Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 15. septembra 2011 (1)

Vec C-427/10

Banca Antoniana Popolare Veneta SpA, incorporante la Banca Nazionale dell’Agricoltura SpA,

proti

Ministero dell’Economia e delle Finanze,

Agenzia delle Entrate

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Corte suprema di cassazione (Taliansko)]

„Daň z pridanej hodnoty – Daň naúčtovaná a zaplatená bez právneho dôvodu – Právo poskytovateľa služby požiadať daňový úrad o vrátenie DPH zaplatenej bez právneho dôvodu – Právo príjemcu služby požiadať poskytovateľa služby o vrátenie objektívneho plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu zodpovedajúceho DPH naúčtovanej bez právneho dôvodu – Zmena výkladu ustanovenia vnútroštátneho práva stanovujúceho oslobodenie od DPH – Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery“





 Skutkový a právny rámec konania vo veci samej a prejudiciálne otázky

1.        Spor prejednávaný pred talianskymi súdmi sa týka súm, ktoré do štátnej pokladnice zaplatila Banca Nazionale dell’Agricoltura SpA (ďalej len „BNA“) ako daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z odmien, ktoré jej boli vyplatené za výber členských príspevkov v mene troch konzorcií na zúrodňovanie pôdy od roku 1984 do roku 1994.

2.        V tom období sa výber členských príspevkov nepovažoval za „činnosť výberu daní vrátane platenia daní vykonávaného v mene daňovníkov“, ktorá je oslobodená od DPH podľa článku 10 bodu 5 dekrétu prezidenta republiky č. 633 z 26. októbra 1972, ktorým sa zavádza a upravuje daň z pridanej hodnoty(2) (ďalej len „prezidentský dekrét č. 633/72“).

3.        Daňový úrad však obežníkom č. 52/E z 26. februára 1999 zmenil pôvodný výklad tohto nariadenia prezidentského dekrétu č. 633/72, pričom sa domnieval, že členské príspevky sú daňovej povahy, a preto sa odmeny, ktoré majú konzorciá zaplatiť, musia považovať za oslobodené od DPH. Podľa údajov, ktoré Corte suprema di cassazione (Taliansko) uviedol vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uvedený obežník zodpovedal novému smerovaniu judikatúry, pokiaľ ide o daňovú povahu členských príspevkov.

4.        V dôsledku zmeny výkladu článku 10 bodu 5 prezidentského dekrétu č. 633/72 dotknuté konzorciá požiadali spoločnosť SIFER SpA, právneho nástupcu BNA ako držiteľa licencie na výber členských príspevkov, o vrátenie súm zaplatených ako DPH z odmien vyplatených za výber príspevkov z dôvodu objektívneho plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu v zmysle článku 2033 občianskeho zákonníka.

5.        Podľa talianskeho práva sa takýto spor, ktorý je sporom medzi osobou, ktorej bola vymeraná DPH, a poskytovateľom služby, ktorý DPH odviedol, týkajúci sa objektívneho plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, nepovažuje za spor daňovej povahy, čiže spadá do právomoci všeobecných občianskoprávnych súdov. Podanie žaloby o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu podlieha desaťročnej premlčacej lehote stanovenej článkom 2946 občianskeho zákonníka.

6.        Jedno z dotknutých konzorcií podalo žalobu proti spoločnosti SIFER SpA na občianskoprávny súd, ktorý povolil vstup BNA do konania, pokiaľ ide o sumy, ktoré sa jej týkali. Súd zaviazal BNA na úhradu sumy zodpovedajúcej DPH, ktorá bola naúčtovaná z odmien vyplatených za výber príspevkov, zvýšenej o úroky. BNA podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie.

7.        V dôsledku občianskoprávneho konania požiadala BNA daňový úrad o vrátenie DPH zodpovedajúcej sumám požadovaným dotknutými konzorciami. So zreteľom na implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti BNA podala proti daňovému úradu tri samostatné žaloby.

