Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

References to this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PHILIPPE LÉGER

prednesené 7. apríla 2005 (1)

Spojené veci C-544/03

Mobistar SA

proti

Commune de Fléron

a C-545/03

Belgacom Mobile SA

proti

Commune de Schaerbeek

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Conseil d’État (Belgicko)]

„Telekomunikácie – Smernica 97/13/ES – Komunálna právna úprava zavádzajúca poplatok za infraštruktúru mobilných komunikácií – Protiprávnosť“





1.     V týchto veciach žiada Conseil d’État (Belgicko) Súdny dvor o výklad článku 49 ES a článku 3c smernice Komisie 90/388/EHS z 28. júna 1990 o súťaži na trhoch pre telekomunikačné služby(2), zmenenej a doplnenej smernicou 96/2/ES(3) (ďalej len „smernica“). Pýta sa, či tieto ustanovenia odporujú právnej úprave obce, ktorou sa zavádza ročný poplatok za antény, stožiare a stĺpy na šírenie GSM („Global system for mobile communications“).

I –    Predmetná vnútroštátna právna úprava a konanie vo veci samej

2.     Predmetom sporov vo veci samej sú dve nariadenia. Prvé nariadenie prijala obecná rada Schaerbeek na svojom zasadnutí 8. októbra 1997. Toto nariadenie stanovuje na daňové roky 1997 až 1999 ročný poplatok za „vonkajšie antény“, t. j. za parabolické antény a reléové GSM antény. Výška poplatku, ktorý má povinnosť uhradiť majiteľ antény, sa stanovuje na 100 000 BEF (t. j. 2 478,94 eur) za reléové GSM antény a 5 000 BEF (t. j. 123,95 eur) za parabolické antény.

3.     Druhé nariadenie prijala obecná rada Fléron 27. januára 1998. Toto nariadenie zavádza od 1. januára 1998 na obdobie troch rokov ročný poplatok za antény, stožiare a stĺpy na šírenie GSM. Výška poplatku, ktorý má aj v tomto prípade povinnosť uhradiť majiteľ antény, je tiež 100 000 BEF (t. j. 2 478,94 eur) za anténu.

4.     Proti týmto dvom nariadeniam podali na Conseil d’État žaloby mobilní telekomunikační operátori usadení v Belgicku, a to spoločnosť Mobistar SA (ďalej len „Mobistar“) a spoločnosť Belgacom Mobile SA (ďalej len „Belgacom Mobile“). Títo dvaja operátori navrhujú zrušenie sporných poplatkov, pričom predovšetkým tvrdia, že sú v rozpore s článkami 49 ES a 3c smernice, pretože predstavujú protiprávne obmedzenia zdokonaľovania ich telekomunikačnej siete a slobodného poskytovania služieb mobilnej komunikácie poskytovať služby mobilných telefónov.

II – Právna úprava Spoločenstva

5.     Cieľom smernice je realizovať liberalizáciu v odvetví telekomunikácií. Smernica bola prijatá na základe článku 90 ods. 3 Zmluvy ES (teraz článok 86 ods. 3 ES) a najprv požadovala zrušenie výlučných alebo osobitných práv na poskytovanie telekomunikačných služieb iných, ako sú satelitné komunikácie, mobilné komunikácie a telefónna hlasová služba.

6.     Následne bola niekoľkokrát zmenená a doplnená tak, že do jej pôsobnosti boli v roku 1994 zahrnuté satelitné komunikácie(4), v roku 1996 služby a mobilné a osobné komunikačné systémy(5) a rovnako v roku 1996 potom všetky telefónne hlasové a telekomunikačné služby vrátane zriadenia a prevádzkovania sietí nevyhnutných na poskytovanie týchto služieb(6).

7.     Osobitnejšie, pokiaľ ide o mobilnú komunikáciu, cieľom prvej zmeny, ku ktorej došlo v roku 1996, bolo umožniť operátorom prevádzkovať a zdokonaľovať svoje telefónne siete na účely vykonávania činností stanovených v ich licenciách a oprávneniach vrátane slobody voľby základnej infraštruktúry(7). Takýto krok sa považoval za nevyhnutný na to, aby bolo možné prekonať existujúce narušenia hospodárskej súťaže, a najmä, aby operátori získali kontrolu nad svojimi nákladmi(8). Článok 3c smernice, vložený smernicou 96/2, tak vyžadoval:

„Členské štáty zabezpečia odstránenie všetkých obmedzení uložených operátorom mobilných a osobných komunikačných systémov v oblasti vybudovania ich vlastnej infraštruktúry, využívania infraštruktúry tretej strany a zdieľaného užívania infraštruktúr, iných zariadení a miest, ak tieto infraštruktúry využívajú na vykonávanie činností stanovených vo svojich licenciách alebo oprávneniach.“ [neoficiálny preklad]

8.     Časť normatívneho rámca vytvoreného týmito predpismi bola následne zmenená a doplnená, ako aj nahradená smernicou Komisie 2002/77/ES zo 16. septembra 2002 o hospodárskej súťaži na trhoch elektronických komunikačných sietí a služieb(9). Táto smernica sa však v tomto prípade neuplatní rationae temporis.

III – Návrhy na začatie prejudiciálneho konania

9.     Conseil d’État, na ktorý boli podané žaloby zo strany Belgacom Mobile a Mobistar, vysvetľuje, že otázka zlučiteľnosti sporných nariadení so smernicou 96/2, ktorá zakazuje obmedzenia týkajúce sa zdokonaľovania mobilných komunikačných sietí, vyžaduje výklad pojmu „obmedzenie“.

10.   Conseil d’État uvádza, že aj keď tento pojem nie je definovaný v článku 1 ani v článku 3c smernice, odôvodnenia uvedené v preambule smernice 96/2 naznačujú, že uvedené obmedzenia sú iba technickej povahy: hovorí sa tam napríklad o „odstránení obmedzení slobody operátorov mobilných sietí prevádzkovať a zdokonaľovať svoje siete“ (prvé odôvodnenie) a o tom, že „udeľovanie licencií naďalej… podlieha technickým obmedzeniam, ako napríklad zákazu použitia inej infraštruktúry“ (štvrté odôvodnenie).

11.   Conseil d’État zdôrazňuje, že nič však neumožňuje dospieť k záveru, že by obmedzenia, ktoré majú členské štáty odstrániť, boli výlučne technickej povahy, ani že by výpočet technických obmedzení uvedený v preambule smernice 96/2 bol taxatívny: článok 3c smernice sa totiž výslovne vzťahuje na „všetky“ obmedzenia infraštruktúry, takže pretrváva dôvodná pochybnosť, pokiaľ ide o to, či sa tento článok môže tiež týkať opatrení daňovej povahy, ktoré sa uplatňujú na infraštruktúry mobilných komunikácií.

12.   Conseil d’État dodáva, že sa tiež kladie otázka zlučiteľnosti sporných poplatkov s primárnym právom Spoločenstva, v tomto prípade s článkom 49 ES.

13.   Za týchto okolností rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 49… ES vykladať v tom zmysle, že odporuje tomu, aby právna úprava vnútroštátneho orgánu alebo územnosprávneho celku zaviedla poplatok za infraštruktúru mobilných a osobných komunikácií používaných v rámci výkonu činností stanovených v licenciách alebo oprávneniach?

2.      Odporuje článok 3c smernice… v rozsahu, v akom je jeho cieľom odstrániť ‚všetky obmedzenia‘, tomu, aby právna úprava vnútroštátneho orgánu alebo územnosprávneho celku zaviedla poplatok za infraštruktúru mobilných a osobných komunikácií používaných v rámci výkonu činností stanovených v licenciách alebo oprávneniach?“

IV – Rozbor

14.   Hoci sa obidve otázky položené zo strany Conseil d’État výlučne týkajú článkov 49 ES a 3c smernice, domnievam sa, ako bolo zdôraznené na pojednávaní na Súdnom dvore, že konanie vo veci samej sa musí vyriešiť s ohľadom na ďalší uplatniteľný predpis v prejednávanej veci, teda smernicu Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spoločnom rámci pre všeobecné oprávnenia a individuálne licencie v oblasti telekomunikačných služieb(10) [neoficiálny preklad].

15.   Ako to vyplýva z preambuly tejto smernice(11), táto smernica je súčasťou opatrení prijatých zákonodarcom na to, aby sa od 1. januára 1998 zabezpečila úplná liberalizácia telekomunikačných služieb a infraštruktúr. Smernica 97/13 stanovuje na tento účel spoločný rámec, ktorý je uplatniteľný na režimy všeobecných oprávnení a individuálnych licencií udelených členskými štátmi v oblasti telekomunikačných služieb: smernica požaduje, aby na účely výrazného uľahčenia vstupu nových operátorov na trh(12) boli tieto režimy založené na objektívnych, transparentných, nediskriminačných a primeraných kritériách(13). Z tohto hľadiska smernica 97/13 obsahuje daňové ustanovenia, ktoré sú zamerané na podporu hospodárskej súťaže a obmedzenie finančných povinností, ktoré členské štáty môžu uložiť podnikom v oblasti telekomunikácií.

