Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ-BORDONA

prednesené 26. októbra 2017 (1)

Vec C-533/16

Volkswagen AG

proti

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Najvyšší súd Slovenskej republiky)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Odpočítanie dane zaplatenej dodávateľom – Dodanie tovaru, ktorý nepodlieha DPH – Uplatnenie DPH na dodania prostredníctvom osobitných faktúr – Odopretie práva na odpočítanie dane pre uplynutie prekluzívnej lehoty“






1.        Súdny dvor skúmal právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) v rámci odpovedí na viaceré prejudiciálne otázky. V prejednávanej veci sa prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom týkajú lehoty, v ktorej možno uskutočniť odpočítanie uvedenej dane.

2.        Problém, ktorý musí vyriešiť vnútroštátny súd, vyplýva z toho, že spoločnosť Volkswagen AG v rokoch 2004 až 2010 prevzala od dodávateľov určitý tovar, pričom v príslušných faktúrach nebola uvedená DPH. Obe strany nesprávne predpokladali, že tieto transakcie nepodliehajú DPH, lebo ide o finančnú kompenzáciu.

3.        Keď dodávatelia v roku 2010 zistili, že tento postup bol nesprávny, vyúčtovali DPH spoločnosti Volkswagen a vystavili príslušnú faktúru – tento raz už s uvedením splatnej dane – a zároveň podali dodatočné daňové priznania k DPH s cieľom odviesť ju do štátneho rozpočtu. Volkswagen si chcela odpočítať DPH, ktorú zaplatila, ale správca dane tejto žiadosti vyhovel, len pokiaľ ide o niektoré z období, ktorých sa táto žiadosť týkala, a vo vzťahu k ostatným obdobiam ju zamietol, lebo už uplynula lehota na uplatnenie tohto práva (päť rokov).

4.        Súdny dvor teda bude môcť v tomto prejudiciálnom konaní rozhodnúť, dokedy si možno uplatniť právo na odpočítanie DPH, ak táto daň pri pôvodnom dodaní tovaru nebola vyúčtovaná a následná oprava sa týka zdaňovacích období, od ktorých uplynulo viac ako päť rokov.

I.      Právny rámec

 Právna úprava Únie

 Smernica 2006/112/ES(2)

5.        V článku 62 bodoch 1 a 2 sa uvádza:

„Na účely tejto smernice:

1.      ‚zdaniteľná udalosť‘ je udalosť, na základe ktorej sú splnené právne podmienky potrebné pre vznik daňovej povinnosti;

2.      ‚daňová povinnosť‘ vzniká, keď sa správca dane stane v danom momente oprávneným podľa zákona požadovať daň od osoby povinnej túto daň zaplatiť, odhliadnuc od toho, že čas platby sa môže odložiť.“

6.        Článok 167 znie:

„Právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná.“

7.        Podľa článku 168 písm. a):

„Pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, tieto sumy:

a)      DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou“.

8.        V zmysle článku 178 písm. a):

„Zdaniteľná osoba musí spĺňať tieto podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane:

a)      na odpočítanie dane uvedené v článku 168 písm. a), týkajúce sa dodania tovaru alebo poskytnutia služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s hlavou XI kapitolou 3 oddielmi 3 až 6[(3)]“.

 Smernica 2008/9/ES(4)

9.        V súlade s článkom 2:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

1.      ‚zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte vrátenia dane‘, je zdaniteľná osoba v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2006/112/ES, ktorá nie je usadená v členskom štáte vrátenia dane, ale ktorá je usadená na území iného členského štátu;

…

3.      ‚obdobie vrátenia dane‘ je obdobie uvedené v článku 16, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o vrátenie dane;

…“

10.      V článku 3 sú vymenované podmienky, ktoré musia splniť zdaniteľné osoby, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane, na to, aby sa uplatnilo vrátenie dane.

11.      Podľa článku 5:

„Každý členský štát vráti každej zdaniteľnej osobe, ktorá nie je usadená v členskom štáte vrátenia dane, DPH uplatnenú na tovar alebo služby, ktoré jej dodali alebo poskytli iné osoby zdaniteľné v tomto členskom štáte, alebo uplatnenú na dovoz tovaru do tohto členského štátu, ak sa tento tovar a služby používajú na účely týchto transakcií:

a)      transakcií uvedených v článku 169 písm. a) a b) smernice 2006/112/ES“.

12.      V súlade s článkom 8 ods. 2:

„2.      Okrem informácií uvedených v odseku 1 sa v žiadosti o vrátenie dane pre každý členský štát vrátenia dane a pre každú faktúru alebo dovozný doklad uvádzajú tieto údaje:

…

d)      dátum a číslo faktúry alebo dovozného dokladu;

e)      základ dane a výška DPH vyjadrené v peňažnej mene členského štátu vrátenia dane;

…“

13.      V zmysle článku 15 ods. 1:

„1.      Žiadosť o vrátenie dane sa podáva členskému štátu usadenia najneskôr do 30. septembra kalendárneho roka, ktorý nasleduje po období vrátenia dane. Žiadosť sa považuje za podanú, len ak v nej žiadateľ uviedol všetky informácie požadované podľa článkov 8, 9 a 11.“

 Právna úprava Slovenskej republiky

 Zákon č. 222/2004 o DPH(5)

14.      V § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) sa uvádza:

„(1)      Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

(2)      Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)      voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané“.