8.        Takýto spor, ktorý je sporom medzi BNA ako poskytovateľkou služby vyberajúcou DPH na jednej strane a daňovým úradom na druhej strane, týkajúci sa vrátenia DPH zaplatenej bez právneho dôvodu, spadá do právomoci daňových súdov. Podľa údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom je normatívnym prameňom nároku na vrátenie dane článok 21 ustanovení o sporoch daňového charakteru (legislatívny dekrét č. 546/92), ktorý v odseku 2 uvádza, že „ak v osobitných ustanoveniach nie je stanovené inak, žiadosť o vrátenie nemožno podať po uplynutí dvoch rokov od zaplatenia, resp. odo dňa, keď došlo k skutočnosti zakladajúcej nárok na vrátenie, ak táto skutočnosť nastala neskôr“.

9.        Hoci prvostupňový daňový súd vyhovel žalobám, ktoré podala BNA, a zaviazal daňový úrad na vrátenie sporných súm, daňový druhostupňový súd po spojení odvolaní, ktoré podal daňový úrad, zmenil rozsudky prvostupňového súdu, pričom uviedol, že BNA zaniklo právo na vrátenie dane z dôvodu, že lehota dvoch rokov uvedená v článku 21 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 546/92 uplynula, a poznamenal, že obežník č. 52/E vydaný daňovým úradom nemôže predstavovať vhodný základ pre odôvodnenie skutočnosti, že podmienky na uznanie práva na vrátenie dane mohli byť splnené.

10.      Na základe skutkových a právnych okolností, ako som ich opísal, sa Corte suprema di cassazione, ktorý rozhoduje o kasačnom opravnom prostriedku podanom spoločnosťou Banca Antoniana Popolare Veneta SpA (ďalej len „BAPV“), s ktorou sa BNA zlúčila, proti rozhodnutiu druhostupňového daňového súdu, rozhodol predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Bránia zásady efektivity, zákazu diskriminácie a daňovej neutrality v oblasti [DPH] vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, ktorá stanovuje, že právo nadobúdateľa/objednávateľa na vrátenie neoprávnene zaplatenej DPH sa chápe ako právo na vrátenie objektívneho plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu podľa všeobecného práva a to na rozdiel od práva uplatňovaného hlavným dlžníkom (dodávateľ/poskytovateľ služby), a ktorá ďalej stanovuje, že lehota, ktorou disponuje nadobúdateľ/objednávateľ je značne dlhšia ako tá, ktorou disponuje hlavný dlžník, čoho dôsledkom je, že žaloba nadobúdateľa/objednávateľa podaná v čase, keď lehota pre hlavného dlžníka už uplynula, môže viesť k tomu, že hlavnému dlžníkovi bude uložená povinnosť vrátiť daň bez toho, aby mohol žiadať daňový úrad o vrátenie dane, pričom uvedené platí bez stanovenia akéhokoľvek právneho ustanovenia umožňujúceho zabrániť sporom alebo rozporom medzi konaniami, ktoré boli alebo budú začaté pred rôznymi súdnymi orgánmi?

2.      Bez ohľadu na predchádzajúci predpoklad, je vnútroštátna prax alebo judikatúra, ktorá umožňuje vyhlásenie súdneho rozhodnutia ukladajúceho dodávateľovi/poskytovateľovi služby povinnosť vrátiť daň v prospech nadobúdateľa/objednávateľa, hoci tento dodávateľ/poskytovateľ nepodal žalobu o vrátenie dane pred iným súdom v lehote, ktorá pre neho platí, pretože sa opieral o súdny výklad nasledovaný správnou praxou, v zmysle ktorej táto činnosť podliehala DPH, zlučiteľná s uvedenými zásadami?“