16.   Z toho vyplýva, že ak sa členské štáty rozhodnú, ako je tomu v danom prípade, uložiť mobilným operátorom, ktorí sú držiteľmi oprávnenia alebo individuálnej licencie(14), daňové zaťaženie, potom musia dodržiavať ustanovenia smernice 97/13. Táto smernica je teda relevantná pre riešenie sporov vo veci samej, pretože na jej základe by mohol Conseil d’État dospieť k tomu, že sa má vylúčiť uplatnenie sporných nariadení obcí. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora(15) teda navrhujem, aby boli Conseil d’État poskytnuté všetky potrebné výkladové podklady týkajúce sa tejto smernice.

A –    O smernici 97/13

17.   Príslušné ustanovenia smernice 97/13 sú obsiahnuté v jej článkoch 6 a 11.

18.   Článok 6 je nazvaný „Poplatky a úhrady, ktoré sa uplatnia na postupy udeľovania všeobecných oprávnení“. Tento článok stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté finančné poplatky za poskytovanie univerzálnej služby v súlade s prílohou, dbajú členské štáty na to, aby jediným cieľom poplatkov uložených podnikom v rámci postupov udeľovania oprávnení bolo pokrytie administratívnych nákladov súvisiacich s udelením, správou, kontrolou a vykonávaním uplatniteľného režimu udeľovania všeobecných oprávnení. Tieto poplatky sa zverejňujú príslušným dostatočne podrobným spôsobom, aby boli informácie ľahko prístupné.“ [neoficiálny preklad]

19.   Článok 11 smernice 97/13 je nazvaný „Poplatky a úhrady za individuálne licencie“ a znie takto:

„1.      Členské štáty dbajú na to, aby účelom poplatkov uložených podnikom v rámci postupov udeľovania oprávnení bolo výlučne pokrytie administratívnych nákladov spojených s udeľovaním, správou, kontrolou a uplatňovaním príslušných individuálnych licencií. Poplatky za individuálne licencie sú úmerné množstvu vynaloženej práce a uverejňujú sa vhodným a dostatočne podrobným spôsobom, aby boli informácie ľahko prístupné.

2.      Bez ohľadu na odsek 1, môžu členské štáty v prípade nedostatkových zdrojov splnomocniť svoje národné regulačné orgány na uloženie úhrad, aby sa zohľadnila potreba zabezpečiť optimálne využívanie týchto zdrojov. Tieto úhrady sú nediskriminačné a zohľadňujú predovšetkým potrebu podpory rozvoja inovačných služieb a hospodárskej súťaže.“ [neoficiálny preklad]

20.   Súdny dvor spresnil obsah a rozsah týchto ustanovení v rozsudku z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada(16).

21.   V týchto veciach bol napadnutý taliansky zákon(17), ktorý zaviedol poplatok za inštaláciu a poskytovanie telekomunikačných sietí, poskytovanie telefónnych hlasových služieb a poskytovanie mobilných a osobných komunikácií. Poplatok mali povinnosť uhradiť držitelia koncesií na telekomunikačné služby alebo individuálnych licencií. Poplatok bol vypočítaný na základe percentuálneho podielu z obratu vzťahujúceho sa na služby a výkony poskytnuté v predchádzajúcom roku, a to 3 % za rok 1999, 2,7 % za rok 2000, 2,5 % za rok 2001, 2 % za rok 2002 a 1,5 % za rok 2003.

22.   Spoločnosti Albacom a Infostrada, dva podniky, ktoré sú držiteľmi individuálnych licencií, napadli sporný poplatok z dôvodu, že bol podľa nich v rozpore s článkom 11 smernice 97/13.

23.   Po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdny dvor konštatoval, že sa na sporný poplatok nevzťahuje žiaden z prípadov stanovených v článkoch 6 a 11 smernice 97/13: nesmeruje k pokrytiu administratívnych nákladov spojených s postupom udeľovania oprávnení, ani k zabezpečeniu využívania nedostatkových zdrojov a ani k financovaniu univerzálnej služby v zmysle týchto ustanovení(18).