15.      § 51 ods. 1 písm. a) je sformulovaný takto:

„(1)      Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a)      pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

…“

16.      § 55a ods. 4 znie:

„(4)      Žiadateľ uplatňuje nárok na vrátenie dane podaním žiadosti o vrátenie dane v elektronickej forme prostredníctvom elektronického portálu v členskom štáte, v ktorom má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo v ktorom sa obvykle zdržiava. Žiadosť o vrátenie dane sa podáva najneskôr do 30. septembra kalendárneho roka, ktorý nasleduje po období, za ktoré sa uplatňuje nárok na vrátenie dane. Daňový úrad Bratislava I bezodkladne elektronickými prostriedkami oznámi žiadateľovi dátum prijatia žiadosti o vrátenie dane.“

17.      V zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a § 71 ods. 2:

„(1)      Na účely tohto zákona

a)      faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry,

…

(2)      Za faktúru sa považuje aj každý doklad alebo oznámenie, ktoré mení pôvodnú faktúru a osobitne a jednoznačne sa na ňu vzťahuje.“

18.      § 45 zákona o správe daní stanovuje:

„(1)      Ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane…“

II.    Skutkové okolnosti sporu a prejudiciálne otázky

19.      Spoločnosť Hella Leuchten-Systeme GmbH so sídlom v Paderborne (Nemecko), ako aj spoločnosti Hella Slovakia Front Lighting, s.r.o., a Hella Slovakia – Signal Lighting, obe so sídlom na Slovensku (ďalej len „dodávatelia Hella“), v rokoch 2004 až 2010dodávali spoločnosti Volkswagen formy na výrobu svietidiel pre automobily.(6)

20.      Dodávatelia Hella na faktúrach, ktoré vystavovali na tento účel, neuvádzali DPH, lebo sa domnievali, že nešlo o dodanie tovaru, ale len o finančné vyrovnanie.

21.      Keď dodávatelia Hella v roku 2010, zistili, že tento postup bol nesprávny, doúčtovali spoločnosti Volkswagen DPH osobitnými faktúrami vystavenými v súlade s § 71 zákona o DPH, podali dodatočné daňové priznania a vyčíslenú DPH následne odviedli do štátneho rozpočtu.

22.      Volkswagen žiadosťou z 1. júla 2011, založenou na § 55a až 55g zákona o DPH, v lehote stanovenej smernicou 2008/9 požiadala správcu dane o vrátenie DPH.

23.      Správca dane rozhodnutím z 3. apríla 2012 čiastočne vyhovel žiadosti spoločnosti Volkswagen, pričom jej vrátil DPH v sume 1 536 622,92 eura za päť rokov pred podaním žiadosti.

24.      Správca dane v tom istom rozhodnutí nevyhovel žiadosti spoločnosti Volkswagen, pokiaľ ide o zvyšnú sumu DPH, ktorej výška predstavovala 1 354 968,83 eura. Uviedol, že uplynula lehota stanovená v § 45 ods. 1 zákona o správe daní (päť rokov od dodania tovaru).

25.      Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v správnom konaní potvrdilo toto rozhodnutie z 3. apríla 2012.

26.      Volkswagen napadla rozhodnutie finančného riaditeľstva na Krajskom súde v Bratislave, ktorý jej žalobu zamietol. Podľa názoru uvedeného súdu, ktorý si osvojil argumentáciu finančného riaditeľstva, nárok na vrátenie DPH zdaniteľnej osobe vzniká v okamihu dodania tovaru a treba ho uplatniť v päťročnej lehote. Právo na vrátenie DPH za obdobie rokov 2004 až 2006 teda v čase podania žiadosti o vrátenie dane (v roku 2011) už neexistovalo.

27.      Volkswagen napadla prvostupňový rozsudok odvolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pričom okrem iného tvrdila, že výklad vnútroštátneho práva nie je v súlade s právnou úpravou Únie ani s judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia prekluzívnej lehoty.

28.      Najvyšší súd uvádza, že musí posúdiť dva názory na určenie okamihu uplynutia lehoty na podanie žiadosti o odpočítanie DPH: a) názor finančného riaditeľstva, ktorý je v súlade s vnútroštátnou administratívnou praxou, podľa ktorého uvedená lehota začína plynúť dňom skutočného dodania tovaru na základe článkov 63 a 167 smernice o DPH, a b) názor spoločnosti Volkswagen, ktorá sa domnieva, že na uplatnenie práva na odpočítanie DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú dodanie tovaru ako zdaniteľná transakcia a skutočnosť, že zdaniteľná osoba má faktúru alebo doklad, ktorý môže nahradiť faktúru.

29.      Za týchto okolností kladie Najvyšší súd Slovenskej republiky Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Je potrebné smernicu 2008/9 a právo na vrátenie dane vykladať tak, že na uplatnenie práva na vrátenie DPH je nevyhnutné kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú

i)      dodanie tovaru alebo služby a

ii)      uplatnenie DPH dodávateľom na faktúre?

Inými slovami, je možné, aby si o vrátenie dane požiadala zdaniteľná osoba, voči ktorej nebola DPH uplatnená faktúrou?

2.      Je v súlade s princípom proporcionality alebo daňovej neutrality DPH, ak sa lehota na vrátenie dane počíta od momentu, v ktorom nie sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva na vrátenie dane?

3.      Vykladajú sa ustanovenia článku 167 a [článku] 178 [písm. a) smernice o DPH] vo svetle princípu [daňovej neutrality tak, že za okolností prípadu, ako je vo veci samej, a za predpokladu splnenia ostatných hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok potrebných na uplatnenie práva na odpočítanie dane, bránia takému postupu daňových orgánov, ktorým sa zdaniteľnej osobe odmietne právo uplatnené v lehote na vrátenie dane podľa smernice 2008/9, ktorá bola voči nemu uplatnená dodávateľom na faktúre a odvedená dodávateľom pred uplynutím lehoty, ktorá je stanovená národným právom na zánik práva?

4.      Prekročili slovenské daňové orgány vo svetle princípu neutrality a princípu proporcionality, ktoré sú základnými princípmi spoločného systému DPH, medze toho, čo je potrebné pre dosiahnutie cieľa definovaného [smernicou o DPH], ak odmietli právo na vrátenie odvedenej dane zdaniteľnej osobe z dôvodu, že prekluzívna lehota stanovená vnútroštátnym právom na vrátenie dane uplynula, hoci v tejto lehote si zdaniteľná osoba nemohla právo na vrátenie dane uplatniť a hoci daň bola správne vybraná a hrozba krátenia dane alebo neodvedenia dane bola úplne odstránená?