 Posúdenie

 O prvej prejudiciálnej otázke

11.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či vnútroštátna právna úprava, ktorá, pokiaľ ide o DPH zaplatenú bez právneho dôvodu do štátnej pokladnice, jednak priznáva odlišné práva na jednej strane poskytovateľovi služby ako platiteľovi DPH (a to právo na vrátenie DPH zaplatenej daňovému úradu bez právneho dôvodu, pričom príslušná žiadosť musí byť podaná v lehote dvoch rokov od zaplatenia alebo odo dňa, keď došlo k skutočnosti zakladajúcej nárok na vrátenie), a na druhej strane príjemcovi služby ako osobe, ktorej bola DPH vymeraná (a to právo voči poskytovateľovi služby na vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, pričom na toto právo sa vzťahuje desaťročná prekluzívna lehota), a jednak udeľuje právomoci rôznym súdom pre prípadné spory, ktoré sa ich týkajú (a to daňovému súdu v prípade sporu medzi poskytovateľom služby a daňovým orgánom a občianskoprávnemu súdu v prípade sporu medzi príjemcom služby a poskytovateľom služby), je zlučiteľná so zásadami neutrality DPH, efektivity a zákazu diskriminácie.

12.      Na úvod treba uviesť, že podľa údajov, ktoré Corte suprema di cassazione uviedol vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tento súd nespochybňuje skutočnosť, že predmetné dane boli naúčtované a zaplatené do štátnej pokladnice bez právneho dôvodu. V tejto otázke teda nie je nijaká nezhoda medzi týmto súdom a talianskymi všeobecnými občianskoprávnymi súdmi, ktoré rozhodli o žalobe o vydaní plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu podanej dotknutými konzorciami proti BNA. Problém predložený v prejudiciálnych otázkach sa týka práva, ktoré z toho vyplýva, a to práva na vrátenie neoprávnene vybranej DPH, a presnejšie spôsobu a podmienok výkonu tohto práva.

13.      Domnievam sa, že z judikatúry možno vyvodiť, že právo Únie vo všeobecnosti ukladá členským štátom povinnosť umožniť vrátenie neoprávnene vybranej DPH, ako aj výkon práv zodpovedajúcich tejto povinnosti jednotlivcami. Súdny dvor vychádzal z tejto domnienky vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Schmeink & Cofreth a Strobel, keď rozhodol o prípustnosti prejudiciálnych otázok.(3)

14.      Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov o dani z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia(4) však neobsahuje nijaké ustanovenie o vrátení DPH naúčtovanej bez právneho dôvodu a následne zaplatenej do štátnej pokladnice.

15.      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už viackrát uviedol, že z dôvodu neexistencie právnej úpravy Spoločenstva v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych daní sa tento problém rieši v jednotlivých členských štátoch odlišne. Za týchto okolností je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky opravných prostriedkov určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že takéto podmienky jednak nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a že jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity).(5)

16.      V tejto súvislosti treba ešte dodať, že po zmenách zavedených Lisabonskou zmluvou vyplýva táto povinnosť pre všetky členské štáty priamo zo Zmluvy o Európskej únii. Podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.

17.      Pokiaľ ide o taliansky systém vrátenia neoprávnene vybranej DPH, nie je to po prvýkrát, čo je tento systém a jeho tri aspekty predmetom prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru talianskymi súdmi.

18.      Po prvé vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Reemtsma Cigarettenfabriken(6), Súdny dvor skúmal taliansky systém s ohľadom na zásady neutrality, efektivity a zákazu diskriminácie z hľadiska skutočnosti, že uvedený systém stanovuje pre poskytovateľa služieb a pre príjemcu služieb odlišné spôsoby ako dosiahnuť vrátenie DPH naúčtovanej a zaplatenej bez právneho dôvodu. Súdny dvor napokon konštatoval, že uvedené zásady nebránia takým vnútroštátnym právnym predpisom, podľa ktorých môže o vrátenie súm zaplatených ako DPH bez právneho dôvodu od daňových orgánov požiadať len dodávateľ a príjemca služieb môže podľa občianskeho práva podať žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu proti tomuto dodávateľovi.(7)

