Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

CHRISTINE STIX-HACKL

prednesené 14. júla 2005 1(1)

Spojené veci C-266/04 až C-270/04, C-276/04 a C-321/04 až C-325/04

Nazairdis SAS (C-266/04),

Jaceli SA (C-267/04),

Komogo SA (C-268/04),

Tout pour la maison SARL (C-269/04),

Distribution Casino France SAS (C-270/04),

Bricorama France SAS (C-276/04),

Distribution Casino France 3 SAS (C-321/04),

Société Casino France, právny nástupca IMQEF SA, ktorý bol právnym nástupcom JUDIS SA (C-322/04),

Dechrist Holding SA (C-323/04),

Komogo SA (C-324/04),

Tout pour la maison SARL (C-325/04)

proti

Caisse Nationale de l’Organisation Autonome d’Assurance Vieillesse des Travailleurs non salariés des Professions Industrielles et Commerciales (Organic)

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne (C-266/04 až C-270/04 a C-276/04) a Cour d’appel de Lyon (C-321/04 až C-325/04) (Francúzsko)]

„Článok 87 ods. 1 ES – Daň vyrubená podľa predajnej plochy – Použitie príjmu z dane“

Obsah

I –   Úvod

II – Vnútroštátny právny rámec

A –   Daň na pomoc obchodu a remeslu

B –   Použitie príjmu z dane

1.     Podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti

2.     Iné spôsoby použitia TACA

a)     Použitie v prospech Fisacu

b)     Použitie pre systémy základného dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach

c)     Použitie v prospech CPDC

III – Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

IV – Posúdenie

A –   Úvodné pripomienky k prípustnosti návrhov na začatie konaní o prejudiciálnych otázkach

B –   Nezdaňovanie určitých maloobchodných prevádzok

1.     Význam tohto problému pre rozhodnutie veci vo svetle predmetu sporoch vo veciach samých

2.     Subsidiárne: klasifikácia nezdaňovania niektorých obchodov

C –   O existencii záväzného vzťahu určenia príjmu z TACA

1.     Odpovede účastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora

2.     Právne posúdenie

a)     Judikatúra

b)     Právna analýza

D –   O rozličných intervenčných opatreniach financovaných sčasti spornou platbou

1.     Hlavné argumenty dotknutých účastníkov konania

2.     Právne posúdenie

a)     Judikatúra

b)     O systéme podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti

c)     O doplnkových príspevkoch do systémov dôchodkového poistenia

d)     O individuálnych opatreniach poskytnutých zo strany Fisac a CPDC

V –   Návrh





I –    Úvod

1.     Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 87 ods. 1 ES. Boli podané v konaniach, ktorých predmetom je napadnutie zákonnosti francúzskej dane na pomoc obchodu a remeslu.

II – Vnútroštátny právny rámec

A –    Daň na pomoc obchodu a remeslu

2.     Podľa článku 1 zákona č. 72-657 z 13. júla 1972, ktorý stanovuje opatrenia v prospech určitých kategórií starších obchodníkov a remeselníkov(2) „… pomocné opatrenia budú zavedené pre činné osoby alebo pre dôchodcov poistených systémom dôchodkového poistenia na základe systémov dôchodkového poistenia pre osoby remeselných, priemyselných a obchodných povolaní“.

3.     Článok 3 ods. 2 zákona č. 72-657, v znení zákona č. 94-1162 z 29. decembra 1994 o rozpočte na rok 1995(3) (ďalej len „zákon č. 72-657“) zavádza daň na pomoc obchodu a remeslu (ďalej len „TACA“).

4.     TACA je progresívna daň priamo zaťažujúca maloobchody nachádzajúce sa vo Francúzsku, ktorých predajná plocha je väčšia ako 400 m2 a ktorých ročný obrat je vyšší ako 460 000 eur. Sadzby dane sa zvyšujú v závislosti od výšky ročného obratu na m2.

5.     V čase skutkových okolností v prejednávaných veciach Caisse nationale de l’organisation autonome d’assurance vieillesse des travailleurs non salariés des professions industrielles et commerciales (Národná pokladňa autonómnej organizácie dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach, ďalej len „Caisse Organic“) vyberala daň TACA.

B –    Použitie príjmu z dane

1.      Podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti

6.     Podľa článkov 8 až 10 zákona č. 72-657 slúži príjem z TACA na financovanie špeciálnej kompenzačnej pomoci pri úplnom skončení výkonu podnikateľskej činnosti v prospech určitých obchodníkov a remeselníkov, len čo dosiahnu vek 60 rokov za predpokladu, že ich finančné prostriedky nepresahujú určenú hornú hranicu.

7.     Podľa článku 106 zákona č. 81-1160 z 30. decembra 1981 o rozpočte na rok 1982, ktorý bol následne zmenený a doplnený zákonom č. 95-95 z 1. februára 1995 a zákonom č. 2002-1575 z 30. decembra 2002, uvedená špeciálna kompenzačná pomoc bola nahradená príspevkom pri ukončení pracovného pomeru. Uvedený článok uvádza:

„Obchodníci a remeselníci, ktorí sú minimálne pätnásť rokov poistencami dôchodkového poistenia remeselných, priemyselných a obchodných povolaní, môžu byť na vlastnú žiadosť, pokiaľ sú ich príjmy nižšie ako dekrétom stanovená hranica, príjemcami pomoci cez pokladne uvedeného systému po dosiahnutí veku:

a)      dovŕšených šesťdesiat rokov, v prípade definitívneho skončenia výkonu akejkoľvek podnikateľskej činnosti;

b)      dovŕšených päťdesiatsedem rokov, ak môžu preukázať, že z odchodu do dôchodku im nevzniká žiaden okamžitý osobný prospech vtedy, keď bez ujmy uspokojovania potrieb miestnych obyvateľov ich činnosť končí:

–      v súvislosti so spoločnou aktivitou podľa článku 4 zákona č. 89-1008 z 31. decembra 1989 o rozvoji podnikov v odvetviach obchodu a remesiel a o zlepšovaní ich hospodárskeho, právneho a sociálneho prostredia, alebo

–      v súvislosti s akčnými plánmi na reštrukturalizáciu odvetví obchodu a remesiel prijatých štátom v súlade s článkom 11 zákona č. 82-653 z 29. júla 1982 o reforme plánovania.

Obchodníci alebo remeselníci trpiaci nespôsobilosťou na výkon práce v takom rozsahu, že sa stanú trvalo neschopnými práce, sú vyňatí z požiadavky na vek uvedenej v prvom odseku.

…“

8.     Dekrét č. 82-307 z 2. apríla 1982 stanovuje podmienky na pridelenie podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti. Uvedený dekrét bol vykonaný ministerským výnosom z 13. augusta 1996(4). Článok 10 uvedeného výnosu v znení výnosu z 3. septembra 2001 o prispôsobení niektorých súm vyjadrených vo frankoch hodnote v eurách(5) uvádza, že „výška podpory bude stanovená od 3 140 eur do 18 820 eur na domácnosť a od 2 020 eur do 12 100 eur u jednotlivca“.

2.      Iné spôsoby použitia TACA

9.     Od zavedenia TACA sa príjem z tejto dane značne zvýšil z dôvodu zvýšenia veľkoobchodu na trhu a nárastu obchodnej plochy obchodníkov usadených na francúzskom území. Na základe uvedeného článok 4 zákona č. 89-1008 z 31. decembra 1989 o rozvoji podnikov v odvetviach obchodu a remesiel, ktorý je zmenený a doplnený článkom 40-I zákona č. 96-1160 z 27. decembra 1996 o financovaní sociálneho zabezpečenia na rok 1997 stanovuje:

„Orgán poverený výberom [TACA] bude oprávnený použiť prebytky príjmov z uvedenej dane na spoločné aktivity s cieľom ochrany podnikateľskej činnosti obchodníkov v odvetviach ovplyvnených spoločenskou zmenou spôsobenou vývojom obchodu, na projekty podporujúce prevod alebo reštrukturalizáciu podnikov v odvetví obchodu a remesiel a na financovanie základných systémov dôchodkového poistenia pre osoby v odvetví remesiel alebo vykonávajúcich priemyselné a obchodné povolania.“

10.   Prebytok príjmov z TACA bol v súlade s tým poukazovaný pre Fonds d’intervention pour la sauvegarde de l’artisanat et du commerce (intervenčné fondy na zachovanie remesiel a obchodu, ďalej len „Fisac“), pre systémy základného dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach a pre Comité professionnel de la distribution des carburants (Obchodný výbor distribútorov pohonných látok, ďalej len „CPDC“).

a)      Použitie v prospech Fisacu

11.   Článok 2 dekrétu č. 95-1140 z 27. októbra 1995 o spôsobe použitia prebytkov príjmu z dane na pomoc obchodu a remeslu(6) stanovuje, že časť prebytkov príjmu z TACA má byť platená na osobitný účet Fisacu.

12.   Podľa článku 1 dekrétu č. 95-1140 Fisac financuje, na jednej strane, spoločné aktivity s cieľom podporiť zachovanie a prispôsobenie obchodu a remeselníctva v záujme zabezpečenia oživenia obchodu v geografických alebo profesijných oblastiach a prepojenie vhodného lokálneho zásobovania so spoločenským životom a na druhej strane projekty podporujúce prevod a reštrukturalizačné projekty pre podniky v odvetviach obchodu a remesiel s ročným obratom nepresahujúcim sumy určené výnosom ministra zodpovedného za odvetvia obchodu a remeslá.

13.   Podľa článku 8 dekrétu č. 95-1140 „rozhodnutia [o pridelení pomoci] prijíma minister obchodu a remesiel na základe stanoviska komisie“ zriadenej uvedeným dekrétom.

b)      Použitie pre systémy základného dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach

14.   Článok 40-II zákona č. 96-1160 z 27. decembra 1996 o financovaní sociálneho zabezpečenia na rok 1997 doplnil do článku L.633-9 kódexu sociálneho zabezpečenia odsek 6, ktorý stanovuje, že časť príjmu z TACA je určená na financovanie systémov základného dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach. Táto suma je rozdelená podľa ich účtovného deficitu medzi Caisse Organic a Caisse nationale d’assurances vieillesse des artisans (Národná pokladňa dôchodkového poistenia remeselníkov) (ďalej len „Caisse Cancava“).

15.   Suma TACA pridelená na financovanie predmetných poistných systémov je určovaná každý rok spoločným výnosom ministra hospodárstva, financií a priemyslu a ministra zamestnanosti a solidarity.