5.      Je možné vykladať princíp právnej istoty, princíp [legitímnej dôvery] a právo na riadnu správu vecí verejných podľa [článku] 41 Charty základných práv Európskej únie tak, že bránia takému výkladu predpisov vnútroštátneho práva, podľa ktorého je pre dodržanie lehoty na vrátenie dane rozhodujúci moment rozhodnutia správneho orgánu o vrátení dane a nie moment uplatnenia práva na vrátenie dane zdaniteľnou osobou?“

III. Konanie pred Súdnym dvorom

30.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 20. októbra 2016.

31.      Písomné pripomienky predložilo finančné riaditeľstvo, slovenská vláda a Európska komisia.

32.      Nariadenie pojednávania sa na základe článku 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nepovažovalo za nevyhnutné.

IV.    Zhrnutie pripomienok účastníkov konania

33.      Finančné riaditeľstvo a slovenská vláda vo svojich písomných vyjadreniach, ktoré majú podobný obsah, navrhujú spoločne odpovedať na prvé štyri otázky tak, že právo Únie nebráni spornej vnútroštátnej právnej úprave a praxi.

34.      V prvom rade slovenská vláda zastáva názor, že vrátenie DPH je iba špecifickým uplatnením práva na odpočítanie DPH, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemožno ho obmedziť.(7) Pri určovaní okamihu, v ktorom vzniká právo na vrátenie dane, treba uplatniť ustanovenia týkajúce sa odpočítania DPH, aj keď sa v nich výslovne nehovorí o vrátení DPH.

35.      Na určenie uvedeného okamihu sa oba vnútroštátne orgány odvolávajú na článok 62 bod 2 a články 63, 167, 170 a 171 smernice 2006/112. Z týchto ustanovení vyvodzujú, že lehota na uplatnenie práva na vrátenie dane v súvislosti s tovarom plynie od vzniku daňovej povinnosti, teda od dodania tohto tovaru.

36.      Naopak faktúra nemá vplyv na určenie tohto okamihu, pričom článok 178 písm. a) smernice o DPH nemožno vykladať v tom zmysle, že právo na odpočítanie dane vzniká prevzatím faktúry. Ak by sa začiatok lehoty odvíjal od držby uvedeného dokladu, odporovalo by to zásadám právnej istoty, daňovej neutrality a proporcionality.

37.      V druhom rade sa odvolávajú na články 168, 171, 179 a 180 smernice 2006/112, ako aj na články 14, 15 a 16 smernice 2008/9, z ktorých vyvodzujú, že právo na vrátenie dane možno včas uplatniť len do 30. septembra kalendárneho roka nasledujúceho po roku, v ktorom toto právo vzniklo. Podľa ich názoru neodporuje právu Únie, ak členský štát zamietne žiadosť o vrátenie dane podanú po uvedenom dátume.

38.      Slovenská vláda uvádza, že podľa článku 180 smernice o DPH môžu členské štáty predĺžiť lehotu na uplatnenie uvedeného práva,(8) no nie bez časového obmedzenia, čo odôvodňuje, aby vnútroštátne predpisy podmienili vrátenie DPH dodržaním prekluzívnej lehoty.(9)

39.      Napokon oba vnútroštátne orgány považujú piatu otázku za neprípustnú, lebo vnútroštátny súd nespresnil príslušné skutočnosti ani nevysvetlil jej relevantnosť pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

40.      Komisia navrhuje odpovedať na prvé tri otázky spoločne. Podľa jej názoru musí mať zdaniteľná osoba, ktorá si chce uplatniť právo na odpočítanie dane, faktúru, v ktorej je uvedená výška DPH účtovanej na vstupe.(10) Poukazuje na to, že ak by sa postupovalo podľa stanoviska slovenského daňového orgánu, zdaniteľná osoba by mala právo na odpočítanie dane, aj keby neodviedla žiadnu sumu do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a nedisponovala žiadnou faktúrou. Okrem toho, aj keby si uplatnila právo na odpočítanie dane, v tomto prípade by jej bolo toto právo upreté.

41.      Komisia sa domnieva, že v prípadoch, keď dôjde k náprave nedostatkov, tak ako v spore vo veci samej, uskutočnením takejto nápravy vzniká právo na odpočítanie DPH, a to súbežne so zaplatením dane. Zdaniteľná osoba sa môže domáhať odpočítania DPH iba v prípade, že jej bol dodaný tovar a má k dispozícii príslušnú faktúru.

42.      Čo sa týka štvrtej prejudiciálnej otázky, Komisia zastáva názor, že Volkswagen si nemohla uplatniť právo na odpočítanie DPH z objektívnych dôvodov, keďže o existencii dlhu na DPH sa dozvedela až pri vystavení faktúr. Ak by sa na ňu uplatnila päťročná prekluzívna lehota, ktorá by plynula od dodania tovaru, potom by to prakticky znemožnilo vykonanie uvedeného práva.

43.      Uvedená situácia navyše odporuje zásade daňovej neutrality, keďže spoločnosť Volkswagen musela zaplatiť daň za obdobia dlhšie ako päť rokov, pričom si nemohla uplatniť právo na odpočítanie dane za všetky tieto obdobia. Komisia dodáva, že slovenská právna úprava z tých istých dôvodov prekračuje rámec prípustnej voľnej úvahy členského štátu.

44.      Pokiaľ ide o piatu otázku, podľa Komisie na ňu netreba odpovedať, keďže súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie je možné posúdiť na základe smernice 2006/112, prípadne ďalších predpisov sekundárneho práva v oblasti DPH.

