016) 815 final].

16      Podľa definície navrhnutej Komisiou na účely nariadenia č. 987/2009 „‚podvod‘ je akékoľvek úmyselné konanie alebo nekonanie s cieľom získať alebo prijímať dávky sociálneho zabezpečenia alebo sa vyhnúť plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v rozpore s právnymi predpismi členského štátu“. Pozri článok 2 bod 4 uvedeného návrhu Komisie z 13. decembra 2016 a s ním súvisiace vysvetlivky v oddiele 5 dôvodovej správy.

17      Pozri článok 2 bod 7 uvedeného návrhu Komisie z 13. decembra 2016 a s ním súvisiace vysvetlivky v oddiele 5 dôvodovej správy. V tejto súvislosti Komisia navrhuje, aby vystavujúca inštitúcia pri zistení nevyvrátiteľného prípadu podvodu, ktorého sa dopustil žiadateľ dokumentu, stiahla alebo opravila dokument, a to bezodkladne a s retroaktívnym účinkom. Pokiaľ ide o prehodnotenie zo strany vystavujúcej inštitúcie, pozri bod 33 týchto návrhov.

18      Uplatniteľnosť článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 závisí najmä jednak od toho, či existuje organický vzťah medzi pracovníkom a podnikom, ktorý vyslal pracovníka, a jednak od toho, či tento podnik obvykle vykonáva významné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený. Pozri rozsudky z 10. februára 2000, FTS (C-202/97, EU:C:2000:75, body 24 a 40 až 45); z 9. novembra 2000, Plum (C-404/98, EU:C:2000:607, body 21 a 22), a z 26. januára 2006, Herbosch Kiere (C-2/05, EU:C:2006:69, bod 19). Pozri tiež body 2 až 4 prvej časti praktickej príručky správnej komisie o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku z decembra 2013. Pozri navyše bod 52 týchto návrhov.

19      Rozsudok z 11. septembra 2008, CEPSA (C-279/06, EU:C:2008:485, bod 28 a citovaná judikatúra).

20      V tejto súvislosti sa prejednávaná vec podľa môjho názoru odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. septembra 2015, X a van Dijk (C-72/14 a C-197/14, EU:C:2015:564). Pripomínam, že v bodoch 43 až 51 uvedeného rozsudku Súdny dvor konštatoval, že osvedčenie týkajúce sa lodníkov na Rýne, ktorí nespadajú do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, vydané vo forme osvedčenia E 101 nemožno považovať za osvedčenie E 101, a teda toto osvedčenie nemôže mať účinky, ktoré sú vlastné tomuto osvedčeniu, medzi ktoré patrí aj jeho záväzná povaha vo vzťahu k inštitúciám iných členských štátov, ako je členský štát inštitúcie, ktorá ho vydala. V uvedenej veci teda nešlo o určenie uplatniteľnosti ustanovení nariadenia č. 1408/71 v posudzovanom prípade, ale skôr o spresnenie účinkov osvedčenia vydaného osobám, ktoré nespadali do pôsobnosti tohto nariadenia. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode uvedeného 36 rozsudku spresnil, že tento rozsudok nijako neposudzuje postavenie žalobcov vo veci samej ako lodníkov na Rýne ani vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá sa na nich vzťahuje.

21      Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa záväznosti potvrdenia E 101, pozri body 32 až 39 týchto návrhov.

22      Pozri nedávno vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 48 a citovanú judikatúru).

23      Pozri nedávno vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, body 43 a 49). Musím poznamenať, že otázka, či má začaté konanie civilnú alebo trestnú povahu, nemá nijaký vplyv na záväznosť potvrdenia E 101, keďže toto potvrdenie je záväzné pre všetky súdy tohto členského štátu. Pozri uznesenie z 24. októbra 2017, Belu Dienstleistung a Nikless (C-474/16, neuverejnené, EU:C:2017:812, bod 17).

24      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 39 a 44 a citovanú judikatúru). Pozri navyše bod 7 písm. a) a c) rozhodnutia správnej komisie č. 181 z 13. decembra 2000 o výklade článku 14 ods. 1, článku 14a ods. 1, článku 14b ods. 1 a 2 nariadenia č. 1408/71 (2001/891/ES) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 329, 2001, s. 73) (ďalej len „rozhodnutie správnej komisie č. 181“). Pozri napokon článok 5 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009. Pripomínam, že tento posledný uvedený článok sa z hľadiska ratione temporis v prejednávanom prípade neuplatní.