16.   Uvedený mechanizmus financovania systémov základného dôchodkového poistenia bol zrušený článkom 35-IV zákona č. 2002-1575 o rozpočte na rok 2003.

c)      Použitie v prospech CPDC

17.   CPDC bol vytvorený dekrétom č. 91-284 z 19. marca 1991(7). V súlade s článkom 2 dekrétu č. 91-284 v znení článku 1 dekrétu č. 98-132 z 2. marca 1998(8) je CPDC poverený:

„1.      Vypracovávať a realizovať akčné programy s cieľom vytvoriť distribučnú sieť pre pohonné látky, zlepšiť jej produktivitu, modernizovať jej podmienky obchodovania a riadenia a zachovať vyvážené zásobovanie na celom vnútroštátnom území;

2.      Poskytnúť dotknutým podnikom pomoc s cieľom uľahčiť realizáciu schválených programov a s týmto účelom uskutočniť všetky potrebné prieskumy;

3.      Zhromažďovať informácie prospešné pre vyššie uvedené ciele a poskytovať ich jednotlivým povolaniam.“

18.   Článok 4 dekrétu č. 91-284 a nasl. uvádza, že rozhodnutia CPDC prijíma správna rada tohto výboru, oznamujú sa vládnemu komisárovi a štátnemu kontrolórovi a sú vykonateľné, ak žiaden z nich neuplatní právo veta v lehote pätnástich dní.

19.   Článok 1 dekrétu č. 98-132 posilnil prostriedky CPDC doplnením jeho príjmov časťou prebytku z TACA. Podľa uvedeného ustanovenia „spoločným výnosom ministra priemyslu, ministra obchodu a remesiel a ministra pre rozpočet sa každoročne stanoví maximálna výška príjmov použitých v rámci profesijného výboru pre predaj pohonných látok“.

20.   Také poskytnutie dodatočných zdrojov pre CPDC bolo schválené Komisiou Európskych spoločenstiev rozhodnutím č. N 294/97 z 18. júna 1997 pre obdobie rokov 1997 až 2000 a pre rozpočet 60 miliónov francúzskych frankov (okolo 9 147 000 eur).(9)

III – Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

21.   Dňa 11. apríla 2001 podala každá zo spoločností, ktoré sú žalobkyňami vo veciach C-321/04 až C-325/04 žalobu proti Caisse Organic na Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne (Francúzsko). Cieľom týchto žalôb je dosiahnuť vrátenie súm zaplatených predmetnými spoločnosťami ako TACA v rokoch 1999 a/alebo 2000. Podľa ich názoru bola TACA zavedená v rozpore s ustanoveniami článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ods. 3 ES.

22.   Rozsudkami z 27. januára 2003 Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne tieto žaloby zamietol. Žalobkyne vo veci samej teda podali odvolanie na cour d’appel de Lyon (Francúzsko).

23.   Dňa 7. apríla 2003 žalobkyňa vo veci C-276/04 podala žalobu proti Caisse Organic na Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne s cieľom dosiahnuť vrátenie súm zaplatených ako TACA za roky 2000 až 2002.

24.   Dňa 11. apríla 2003 žalobkyne vo veciach C 266/04 až C 270/04 podali päť rôznych žalôb proti Caisse Organic na uvedený vnútroštátny súd s cieľom dosiahnuť vrátenie súm, ktoré zaplatili ako TACA za rok 2001.

25.   Vnútroštátne súdy sa v predmetných veciach zaoberali otázkou, či TACA bola zavedená v rozpore s článkom 87 ods. 1 ES a článkom 88 ods. 3 ES poslednou vetou.

26.   Z tohto dôvodu Cour d’appel de Lyon uzneseniami z 24. februára 2004 rozhodol o prerušení konania a požiadal Súdny dvor, aby „sa vyjadril, či [TACA] zaplatená [žalobkyňami vo veciach C-321/04 až C-325/04] predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES alebo nie“.

27.   Uzneseniami z 5. apríla 2004 Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku vo veciach C-266/04 až C-270/04 a C-276/04:

„Má sa článok 87 ES vykladať v tom zmysle, že verejné podpory, ktoré poskytlo Francúzsko v rámci CPDC…, Fisacu…, ako pomoc pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti remeselníkov a obchodníkov a dotácia do systému dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach, ako aj systému dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach, predstavuje režim štátnej pomoci?“

IV – Posúdenie

28.   Z písomných pripomienok, najmä z tých predložených Komisiou, žalobkyňami v sporoch vo veciach samých a francúzskou vládou je zrejmé, že v týchto veciach možno klasifikovať ako štátnu pomoc na účely článku 87 ods. 1 ES dva typy opatrení. Sú to po prvé nezdaňovanie určitých maloobchodných prevádzok daňou TACA a po druhé rozličné opatrenia financované prostredníctvom príjmov z TACA. Pred analýzou podstaty je však nevyhnutné zvážiť, či sú dva súbory návrhov na začatie prejudiciálneho konania prípustné.

A –    Úvodné pripomienky k prípustnosti návrhov na začatie prejudiciálneho konania

29.   Uznesením predsedu Súdneho dvora z 24. septembra 2004 boli všetky vyššie uvedené konania spojené na účely konania a rozsudku.

30.   Predovšetkým treba uviesť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa TACA bol tiež Súdnemu dvoru podaný Cour de cassation (Kasačný súd) (Francúzsko) 16. novembra 2004.(10) Konanie v uvedenej veci bolo prerušené až do vydania rozsudku v týchto veciach.

31.   Prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania nebola počas písomnej časti konania spochybňovaná. Mala by som však poukázať na to, že nie je možné postihnúť skutočný význam otázok týkajúcich sa práva Spoločenstva vzťahujúcich sa na dotknuté vnútroštátne ustanovenia ani z uznesenia Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani z uznesenia Cour d’appel de Lyon o návrhu na začatie prejudiciálneho konania pretože, na jednej strane, Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne neuvádza žiadne podrobnosti o uvedených ustanoveniach a vo svojich prejudiciálnych otázkach iba odkazuje na osobitné účely, na ktoré sa príjem z napadnutej dane používa a, na druhej strane, Cour d’appel de Lyon nevysvetľuje, ako je príjem z dane, o ktorú ide, rozdeľovaný. Teda iba čítaním dvoch uznesení vnútroštátnych súdov o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania v ich vzájomnej súvislosti je možné dostatočne pochopiť vnútroštátny kontext.

32.   V tomto ohľade treba napriek tomu poznamenať, že v súlade s ustálenou judikatúrou informácie, ktoré majú byť poskytnuté v rozhodnutiach kladúcich prejudiciálnu otázku, „neslúžia len na to, aby umožnili Súdnemu dvoru poskytnúť užitočné odpovede, ale tiež aby umožnili vládam členských štátov a iným dotknutým subjektom predloženie pripomienok v súlade s článkom 20 Protokolu o Štatúte Súdneho dvora“.(11) Vo svetle uvedenej zásady sa uznesenia Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne o návrhu na začatie prejudiciálneho konania zdajú byť neprimerane krátke v tom, že neobsahujú žiadne informácie o vnútroštátnych ustanoveniach, o ktoré ide. Za uvedených okolností nemožno potom poukazovať na písomné pripomienky účastníkov konania alebo francúzskej vlády, keďže tieto nie sú dostupné vládam iných členských štátov, keď vypracúvajú – ak sa tak rozhodnú urobiť – svoje vlastné pripomienky.

33.   Na také nedostatky uznesení vnútroštátnych súdov o návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba poukázať, hoci nebránia Súdnemu dvoru – najmä preto, lebo uvedené veci boli spojené s vecami vyplývajúcimi z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vydaných Cour d’appel de Lyon – v tom, aby vnútroštátnym súdom dal užitočnú odpoveď.

B –    O nezdaňovaní určitých maloobchodných prevádzok

1.      Význam tohto problému pre rozhodnutie veci vo svetle predmetu sporov vo veciach samých

34.   Čo sa týka otázky, či skutočnosť, že niektoré obchodné zariadenia nie sú povinné platiť TACA, predstavuje štátnu pomoc, pochybujem o tom, či uvedená otázka má akýkoľvek význam pre predmet sporov vo veciach samých. Napokon, uvedené žaloby sa týkajú žiadostí o vrátenie súm zaplatených ako TACA veľkokapacitnými prevádzkami. Ak by oslobodenie od dane požívané niektorými obchodmi predstavovalo štátnu pomoc, bolo by povinnosťou uvedených obchodov, ako príjemcov pomoci, vrátiť ju. Ak by bolo oslobodenie klasifikované ako štátna pomoc, uvedené by preto nemalo žiaden význam pre to, či bolo vyrubenie TACA zákonné. Preto nepovažujem pre rozhodnutie veci za podstatné, aby Súdny dvor rozhodoval o tomto prvom aspekte.

35.   Spojitosť, ktorú sa snažia žalobkyne v žalobách vo veciach samých preukázať medzi nezdaňovaním určitých obchodov a zákonnosťou zdaňovania ich samých, podľa môjho názoru vyplýva z nedorozumenia, ktoré by mohlo byť spôsobené príliš doslovným chápaním judikatúry Súdneho dvora. Niet sporu o tom, po prvé, že oslobodenie od dane alebo oslobodenie od platieb sociálneho zabezpečenia môže predstavovať pomoc v zmysle Zmluvy ES, ak je považované za opatrenie, ktoré sa svojou samotnou podstatou odchyľuje od štruktúry celkového systému, ktorého je súčasťou(12) a, po druhé, že „metóda, ktorou je pomoc financovaná, môže spôsobiť nesúlad celého systému pomoci so spoločným trhom. Preto nemožno pomoc posudzovať oddelene od účinkov jej metód financovania… Naopak posudzovanie opatrenia pomoci Komisiou musí nevyhnutne tiež vziať do úvahy spôsob financovania pomoci v prípade, keď uvedená pomoc tvorí neoddeliteľnú súčasť opatrenia.“(13) Podľa môjho názoru z čítania uvedených rozsudkov v ich vzájomnej súvislosti nemožno tvrdiť, že oslobodenie – ako spôsob financovania pomoci – musí byť systematicky považované za neoddeliteľnú súčasť opatrenia pomoci.

36.   V tomto ohľade je nevyhnutné citovať rozsudok z 13. januára 2005, Streekgewest(14), v ktorom Súdny dvor určil, že neexistoval žiadny záväzný vzťah medzi daňou a financovaním oslobodenia od dane. Súdny dvor ďalej určil, že „výnos tejto dane žiadnym spôsobom neovplyvňuje výšku pomoci. Uplatňovanie oslobodenia od dane a jeho rozsah totiž nezávisia od výnosu uvedenej dane“.