V.      Analýza

A.      Úvodná poznámka, prístup a preformulovanie

45.      Hoci v spore vo veci samej zdaniteľná osoba žiada od slovenských daňových orgánov vrátenie DPH, toto vrátenie dane je v skutočnosti len dôsledkom rozdielu alebo zostatku pri porovnaní DPH, ktorú je táto osoba povinná zaplatiť, a DPH, ktorá je splatná alebo ktorú spoločnosť Volkswagen zaplatila v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom je usadená.

46.      Spor teda treba vyriešiť pomocou výkladu predpisov, ktoré upravujú právo na odpočítanie dane, ktoré umožňuje prípadné vrátenie DPH. Vrátenie DPH je nástroj, prostredníctvom ktorého členský štát vracia zdaniteľným osobám, ktoré v ňom nie sú usadené, sumu DPH uplatnenú na tovar alebo služby, ktoré im dodali alebo poskytli iné zdaniteľné osoby v tomto členskom štáte.

47.      Ustanovenia smernice 2008/9 týkajúce sa vrátenia dane zodpovedajú ustanoveniam článku 170 smernice 2006/112. Výklad prvej uvedenej smernice teda treba prispôsobiť ustanoveniam druhej uvedenej smernice, ktoré sa týkajú práva na odpočítanie dane, keďže smernica 2006/112 je základným predpisom celej právnej úpravy DPH.

48.      V prvom rade bude teda potrebné vychádzať z ustanovení smernice 2006/112 týkajúcich sa práva na odpočítanie dane (osobitne z článkov 167, 168 a 178 tejto smernice). V druhom rade by bolo možné použiť články 14, 15 a 16 smernice 2008/9, ktoré sa týkajú vrátenia dane, ale domnievam sa, že na zodpovedanie otázok vnútroštátneho súdu to nie je nevyhnutné. V každom prípade bude potrebné uplatniť zásady proporcionality a daňovej neutrality v oblasti DPH.

49.      Súhlasím so slovenskými orgánmi a sčasti s Komisiou v tom, že medzi prvou až štvrtou prejudiciálnou otázkou existuje úzka súvislosť a týmito otázkami sa treba zaoberať spoločne. Okrem toho si myslím, že je vhodné preformulovať ich, aby odpoveď Súdneho dvora bola jednoznačnejšia.

50.      Domnievam sa, že štyri uvedené otázky možno zhrnúť tak, že treba posúdiť, či právo Únie (osobitne články 167, 168 a 178 smernice o DPH, ako aj zásady proporcionality a daňovej neutrality) dovoľuje odoprieť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie DPH účtovanej na vstupe s odôvodnením, že uplynula lehota na uplatnenie tohto práva, v situácii, keď: a) sa vychádzalo z nesprávneho predpokladu, že dodanie tovaru nepodlieha dani, a b) následná oprava bola uskutočnená po rokoch, keď zdaniteľná osoba zaplatila DPH, a potom požiadala o jej vrátenie.

51.      Naopak piatou otázkou sa budem zaoberať samostatne.

B.      O prvej až štvrtej prejudiciálnej otázke

52.      Súdny dvor viackrát rozhodoval o hmotnoprávnych a formálnych požiadavkách, ktorými je podmienené právo na odpočítanie DPH.

53.      Pokiaľ ide o hmotnoprávne požiadavky, pozornosť sa sústredila na ustanovenia smernice 2006/112, ktoré upravujú vznik a rozsah tohto práva (článok 167 a nasl. kapitoly 1 hlavy X uvedenej smernice).(11) Podľa týchto ustanovení právo na odpočítanie dane vzniká v tom istom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť: v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe.(12) Na účely vzniku povinnosti zaplatiť DPH je rozhodujúca existencia transakcie spočívajúcej v prevode držby majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto majetku.(13)

54.      Formálne požiadavky práva na odpočítanie dane „naopak upravujú pravidlá a kontrolu výkonu tohto práva, ako aj riadne fungovanie systému DPH, ako sú povinnosti týkajúce sa účtovania, evidencie faktúr a daňového priznania“(14). Spomedzi týchto požiadaviek(15) je pre toto prejudiciálne konanie dôležitá požiadavka týkajúca sa faktúry: podľa článku 178 písm. a) smernice o DPH, „aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane“, zdaniteľná osoba musí „mať faktúru vyhotovenú v súlade s hlavou XI kapitolou 3 oddielmi 3 až 6“ tej istej smernice.

55.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že a) dodanie tovaru spoločnosti Volkswagen sa uskutočnilo v minulosti, ako sa neskôr odrazilo v príslušnej faktúre, a b) táto faktúra obsahovala (alebo aspoň nie je namietané, že obsahovala) všetky informácie vyžadované smernicou 2006/112. Sú teda splnené hmotnoprávne a formálne požiadavky, ktoré podmieňujú tak vznik, ako aj uplatnenie práva na odpočítanie DPH.(16)

56.      Bez toho, aby bolo dotknuté overovanie, ktoré môže vykonať vnútroštátny súd, teda Volkswagen v zásade bola oprávnená uplatniť si právo na odpočítanie dane. Svedčí o tom skutočnosť, že správca dane jej toto právo priznal, aj keď len vo vzťahu k časti zdaňovacích období, v súvislosti s ktorými ho uplatnila. Čo sa týka ostatných období, slovenská vláda a finančné riaditeľstvo tvrdia, že vzhľadom na uplynutie päťročnej lehoty toto právo nemožno uplatniť.

57.      V smernici o DPH nie je výslovne spomenutá lehota na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Táto skutočnosť nebráni tomu, aby vnútroštátne predpisy stanovili takúto lehotu, a to z dôvodov súvisiacich s právnou istotou. Súdny dvor určil, že „prekluzívnu lehotu, ktorej uplynutie vedie k sankcii voči nedostatočne starostlivej zdaniteľnej osoby, ktorá opomenula požiadať o odpočítanie DPH na vstupe, a to stratou práva na odpočítanie, nemožno považovať za nezlučiteľnú so systémom stanoveným šiestou smernicou v rozsahu, ak na jednej strane táto lehota uplatňuje rovnakým spôsobom na analogické práva v daňovej oblasti založené na vnútroštátnom práve a na práva založené na práve Spoločenstva (zásada rovnocennosti) a ak na druhej strane v praxi neznemožňuje alebo neprimerane nesťažuje výkon práva na odpočítanie (zásada efektivity)“(17).