25      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru). Pozri tiež článok 84a ods. 3 nariadenia č. 1408/71, doplnený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 631/2004 z 31. marca 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia č. 1408/71 a 574/72, pokiaľ sa týka vyrovnania práv a zjednodušenia postupov (Ú. v. EÚ L 100, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 10). Pozri navyše bod 9 uvedeného rozhodnutia správnej komisie č. 181. Pozri napokon článok 5 ods. 4 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ ide o zloženie, fungovanie a úlohy správnej komisie, pozri ustanovenia hlavy IV nariadenia č. 1408/71. 

26      Návrhy, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:12, bod 47). Pozri navyše v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, Hoogstad (C-269/15, EU:C:2016:802, bod 36 a citovanú judikatúru). Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je citovaný v bode 5 týchto návrhov.

27      Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:12, bod 49), a v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 59).

28      Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:12, bod 50), a v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 42 a citovanú judikatúru).

29      Pozri nedávno vydaný rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 40 a citovanú judikatúru).

30      Rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309).

31      Pozri rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 52).

32      Rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309).

33      Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:12, bod 36).

34      Pozri rozsudky z 21. februára 2006, Halifax a i. (C-255/02, EU:C:2006:121, bod 68 a citovanú judikatúru), a z 21. júla 2011, Oguz (C-186/10, EU:C:2011:509, bod 25 a citovanú judikatúru).

35      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2007, Kofoed (C-321/05, EU:C:2007:408, bod 38), a z 18. decembra 2014, Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i. (C-131/13, C-163/13 a C-164/13, EU:C:2014:2455, body 43 a 46). Pozri navyše návrhy, ktoré predniesol generálny advokát La Pergola vo veci Centros (C-212/97, EU:C:1998:380, bod 20), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Halifax a i. (C-255/02, EU:C:2005:200, bod 64).

36      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i. (C-131/13, C-163/13 a C-164/13, EU:C:2014:2455, bod 59).

37      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. marca 2005, Fini H (C-32/03, EU:C:2005:128, bod 34), a z 18. decembra 2014, Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i. (C-131/13, C-163/13 a C-164/13, EU:C:2014:2455, bod 44 a citovanú judikatúru), z ktorých vyplýva, že vnútroštátnym orgánom a súdom prináleží zamietnuť uplatnenie práva na odpočet dane z pridanej hodnoty (DPH) stanoveného šiestou smernicou, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že dotknutá osoba sa tohto práva dovoláva podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.

38      Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Calle Grenzshop Andresen (C-425/93, EU:C:1995:12, bod 63), ktorý poznamenal, že v prípade potvrdenia E 101 získaného podvodom nemožno pripustiť, aby malo prednosť pred ustanoveniami nariadenia č. 1408/71. Pokiaľ ide o iné typy osvedčení, pozri analogicky návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Darmon vo veci van de Bijl (130/88, neuverejnené, EU:C:1989:157, bod 17), návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Paletta (C-45/90, neuverejnené, EU:C:1991:234, bod 34), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas vo veci Paletta (C-206/94, EU:C:1996:20, bod 51). Článok 13 ods. 2 písm. a) a článok 14 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sú citované v bodoch 5 a 6 týchto návrhov.

39      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci FTS (C-202/97, EU:C:1999:33, bod 58).

40      Pozri bod 11 týchto návrhov. Pokiaľ ide o povinnosť inštitúcie, ktorá vydala potvrdenie E 101, zvážiť, či je jeho vydanie dôvodné, a prípadne ho zrušiť, pozri bod 33 týchto návrhov. Bulharská vláda nepredložila v konaní pred Súdnym dvorom v prejednávanej veci písomné ani ústne pripomienky.

41      Pozri tiež bod 69 týchto návrhov.

42      Francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že podľa odhadu, ktorý uskutočnil Cour des comptes (Dvor audítorov, Francúzsko), podvody spojené s nedeklarovanými vyslanými pracovníkmi spôsobujú len francúzskemu systému sociálneho zabezpečenia stratu na príspevkoch na sociálne zabezpečenie vo výške 380 miliónov eur. Pokiaľ ide o problematiku prenosných dokumentov A1 získaných podvodom, pozri JORENS, Y., LHERNOULD, J.-P.: Procedures related to the granting of Portable Document A1: an overview of country pratices, bod 3.3.3, správa vypracovaná na podnet Komisie v máji 2014.

43      Pozri v súvislosti s oblasťou DPH analogicky rozsudok z 29. júna 2017, Komisia/Portugalsko (C-126/15, EU:C:2017:504, bod 59 a citovanú judikatúru). Musím navyše pripomenúť, že v kontexte základných slobôd zaručených Zmluvou Súdny dvor rozhodol, že boj proti podvodom, najmä v sociálnej oblasti, a predchádzanie zneužívaniam, obzvlášť boj proti nedeklarovanej práci, patria medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu spôsobilé odôvodniť obmedzenie týchto slobôd, keďže tento cieľ sa môže spájať okrem iného s cieľom ochrany finančnej rovnováhy režimov sociálneho zabezpečenia. Pozri rozsudok z 3. decembra 2014, De Clercq a i. (C-315/13, EU:C:2014:2408, bod 65 a citovanú judikatúru). Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 19. decembra 2012, Komisia/Belgicko (C-577/10, EU:C:2012:814, bod 45).