37.   Žalobkyne v sporoch vo veciach samých počas ústnej časti konania tvrdili, že vyššie uvedená vec nemôže byť v tomto prípade určujúca vzhľadom na okolnosti uvedeného konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti vysvetlili, ako sa uvedená vec týkala všeobecných daňových právnych predpisov určených na ochranu životného prostredia, platby príjmu z dane do rozpočtu, neexistencie akéhokoľvek vzťahu hospodárskej súťaže medzi podnikateľskými subjektmi povinnými daň platiť a tými, ktorí boli od nej oslobodení, a neexistencie akejkoľvek priamej a neoddeliteľnej spojitosti medzi daňou a konkrétnym spôsobom použitia, zatiaľ čo vec, o ktorú ide v prejednávanej veci, sa týka osobitnej daňovej právnej úpravy, ktorej príjem počas predmetného obdobia nebol platený do všeobecného štátneho rozpočtu. Ďalej tvrdia, že príjem z TACA je rozdeľovaný na pozitívne opatrenia, z ktorých majú prospech konkurenti žalobkýň, a existuje priama a neoddeliteľná spojitosť medzi daňou a pomocou, ktorú možno pripísať oslobodeniu od dane.

38.   Nepopieram, že existujú rozdiely medzi opatrením v daňovej oblasti, na základe ktorého bol vyhlásený už citovaný rozsudok vo veci Streekgewest, a TACA, ale zostáva skutočnosťou, že ak by mali byť oslobodenia upravené v príslušnej vnútroštátnej právnej úprave považované za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, to by neznamenalo, že žalobkyne by boli oprávnené odmietnuť zaplatiť TACA. Vtedy, keď pomoc spočíva v oslobodení od dane pre konkrétnych platiteľov dane, nie je podľa článku 87 ES a nasl. nezákonným uloženie dane, ale skutočnosť, že niektoré podnikateľské subjekty boli od nej oslobodené. Preto zastávam názor, že napriek odlišnostiam medzi opatrením v daňovej oblasti, o ktoré ide vo vyššie citovanom rozsudku a TACA, uvedený rozsudok zaviedol všeobecnú zásadu, že neexistuje dostatočná spojitosť medzi daňou a opatrením v oblasti pomoci vo forme oslobodenia. V prejednávanej veci, dokonca ak by aj ciele oslobodení upravených zákonom č. 72-657 boli v súlade s cieľmi sledovanými rozličnými spôsobmi používania príjmov z TACA, stále neexistuje dostatočná spojitosť medzi rozličnými oslobodeniami a ukladaním dane. Odôvodnenie uvádzané žalobkyňami v sporoch vo veciach samých – že existuje úzka spojitosť medzi oslobodeniami a pozitívnymi opatreniami financovanými prostredníctvom príjmu z TACA a že, ak má mať článok 88 ods. 3 ES potrebný účinok, malo by byť možné vrátiť platby TACA uvedeným účastníkom – je podľa môjho názoru zmätočné. Keďže spôsob, akým treba klasifikovať pozitívne opatrenia financované prostredníctvom príjmov z TACA, nemá žiaden vplyv na klasifikáciu oslobodení podľa článku 87 ods. 1 ES, nie je dôležité určovanie rozsahu, v akom sa členské štáty stretávajú s praktickými ťažkosťami pri vracaní poskytnutej pomoci vo forme oslobodení, v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES.

2.      Subsidiárne: klasifikácia nezdaňovania niektorých obchodov

39.   V každom prípade skutočnosť, že nie je vôbec účelné posudzovať, ako by malo byť nezdaňovanie niektorých maloobchodných prevádzok klasifikované podľa článku 87 ods. 1 ES v tomto prípade, by sa nemala vykladať ako schvaľovanie predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy.

40.   Teda, ak by mal Súdny dvor stále v úmysle rozhodnúť o tom, ako by malo byť klasifikované nezdaňovanie konkrétnych maloobchodných prevádzok na jednej strane a – kvôli dátumu, v ktorý boli zriadené – niektorých veľkokapacitných prevádzok, na strane druhej(15), musel by podrobne preskúmať vzájomný súlad dotknutých oslobodení vo svetle cieľov sledovaných príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou.

41.   Prvý bod, na ktorý tu treba poukázať, je ten, že v súlade s ustálenou judikatúrou sociálny charakter štátnej pomoci nepostačuje na to, aby bolo úplne vylúčené jej zaradenie pod pomoc na účely článku 87 ES.(16) Uvedený článok „nerobí rozdiely podľa dôvodov alebo cieľov štátnych intervenčných opatrení, ale ich definuje podľa ich účinkov“.(17)

42.   Čo sa týka zaradenia pod štátnu pomoc, článok 87 ods. 1 ES uvádza štyri podmienky v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. Po prvé musí dôjsť k zásahu zo strany štátu alebo formou zo štátnych prostriedkov. Po druhé musí byť zásah spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí prijímateľovi priznávať výhodu a po štvrté musí narúšať alebo byť spôsobilý narušiť hospodársku súťaž.(18) Tiež v súlade s ustálenou judikatúrou splnenie všetkých podmienok uvedených v článku 87 ods. 1 ES je predpokladom na zaradenie pod štátnu pomoc.(19)

43.   Čo sa týka oslobodení od dane, ktorej príjem je používaný na financovanie štátnych intervenčných opatrení, niet pochybností o tom, že skúmané ustanovenia možno pričítať štátu.(20) Majúc na zreteli mechanizmus vytvorený francúzskym právnym poriadkom, sporná daň predstavuje zdroj príjmov štátom určených organizácií, vrátane, najmä, Caisse Organic a v dôsledku toho by vzdanie sa niektorých z uvedených príjmov vo forme oslobodenia pre konkrétne podnikateľské subjekty mohlo spôsobiť straty zdrojov štátu.

44.   Podľa ustálenej judikatúry je preto koncept pomoci širší ako koncept dotácie, pretože zahŕňa nielen pozitívne formy prospechu, ako sú samotné dotácie, ale tiež zásahy, ktoré v rozličných formách zmierňujú platby, ktoré sú za normálnych okolností zahrnuté do rozpočtu podniku a ktoré, bez toho, aby preto boli dotáciami v striktnom zmysle slova, sú charakterom podobné a majú rovnaký účinok. Z toho vyplýva, že na to, aby bola výhoda priznaná jednému alebo viacerým podnikom považovaná za štátnu pomoc na účely článku 87 ods. 1 ES, nebude vždy nevyhnutné preukázať, že došlo k prevodu zdrojov štátu.(21)

45.   Preto v prejednávanej veci nemožno vylúčiť, že oslobodenie niektorých obchodov od spornej dane môže byť považované za použitie zdrojov štátu. Treba určiť, či s ohľadom na konkrétne vlastnosti napadnutých vnútroštátnych právnych úprav rozdielnosti pri zdaňovaní podľa právnej úpravy, o ktorú ide, v skutočnosti zahŕňajú použitie zdrojov a v súvislosti s tým, či existuje selektívna výhoda, teda, či právna úprava zvýhodňuje konkrétne podniky.

46.   K uvedenému problému generálny advokát Tizzano uviedol vo svojich návrhoch vo veci Ferring(22), že „nemožno a priori ani pripustiť, ani vylúčiť, že neuloženie dane určitým subjektom sa rovná priznaniu selektívnej výhody v zmysle článku [87 ES]. Riešenie treba hľadať od prípadu k prípadu, majúc na zreteli konkrétne okolnosti prípadu a predovšetkým konkurenčný vzťah medzi dotknutými podnikateľskými subjektmi, dôvod dane a jej účinky.“

47.   Súdny dvor určil, že „koncept pomoci nezahŕňa opatrenia zakladajúce odlišné zaobchádzanie s podnikmi vo vzťahu k platbám vtedy, keď možno uvedenú odlišnosť pripísať povahe a štruktúre systému prejednávaných platieb“.(23)

48.   S ohľadom na tento aspekt Komisia, Caisse Organic a francúzska vláda tvrdili, že nezdaňovanie malých maloobchodných prevádzok a niektorých iných obchodov je opodstatnené povahou a všeobecnou štruktúrou predmetnej daňovej úpravy.(24) Teda neexistujú žiadne selektívne opatrenia na účely článku 87 ods. 1 ES. Komisia na uvedený účel vysvetľuje, že vzhľadom na ťažkosti zakúšané malými obchodníkmi po rozvoji nových foriem distribúcie francúzske verejné orgány vyzvali veľkokapacitné prevádzky, aby vyjadrili svoju solidaritu prostredníctvom svojej schopnosti platiť daň. Teda, vysvetľuje, TACA je vyberaná podľa rozpätia progresívnych sadzieb v závislosti od ročného obratu na štvorcový meter a je stanovené oslobodenie pre predajné plochy pokrývajúce menej ako 400 m2 alebo majúce ročný obrat menej ako 460 000 eur a je zavedená znížená sadzba pre predajné plochy merajúce medzi 400 a 600 m2. Argumentuje, že v súlade s povahou a štruktúrou systému založeného na solidarite v rámci jedného povolania a v súlade s cieľom prerozdeľovania je to, že osoby povinné platiť daň by mali byť určené na základe svojej schopnosti platiť. Francúzska vláda uvádza podobnú argumentáciu. Čo sa týka Caisse Organic, je v súlade s celkovou štruktúrou systému, zakladajúcou zásadou ktorého je zabezpečiť, aby veľkokapacitné prevádzky prispievali na podporu miestnych podnikov, to, že platitelia dane by mali byť určení v zásade podľa veľkosti ich predajnej plochy, zahŕňajúc úpravu založenú na ich obrate a naopak, že podniky, ktoré príslušné kritériá nespĺňajú, by mali byť od dane oslobodené.(25)

49.   Žalobkyne v sporoch vo veciach samých poznamenávajú, že hoci je v súlade so zákonom oslobodiť obchody, ktoré majú iba slabú schopnosť platiť daň, menovite podnikateľské subjekty s nízkym obratom, nie je to tak v prípade obchodov, ktoré sú časťou veľkých distribučných sietí – navyše bez ohľadu na ich predajnú plochu – a v prípade veľkokapacitných obchodov umiestnených v centrách miest, ktoré spĺňajú podmienky na oslobodenie, pretože boli zriadené pred 1. januárom 1960 (článok 3 prvý odsek zákona č. 72-657).

50.   Len sčasti súhlasím s analýzou presadzovanou Komisiou, francúzskou vládou a Caisse Organic: podľa môjho názoru sa tak trochu prenáhľujú v záveroch, ktoré odvodzujú zo sociálneho cieľa dotknutej právnej úpravy o tom, ako by mali byť rozličné prípady nezdaňovania klasifikované.