58.      Začiatok tejto lehoty však nemožno stanoviť len na základe okamihu, v ktorom dôjde k dodaniu tovaru, bez ohľadu na všetky ostatné relevantné okolnosti. Hoci právo na odpočítanie dane podľa článku 167 smernice 2006/112 vzniká súbežne so vznikom daňovej povinnosti, jeho uplatnenie je v zmysle článku 178 tej istej smernice možné až vtedy, keď má zdaniteľná osoba faktúru, v ktorej je vyjadrené dodanie tovaru.

59.      Rozlíšenie okamihu vzniku a okamihu uplatnenia práva na odpočítanie dane je odôvodnené mechanizmom DPH:

–        keď zdaniteľná osoba nadobudne tovar, zaplatí – alebo aspoň je povinná zaplatiť – svojmu dodávateľovi DPH, ktorá je súčasťou ceny výrobkov, ktoré bude zdaniteľná osoba používať spravidla pri svojich zdaniteľných transakciách,

–        na účely správy dane však odpočítanie tejto už zaplatenej DPH možno uplatniť v neskorších daňových priznaniach, ktoré treba predložiť daňovým orgánom na základe príslušných faktúr alebo prípadne spolu s týmito faktúrami(18), ktoré sú nevyhnutným dokladom na uplatnenie práva na odpočítanie dane (prípadne vrátenie dane).

60.      Právo na odpočítanie dane teda vytvára súvislosť medzi dvoma platbami DPH: a) platbou, ktorú zdaniteľná osoba uskutočnila za dodanie tovaru, ktorý nadobudla od svojho dodávateľa, a b) platbou, ktorú v prospech zdaniteľnej osoby uskutoční jej odberateľ, keď mu táto zdaniteľná osoba dodá vlastné výrobky. Faktúry(19) sú dôkazom o uskutočnení vzájomne prepojených transakcií a o zaplatení ceny, ktorá musí zahŕňať sumu DPH vyplývajúcu z uplatnenia príslušnej sadzby dane.(20)

61.      Táto suma DPH však už v skutočnosti patrí správcovi dane, a preto daňová povinnosť vzniká vtedy, keď sa DPH zaplatí alebo mala zaplatiť. Vystaviteľ faktúry ako subjekt, ktorý pomáha správcovi dane, zadrží túto sumu, pričom preberá jeho úlohu spočívajúcu vo výbere DPH. Zdá sa logické, aby v tom istom okamihu vzniklo právo na odpočítanie dane, keďže zdaniteľná osoba musí byť schopná odvolať sa na toto zaplatenie dane pri predložení daňového priznania daňovému orgánu.

62.      Slovami Súdneho dvora, „režim odpočítania dane… umožňuje sprostredkovateľom v distribučnom reťazci odpočítať od základu svojej dane sumy, ktoré každý z nich zaplatil vlastnému dodávateľovi na základe DPH z príslušnej transakcie, a vrátiť tak správcovi dane časť DPH, ktorá zodpovedá rozdielu medzi cenou, za ktorú každý z nich predal tovar kupujúcemu, a cenou, ktorú zaplatil svojmu dodávateľovi“(21).

63.      V tomto systéme sa odzrkadľuje zásada daňovej neutrality, ktorú spoločný systém DPH zaručuje vo vzťahu k zdaneniu každej hospodárskej činnosti bez ohľadu na jej účel alebo výsledky pod podmienkou, že táto činnosť v zásade podlieha DPH. V uvedenom systéme má režim odpočítania dane za cieľ úplne zbaviť podnikateľa záťaže, ktorú pre neho predstavuje splatná alebo zaplatená DPH.

64.      Ťažiskom práva na odpočítanie dane je teda to, že zdaniteľná osoba zaplatí daň dodávateľovi. Odpočítanie dane totiž nemožno oddeliť od zaplatenia dane: ak zdaniteľná osoba nezaplatila DPH, ktorá musí byť spravidla uvedená vo faktúre, nie je z právneho ani ekonomického hľadiska oprávnená uplatniť si právo na odpočítanie dane.

65.      V smernici 2006/112, osobitne v jej článku 167, normotvorca Únie upravil štandardný prípad, keď sa dodanie tovaru, platba za tovar a vystavenie faktúry s uvedením sumy DPH uskutočnia prakticky súčasne. V týchto prípadoch je logické, aby daňová povinnosť a právo na odpočítanie dane vznikli v tom istom čase.(22)

66.      Naproti tomu situáciu, o akú ide v spore vo veci samej, možno označiť za výnimočnú alebo neobvyklú z hľadiska povinnosti zaplatiť DPH, lebo: a) Volkswagen pri prevzatí tovaru, ktorý jej dodal jej dodávateľ, vôbec nezaplatila DPH, keďže obe strany sa domnievali, že nejde o transakciu podliehajúcu tejto dani, a b) Volkswagen nedostala nijakú faktúru, v ktorej by bola uvedená DPH a ktorá by ju oprávňovala uplatniť si právo na odpočítanie dane.

67.      Za týchto okolností si zdaniteľná osoba logicky nemohla uplatniť právo na odpočítanie sumy DPH, ktorú predtým nezaplatila.

68.      Situácia sa podstatne zmenila v roku 2010, keď dodávatelia Hella vykonali opravu transakcií, ktoré sa nesprávne považovali za transakcie nepodliehajúce DPH, teda vybrali sumu, ktorú bola Volkswagen povinná zaplatiť, a odviedli ju do štátneho rozpočtu. Domnievam sa, že vznik daňovej povinnosti a následné právo na odpočítanie dane mali byť od uvedeného okamihu viazané na skutočné zaplatenie dane.