24.   Talianska vláda tvrdila, že sporný poplatok nie je napriek tomu zakázaný. Podľa nej, ak článok 11 ods. 2 smernice 97/13 splnomocňuje členské štáty uložiť dodatočné zaťaženie v prípade nedostatkových zdrojov, tak môžu tiež uložiť dodatočné zaťaženie, ktoré by bolo, ako je tomu v prejednávanej veci, určené na investície realizované štátom na účely zabezpečenia liberalizácie v oblasti telekomunikácií(19).

25.   Súdny dvor toto tvrdenie zamietol z dvoch dôvodov. Najskôr skonštatoval, že znenie článku 11 smernice 97/13 vyžaduje reštriktívny výklad(20). Článok 11 ods. 1 totiž výslovne stanovuje, že členské štáty musia dbať na to, aby jediným cieľom poplatkov udelených podnikom v rámci postupov udeľovania oprávnení bolo pokrytie administratívnych nákladov spojených s prácou vzniknutou v súvislosti so systémom licencií, a vo vzťahu k tomuto všeobecnému ustanoveniu odsek 2 článku 11 zaviedol výhradu, ktorá sa prísne obmedzuje na prípady „nedostatkových zdrojov“.

26.   Súdny dvor následne skonštatoval, že ak by členské štáty mali voľnosť pri určovaní daňového zaťaženia, ktoré sa ukladá telekomunikačným podnikom v rámci postupov udeľovania oprávnení, spoločný rámec stanovený smernicou 97/13 by bol zbavený potrebného účinku(21). Tento rámec má totiž za cieľ harmonizovať povahu a rozsah finančného zaťaženia spojeného s postupmi udeľovania oprávnení, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v tejto oblasti, a to na účely odstránenia prekážok slobodného poskytovania telekomunikačných služieb a výrazného uľahčenia vstupu nových operátorov na trh(22). Súdny dvor teda dospel k názoru, že ak by Talianska republika bola oprávnená zachovať sporný poplatok v platnosti, znamenalo by to opätovné zavedenie výraznej prekážky procesu liberalizácie, a bolo by to teda v rozpore s cieľmi smernice 97/13.

27.   Z toho vyplýva, že zoznam finančných zaťažení, ktoré členské štáty môžu uložiť telekomunikačným podnikom v rámci postupu udeľovania oprávnení alebo na základe samotných oprávnení, má taxatívnu povahu: ak teda predmetné zaťaženie nespadá do jednej z kategórií stanovených v smernici 97/13, je zakázané.

28.   V prejednávanej veci je však nesporné, že sa na sporné poplatky nevzťahuje žiaden z prípadov výslovne uvedených v článkoch 6 a 11 smernice 97/13.

29.   Obce Schaerbeek a Fléron vo svojich pripomienkach totiž vysvetlili, že napadnuté nariadenia sledujú dva ciele rôzneho významu(23). Prvý a hlavný cieľ má čisto daňovú povahu: ide o to, aby obce získali dostatočné príjmy na pokrytie všetkých výdajov na svoju činnosť. Obec Fléron zdôraznila, že v tomto ohľade majú sporné poplatky rovnakú povahu ako akýkoľvek iný poplatok v tom zmysle, že postihujú daňového poplatníka na základe samotného dôvodu, že vykonáva príslušnú profesiu alebo činnosť. Druhý a vedľajší cieľ sporných nariadení má ekologickú povahu: obce chcú zamedziť šíreniu vonkajších antén na svojich územiach a získať náhradu za estetickú ujmu, ktorá je spôsobená prítomnosťou týchto antén.

30.   Je teda zrejmé, že sporné poplatky nespadajú do žiadnej z troch kategórií stanovených článkami 6 a 11 smernice 97/13: nesmerujú k pokrytiu administratívnych nákladov spojených s postupom udeľovania oprávnení alebo udeľovania licencií, ani neprispievajú na financovanie univerzálnej služby, ani nesmerujú k zabezpečeniu využívania „nedostatkových zdrojov“ v zmysle článku 11 ods. 2 smernice 97/13.

31.   Zo spisu ďalej vyplýva, že tieto tri kategórie nákladov sú pokryté inými odvodmi zavedenými kráľovským nariadením zo 7. marca 1995 o zriadení a prevádzke sietí mobilných telefónov GSM(24), v znení zmien a doplnení(25). Článok 15 ods. 1 tohto predpisu tak stanovuje operátorom, ktorí sú držiteľmi oprávnení, povinnosť uhradiť ročný poplatok vo výške 10 000 000 BEF (t. j. 247 893,52 eur) na pokrytie „administratívnych nákladov v súvislosti s udeľovaním oprávnení“ a ročný poplatok vo výške 1 000 000 BEF (t. j. 24 789,35 eur) na „náklady v súvislosti s poskytnutím frekvencií“. Článok 15a kráľovského nariadenia okrem toho stanovuje, že operátori, ktorí sú držiteľmi oprávnení, majú povinnosť finančne prispievať do Fondu pre univerzálne telekomunikačné služby v súlade s platnými právnymi a správnymi predpismi.