19.      Po druhé vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Edis(8), sa Súdny dvor zaoberal iným aspektom talianskeho systému vrátenia neoprávnene vybranej DPH, a to aspektom týkajúcim sa odlišných prekluzívnych alebo premlčacích lehôt jednak v prípade žiadosti o vrátenie DPH zaplatenej bez právneho dôvodu predloženej daňovému úradu a jednak žaloby o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu medzi jednotlivcami. Súdny dvor rozhodol, že právu Spoločenstva neodporuje, ak právna úprava členského štátu zahŕňa popri premlčacej lehote všeobecného práva, ktorá sa uplatňuje na žaloby o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu medzi jednotlivcami, osobitné postupy podávania sťažností a žalôb, ktoré upravujú menej priaznivé podmienky pre napadnutie daní a iných zdanení.(9)

20.      Po tretie, pokiaľ ide o samotnú dĺžku prekluzívnej lehoty na podanie žiadosti o vrátenie DPH zaplatenej bez právneho dôvodu predloženej daňovému úradu, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že lehota musí byť primeraná a musí chrániť daňovníka a zároveň aj dotknutý orgán. Táto lehota totiž nemôže viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práv, ktoré priznáva právny poriadok Spoločenstva.(10) Možnosť podať žiadosť o vrátenie DPH zaplatenej bez právneho dôvodu bez akéhokoľvek časového obmedzenia by bola v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá vyžaduje, aby daňová situácia zdaniteľnej osoby vzhľadom na jej práva a povinnosti vo vzťahu k daňovému úradu nemohla byť donekonečna spochybňovaná.(11)

21.      Posúdenie primeranosti lehoty vykonáva Súdny dvor v každom jednotlivom prípade. Pokiaľ ide o dvojročnú prekluzívnu lehotu, Súdny dvor považoval túto lehotu za primeranú vo vzťahu k právu na odpočet DPH.(12) Podľa môjho názoru možno uplatniť tento záver analogicky aj na právo na vrátenie DPH zaplatenej bez právneho dôvodu.

22.      Na základe uvedenej judikatúry sa teda zdá, že taliansky systém vrátenia DPH vybranej bez právneho dôvodu, ktorý je predmetom týchto prejudiciálnych otázok, je ako taký vo všeobecnosti zlučiteľný so zásadami efektivity, zákazu diskriminácie a daňovej neutrality.

23.      V prejednávanej veci však rovnováha talianskeho systému bola narušená daňovým úradom, ktorý svojím obežníkom zmenil výklad článku 10 bodu 5 prezidentského dekrétu č. 633/72, ktorým sa stanovuje oslobodenie od DPH v prípade činnosti výberu daní. Podľa obežníka sa členské príspevky považujú za príspevky daňovej povahy, a preto sa odmeny získané za činnosť výberu týchto príspevkov musia považovať za oslobodené od DPH.

24.      Keďže k uvedenej zmene výkladu došlo po uplynutí prekluzívnej lehoty stanovenej pre platiteľa dane, v prejednávanej veci pre BNA, uvedený platiteľ dane už nemohol požiadať daňový úrad o vrátenie sumy zodpovedajúcej DPH naúčtovanej a následne zaplatenej do štátnej pokladnice z odmien vybraných za výber členských príspevkov, zatiaľ čo konzorciá ako príjemcovia služby spočívajúcej vo výbere členských príspevkov mohli stále ešte žiadať od BNA vrátenie predmetných súm z dôvodu objektívneho plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu.

25.      V dôsledku uvedeného znáša BNA bremeno DPH, a to napriek tomu, že DPH by mal ako spotrebnú daň znášať v zásade konečný spotrebiteľ, ktorým sú v prejednávanej veci konzorciá.

26.      V prejednávanej veci teda BNA nespôsobila túto situáciu. Ako Corte suprema di cassazione uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, BNA sa len riadila správnou a právnou praxou existujúcou v čase naúčtovania DPH, ktorá tým, že nepovažovala členské príspevky za príspevky daňovej povahy, vzbudzovala presvedčenie, že DPH bola splatná.

27.      Nič totiž nenaznačuje, že spoločnosť BNA nekonala ako dostatočne pozorný a obozretný daňovník. Zdá sa preto, že márne uplynutie dvojročnej lehoty od zaplatenia DPH stanovenej pre BNA na podanie žiadosti o vrátenie súm zaplatených bez právneho dôvodu nemožno pripísať BNA, ale naopak daňovému úradu.