69.      Inak povedané, situácia, ktorá nastala, je v skutočnosti príkladom oneskoreného zaplatenia DPH.(23) V dôsledku opravy transakcií skutočne došlo k splneniu hmotnoprávnych a formálnych podmienok, ktoré zakladajú právo na odpočítanie dane. Odvtedy sa mala počítať aj lehota na uplatnenie uvedeného práva: došlo k skutočnému dodaniu tovaru, vznikla povinnosť zaplatiť DPH v určitej sume, ktorá bola odvedená štátu, a bola vystavená príslušná faktúra spĺňajúca požiadavky stanovené v článku 226 smernice o DPH.

70.      Naopak slovenské daňové orgány uplatňujú svoje vnútroštátne daňové predpisy (konkrétne § 45 zákona o správe daní) tak, že uplatnenie práva na odpočítanie DPH spätne viažu na okamih pôvodného fyzického dodania tovaru (roky 2004 až 2010). Následne uplatnia päťročnú prekluzívnu lehotu, pričom za jej začiatok považujú ten istý okamih. Z tohto vyvodzujú, že právo na odpočítanie dane nemožno uplatniť, pokiaľ ide o obdobia, na ktoré sa vzťahuje prekluzívna lehota (teda roky 2004, 2005 a časť roka 2006, lebo žiadosť o vrátenie dane bola podaná 1. júla 2011).

71.      Tento postup nepovažujem za vhodný. V prvom rade poukazujem na to, že slovenský správca dane uplatňuje päťročnú lehotu proti spoločnosti Volkswagen, hoci podľa § 45 zákona o správe daní(24) tá istá lehota platí aj pre vyrubenie dane, teda je v prospech uvedenej spoločnosti, keďže toto ustanovenie bráni tomu, aby správca dane vyrubil splatnú, no neuhradenú daň, ak už uplynula uvedená lehota.(25)

72.      Ak správca dane nepovažoval za problematické prijať po viac ako piatich rokoch sumy, ktoré Volkswagen dlhovala na DPH, ktorej splatnosť nastala napríklad v roku 2004, zároveň by mal tejto zdaniteľnej osobe priznať právo na odpočítanie DPH zaplatenej z toho istého dôvodu.

73.      V druhom rade článok 167 smernice 2006/112 možno vykladať tak, že nebráni tomu, aby za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, zdaniteľná osoba konajúca v dobrej viere(26) nebola úplne zbavená svojho práva na odpočítanie DPH.

74.      Slovenské daňové orgány na základe výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý uplatňujú vo svojej praxi, odopierajú uplatnenie uvedeného práva spôsobom, ktorý odporuje zásade daňovej neutrality v oblasti DPH. Súdny dvor zdôraznil význam tejto zásady a skutočnosť, že právo na odpočítanie dane je súčasťou mechanizmu DPH, takže ho spravidla nemožno obmedziť.(27)

75.      Zásada neutrality vyžaduje, aby odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe bolo priznané, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky, hoci určité formálne požiadavky zdaniteľné osoby opomenuli splniť.(28) Súdny dvor sa jednoznačne vyslovil v prospech čo najširšieho uplatnenia práva na odpočítanie dane, napríklad tým, že rozhodol, že článku 167, článku 178 písm. a), článku 179 a článku 226 bodu 3 smernice o DPH odporuje vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej oprava faktúry týkajúca sa povinného údaja nevyvolávala retroaktívne účinky, v dôsledku čoho bola možnosť odpočítať splatnú daň obmedzená na rok, v ktorom bola faktúra opravená, a nevzťahovala sa na rok, v ktorom bola táto faktúra pôvodne vystavená.(29)

76.      Ak sa pritom rozhodlo, že uvedené obmedzenie odporuje smernici 2006/112, z toho istého dôvodu bude potrebné konštatovať, že tejto smernici odporuje prax slovenských orgánov, ktorá fakticky ruší možnosť uplatniť si právo na odpočítanie dane v prípadoch, ako je prejednávaný prípad. Treba vziať do úvahy, že toto právo možno uplatniť až vtedy, keď sa jeho nositeľ dozvie, že jeho transakcie podliehajú DPH, a nie skôr, pokiaľ konal v dobrej viere (čo – opakujem – v tomto prípade nie je sporné).

77.      Napokon postup, o ktorý ide v spore vo veci samej, je podľa môjho názoru neprimeraný. Je pravda, že článok 273 smernice 2006/112 dovoľuje členským štátom prijať opatrenia s cieľom zabezpečiť riadny výber dane a predchádzať daňovým podvodom. Tieto opatrenia – medzi ktorými sa z dôvodov právnej istoty nachádza stanovenie lehôt na uplatnenie práva na odpočítanie dane – však nesmú zachádzať nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie takýchto cieľov, ani spochybňovať neutralitu DPH.(30)

78.      Ak sa však uzná, že zdaniteľná osoba konala v dobrej viere, vylúči sa existencia daňového podvodu alebo daňovej výhody a vezme sa do úvahy, že došlo k oprave transakcií, nie je primerané zbaviť uvedeného daňovníka práva na odpočítanie dane len preto, lebo vychádzal z nesprávneho výkladu, že uvedené transakcie nepodliehali DPH, a preto, lebo boli opravené po viac ako piatich rokoch.

79.      Slovenský správca dane skutočne uznáva, že odpočítanie dane bolo možné, no obmedzil ho na obdobia splatnosti DPH, na ktoré sa podľa jeho názoru nevzťahuje prekluzívna lehota. Ako som však už uviedol, ak obdobie dlhšie ako päť rokov nebránilo dodatočnému odvedeniu sumy DPH do štátneho rozpočtu, zároveň by nemalo brániť ani uplatneniu práva na odpočítanie dane.