51.   Považujem za nevyhnutné rozlišovať, ako to požadujú žalobkyne v sporoch vo veciach samých, medzi uvedenými rozličnými prípadmi, majúc popri tom na zreteli to, že hoci pôvodným cieľom zákona bolo umožniť poskytovanie pomoci pri odchode do dôchodku remeselníkom a obchodníkom, ktorí splnia príslušné podmienky vzťahujúce sa na ich príjmy, množstvo zdrojov získaných prostredníctvom dane umožnilo po určitom čase stanoviť ďalšie použitia príjmov zo spornej platby, vrátane predovšetkým platby v prospech Fisacu. Precíznejšia analýza cieľov sledovaných rozličnými intervenčnými opatreniami financovanými najmä prostredníctvom prideľovania prebytkov príjmu z TACA naznačuje, že existuje veľké množstvo cieľov. Teda, zatiaľ čo pomoc udeľovaná remeselníkom a obchodníkom pri ich odchode do dôchodku sa jasne týka prerozdeľovacieho cieľa systému, ktorý viedol k vytvoreniu TACA, zdá sa, že štátne intervenčné opatrenia v rámci Fisacu sú v zásade určené na zachovanie atraktivity – najmä z hľadiska obchodu – centier miest, tvárou v tvár rozvoju maloobchodných nákupných centier nachádzajúcich sa mimo centier miest, čo sa iba nepriamo týka prerozdeľovacej logiky daného systému.

52.   Vo všeobecnejšej rovine sa zdá, že otázka, ktorá je v pozadí diskusie, sa týka otázky, do akej miery je nezdaňovanie niektorých podnikateľských subjektov prijímajúcich opatrenia pomoci financované prostredníctvom príjmu z uvedenej dane v súlade s celkovou štruktúrou systému vtedy, keď existuje konkurenčný vzťah medzi podnikateľskými subjektmi podliehajúcimi dani a tými, ktorí sú od nej oslobodení. Podľa môjho názoru uvedená otázka vyžaduje precíznu odpoveď. Vskutku, hoci sa môže zdať, že nezdaňovanie niektorých podnikateľských subjektov je v súlade s celkovou logikou prerozdeľovania systému podporujúceho solidaritu medzi príslušníkmi toho istého povolania vtedy, keď sú predmetné podnikateľské subjekty príjemcami pomoci financovanej prostredníctvom príjmu z uvedenej dane, takýto súlad predpokladá prinajmenšom to, že kritériá definujúce oslobodené podnikateľské subjekty sa týkajú uvedenej prerozdeľovacej logiky.

53.   Je preto nevyhnutné preskúmať, či rozdiely zakotvené vo vnútroštátnej právnej úprave o povinnosti platiť daň sú jednoducho založené na odlišnostiach v schopnosti platiť(26), a preto sa zdajú byť objektívne odôvodnené, čo znamená, že nedochádza k žiadnemu narušenie rovnosti medzi konkurujúcimi si podnikateľskými subjektmi.

54.   V prejednávanom prípade sa mi nezdá byť isté, že rozdiely robené v spornej vnútroštátnej právnej úprave možno pričítať výlučne na účet rozdielom v schopnosti platiť. Teda, podľa kritéria predajnej plochy, obchodníci s predajnou plochou merajúcou menej ako hraničné hodnoty upravené vnútroštátnou právnou úpravou ale s veľkým obratom, pretože sú časťou dobre známej distribučnej značky, sa môžu zdržať príspevku k úsiliu o solidaritu. Ani cieľ „revitalizovať“ centrá miest nemôže opodstatniť taký rozdiel v zaobchádzaní s „veľkými“ a „malými“ plochami, keďže také značky možno nájsť v nákupných galériách združujúcich veľké množstvo „veľkých plôch“.

55.   V súlade s vysvetleniami poskytnutými žalobkyňami v sporoch vo veciach samých, ktoré neboli vyvrátené, sú to hlavne veľké obchody v centrách miest, ktoré majú prospech z oslobodenia uplatňovaného na veľkokapacitné obchody zahájené pred 1. januárom 1960. Preto sa zdá, že veľkokapacitné obchody sú posudzované odlišne v závislosti od lokality, v ktorej sa usadili. Treba však poukázať na to, že udržanie takých obchodov v centrách miest môže mať pozitívny účinok na neďaleké malé podniky, a teda oslobodenie by mohlo byť považované za opodstatnené nielen z hľadiska prerozdeľovacieho cieľa zavedeného systému, ale tiež z hľadiska cieľa revitalizácie centier miest.

56.   V každom prípade by bolo na vnútroštátnom súde, aby uskutočnil zistenia skutkového stavu nevyhnutné na porovnanie situácie obchodov podliehajúcich dani so situáciou obchodov oslobodených od dane.

57.   Čo sa týka podmienok vzťahujúcich sa na účinky na obchod medzi členskými štátmi a na dopad na hospodársku súťaž, Komisia má – podľa môjho názoru – pravdu v tom, že sa odvoláva na rozsudok zo 7. marca 2002 vo veci Taliansko/Komisia(27), podľa ktorého „vtedy, keď pomoc poskytnutá štátom posilňuje pozíciu podniku vo vzťahu k iným podnikom súťažiacim v obchode v rámci Spoločenstva, neskôr uvedený podnik musí byť považovaný za podnik ovplyvnený uvedenou pomocou. Na uvedený účel nie je nevyhnutné, aby samotný podnik dostávajúci pomoc vyvážal svoje výrobky…

Obdobne vtedy, keď členský štát poskytuje pomoc podnikom pôsobiacim v odvetviach služieb a distribúcie, na to, aby mala pomoc vplyv na obchod Spoločenstva nie je nevyhnutné, aby samotné podniky, ktoré pomoc dostávajú, uskutočňovali svoje podnikateľské činnosti mimo členského štátu, najmä v prípade podnikov usadených blízko hraníc medzi dvoma členskými štátmi.

Pomerne malá suma pomoci alebo pomerne malá veľkosť podniku, ktorý sumu dostáva, sama osebe nevylučuje možnosť, aby bol ovplyvnený obchod v rámci Spoločenstva.“

58.   Preto skutočnosť, že sú to hlavne menšie podniky, ktoré nie sú povinné platiť TACA, nebráni splneniu podmienok vzťahujúcich sa na účinky na obchod medzi členskými štátmi a vzťahujúcich sa na dopad na hospodársku súťaž.

59.   Na záver zastávam názor, predovšetkým, že nie je nevyhnutné skúmať, ako by mali byť rozličné prípady nezdaňovania podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy klasifikované vo svetle článku 87 ods. 1 ES. Subsidiárne, vnútroštátny súd by mal byť vyzvaný na porovnanie situácie obchodov podliehajúcich dani so situáciou oslobodených obchodov z hľadiska ich príslušnej schopnosti platiť daň, majúc na zreteli ciele sledované predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou na to, aby sa uistil, či je splnená podmienka selektívnosti.

C –    O existencii záväzného vzťahu určenia príjmu z TACA

60.   Ešte pred preskúmaním toho, ako by mali byť vo svetle článku 87 ods. 1 ES klasifikované rozličné opatrenia financované, aspoň sčasti, prostredníctvom príjmov z TACA, je na úvod nevyhnutné posúdiť, či existuje záväzný vzťah určenia medzi TACA a uvedenými rozličnými opatreniami. Ak taký záväzný vzťah určenia neexistuje, predmetnú daň nemožno považovať za neoddeliteľnú súčasť uvedených opatrení a klasifikácia týchto opatrení by preto nemala žiaden význam pre žaloby podané na vnútroštátne súdy o vrátenie zaplatených daní.

61.   Keďže Súdny dvor vyhlásil rozsudky objasňujúce uvedený pojem záväzného vzťahu určenia potom, čo boli v tejto veci podané vyjadrenia v písomnej časti konania, písomne požiadal, aby účastníci konania uviedli svoje stanoviská na pojednávaní „o tom, či existuje záväzný vzťah určenia v zmysle rozsudkov Súdneho dvora z 13. januára 2005, Streekgewest (C-174/02, Zb. s. I-85, bod 26) a Pape (C-175/02, Zb. s. I-127, bod 15) medzi TACA a rôznymi opatreniami financovanými prostredníctvom príjmu z uvedenej dane“.

1.      Odpovede účastníkov konania na písomné otázky Súdneho dvora

62.   Žalobkyne v sporoch vo veciach samých zastávajú názor, že tieto veci sa odlišujú najmä od už citovanej veci Streekgewest. Tvrdia, že neexistenciu záväzného vzťahu určenia v uvedenej veci možno pripísať skutočnosti, že záležitosť sa týkala všeobecných pravidiel v oblasti daní na ochranu životného prostredia, že príjem z dane bol platený do rozpočtu, že podnikateľské subjekty povinné platiť daň a podnikateľské subjekty oslobodené od jej platenia si navzájom nekonkurovali a že neexistoval žiadny priamy a neoddeliteľný vzťah medzi daňou a konkrétnym spôsobom použitia. V týchto veciach však tvrdia, že záležitosť sa týka osobitných pravidiel na pomoc konkrétnym kategóriám obchodníkov, ktorí konkurujú obchodníkom povinným platiť TACA, príjem z TACA nebol počas rozhodných období platený do rozpočtu a TACA je používaná na financovanie pozitívnych opatrení, z ktorých majú prospech konkurenti žalobkýň.

63.   Čo sa týka pomoci platenej prostredníctvom Fisacu, žalobkyne v sporoch vo veciach samých poukazujú na to, že v prospech Fisacu sa poukazuje prebytok príjmu z dane, pričom medziministerský výnos stanovuje hornú hranicu pre zdroje určené na uvedený účel. Tvrdia, že to isté sa vzťahuje na príspevky poskytované systémom dôchodkového poistenia obchodníkov a remeselníkom a na financovanie CPDC.

64.   Žalobkyne v sporoch vo veciach samých ďalej tvrdia, že existuje tiež priamy a neoddeliteľný vzťah medzi daňou a pomocou vo forme oslobodenia, čo znamená, že je potrebné pripustiť záväzný vzťah určenia medzi TACA a oslobodením uplatňujúcim sa na malé podniky. Caisse Organic a rovnako aj francúzska vláda uvedenú analýzu odmietajú, citujúc vyššie uvedený rozsudok vo veci Streekgewest.