44      Platí to aj pre nariadenia č. 883/2004 a 987/2009, ktorými boli nahradené nariadenia č. 1408/71 a 574/72. Naproti tomu cieľom uvedeného návrhu Komisie z 13. decembra 2016 je doplniť do nariadenia č. 987/2009 definíciu pojmu „podvod“. Pozri bod 21 a poznámku pod čiarou 16 týchto návrhov.

45      V tomto smere sa podvod odlišuje od zneužitia práva. Podľa judikatúry Súdneho dvora si totiž dôkaz zneužívajúceho konania vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovenýchprávnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie. Pozri rozsudok zo 16. októbra 2012, Maďarsko/Slovensko (C-364/10, EU:C:2012:630, bod 58 a citovanú judikatúru). Pokiaľ ide o odlíšenie podvodu od zneužitia práva, pozri BOUVERESSE, A.: La fraude dans l’abus de droit. In: La fraude et le droit de l’Union européenne. Bruxelles: Bruylant, 2017, s. 18.

46      Rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309). Pozri tiež bod 38 týchto návrhov.

47      Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Calle Grenzshop Andresen (C-425/93, EU:C:1995:12, bod 51). Ako konštatoval Súdny dvor, osvedčenie E 101 sa v zásade vystavuje pred začiatkom alebo na začiatku obdobia, na ktoré sa vzťahuje, a teda posúdenie skutkových okolností relevantných pre uplatnenie pravidiel na posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia sa vykonáva najčastejšie v tomto momente na základe predpokladanej pracovnej situácie predmetného pracovníka. Pozri rozsudok zo 4. októbra 2012, Format Urządzenia i Montaże Przemysłowe (C-115/11, EU:C:2012:606, bod 43).

48      Domnievam sa, že tento predpoklad má oporu v právnych predpisoch Únie. Pozri najmä článok 1 ods. 1 Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, vyhotoveného aktom Rady z 26. júla 1995,ktorým sa vyhotoví Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 316, 1995, s. 48; Mim. vyd. 19/001, s. 9) („každý úmyselný čin alebo opomenutie“). Pozri navyše článok 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva(Ú. v. EÚ L 198, 2017, s. 29) Pozri napokon definíciu pojmu „podvod“, ktorú navrhla Komisia vo svojom návrhu z 13. decembra 2016 spomenutom vyššie. 

49      Pozri bod 10 týchto návrhov.

50      Pozri rozsudky z 10. februára 2000, FTS (C-202/97, EU:C:2000:75, bod 40), a z 9. novembra 2000, Plum (C-404/98, EU:C:2000:607, body 21 a 22). Pozri navyše poznámku pod čiarou 18 týchto návrhov.

51      Pripomínam, že podľa článku 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 574/72 sa potvrdenie E 101 vydáva na žiadosť zamestnanca alebo jeho zamestnávateľa okrem iného „v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 1 [nariadenia č. 1408/71]“. Článok 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 574/72 je citovaný v bode 8 týchto návrhov.

52      Pozri bod 14 týchto návrhov.

53      Pokiaľ ide o povinnosť informovať inštitúciu, ktorá vydala potvrdenie, o konštatovaní podvodu, pozri bod 71 týchto návrhov.

54      Pokiaľ ide o túto kodifikáciu, pozri bod 20 týchto návrhov.

55      Naopak problematika podvodu je predmetom prebiehajúceho legislatívneho procesu, ktorého cieľom je zmeniť súčasný právny rámec na základe návrhu, ktorý predložila Komisia 13. decembra 2016 (pozri bod 21 týchto návrhov).

56      Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 12 nariadenia č. 987/2009, v ktorom sa odkazuje na judikatúru Súdneho dvora. Pozri navyše rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, bod 59).

57      Pozri body 39 a 40 týchto návrhov.

58      Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je citovaný v bode 5 týchto návrhov.

59      Pozri v tejto súvislosti bod 36 týchto návrhov.

60      Pokiaľ ide o všeobecnú zásadu boja proti podvodom, pozri bod 42 týchto návrhov.

61      Pozri bod 33 týchto návrhov.

62      Pokiaľ ide o povinnosť informovať inštitúciu, ktorá vydala potvrdenie, o konštatovaní podvodu, pozri bod 71 týchto návrhov.