80.      V dôsledku toho navrhujem odpovedať na prvú až štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, keď sa nesprávne, no v dobrej viere predpokladalo, že dodanie tovaru nepodlieha DPH, a po rokoch došlo k oprave tejto dane a k jej zaplateniu, zdaniteľná osoba má právo odpočítať sumu DPH zaplatenú na vstupe za uvedenú transakciu (alebo prípadne dosiahnuť jej vrátenie).

C.      O piatej prejudiciálnej otázke

81.      Vnútroštátny súd sa pýta, či zásady právnej istoty a legitímnej dôvery, ako aj článok 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) bránia výkladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý uplatňujú slovenské daňové orgány.

82.      Namiesto vyhlásenia uvedenej otázky za neprípustnú v celom rozsahu, ako to navrhuje slovenská vláda, súhlasím s Komisiou v tom, že na ňu už netreba odpovedať, lebo na rozptýlenie pochybností vnútroštátneho súdu stačí odkázať na výklad smernice 2006/112, ktorý podal Súdny dvor. Pre prípad, že Súdny dvor sa rozhodne zaoberať sa touto otázkou, však subsidiárne uvediem svoj názor na jej obsah.

83.      Pokiaľ ide v prvom rade o článok 41 Charty, ktorý sa týka práva na riadnu správu vecí verejných, zmienka o ňom v spore vo veci samej nie je relevantná, lebo toto ustanovenie sa nevzťahuje na členské štáty, ale výlučne na inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie.(31) Keďže spor vo veci samej sa týka postupu daňových orgánov členského štátu, uvedený článok sa neuplatní.

84.      V druhom rade k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery by mohlo dôjsť len v prípade, ak by správny orgán vyvolal u spoločnosti Volkswagen odôvodnené očakávania z dôvodu konkrétnych ubezpečení(32), že vyhovie jej žiadostiam, takže ktorýkoľvek pozorný a obozretný hospodársky subjekt by postupoval na základe tejto istoty.(33)

85.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však nevyplýva, že by boli poskytnuté uvedené ubezpečenia. V uvedenom rozhodnutí sa opisuje skôr administratívna prax týkajúca sa výkladu vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o lehotu na podanie žiadosti o vrátenie DPH. V tomto opise nie sú spomenuté konkrétne ubezpečenia, z existencie ktorých by Volkswagen mohla odvodiť očakávania týkajúce sa úspešnosti jej žiadostí.

86.      Pokiaľ teda nie sú k dispozícii presnejšie informácie o týchto hypotetických ubezpečeniach, Súdny dvor nedisponuje skutkovými podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie tejto časti piatej otázky.(34)

87.      V treťom a poslednom rade zásada právnej istoty, slovami Súdneho dvora, vyžaduje, aby právna úprava Únie umožnila dotknutým osobám jednoznačne spoznať rozsah svojich práv a povinností tak, aby boli schopné podľa toho konať.(35)

88.      Ako som už uviedol(36), Súdny dvor potvrdil, že za určitých podmienok môžu členské štáty zaviesť „prekluzívne lehoty“ na uplatnenie práva na odpočítanie DPH, pokiaľ fakticky alebo prostredníctvom právnej úpravy nespôsobujú zrušenie toho istého práva.(37)

89.      Právna istota, chápaná vo vyššie uvedenom zmysle, by mohla byť narušená, ak by výklad vnútroštátnych predpisov, ktoré upravujú spomenuté lehoty, bol náhodný alebo svojvoľný alebo by sa menil podľa toho, o ktorý konkrétny daňový orgán ide. Nie je však zrejmé, že k tomu došlo v prejednávanej veci, v ktorej bolo právo na odpočítanie dane podľa všetkého odopreté aj iným zdaniteľným osobám, ktoré sa nachádzajú v rovnakej situácii ako Volkswagen.(38)

90.      Odlišnou otázkou je, či je uvedený výklad, ktorý je síce na vnútroštátnej úrovni jednotný, v súlade s právom Únie. Ak nie je v súlade s právom Únie, čo je záver, ku ktorému som dospel po preskúmaní prvých štyroch otázok, konštatovanie jeho rozporu so smernicou 2006/112 postačuje na zodpovedanie celého návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

VI.    Návrh

91.      Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky takto:

Články 167, 168 a 178 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ako aj zásady daňovej neutrality a proporcionality, bránia tomu, aby sa zdaniteľnej osobe, ktorá konala v dobrej viere, odoprelo právo na odpočítanie uvedenej dane za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, za ktorých sa vychádzalo z nesprávneho predpokladu, že dodanie tovaru nepodlieha dani, ale po rokoch došlo k oprave tejto dane a k jej zaplateniu.

1      Jazyk prednesu: španielčina.

2      Smernica Rady z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) v znení zmien (ďalej len „smernica 2006/112“ alebo „smernica o DPH“).

3      Tieto oddiely zahŕňajú články 219a až 240 smernice o DPH.

4      Smernica Rady z 12. februára 2008, ktorou sa ustanovujú podrobné pravidlá pre vrátenie dane z pridanej hodnoty ustanovené v smernici 2006/112/ES zdaniteľným osobám, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia dane, ale ktoré sú usadené v inom členskom štáte (Ú. v. EÚ L 44, 2008, s. 23). Článok 171 smernice o DPH v súvislosti s vrátením tejto dane odkazuje na vykonávacie predpisy, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú v smernici 2008/9.

5      Ďalej len „zákon o DPH“.

6      Je nesporné, že tento tovar sa používal na účely zdaniteľných transakcií spoločnosti Volkswagen.

7      V tejto súvislosti cituje rozsudok z 28. júla 2016, Astone (C-332/15, EU:C:2016:614, bod 30).

8      Poukazuje na rozsudok z 12. júla 2012, EMS-Bulgaria Transport (C-284/11, EU:C:2012:458, bod 46).

9      Odvoláva sa na rozsudok z 8. mája 2008, Ecotrade (C-95/07 a C-96/07, EU:C:2008:267, body 45 a 46).

10      V tejto súvislosti pripomína rozsudok z 29. apríla 2004, Terra Baubedarf-Handel (C-152/02, EU:C:2004:268, bod 35).