65.   Žalovaná v sporoch vo veciach samých za seba tvrdí, že časť príjmu z TACA, ktorá nie je určená na financovanie podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti, závisí od – meniacej sa – celkovej sumy pridelenej na podporu pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti a že rozhodnutie o rozličných spôsoboch použitia, na ktoré sa používa každý rok uvedená časť príjmu, podlieha diskrečnému posúdeniu vnútroštátnych orgánov. Prebytok, ktorý je dostupný na financovanie iných opatrení, ako je systém podpôr pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti, sa preto môže líšiť; uvedený prebytok je sčasti určený na financovanie takých verejných intervenčných opatrení, ktoré tak či tak nemožno klasifikovať ako štátnu pomoc, ako sú opatrenia zo strany Epareca(28). Ďalej, Fisac rovnako ako aj CPDC majú aj iné zdroje, ako je pridelená časť príjmu z TACA. Žalovaná v sporoch vo veciach samých napokon poznamenáva, že časť príjmu z TACA môže byť napriek tomu zadržaná a zaplatená priamo do štátneho rozpočtu. Za uvedených okolností nemá príjem z TACA priamy dopad na sumu konkrétnej pomoci, ktorá by mohla byť prípadne poskytnutá prostredníctvom Fisacu alebo CPDC.

66.   Francúzska vláda a Komisia v zásade odporujú uvedenej analýze presadzovanej žalovanou v sporoch vo veciach samých, poukazujúc na to, že horná hranica sumy pomoci, ktorá môže byť platená prostredníctvom Fisacu alebo CPDC, je určená ustanoveniami zákonov a iných právnych predpisov a v žiadnom prípade nezávisí od príjmu z dane. Komisia dodáva, že príslušné sumy pre rozličné spôsoby použitia prebytku príjmu z TACA sú stanovované na začiatku roka a zostávajú rovnaké bez ohľadu na príjem z dane. Neexistuje tiež podľa Komisie žiaden osobitný vzorec pre rozdeľovanie prebytku príjmu z dane medzi rozličné spôsoby jej použitia.

2.      Právne posúdenie

a)      Judikatúra

67.   Súdny dvor určil, že pojem štátna pomoc zahŕňa nielen určité parafiškálne dane, v závislosti od spôsobu použitia príjmov z takých daní(29), ale tiež skutočné vyberanie príspevku tvoriaceho parafiškálnu daň.(30)

68.   V súlade s citovanými rozsudkami(31) „na to, aby sa daň alebo časť dane považovala za tvoriacu neoddeliteľnú časť opatrenia pomoci, musí existovať záväzný vzťah určenia medzi daňou a opatrením pomoci podľa príslušných vnútroštátnych pravidiel v tom zmysle, že príjem z dane je nevyhnutne prideľovaný na financovanie pomoci. V prípade takéhoto vzťahu má príjem z dane priamy dopad na sumu pomoci a, v dôsledku toho, na posúdenie súladu pomoci so spoločným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 1970, Francúzsko/Komisia, 47/69, Zb. s. 487, body 17, 20 a 21). Súdny dvor teda určil, že vtedy, keď existuje takýto vzťah medzi opatrením pomoci a jeho financovaním, upovedomenie o pomoci upravené v článku 93 ods. 3 Zmluvy musí tiež pokrývať metódu financovania tak, aby ju mohla Komisia posúdiť na základe všetkých skutkových okolností. Ak nie je táto požiadavka splnená, je možné, že Komisia by mohla vyhlásiť opatrenie pomoci za v súlade s právom, ktoré by za takéto nemohlo byť vyhlásené, ak by Komisia poznala spôsob jeho financovania (rozsudky Van Calster a i., už citovaný, body 49 a 50, rovnako ako aj z 15. júla 2004, Pearle a i., C-345/02, Zb. s. I-7139, bod 30).“

b)      Právna analýza

69.   Rôzni účastníci konania podali zhodné opisy procesu prideľovania príjmu z TACA, ale líšia sa v záveroch, ktoré z toho treba vyvodzovať, s ohľadom na záväzný vzťah určenia.

70.   Čo sa týka vzťahu, ktorý žalobkyne v sporoch vo veciach samých robia medzi oslobodením a príjmom z TACA, jednoducho by som poukázala na moje skoršie pripomienky.(32)

71.   Čo sa týka vzťahu medzi TACA a rozličnými spôsobmi použitia príjmov z nej, treba predovšetkým poznamenať, že záväzný vzťah určenia medzi príjmami z TACA a financovaním systému podpôr pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti nemožno vážne spochybňovať, berúc do úvahy skutočnosť, že TACA bola zavedená na účely financovania najmä poskytovania uvedených výhod remeselníkom a obchodníkom, ktorí boli svedkami zníženia hodnoty svojich obchodov z dôvodu rozmachu veľkokapacitných obchodov.

72.   Odlišnosti v názoroch sa preto vzťahujú konkrétne k mechanizmu pre prideľovanie prebytkov príjmov, ktoré môžu zostať z uvedenej dane potom, čo bola podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti vyplatená osobám spĺňajúcim podmienky stanovené právnou úpravou.

73.   Záväzný vzťah určenia by mohol existovať ako dôsledok použitia príjmu z TACA na financovanie rozličných intervenčných opatrení prostredníctvom verejných zdrojov. V uvedenom ohľade treba určiť, či nejasnosť o tom, či existuje v skutočnosti nejaký prebytok a neexistencia osobitného vzorca na distribúciu akéhokoľvek prebytku, ktorý môže byť medzi jeho rozličnými spôsobmi použitia vytvorený, bránia akémukoľvek záväznému vzťahu určenia medzi daňou a uvedenými spôsobmi použitia.

74.   Je nevyhnutné určiť rozsah, v akom príjem z dane priamo ovplyvňuje sumu rozličných udelených pomocí alebo, v súlade s návrhmi, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo svojich návrhoch v už citovaných veciach Streekgewest a Pape(33), rozsah, v akom vymiznutie dane tiež odstraňuje osobitný zdroj financovania pomoci“. V uvedenom ohľade generálny advokát Geelhoed preskúmal kritériá vhodné na preukázanie existencie toho, čo označuje ako „priamy a neoddeliteľný vzťah“ medzi daňou a pomocou financovanou prostredníctvom uvedenej dane, vysvetľujúc, že vzťah uvedeného druhu by bol „oveľa menej zrejmý v tých prípadoch, kedy by použitie príjmu z dane podliehalo posudzovaniu príslušných vnútroštátnych orgánov, kedy by bola pomoc financovaná iba sčasti prostredníctvom dane, kedy by bol príjem z dane určený na viac použití, ako je iba predmetná pomoc a keby daň osobitne neovplyvňovala odvetvie, ktoré pomoc dostáva“.

75.   Hoci tu niet pochýb o tom, že podnikateľské subjekty podliehajúce dani a podnikateľské subjekty, ktoré majú prospech z opatrení financovaných prostredníctvom prebytku príjmu z dane si navzájom konkurujú, zdá sa, že množstvo faktorov poukazuje na neexistenciu priameho a neoddeliteľného vzťahu medzi TACA a rozličnými spôsobmi použitia prebytkov príjmov z nej.

76.   Skutočnosť, že iba časť príjmu z TACA, menovite jeho prebytok, je používaná na financovanie štátnych intervenčných opatrení, nie je sama osebe rozhodujúca. V rozsudku vo veci Enirisorse(34) Súdny dvor určil, že vyberanie platby, časť príjmu z ktorej bola platená verejnému podniku, by mohlo predstavovať štátnu pomoc, ktorá nie je v súlade so spoločným trhom, vysvetľujúc v uvedenom kontexte, že „skutočnosť, že vyberanie a prideľovanie časti platieb môže byť nezákonné… sa týka iba uvedenej časti platieb platených predmetnému verejnému podniku a neovplyvňuje platby ako celok“.

77.   Zdá sa však byť podstatné to, že hoci sú rozličné spôsoby použitia prebytkov príjmu z TACA vskutku upravené predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou, spôsob ich distribúcie je ponechaný na voľnú úvahu zodpovedných ministrov, ktorí výnosom stanovujú horné hranice príslušných spôsobov použitia. Pre fondy poskytujúce opatrenia pomoci, menovite Fisac a CPDC sú dostupné rozličné zdroje.

78.   Okrem toho Komisia správne poznamenáva, že sumy pridelené Fisacu a CPDC medzirezortným výnosom zostávajú rovnaké bez ohľadu na príjem z dane.

79.   Napokon je nesporné, že suma pomoci financovanej prostredníctvom Fisacu a CPDC je určovaná ustanoveniami právnych predpisov a nijako nezávisí od sumy príjmov z TACA určených na takú pomoc.

80.   Za týchto okolností nemôže byť určený žiadny záväzný vzťah určenia medzi TACA a pomocou financovanou prostredníctvom Fisacu a CPDC.

81.   Čo sa týka pomoci údajne poskytovanej obchodníkom do tej miery, že nemusia poskytovať zvýšené príspevky, pretože časť prebytku TACA je používaná na financovanie základných systémov dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach, postačuje uviesť, že úroveň príspevkov je určovaná diskrečným rozhodnutím správcov uvedených systémov dôchodkového poistenia. Pri neexistencii priameho alebo nepriameho vzťahu medzi sumou prebytku príjmu z TACA použitého na uvedený účel a celkovým rozvrhom peňazí platených do predmetných fondov dôchodkového poistenia treba nevyhnutne dospieť k záveru, že neexistuje žiadny záväzný vzťah určenia medzi TACA a pridelením časti prebytku príjmov z nej do uvedených fondov.

D –    O rozličných intervenčných opatreniach financovaných sčasti spornou platbou

82.   Po prvé je nevyhnutné posúdiť, ako môže podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti pre obchodníkov a remeselníkov trvalo ukončujúcich svoju činnosť predstavovať pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

83.   Čo sa týka intervenčných opatrení financovaných sčasti prebytkom príjmu z TACA, iba subsidiárne zhodnotím, či môžu byť považované za štátnu pomoc na účely článku 87 ods. 1 ES, pretože nedochádza k žiadnemu záväznému vzťahu určenia medzi daňou a rozličnými predmetnými intervenčnými opatreniami.

1.      Hlavné argumenty dotknutých účastníkov konania

84.   Žalobkyne v sporoch vo veciach samých tvrdia, po prvé, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti predstavuje štátnu pomoc, ako je definovaná v článku 87 ods. 1 ES. Opierajú sa o skutočnosť, že výhoda sa priznáva niektorým podnikom, menovite činným obchodníkom a remeselníkom (pozri výnos z 13. augusta 1996 o všeobecných pravidlách vyplácania pomoci obchodníkom a remeselníkom zavedenej článkom 106 zákona o rozpočte na rok 1982(35), ktorý uvádza, že „žiadatelia musia poskytnúť dôkaz… prebiehajúcej podnikateľskej činnosti v odvetví obchodu alebo remeselných povolaní v čase žiadosti“). Dospievajú k záveru, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti narúša hospodársku súťaž. Vysvetľujú, že skutočnosť, že niektorí obchodníci a remeselníci vedia, že dostanú podporu pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti vtedy, keď prestanú vykonávať činnosť, je dostatočná na to, aby mala účinok na platby, ktoré platia počas svojho pracovného života. Vediac, že dostanú podporu pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti, mohli by znížiť svoje príspevky do systému doplnkového dôchodkového poistenia, a teda znížiť svoje náklady na sociálne zabezpečenie. Činní obchodníci alebo remeselníci by v takom prípade mohli použiť uvedené finančné úspory, aby uskutočnili investície nevyhnutné pre ich podnikateľské činnosti, na rozdiel od podnikov, ktoré takú výhodu nedostávajú.(36) Argumentujú, že v každom prípade v rozsahu, v akom podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti podporuje tých, ktorí majú nárok na jeho získanie, aby prestali pracovať, má priamy dopad na hospodársku súťaž, pretože znižuje množstvo podnikateľských subjektov na danom trhu.