32.   Z toho vyplýva, že sporné poplatky nespadajú do kategórií finančných zaťažení povolených smernicou 97/13.

33.   Komisia Európskych spoločenstiev však na pojednávaní potvrdila, že sporné poplatky by sa mohli považovať za poplatky určené na zabezpečenie optimálneho využitia „nedostatkových zdrojov“ v zmysle článku 11 ods. 2 tejto smernice, a v tomto prípade by týmito zdrojmi boli antény na šírenie GSM.

34.   Podľa môjho názoru toto tvrdenie nemožno prijať. Bez ohľadu na skutočnosť, že v smernici 97/13 sa pojem „nedostatkové zdroje“ týka predovšetkým iných položiek, ako sú voľné čísla, alebo ako je tomu v kráľovskom nariadení, rádiovej frekvencie(26), je totiž nesporné, že v prejednávanej veci neboli sporné poplatky prijaté na to, aby rôzni mobilní operátori spoločne využívali antény na šírenie GSM. Ako už bolo uvedené, tieto poplatky boli zavedené hlavne na účely vyberania daňových príjmov a dodatočne na kompenzovanie nevýhod, ktoré spôsobuje prítomnosť týchto antén z estetického a ekologického hľadiska.

35.   Komisia na pojednávaní tiež zdôraznila, že už citovaný rozsudok Albacom a Infostrada nemôže byť v prejednávanej veci použitý. Pripomenula, že články 6 a 11 smernice 97/13 sa uplatňujú iba na poplatky uložené „v rámci postupov udeľovania oprávnení“ a že v uvedenom rozsudku existuje priamy vzťah medzi vlastníctvom licencie a sporným príspevkom: predmetný príspevok bol totiž telekomunikačným podnikom uložený iba z dôvodu, že boli držiteľmi licencie. Podľa Komisie však takýto vzťah v prejednávanom prípade neexistuje, pretože sporný poplatok nemá povinnosť uhradiť držiteľ licencie, ale majiteľ antény.

36.   Rovnako ako Mobistar zastávam názor, že tieto úvahy sú príliš formalistické. Je totiž zrejmé, že v praxi sú majitelia antén na šírenie GSM tiež držiteľmi licencie alebo oprávnenia v zmysle smernice 97/13. Komisia okrem toho necitovala žiaden príklad, v ktorom by infraštruktúra mobilných komunikácií bola vo vlastníctve osoby odlišnej od osoby oprávnenej zriadiť a prevádzkovať sieť mobilných komunikácií na základe oprávnenia alebo licencie.

37.   Za týchto podmienok sa domnievam, že ustanovenia smernice 97/13 odporujú zachovaniu sporných poplatkov.

B –    O článku 49 ES a článku 3c smernice

38.   Zo zreteľom na tieto skutočnosti sa otázky Conseil d’État o výklade článku 49 ES a článku 3c smernice stali bezpredmetnými.

V –    Návrh

39.   Na základe predchádzajúcich úvah teda navrhujem, aby Súdny dvor takto odpovedal na návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré boli podané zo strany Conseil d’État:

Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spoločnom rámci pre všeobecné oprávnenia a individuálne licencie v oblasti telekomunikačných služieb a osobitne článok 11 sa majú vykladať v tom zmysle, že odporujú právnej úprave obce zavádzajúcej ročný poplatok za infraštruktúru mobilných a osobných komunikácií, ak je vlastník infraštruktúry držiteľom licencie v zmysle týchto ustanovení.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Ú. v. ES L 192, s. 10.

3 – Smernica Komisie zo 16. januára 1996, ktorá mení a dopĺňa smernicu 90/388, pokiaľ ide o mobilné a osobné komunikácie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 20, s. 59).

4 – Smernica Komisie 94/46/ES z 13. októbra 1994 (Ú. v. ES L 268, s. 15; Mim. vyd. 08/003, s. 3).

5 – Smernica 96/2.