11      Rozsudok z 11. decembra 2014, Idexx Laboratories Italia (C-590/13, EU:2014:2429, bod 41). Tento rozsudok sa týkal predovšetkým článkov 17, 18 a 22 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, 1977, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23), zmenenej smernicou Rady 91/680/EHS zo 16. decembra 1991 (Ú. v. ES L 376, 1991, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 160) (ďalej len „šiesta smernica“), ale tieto ustanovenia boli v niektorých prípadoch dokonca doslovne prebraté do smernice 2006/112. Pozri rozsudok z 21. júna 2012, Mahegében a Dávid (C-80/11 a C-142/11, EU: C:2012:373, body 5 až 11).

12      Článok 63 smernice 2006/112.

13      Rozsudok z 22. októbra 2015, PPUH Stehcemp (C-277/14, EU:C:2015:719, bod 44 a citovaná judikatúra).

14      Rozsudok z 11. decembra 2014, Index Laboratories Italia (C-590/13, EU/C/2014/2429, bod 42).

15      Článok 178 a nasl. smernice 2006/112.

16      Rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid (C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373, bod 44).

17      Rozsudok z 8. mája 2008, Ecotrade (C-95/07 a C-96/07, EU:C:2008:267, bod 46).

18      Podľa článku 218 smernice 2006/12 sa ako faktúra akceptuje „každý doklad alebo oznámenie, ktoré sú vyhotovené na papieri alebo elektronicky a ktoré spĺňajú podmienky ustanovené v [kapitole 3]“.

19      Hoci sú faktúry dokladmi, ktoré sú spravidla potrebné na podanie žiadosti o odpočítanie dane, za určitých okolností môžu chýbať, pričom to nebráni uplatneniu práva na odpočítanie dane. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 2004, Bockemühl (C-90/02, EU:C:2004:206, bod 47).

20      Pozri článok 226 body 9 a 10 smernice 2006/112.

21      Pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Terra Baubedarf-Handel (C-152/02, EU:C:2004:268, bod 36).

22      Súdny dvor konštatoval, že „uplatnenie tohto práva na odpočítanie dane predpokladá, že zdaniteľné osoby v zásade neuskutočnia nijakú platbu, a preto neuhradia DPH účtovanú na vstupe, kým nedostanú faktúru alebo iný doklad rovnocenný faktúre, a že sa nemožno domnievať, že DPH už bola uplatnená na určitú transakciu, skôr než bola táto daň zaplatená“. Rozsudok z 29. apríla 2004, Terra Baubedarf-Handel (C-152/02, EU:C:2004:268, bod 35).

23      Súdny dvor konštatoval, že „oneskorené zaplatenie DPH nemožno samé osebe stotožniť s podvodom, ktorý na jednej strane predpokladá, že dotknuté plnenie… by viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami [upravujúcimi DPH]“, a že „zásada daňovej neutrality bráni sankcii v podobe odmietnutia práva na odpočítanie v prípade oneskoreného zaplatenia dane z pridanej hodnoty“. Pozri bod 74 a výrok rozsudku z 12. júla 2012, EMS-Bălgarija Transport OOD (C-284/11, EU:C:2012:458).

24      Pripomínam, že v zmysle uvedeného ustanovenia päťročná prekluzívna lehota platí tak pre správny orgán, ako aj pre daňovníkov: správny orgán po uplynutí tejto päťročnej lehoty nemôže vyrubiť daň ani rozdiel dane a daňovníci po uplynutí tej istej lehoty nemôžu požiadať o vrátenie už zaplatených daní.

25      V práve Únie primerané lehoty na podanie žalôb pod hrozbou premlčania v záujme právnej istoty chránia tak daňovníka, ako aj správny orgán. Pozri rozsudok zo 14. júna 2017, Compass Contract Services (C-38/16, EU:C:2017:454, bod 42).

26      Medzi účastníkmi konania vo veci samej je nesporné to, že ani dodávatelia Hella, ani Volkswagen nekonali podvodným spôsobom a nevedeli o nesprávnosti predpokladu, že dodania tovaru sú transakciami, ktoré nepodliehajú DPH.

27      Rozsudok z 28. júla 2016, Astone (C-332/15, EU:C:2016:614, bod 30).

28      Rozsudok z 15. septembra 2016, Senatex (C-518/14, EU:C:2016:691, bod 38).

29      Rozsudok z 15. septembra 2016, Senatex (C-518/14, EU:C:2016:691, bod 43).

30      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2015, Salomie a Oltean (C-183/14, EU:C:2015:454, bod 62).

31      Rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses (C-419/14, EU:C:2015:832, bod 83 a citovaná judikatúra).

32      Rozsudok zo 14. júna 2017, Santogal M-Comércio e Reparação de Automóveis (C-26/16, EU:C:2017:453, bod 76 a citovaná judikatúra).

33      Rozsudok z 9. júla 2015, Salomie a Oltean (C-183/14, EU:C:2015:454, bod 45 a citovaná judikatúra).

34      Pozri napríklad rozsudok zo 14. júna 2017, Santogal M-Comércio e Reparação de Automóveis (C-26/16, EU:C:2017:453, bod 31 a citovanú judikatúru).

35      Rozsudok zo 7. marca 2017, RPO (C-390/15, EU:C:2017:174, bod 59).

36      Body 57 a 77 vyššie.

37      Rozsudok z 9. júna 2016, Wolfgang und Wilfried Rey Grundstücksgemeinschaft GbR (C-332/14, EU:C:2016:417, body 58 až 61).

38      V rozhodnutí vnútroštátneho súdu je vysvetlené, že v podobnej situácii sa nachádzajú aj iné spoločnosti.