85.   Po druhé, čo sa týka platenia časti príjmu z TACA do Fisacu, žalobkyne v sporoch vo veciach samých tvrdia, že cieľom uvedeného fondu je financovať, používajúc zdroje štátu, opatrenia pomoci pre konkrétne kategórie obchodníkov a remeselníkov. Tvrdia, že uvedené opatrenia sú na ujmu hospodárskej súťaži a obchodu medzi členskými štátmi. Obdobne ako podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti, opatrenia vykonané zo strany Fisacu predstavujú opatrenia štátnej pomoci, ktoré podliehajú povinnosti predchádzajúceho upovedomenia Komisie v súlade s článkom 88 ods. 3 ES.

86.   Po tretie, čo sa týka financovania systémov základného dôchodkového poistenia osôb samostatne zárobkovo činných v remeselných povolaniach a osôb samostatne zárobkovo činných v priemyselných a obchodných povolaniach, žalobkyne tvrdia, že pridelenie časti príjmu z TACA pre uvedené systémy má tiež charakter štátnej pomoci. Tvrdia, že také financovanie zmierňuje náklady spojené s financovaním systémov dôchodkového poistenia pre prijímajúcich remeselníkom a obchodníkov, pretože je používané namiesto zvyšovania príspevkov, ktoré by inak bolo nevyhnutné vzhľadom na existujúce deficity dotknutých systémov dôchodkového poistenia. Uvedené zníženie finančných nákladov preto posilňuje konkurenčnú pozíciu remeselníkom a obchodníkov vo vzťahu k podnikom náležiacim k iným systémom dôchodkového poistenia.

87.   Po štvrté, čo sa týka platenia časti príjmov z TACA v prospech CPDC, žalobkyne argumentujú, že z vnútroštátnych právnych ustanovení je zrejmé, že vyššie uvedený výbor, rovnako ako Fisac, poskytuje štátnu pomoc na účely článku 87 ods. 1 ES. Tiež tvrdia, že podmienky stanovené v rozhodnutí Komisie z 18. júna 1997 neboli splnené. Vysvetľujú, že CPDC na jednej strane pokračoval v platení pomoci po 31. decembri 2000 bez toho, aby dostal osobitné povolenie na predĺženie trvania platieb pomoci, ktoré boli už do uvedeného dňa povolené. Na druhej strane rozpočet CPDC tiež sústavne prekračoval sumy povolené rozhodnutím Komisie.

88.   Čo sa týka uplatňovania pravidla de minimis, žalobkyne poukazujú na to, že pravidlo – zmieňované v oznámeniach Komisie z roku 1992 a 1996 a následne podrobne upravené v nariadení Komisie (ES) č. 69/2001 z 12. januára 2001 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy ES pri pomoci de minimis(37) – bolo zavedené po tom, čo boli vykonané napadnuté opatrenia pomoci.(38) V každom prípade francúzske orgány nesplnili podmienky nevyhnutné na uplatnenie pravidla de minimis. Neinformovali spoločnosti prijímajúce pomoc o de minimis povahe pomoci a tiež nezaviedli kontrolné postupy na zabezpečenie toho, aby nebola horná hranica de minimis prekročená.(39)

89.   Žalobkyne napokon tvrdia, že sociálny cieľ sledovaný francúzskymi orgánmi pri vykonávaní rozličných opatrení financovaných prostredníctvom príjmu z TACA nie je dostatočný na to, aby vylúčil klasifikáciu uvedených opatrení ako štátnej pomoci, ako je definovaná článkom 87 ods. 1 ES, a preto nemôže opodstatniť neposkytnutie predchádzajúceho upovedomenia Komisii podľa článku 88 ods. 3 ES.(40)

90.   Žalovaná v sporoch vo veciach samých zdôrazňuje, po prvé, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti je výhodou priznávanou jednotlivcom – nie podnikom – ktorí predtým ukončili všetku hospodársku činnosť. Nie je preto podľa jej názoru pravdepodobné, že by uvedený spôsob použitia TACA narušil hospodársku súťaž alebo ovplyvnil obchod medzi členskými štátmi.

91.   Čo sa týka platby časti prebytkov príjmu z TACA do Fisacu, Caisse Organic poukazuje na to, že Fisac predovšetkým financuje miestne projekty plánovania miest a regionálneho rozvoja. Tvrdí, že financovanie uvedeného druhu spadá mimo rozsah pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES. Akékoľvek dotácie platené prostredníctvom Fisacu podnikom predstavujú malé sumy pomoci, ktoré sú oslobodené od požiadavky upovedomenia Komisii.(41) V uvedenej spojitosti žalovaná vysvetľuje, že podľa dekrétu č. 95-1140 nemohla maximálna suma priamych dotácií podniku prekročiť 60 000 francúzskych frankov (približne 9 150 eur). Podľa dekrétu č. 2003-107 z 5. februára 2003 bola horná hranica uvedenej sumy stanovená na 10 000 eur (alebo, za výnimočných okolností, na 20 000 eur).

92.   Čo sa týka použitia časti prebytku príjmu z TACA na systémy dôchodkového poistenia, žalovaná tvrdí – majúc na zreteli, že dotknuté systémy sú základnými povinnými systémami – že také použitie spadá pod systematický cieľ, ktorý je vlastný všetkým systémom sociálneho zabezpečenia založených na solidarite v rámci štátu alebo v rámci jedného povolania. Poznamenáva, že právo Spoločenstva neobmedzuje slobodu členských štátov organizovať svoje systémy sociálneho zabezpečenia.(42)

93.   Napokon dospieva k záveru, že pomoc poskytovaná zo strany CPDC je tiež de minimis.

94.   Čo sa týka rozličných spôsobov použitia príjmu z TACA, francúzska vláda tiež tvrdí, po prvé, že časť používaná na podporu pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti nepredstavuje štátnu pomoc, pretože predmetná platba závisí od trvalého ukončenia činnosti obchodníka, ako je zjavné z článkov 5 a 10 dekrétu č. 82-307 z 2. apríla 1982.

95.   Po druhé, čo sa týka časti prebytku príjmu z TACA poukazovaného v prospech Fisacu a CPDC, francúzska vláda, majúc na zreteli nariadenie č. 69/2001, poukazuje na to, že akékoľvek dotácie platené prostredníctvom Fisacu a CPDC podnikom sú určené pre miestne malé obchody v problematických oblastiach a ich hodnota nepresahuje hornú hranicu stanovenú v uvedenom nariadení. Preto nepredstavujú štátnu pomoc na účely článku 87 ods. 1 ES. Na podporu svojho tvrdenia francúzska vláda navyše zohľadňuje oznámenie Komisie zo 14. mája 1997 o usmerneniach pre štátnu pomoc podnikom v zanedbaných mestských oblastiach.(43)

96.   Po tretie, čo sa týka použitia časti prebytku príjmu z TACA na systémy dôchodkového poistenia pre remeselníkov a obchodníkov, oba fondy získavajúce príjmy (Caisse Organic a Caisse Cancava) spravujú základný systém sociálneho zabezpečenia založený na zásade solidarity. Dospieva k záveru, že keďže činnosť, do ktorej sú zapojené dotknuté fondy, nepredstavuje hospodársku činnosť(44), financovanie uvedenej činnosti je mimo rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES.

97.   Čo sa týka použitia príjmu z TACA, Komisia tvrdí, po prvé, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti pre remeselníkov a obchodníkov sa vypláca po tom, čo príjemca ukončil hospodársku činnosť. Dospieva teda k záveru, že dotknutá platba nemôže narušiť hospodársku súťaž. Ide o sociálne opatrenie.

98.   Po druhé, čo sa týka platenia časti TACA v prospech Fisacu, Komisia zastáva názor, že sumy dotknutej pomoci sú minimálne a spadajú mimo rozsah pôsobnosti nariadenia č. 69/2001.

99.   Po tretie, cieľom použitia časti príjmu z TACA na základné systémy dôchodkového poistenia pre remeselníkov a obchodníkov je zabezpečiť, aby bola udržaná rovnováha príslušných systémov. Také príspevky nepredstavujú štátnu pomoc vtedy, keď verejné orgány, ktoré sú prijímateľmi a ktorým je zverená správa povinných dôchodkových systémov, nepredstavujú podniky uskutočňujúce hospodársku činnosť.(45)

100. Po štvrté, čo sa týka platenia časti príjmov z TACA v prospech CPDC, také platby, rovnako ako pomoc pre Fisac, sú tiež pomocou de minimis.

2.      Právne posúdenie

a)      Judikatúra

101. Definujúce prvky pojmu pomoc už boli spomenuté.(46)

102. V rozsudku vo veci PreussenElektra(47) Súdny dvor uviedol, že pojem pomoc pokrýval nielen tie prípady, kedy je pomoc poskytovaná priamo štátom, ale tiež tie prípady, kedy je pomoc poskytovaná verejnými alebo súkromnými orgánmi, ktoré štát zriaďuje alebo určuje. „Právo Spoločenstva nemôže pripustiť, aby boli pravidlá o štátnej pomoci obchádzané jednoducho prostredníctvom vytvorenia autonómnych inštitúcií poverených prideľovaním pomoci.“(48)

b)      O systéme podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti

103. Nie je sporné, že cieľom predmetného systému je poskytovať výhody prostredníctvom zdrojov štátu – výhoda sa v tomto prípade poskytuje orgánu, Caisse Organic, ktorý bol na uvedený účel určený štátom. Účastníci konania a dotknuté osoby, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, sa však nezhodujú v tom, či príjemcovia predmetných výhod vykonávajú hospodársku činnosť a/alebo či dotknutý systém ovplyvňuje hospodársku súťaž.

104. Možno predložiť silné argumenty pre aj proti uvedeným stanoviskám: podľa článku 106 zákona č. 81-1160, vo verzii uplatniteľnej v čase rozhodnom pre tento spor, bolo udelenie podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti podmienené postavením obchodníka alebo remeselníka; možno však tiež argumentovať, že podľa predmetného ustanovenia udelenie uvedenej platby závisí od ukončenia činnosti uvedeného obchodníka alebo remeselníka.