6 – Smernica Komisie 96/19/ES z 13. marca 1996, pokiaľ ide o rozvinutie plnej hospodárskej súťaže na telekomunikačnom trhu (Ú. v. ES L 74, s. 13). Smernica 90/388 bola tiež predmetom ďalších zmien a doplnení zavedených smernicou Komisie 95/51/ES z 18. októbra 1995, pokiaľ ide o zrušenie obmedzení pre využívanie káblových televíznych sietí na poskytovanie už liberalizovaných telekomunikačných služieb (Ú. v. ES L 256, s. 49), a smernicou Komisie 1999/64/ES z 23. júna 1999, s cieľom zabezpečiť, aby telekomunikačné siete a káblové televízne siete, ktoré vlastní ten istý operátor, boli samostatnými právnymi subjektmi (Ú. v. ES L 175, s. 39).

7 – Prvé odôvodnenie smernice 96/2.

8 – Tamže.

9 – Ú. v. ES L 249, s. 21; Mim. vyd. 08/002, s. 178.

10 – Ú. v. ES L 117, s. 15. V súlade s článkom 25 smernice 97/13 mali členské štáty povinnosť uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou a uverejniť podmienky a postupy súvisiace s oprávneniami „čo najskôr, avšak najneskôr do 31. decembra 1997“. Pokiaľ ide o obdobie od 27. mája 1997, keď táto smernica nadobudla účinnosť, do 31. decembra 1997, keď uplynula lehota stanovená na prebratie tejto smernice, iba pripomínam, že v súlade s judikatúrou sa musia členské štáty počas tohto obdobia „zdržať prijatia predpisov, ktoré by mohli vážne ohroziť výsledok stanovený smernicou“ (rozsudok z 18. decembra 1997, Inter-Environnement Wallonie, C-129/96, Zb. s. I-7411, bod 45).

11 – Prvé, tretie a piate odôvodnenie.

12 – Piate odôvodnenie.

13 – Druhé a tretie odôvodnenie.

14 – Zo spisu vyplýva, že Mobistar a Belgacom Mobile mali oprávnenie zriadiť a prevádzkovať sieť GSM v Belgicku na základe individuálneho oprávnenia vydaného ministrom telekomunikácií 27. novembra 1995 pre Mobistar (pozri písomné pripomienky Mobistar, bod 3) a 2. júla 1996 pre Belgacom Mobile (pozri písomné pripomienky Belgacom Mobile, bod 1, a kráľovské nariadenie z 2. júla 1996 udeľujúce spoločnosti Belgacom Mobile oprávnenie na prevádzku siete mobilných telefónov GSM, ktoré tvorí prílohu 1 uvedených pripomienok).

15 – Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor totiž zastáva názor, že ak má dať vnútroštátnemu súdu, ktorý mu položil prejudiciálnu otázku, užitočnú odpoveď, môže zohľadniť predpisy práva Spoločenstva, na ktoré tento súd vo svojej otázke neodkázal (pozri najmä rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85, Zb. s. 1207, bod 9; z 18. novembra 1999, Teckal, C-107/98, Zb. s. I-8121, bod 39; z 16. januára 2003, Pansard a i., C-265/01, Zb. s. I-683, bod 19, a z 22. januára 2004, COPPI, C-271/01, Zb. s. I–1029, bod 27).

16 – C-292/01 a C-293/01, Zb. s. I-9449.

17 – Išlo o článok 20 ods. 2 zákona č. 448 z 23. decembra 1998 o opatreniach verejných financií pre stabilizáciu a rozvoj (finančný zákon na rok 1999) (riadna príloha ku GURI č. 302 z 29. decembra 1998, s. 5).

18 – Rozsudok Albacom a Infostrada, už citovaný, body 24 až 28.

19 – Tamže, body 31 a 32.

20 – Tamže, body 33 a 34.

21 – Tamže, bod 38. K tomuto bodu pozri tiež stanovisko generálneho advokáta Ruiz-Jarabo Colomer v tejto veci (bod 52).

22 – Rozsudok Albacom a Infostrada, už citovaný, body 35 až 37.

23 – Pozri písomné pripomienky obce Schaerbeek (s. 14 až 17) a písomné pripomienky obce Fléron (s. 8).

24 – Moniteur belge z 8.apríla 1995, ďalej len „kráľovské nariadenie“.

25 – Pozri prílohu 2 písomných pripomienok Belgacom Mobile.

26 – Pozri v tomto zmysle body 29 až 32 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veciach ISIS Multimedia Net a Firma 02 (C-327/03 a C-328/03), ktoré sú prejednávané na Súdnom dvore.