28.      Domnievam sa preto, že v tejto situácii je potrebné preskúmať, či vyššie uvedené dôsledky zmeny výkladu článku 10 bodu 5 prezidentského dekrétu č. 633/72 na právne postavenie spoločnosti BAPV, s ktorou sa BNA zlúčila, nie sú v rozpore so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ktoré sú podľa ustálenej judikatúry súčasťou právneho poriadku Spoločenstva a ktoré z tohto dôvodu musia byť dodržiavané inštitúciami Spoločenstva, ale zároveň aj členskými štátmi pri výkone právomocí, ktoré sú im zverené smernicami Spoločenstva.(13)

29.      Súdny dvor v skutočnosti nemôže skúmať, či vnútroštátna právna úprava, jej výklad alebo uplatňovanie sú v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Táto úloha prináleží len vnútroštátnemu súdu. Súdny dvor, ktorý rozhoduje o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, je príslušný iba na to, aby vnútroštátnemu súdu poskytol výklad práva Spoločenstva, ktorý danému súdu umožní posúdiť takúto zlučiteľnosť.(14)

30.      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada právnej istoty si na jednej strane vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné a presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre tých, ktorí im podliehajú, predvídateľné. Táto požiadavka sa uplatňuje osobitne prísne v prípadoch, keď ide o právnu úpravu, ktorej dôsledkom by mohlo byť peňažné bremeno, aby sa umožnilo dotknutým osobám presne sa oboznámiť s rozsahom povinností, ktoré im daná úprava ukladá.(15)

31.      V prejednávanej veci sa domnievam, že pochybnosti sa netýkajú jasnosti a presnosti článku 10 bodu 5 prezidentského dekrétu č. 633/72, ktorým sa stanovuje oslobodenie od DPH v prípade činnosti výberu daní, ale predvídateľnosti jeho uplatnenia. Vychádzam z predpokladu, že uplatňovanie práva je neoddeliteľne spojené s jeho výkladom, ktorý bol v prejednávanej veci zmenený daňovým úradom.

32.      Pre posúdenie predvídateľnosti výkladu a uplatnenia článku 10 bodu 5 prezidentského dekrétu č. 633/72 musí vnútroštátny súd zohľadniť nielen tú skutočnosť, že daňový úrad zmenil svoj postoj k zdaňovaniu odmien vyplatených za výber členských poplatkov, ale aj skutočnosť, že postoj talianskych súdov k tejto otázke sa práve menil.

33.      Pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, pre vnútroštátny súd môže byť užitočný rozsudok Elmeka(16), a to napriek tomu, že uvedený rozsudok sa týka legitímnej dôvery daňovníkov vo vzťahu k aktom správnych orgánov. Domnievam sa, že závery vyplývajúce z tohto rozsudku možno zovšeobecniť na akékoľvek správanie správnych orgánov.

34.      Vnútroštátny súd by mal teda v prvom rade určiť, či správanie daňového úradu vyvolalo u pozorného a obozretného hospodárskeho subjektu odôvodnenú dôveru a následne, ak by odpoveď na túto otázku bola kladná, preukázať legitímnu povahu tejto dôvery.(17)

35.      Splnomocnený zástupca talianskej vlády na pojednávaní v tejto súvislosti uviedol, že otázka oslobodenia činnosti výberu členských príspevkov od DPH už nejaký čas vyvoláva spory, takže nebolo možné sa domnievať, že akty správneho orgánu vyvolali u pozorného a informovaného hospodárskeho subjektu dôvodné očakávania.

36.      Domnievam sa, že uvedené tvrdenie ako také nemôže zohrávať rozhodujúcu úlohu pri posudzovaní vnútroštátnym súdom. Rovnako je potrebné zohľadniť dĺžku obdobia, počas ktorého platila pôvodná správna a právna prax spočívajúca v zdaňovaní činnosti výberu členských príspevkov, ako aj moment, kedy sa s ohľadom na skutočnosti, ktoré sú základom sporu vo veci samej, začali spory týkajúce sa povahy členských príspevkov.