105. Pri podrobnejšom preskúmaní však neobstojí tvrdenie, že samotná perspektíva pridelenia podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti ovplyvňuje rozhodnutia uskutočňované potenciálnymi príjemcami v priebehu ich profesijnej činnosti v tom, že znižujú svoje príspevky do doplnkového sociálneho zabezpečenia s tým, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti teda účinne zmierňuje ich náklady. Napokon rozhodnutie prispievať do doplnkového systému sociálneho zabezpečenia sa nevzťahuje na bežné prevádzkové náklady; je záležitosťou voľnej úvahy dotknutých obchodníkov a remeselníkov. V každom prípade je udelenie podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti podmienené minimálnou dobou účasti v príslušnom základnom systéme dôchodkového poistenia. Navyše rozhodnutie prispievať do doplnkového systému sociálneho zabezpečenia je uskutočňované, ako na to na pojednávaní správne poukázala Caisse Organic, dlho pred odchodom do dôchodku, čiže dotknutý obchodník alebo remeselník nie je v danom čase v žiadnom prípade schopný predvídať, či bude spĺňať podmienky na získanie podpory pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti. Napokon, tvrdenie presadzované žalobkyňami neberie do úvahy skutočnosť, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti podlieha prísnym podmienkam vzťahujúcim sa na finančné prostriedky pre ich sociálnu povahu a v žiadnom prípade nedosahuje sumy dostatočné na podporu obchodníkov a remeselníkov ukončujúcich svoje činnosti počas ich dôchodkového veku.(49)

106. Zostáva určiť, či treba podporu pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti považovať za prospešnú určitým podnikom, na účely práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, jednoducho preto, pretože je udeľovaný obchodníkom a remeselníkom. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora(50) tu považujem za vhodné sústrediť sa na účinky dotknutej výhody. Je jasné, ako na to správne poukazuje Komisia(51), že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti sa vypláca obchodníkovi alebo remeselníkovi po ukončení jeho činnosti, čo znamená, že platba nemôže predstavovať výhodu s cieľom ďalej uskutočňovať uvedenú činnosť. V dôsledku toho, dokonca ak by sa aj dospelo k záveru, že platba pri ukončení pracovného pomeru je prospešná určitým podnikom, podstatne by neovplyvnila hospodársku súťaž tiež z toho dôvodu, že prijímajúci obchodníci a remeselníci sú vskutku príjemcami najmä kvôli ich nízkemu obratu.

107. Uvedenému záveru neodporuje rozsudok z 21. júna 2001, Moccia Irme a i./Komisia(52). V tomto rozsudku Súdny dvor potvrdil rozsudok Súdu prvého stupňa klasifikujúci pomoc pre systém ukončovania činnosti ako pomoc na účely článku 4 Zmluvy o ESUO. Poznamenajúc, že článok 4 písm. c) Zmluvy o ESUO prísne zakázal akúkoľvek pomoc, Súdny dvor poukázal na to, že „na rozdiel od článku 92 ods. 1 Zmluvy ES, na to, aby sa pomoc považovala za pomoc v rozpore so spoločným trhom podľa článku 4 písm. c) Zmluvy o ESUO, sa nevyžaduje, aby narúšala alebo bola spôsobilá narušiť hospodársku súťaž“(53).

108. Preto treba rozhodnúť, že podpora pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti upravená v článku 106 zákona č. 81-1160 nepatrí pod pojem pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

c)      O doplnkových príspevkoch do systémov dôchodkového poistenia

109. Čo sa týka použitia časti príjmov z TACA na financovanie systémov dôchodkového poistenia pre obchodníkov a remeselníkov, ako je upravené zákonom č. 96-1160, účastníci konania sa na pojednávaní zhodli, že prijímajúce pokladne nie sú podnikmi zapájajúcimi sa do hospodárskej činnosti, pretože spravujú základné, povinné systémy dôchodkového poistenia na základe zásady solidarity. V tomto aspekte treba len poukázať na už citovanú judikatúru Súdneho dvora.(54)

110. Žalobkyne v sporoch vo veciach samých však zastávajú názor, že doplnkové platby do predmetných systémov dôchodkového poistenia sú na prospech nimi poisteným obchodníkom a remeselníkom: takýmto financovaním niektorých príjmov pokladní prostredníctvom zdaňovania dotknutých dôchodkových pokladní sa možno vyhnúť zvýšeniu príspevkov do uvedených pokladní, s tým, že poistení obchodníci a remeselníci v dôsledku toho majú prospech zo znižovania svojich nákladov. Ako som už uviedla(55), uvedená argumentácia nemôže mať žiadnu váhu, pretože neexistuje potrebný vzťah medzi úrovňou príspevkov a doplnkovými platbami. Teda, ak by také doplnkové platby neexistovali, štát by mohol financovať príjmy uvedených pokladní prostredníctvom zdaňovania bez toho, aby museli pokladne zvyšovať príspevky.

111. Preto obdobne ani doplnkové platby do systémov dôchodkového poistenia nespadajú pod pojem pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.

d)      O individuálnych opatreniach poskytnutých zo strany Fisacu a CPDC

112. Je nesporné, že Fisac financuje miestne projekty plánovania miest a regionálneho rozvoja, ktoré patria mimo rozsah pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, pretože nepriznávajú selektívne výhody určitým podnikom alebo odvetviam činnosti.

113. Čo sa týka dotácií platených na individuálnom základe podnikom, či už zo strany Fisacu alebo CPDC, diskusia sa neodvíja od toho, či by uvedené opatrenia mohli byť klasifikované ako pomoc, ale skôr od toho, či sú súčasťou systému pomoci de minimis, ktorá, ak by sa pripustilo, že existuje, by znamenala, že neexistovala žiadna povinnosť oznamovať.

114. Niet pochýb o tom, že pojem systému pomoci de minimis sa má vykladať reštriktívne, pretože zahŕňa odchýlku od povinností vyplývajúcich z článku 88 ods. 3 ES. Preto ho nemožno napríklad uplatňovať so spätnou účinnosťou.(56)

115. Treba poukázať na to, že povinnosť upovedomovať podľa článku 88 ods. 3 ES bola zrušená s účinnosťou od 19. augusta 1992 pre malé sumy pomoci poskytovanej malým a stredne veľkým podnikom. Podľa bodu 3.2 rámca Spoločenstva upravujúceho poskytovanie štátnej pomoci malým a stredným podnikom z roku 1992(57), „v budúcnosti už nebudú… platby pomoci ad hoc do 50 000 ECU, s ohľadom na daný typ výdavku a systémov, na základe ktorých je suma pomoci, ktorú môže daný podnik získať z daného typu výdavku počas obdobia troch rokov, obmedzená na uvedené číslo, považované za podliehajúce oznámeniu podľa článku 93 ods. 3, za predpokladu, že výslovnou podmienkou udelenia pomoci alebo podmienkou systému je to, že akákoľvek ďalšia pomoc, ktorú môže daný podnik získať z rovnakého typu výdavku z iných zdrojov financovania alebo na základe iných systémov, nezvýši celkovú sumu prijímanej pomoci nad hranicu 50 000 ECU“ [neoficiálny preklad].

116. Hoci pomoc poskytovaná prostredníctvom Fisacu vtedy, keď boli sporné platby uložené, bola naozaj upravená dekrétom č. 95-1140, najmä jeho článkami 1 a 8, bol to konkrétne článok 4 zákona č. 89-1008 z 31. decembra 1989 o rozvoji podnikov v odvetviach obchodu a remesiel a o zlepšovaní ich hospodárskeho, právneho a sociálneho prostredia, „zákon Doubin“(58), ktorý prvý stanovil, že časť akéhokoľvek prebytku platby môže byť použitá na spoločné činnosti zamerané na udržanie a modernizáciu odvetví obchodu a remesiel v odvetviach značne ovplyvnených hospodárskymi a sociálnymi zmenami, ale tiež pre činnosti podporujúce prevod alebo reštrukturalizáciu podnikov v odvetviach obchodu a remesiel.

117. Dekrét č. 95-1140 iba zmenil a doplnil podmienky upravujúce udeľovanie pomoci financovanej prostredníctvom prebytku príjmu z TACA, založiac otvorený účet v Caisse Organic na účely Fisacu v súlade so zákonom Doubin.

118. V dôsledku toho zastávam názor, že systém individuálnej pomoci spravovaný Fisacom bol založený na základe ustanovení, ktoré časovo predchádzali právnej úprave Spoločenstva z roku 1992, takže také opatrenia individuálnej pomoci nemožno v žiadnom prípade považovať za opatrenia de minimis.

119. To však nie je prípad pomoci financovanej zo strany CPDC, keďže jediným právnym základom pre dopĺňanie príjmov CPDC časťou prebytkov z TACA bol dekrét č. 98-132, meniaci a dopĺňajúci dekrét č. 91-284 vytvárajúci profesijný výbor pre predaj pohonných látok. Okrem toho uvedené zvýšené financovanie pre CPDC bolo povolené Komisiou na obdobie rokov 1997 až 2000,(59) ako samotné žalobkyne v sporoch vo veciach samých pripustili.

120. Otázka, či mala pomoc poskytovaná zo strany CPDC po uvedenom období podliehať ďalšiemu oznámeniu Komisii, teda závisí od pravidiel o pomoci de minimis, ktoré boli v tom čase účinné, v tomto prípade pravidiel upravených v nariadení č. 69/2001. Komisia správne poznamenala, že horné hranice uplatňované na pomoc, ktorá mohla byť poskytnutá zo strany CPDC, boli nižšie ako horné hranice uložené nariadením č. 69/2001, dokonca aj pred preskúmaním podielu podpory.

V –    Návrh

121. Z týchto dôvodov navrhujem, aby sa na prejudiciálne otázky položené Tribunal des affaires de sécurité sociale de Saint-Étienne a Cour d’appel de Lyon odpovedalo takto:

1.      Článok 87 ods. 1 ES sa má vykladať v tom zmysle, že za okolností sporov vo veciach samých nepatria platby podpôr pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti vyplácané za osobitných podmienok obchodníkom a remeselníkom ukončujúcim svoje činnosti pod pojem pomoc.

2.      Za okolností sporov vo veciach samých neodhalilo preskúmanie ustanovení vnútroštátnych zákonov a iných právnych predpisov žiadny záväzný vzťah určenia medzi daňou na podporu odvetví obchodu a remesla a rozličnými opatreniami verejnej pomoci, ktoré môžu byť financované sčasti prebytkom príjmu z uvedenej dane, ktorý zostáva po financovaní systému podpôr pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – JORF zo 14. júla 1972, s. 7419.