63      Pozri v súvislosti s právom na odpočet DPH, oslobodenie od DPH a vrátenie DPH analogicky rozsudok z 18. decembra 2014, Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i. (C-131/13, C-163/13 a C-164/13, EU:C:2014:2455, bod 60), z ktorého vyplýva, že zdaniteľná osoba, ktorá vytvorila podmienky týkajúce sa nadobudnutia práva len tým, že sa zúčastnila na podvodných transakciách, zjavne nie je oprávnená dovolávať sa zásad ochrany legitímnej dôvery alebo právnej istoty s cieľom namietať proti zamietnutiu udelenia dotknutého práva.

64      Pozri v súvislosti s oblasťou DPH analogicky rozsudok z 18. decembra 2014, Schoenimport „Italmoda“ Mariano Previti a i. (C-131/13, C-163/13 a C-164/13, EU:C:2014:2455, bod 57 a citovanú judikatúru).

65      Pokiaľ ide o tento postup, pozri článok 84a ods. 3 nariadenia č. 1408/71 a rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, body 44 až 46, ako aj citovanú judikatúru). Pozri navyše body 7 a 9 uvedeného rozhodnutia správnej komisie č. 181. Podľa nariadení č. 883/2004 a 987/2009 bol uvedený postup podrobnejšie upravený v rozhodnutí správnej komisie č. A1 z 12. júna 2009 o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (Ú. v. EÚ C 106, 2010, s. 1). Pozri tiež článok 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004 a článok 5 ods. 2 až 4 nariadenia č. 987/2009, ktoré sa z hľadiska ratione temporis neuplatnia na prejednávaný prípad. Pozri navyše návrhy, ktoré som predniesol vo veci A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:12, body 59 až 66).

66      Pozri body 42 a 43 týchto návrhov. Pokiaľ ide o konštatovanie podvodu, pozri body 48 až 56 týchto návrhov.

67      Podľa môjho názoru sa totiž uvedený postup týka najmä dvoch typov situácií. Po prvé situácie, keď majú príslušné orgány hostiteľského členského štátu pochybnosti o platnosti potvrdenia E 101 alebo o správnosti podporných dokladov alebo skutočností, na základe ktorých bolo uvedené potvrdenie vydané, a po druhé situácie, keď sa dotknuté členské štáty nedohodnú na určení uplatniteľných právnych predpisov na základe ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71 v konkrétnom prípade. Pozri v tejto súvislosti článok 84aods. 3 nariadenia č. 1408/71, bod 7 písm. c) a bod 9 uvedeného rozhodnutia správnej komisie č. 181 a rozsudok z 27. apríla 2017, A-Rosa Flussschiff (C-620/15, EU:C:2017:309, body 44 až 46, ako aj citovanú judikatúru). Pozri navyše článok 76 ods. 6 nariadenia č. 883/2004, článok 5 ods. 2 až 4 nariadenia č. 987/2009, ako aj bod 1 uvedeného rozhodnutia správnej komisie č. A1. Pripomínam, že nariadenia č. 883/2004 a 987/2009, ako aj rozhodnutie č. A1 sa v prejednávanom prípade z hľadiska ratione temporis neuplatnia.

68      Pozri v tejto súvislosti bod 44 týchto návrhov.

69      Pozri v tejto súvislosti body 39 a 40 týchto návrhov.

70      Pokiaľ ide o zásadu vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, pozri analogicky rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C-404/15 a C-659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 82 a citovanú judikatúru), z ktorého vyplýva, že zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi možno obmedziť za „výnimočných okolností“. Pozri navyše LENAERTS, K.: La vie après l’avis: Exploring the principle of mutual (yet not blind) trust. In: Common Market Law Review, roč. 54, č. 3, jún 2017, s. 805 až 840.

71      Konštatovanie podvodu týkajúceho sa vydania potvrdenia E 101 si totiž podľa môjho názoru často vyžaduje posúdenie skutkových okolností v členskom štáte, v ktorom bolo uvedené potvrdenie vydané. Treba pritom vychádzať z toho, že inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, má spravidla najlepšie predpoklady na posúdenie takých okolností.

72      Pozri tiež bod 45 týchto návrhov. Domnievam sa, že je zbytočné, aby sa Súdny dvor v rámci prejednávanej veci zaoberal právnymi následkami alebo možnými finančnými následkami, ktoré by pre dotknuté osoby vyplynuli z toho, že inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, by ho v prípade podvodu zrušila alebo vyhlásila za neplatné. Tieto otázky totiž nie sú predmetom konania vo veci samej. Pozri však v tejto súvislosti bod 7 prvej časti uvedenej praktickej príručky správnej komisie, z ktorého vyplýva, že v prípade podvodu možno prenosný dokument A1 (ktorým bolo nahradené potvrdenie E 101) odňať aj retroaktívne.

73      Pokiaľ ide o konštatovanie podvodu, pozri body 48 až 56 týchto návrhov.