37.      Napokon by som rád dodal, že vnútroštátny súd v rámci svojho posúdenia musí tiež zohľadniť právo vlastniť majetok zaručené článkom 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a obsiahnuté tiež v článku 17 Charty základných práv, ktoré podľa ustálenej judikatúry patrí medzi základné zásady práva Európskej únie. Podľa tejto judikatúry daná zásada nie je absolútnym privilégiom, ale treba ju posudzovať s ohľadom na jej spoločenskú funkciu. V dôsledku toho môže byť výkon práva vlastniť majetok obmedzený len s tou podmienkou, že toto obmedzenie zodpovedá cieľom všeobecného záujmu sledovaným Spoločenstvom a nepredstavuje v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv.(18)

38.      V prejednávanej veci musí vnútroštátny súd posúdiť, či predmetný taliansky systém, najmä rôzne prekluzívne alebo premlčacie lehoty stanovené týmto systémom pre BAPV a iné pre konzorciá, pokiaľ ide o výkon ich práv vyplývajúcich z naúčtovania DPH bez právneho dôvodu a následne jej zaplatenia do štátnej pokladnice, nespôsobuje v dôsledku zásahu daňového úradu spočívajúceho v zmene výkladu zásah do práva spoločnosti BAPV vlastniť majetok.

39.      Ak by tomu tak bolo, vnútroštátnemu súdu by prináležalo posúdiť, či sú splnené podmienky vyplývajúce z judikatúry, ktoré sú uvedené v bode 37 týchto návrhov.

40.      Na základe uvedeného sa domnievam, že odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku by mala byť v tom zmysle, že zásady neutrality, efektivity a zákazu diskriminácie neodporujú vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, ktorá, pokiaľ ide o DPH zaplatenú bez právneho dôvodu do štátnej pokladnice, jednak zveruje odlišné práva podliehajúce rozdielnej prekluzívnej alebo prípadne premlčacej lehote na jednej strane poskytovateľovi služieb ako platiteľovi DPH a na druhej strane príjemcovi služieb ako osobe, ktorej bola DPH vymeraná, a jednak udeľuje právomoci rôznym súdom pre prípadné spory, ktoré sa ich týkajú, a to pod podmienkou, že sa uvedená právna úprava uplatňuje v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a rešpektuje právo vlastniť majetok.

 O druhej prejudiciálnej otázke

41.      Svojou druhou otázkou sa Corte suprema di cassazione snaží zistiť, či je vnútroštátna prax alebo judikatúra, ktorá umožňuje vyhlásenie súdneho rozhodnutia o povinnosti vrátiť poskytovateľom služby daň v prospech prijímateľa služby, hoci tento poskytovateľ služby nepodal žalobu o vrátenie dane pred iným súdom v lehote, ktorá pre neho platí, pretože sa opieral o súdny výklad, nasledovaný správnou praxou, že táto činnosť podliehala DPH, zlučiteľná so zásadami efektivity, zákazu diskriminácie a daňovej neutrality v oblasti DPH.

42.      Splnomocnený zástupca talianskej vlády na pojednávaní navrhol, aby Súdny dvor vyhlásil druhú prejudiciálnu otázku za neprípustnú z dôvodu, že otázka vrátenia DPH naúčtovanej bez právneho dôvodu spoločnosťou BNA, prípadne spoločnosťou BAPV, s ktorou sa BNA zlúčila, nie je predmetom sporu vo veci samej.

43.      Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, je výlučne úlohou vnútroštátnych súdov, ktoré vec prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitné okolnosti každej veci posúdili tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré sa Súdnemu dvoru predkladajú. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu, je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.(19)

44.      Domnievam sa, že v prejednávanej veci ide presne o takúto situáciu. Treba uznať, že spor vo veci samej, v rámci ktorého boli predložené prejudiciálne otázky, sa týka len vrátenia DPH zaplatenej do štátnej pokladnice bez právneho dôvodu daňovým úradom, lebo o otázke vrátenia DPH naúčtovanej bez právneho dôvodu spoločnosťou BAPV, s ktorou sa BNA zlúčila, už rozhodol iný taliansky súd.