3 – JORF z  30. decembra 1994, s. 18737.

4 – JORF z 29. augusta 1996, s. 12940.

5 – JORF z 11. septembra 2001, s. 14495.

6 – JORF z 29. októbra 1995, s. 15808.

7 – JORF z 20. marca 1991.

8 – JORF zo 7. marca 1998.

9 – Ú. v. ES C 395, s. 13.

10 – Vec Galeries de Lisieux (C-488/04). Prejudiciálna otázka položená v uvedenej veci znie takto: „Má sa právo Spoločenstva vykladať v tom zmysle, že znamená, že taká daň, ako je daň na pomoc obchodu a remeslu zavedená zákonom z 13. júla 1972, ktorá je vypočítavaná na základe predajnej plochy obchodných prevádzok prevyšujúcich 400 m2 a ktorej výnosy sú platené na osobitné účty fondov dôchodkového poistenia obchodníkov a remeselníkov na účely vyplácania osobitnej kompenzačnej pomoci, ktorá sa stala podporou pri skončení výkonu podnikateľskej činnosti podľa zákona č. 81-1160 z 30. decembra 1981, musí byť klasifikovaná ako štátna pomoc, pretože ju znášajú iba prevádzkarne s predajnou plochou presahujúcou 400 m2 alebo obratom prevyšujúcim 460 000 eur a pretože zabezpečuje pre budúceho príjemcu platby zníženie platieb vyplývajúce z možnosti znížiť jeho prípadné financovanie doplnkového dôchodkového systému?“

11 – Pozri najmä rozsudok z 1. apríla 1982, Holdijk a i., 141/81 až 143/81, Zb. s. 1299, bod 6.

12 – Rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, Zb. s. 709, bod 33; zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C-72/91 a C-73/91, Zb. s. I-887, bod 21, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, nazývaný „Maribel bis/ter“, C-75/97, Zb. s. I-3671, bod 33).

13 – Rozsudok z 21. októbra 2003, Van Calster a i., C-261/01 a C-262/01, Zb. s. I-12249, bod 49. Pozri v tomto zmysle tiež rozsudky z 27. novembra 2003, Enirisorse, C-34/01 až C-38/01, Zb. s. I-14243, bod 44, a z 15. júla 2004, Pearle a i., C-345/02, Zb. s. I-7139, bod 29.

14 – C-174/02, Zb. s. I-85, bod 28.

15 – Z vnútroštátneho spisu a z ústnych prednesov na pojednávaní 2. júna 2005 je zjavné, že žalobkyne v sporoch vo veciach samých zastávajú názor, že ich povinnosť platiť daň predstavuje prekážku hospodárskej súťaže, pretože množstvo distribučných sietí pozostáva z malých obchodných prevádzok, ktoré nie sú povinné platiť predmetnú daň, a ďalej pretože konkurujú veľkým obchodom v centrách miest, ktoré tiež spĺňajú podmienky na oslobodenie (pretože boli otvorené pred 1. januárom 1960; pozri článok 3 zákona č. 72-657).

16 – Rozsudky z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C-241/94, Zb. s. I-4551, bod 21; z 29. apríla 1999, Španielsko/Komisia, C-342/96, Zb. s. I-2459, bod 23, a Maribel bis/ter, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 25.

17 – Rozsudky z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C-56/93, Zb. s. I-723, bod 79; Francúzsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 20, a Maribel bis/ter, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 25.

18 – Rozsudky z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C-280/00, Zb. s. I-7747, bod 75, rovnako ako aj Pearle a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 33.

19 – Pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, nazývaný „Tubemeuse“, C-142/87, Zb. s. I-959, bod 25; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C-278/92 až C-280/92, Zb. s. I-4103, bod 20; zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, nazývaný „Stardust“, C-482/99, Zb. s. I-4397, bod 68; Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 74, rovnako ako aj Pearle a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 32.

20 – S ohľadom na túto podmienku pozri rozsudky z 2. februára 1988, Van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, Zb. s. 219, bod 35; z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C-303/88, Zb. s. I-1433, bod 11; z 21. marca 1991, Taliansko/Komisia, C-305/89, Zb. s. I-1603, bod 13, a Stardust, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, body 24, 50 a nasl.

21 – Pozri najmä rozsudky z 15. marca 1994, Banco Exterior de España, C-387/92, Zb. s. I-877, body 13 a 14; z 19. mája 1999, Taliansko/Komisia, C-6/97, Zb. s. I-2981; Stardust, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 23, a zo 14. apríla 2005, AEM a AEM Torino, C-128/03 a C-129/03, Zb. s. I-2861, bod 38.

22 – Návrhy prednesené 8. mája 2001 vo veci Ferring (rozsudok z 22. novembra 2001, C-53/00, Zb. s. I-9067, bod 39).

23 – Rozsudok AEM a AEM Torino, už citovaný v poznámke pod čiarou 21, bod 39. Pozri tiež rozsudky z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, C-351/98, Zb. s. I-8031, bod 42, a z 29. apríla 2004, Holandsko/Komisia, C-159/01, Zb. s. I-4461, bod 42.

24 – S ohľadom na uvedený aspekt pozri rozsudky Sloman Neptun, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 15; Maribel bis/ter, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, body 26 až 39; z 20. septembra 2001, Banks, C-390/98, Zb. s. I-6117, bod 3; z 26. septembra 2002, Španielsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, bod 43, a Holandsko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 23, bod 42.

25 – V uvedenom ohľade sa Caisse Organic odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T-92/00 a T-103/00, Zb. s. II-1385, bod 62.

26 – S ohľadom na uvedené kritérium pozri poznámku pod čiarou 18 v mojich návrhoch z 28. októbra 2004 vo veci AEM a AEM Torino (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 21).

27 – C-310/99, Zb. s. I-2289, body 84 až 86.

28 – Établissement public national d’aménagement et de restructuration des espaces commerciaux et artisanaux (Národná verejná organizácia zodpovedná za plánovanie a reštrukturalizáciu priestorov obchodníkov a remeselníkov).

29 – Pozri najmä rozsudok zo 16. decembra 1992, Lornoy a i., C-17/91, Zb. s. I-6523, bod 28.

30 – Pozri rozsudky z 27. októbra 1993, Scharbatke, C-72/92, Zb. s. I-5509, bod 20, a Enirisorse, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 43.

31 – Rozsudky Streekgewest, už citovaný, a Pape, už citovaný.

32 – Bod 35 a nasl.

33 – Bod 32 návrhov.

34 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

35 – JORF z 29. augusta 1996, s. 12940.

36 – V uvedenom ohľade sa žalobkyne opierajú o rozsudok z 19. septembra 2000, Nemecko/Komisia, C-156/98, Zb. s. I-6857, body 29 a 30.

37 – Ú. v. ES L 10, s. 30; Mim. vyd. 08/002, s. 138.

38 – Žalobkyne citujú návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo veci Pearle a i. (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 13), bod 87.

39 – Pozri rozsudky z 13. júna 2002, Holandsko/Komisia, C-382/99, Zb. s. I-5163, a Nemecko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 36.

40 – Pozri rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 12; z 15. novembra 1983, Komisia/Francúzsko, 52/83, Zb. s. 3707, a Maribel bis/ter, už citovaný v poznámke pod čiarou 12.

41 – Caisse Organic poukazuje na bod 3.2 oznámenia Komisie z 20. mája 1992 rámec Spoločenstva upravujúci poskytovanie štátnej pomoci malým a stredným podnikom (SME) (Ú. v. ES C 213, s. 2) a na oznámenie Komisie zo 6. marca 1996 pomoci de minimis (Ú. v. ES C 68, s. 9).

42 – Rozsudky zo 17. februára 1993, Poucet a Pistre, C-159/91 a C-160/91, Zb. s. I-637, bod 6, a z 26. marca 1996, García a i., C-238/94, Zb. s. I-1673, bod 15.

43 – Ú. v. ES C 146, s. 6.

44 – Rozsudky Poucet a Pistre, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, body 15 až 18, a zo 16. marca 2004, AOK Bundesverband a i., C-264/01, C-306/01, C-354/01 a C-355/01, Zb. s. I-2493, bod 47.

45 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 1999, Albany, C-67/96, Zb. s. I-5751, body 77 a 78.

46 – Pozri bod 42 vyššie.

47 – Rozsudok z 13. marca 2001, C-379/98, Zb. s. I-2099, bod 58 a tam citovaná judikatúra.

48 – Rozsudok Stardust, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 23.

49 – Podľa článku 10 ministerského výnosu z 13. augusta 1996 (JORF z 29. augusta 1996, s. 12940) v znení výnosu z 3. septembra 2001 o prispôsobení niektorých súm vyjadrených vo frankoch hodnote v eurách (JORF z 11. septembra 2001, s. 14495), „výška podpory bude stanovená od 3 140 eur do 18 820 eur na domácnosť a od 2 020 eur do 12 100 eur u jednotlivca“ (pozri tiež bod 8).

50 – Pozri najmä rozsudok Maribel bis/ter, už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 25.

51 – Komisia tiež poukazuje na svoje oznámenie o reštrukturalizácii cestnej nákladnej dopravy v Taliansku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 211, 1998, s. 5), v ktorom uviedla – na strane 14 Ú. v. ES C 211 – že „verejný príspevok poskytovaný podnikateľovi – jednotlivcovi, ktorý ukončuje svoju činnosť, nie je na prospech podniku pôsobiacemu na trhu a, preto nemá žiaden dopad na hospodársku súťaž alebo na obchod medzi členskými štátmi. Ak je isté, že také fondy opätovne nevstúpia do odvetvia cestnej nákladnej dopravy tovaru, či už priamo alebo nepriamo, ich poskytnutie v zásade nespadá pod zákaz uvedený v článku 92 ods. 1 Zmluvy“ [neoficiálny preklad].

52 – C-280/99 P až C-282/99 P, Zb. s. I-4717.

53 – Rozsudok už citovaný, bod 32. Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

54 – Poznámky pod čiarou 44 a 45.

55 – Pozri vyššie, bod 81.

56 – Pozri v tomto ohľade návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer 1. marca 2004 vo veci Pearle a i. (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 13), bod 91: „Neexistuje vôbec žiaden právny základ pre priznanie spätného účinku pravidlu de minimis, keďže existenciu takého účinku nemožno predpokladať v prípade ustanovenia, ktoré zahŕňa výnimku zo zákonnej povinnosti.“

57 – Oznámenie Komisie (Ú. v. ES C 213, 1992, s. 2).

58 – JORF z 2. januára 1990.

59 – Rozhodnutie N 294/97 z 18. júna 1997.