45.      Vzhľadom na to, že odpoveď Súdneho dvora by pre prejednanie sporu vo veci samej nemala význam, usudzujem, že Súdny dvor by mal vyhlásiť druhú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Corte suprema di cassazione, za neprípustnú.

46.      V prípade, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím názorom a vyhlásil by druhú prejudiciálnu otázku za prípustnú, domnievam sa, že odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú som Súdnemu dvoru navrhol, je zároveň odpoveďou aj na druhú prejudiciálnu otázku, pretože tá sa tiež týka posúdenia talianskeho systému vrátenia DPH zaplatenej bez právneho dôvodu.

 Návrh

47.      So zreteľom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru po prvé, aby vyhlásil druhú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Corte suprema di cassazione, za neprípustnú, a po druhé, aby na prvú prejudiciálnu otázku položenú daným súdom odpovedal takto:

Zásady neutrality, efektivity a zákazu diskriminácie neodporujú vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, ktorá, pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty zaplatenú bez právneho dôvodu do štátnej pokladnice, jednak zveruje odlišné práva podliehajúce rozdielnej prekluzívnej alebo prípadne premlčacej lehote na jednej strane poskytovateľovi služieb ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty a na druhej strane príjemcovi služieb ako osobe, ktorej bola daň z pridanej hodnoty vymeraná, a jednak udeľuje právomoci rôznym súdom pre prípadné spory, ktoré sa toho týkajú, a to pod podmienkou, že sa uvedená právna úprava uplatňuje v súlade so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a rešpektuje právo vlastniť majetok.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Riadna príloha GURI č. 292 z 11. novembra 1972.

3 – Rozsudok z 19. septembra 2000, C-454/98, Zb. s. I-6973, body 39 a 49.

4 – Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 23.

5 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1998, Edis, C-231/96, Zb. s. I-4951, body 33 a 34; z 11. júla 2002, Marks & Spencer, C-62/00, Zb. s. I-6325, bod 34, a z 21. januára 2010, Alstom Power Hydro, C-472/08, Zb. s. I-623, bod 17.

6 – Rozsudok z 15. marca 2007, C-35/05, Zb. s. I-2425.

7 – Rozsudok Reemtsma Cigarettenfabriken, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 42.

8 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 5.

9 – Rozsudok Edis, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 37. K rovnakému záveru tiež dospel napríklad v rozsudku z 9. februára 1999, Dilexport (C-343/96, Zb. s. I-579, bod 28).

10 – Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1976, Rewe-Zentralfinanz a Rewe-Zentral, 33/76, Zb. s. 1989, bod 5; Edis, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 35, ako aj rozsudok z 30. júna 2011, Meilicke a i., C-262/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 56.

11 – Pozri analogicky rozsudky z 8. mája 2008, Ecotrade, C-95/07 a C-96/07, Zb. s. I-3457, bod 44, a Alstom Power Hydro, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 16.

12 – Pozri rozsudky Ecotrade, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, bod 48, a Alstom Power Hydro, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 20.

13 – Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 2006, Elmeka, C-181/04 až C-183/04, Zb. s. I-8167, bod 31, a z 10. septembra 2009, Plantanol, C-201/08, Zb. s. I-8343, bod 43 a citovanú judikatúru.

14 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Plantanol, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 45 a citovanú judikatúru.

15 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Plantanol, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 46 a citovanú judikatúru, a z 2. decembra 2009, Aventis Pasteur, C-358/08, Zb. s. I-11305, bod 47.

16 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

17 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Elmeka, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 32 a citovanú judikatúru).

18 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, bod 355 a citovanú judikatúru.

19 – Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 17. mája 1994, Corsica Ferries, C-18/93, Zb. s. I-1783, bod 14; z 18. júna 1998, Corsica Ferries France, C-266/96, Zb. s. I-3949, bod 27, a z 10. marca 2009, Heinrich, C-345/06, Zb. s. I-1659, body 36 a 37.