Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 26. júna 2012 (1)

Vec C-137/11

Partena ASBL

proti

Les Tartes de Chaumont-Gistoux SA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour du travail de Bruxelles (Belgicko)]

„Sociálne zabezpečenie – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Články 13 a 14c – Členský štát, na území ktorého sa vykonáva činnosť – Zákaz diskriminácie – Voľný pohyb osôb – Právo usadiť sa“





I –    Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 13 a 14c nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva(2), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1606/98 z 29. júna 1998(3), a článku 21 ZFEÚ.

2.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi Partena ASBL (ďalej len „Partena“), čo je úrad sociálneho zabezpečenia pre nezávislých pracovníkov v Belgicku, a Les Tartes de Chaumont-Gistoux SA, (ďalej len „spoločnosť“), ktorý sa týka vymáhania príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktoré pán Rombouts, ako osoba oprávnená konať za spoločnosť, dlhoval za obdobie od prvého kvartálu 1999 do štvrtého kvartálu 2007.

3.        Vnútroštátny súd chce objasniť, či riadenie spoločnosti, podliehajúcej dani v členskom štáte, zo zahraničia, možno na účely príspevkov na sociálne zabezpečenie považovať za vykonávanie tejto činnosti v tomto členskom štáte. Vnútroštátny súd sa taktiež pýta, či nevyvrátiteľná domnienka stanovená zákonom, podľa ktorej sa na osobu oprávnenú konať za spoločnosť, ktorá riadi zo zahraničia spoločnosť podliehajúcu dani v členskom štáte, uplatňuje systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby, je v rozpore s článkom 21 ZFEÚ.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

4.        Domnievam sa, že na prejednávaný prípad sú uplatniteľné články 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ. Taktiež sú uplatniteľné články 13 a 14 nariadenia č. 1408/71, ktoré sa nachádzajú v hlave II nazvanej „Určenie uplatniteľných právnych predpisov“.

B –    Vnútroštátne právo

5.        V rámci belgického práva upravuje uplatňovanie systému sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby kráľovské nariadenie č. 38 z 27. júla 1967 o uplatňovaní systému sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby(4), ktoré bolo zmenené a doplnené najmä kráľovským nariadením z 18. novembra 1996 o finančných a iných ustanoveniach o sociálnom postavení nezávislých pracovníkov, hlava VI zákona z 26. júla 1996 o modernizácii systému sociálneho zabezpečenia a zabezpečovaní životaschopnosti zákonných dôchodkových systémov, ako aj článok 3 zákona z 26. júla 1996, ktorý zabezpečuje rozpočtové podmienky pre účasť Belgicka v Hospodárskej a menovej únii(5).

6.        Článok 3 ods. 1 kráľovského nariadenia č. 38 o uplatňovaní systému sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby stanovuje, že „za samostatne zárobkovo činnú osobu sa považuje každá fyzická osoba, ktorá v Belgicku vykonáva pracovnú činnosť a nie je zamestnaná na základe pracovnej… zmluvy alebo súboru štandardných podmienok“.

7.        Kráľovské nariadenie z 18. novembra 1996 doplnilo do článku 3 ods. 1 kráľovského nariadenia č. 38 štvrtý pododsek s nasledujúcim znením:

„Na osoby určené za oprávnené konať za spoločnosti alebo združenia, ktoré podliehajú belgickej dani z príjmu právnických osôb alebo belgickej dani z príjmu vzťahujúcej sa na cudzozemcov, sa uplatňuje nevyvrátiteľná domnienka, že v Belgicku vykonávajú zárobkovú činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby.“

8.        Rozhodnutím 176/2004 z 3. novembra 2004 ústavný súd(6) vyhlásil článok 3 ods. 1 štvrtý pododsek kráľovského nariadenia č. 38 za protiústavný, pokiaľ ide o osoby oprávnené konať za spoločnosti podliehajúce belgickej dani z príjmu právnických osôb alebo belgickej dani z príjmu vzťahujúcej sa na cudzozemcov, ktoré neriadia predmetné spoločnosti zo zahraničia. Ústavný súd sa domnieval, že nevyvrátiteľná domnienka týkajúca sa týchto osôb oprávnených konať za spoločnosti bola neproporcionálna, keďže bránila týmto osobám, ktoré prestali vykonávať svoju činnosť, preukázať, že ukončenie ich činnosti inak ako tým, že odstúpia a prestanú vykonávať svoje povinnosti, vyplývalo z ich postavenia ako samostatne zárobkovo činných osôb. Ústavný súd však nekonštatoval, že predmetné ustanovenie bolo protiústavné, pokiaľ ide o osoby oprávnené konať za spoločnosti, ktoré riadia predmetné spoločnosti zo zahraničia. Ústavný súd sa domnieval, že nevyvrátiteľná povaha domnienky by sa mala považovať za potrebnú na zabezpečenie toho, aby sa na takéto osoby oprávnené konať za spoločnosti uplatňoval systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby vzhľadom na to, že vnútroštátny orgán nemal, pokiaľ ide o tieto osoby, informácie a právomoc, ktoré mal vo vzťahu k tým osobám oprávneným konať za spoločnosti, ktoré riadili spoločnosti z Belgicka.

9.        Podľa článku 15 ods. 1 tretieho pododseku kráľovského nariadenia spoločnosti zodpovedajú spoločne a nerozdielne za platenie príspevkov osôb oprávnených konať za spoločnosti.

III – Konanie vo veci samej a predložené prejudiciálne otázky

10.      Spoločnosť bola založená 17. apríla 1993. Vzhľadom na to, že má sídlo v Belgicku, uplatňuje sa na ňu daňový systém tohto členského štátu. Na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo 12. októbra 1995, mali pán Rombouts i pán Van Acker obchodný podiel zodpovedajúci jednej polovici základného imania spoločnosti. Na valných zhromaždeniach, ktoré sa konali 7. júna 2000 a 7. júna 2006, boli potvrdené ich funkcie členov predstavenstva.

11.      Pán Rombouts mal od konca roku 1999 pobyt v Portugalsku. V tomto členskom štáte bol zamestnaný alebo od 1. januára 2001 do júla 2005 poberal dávky v nezamestnanosti. Podľa vnútroštátneho súdu vykonával pán Rombouts od novembra 2007 samostatnú zárobkovú činnosť v Portugalsku. Vnútroštátny súd uvádza, že spoločnosť tvrdí, že táto samostatná zárobková činnosť začala v novembri 2005.

12.      Dňa 28. mája 2008 doručila Partena pánovi Rombouts a spoločnosti platobný výmer na zaplatenie sumy 125 696,50 eura zodpovedajúcej príspevkom, ktoré pán Rombouts dlhoval za obdobie od prvého kvartálu 1999 do štvrtého kvartálu 2007.

13.      Žalobou podanou 5. augusta 2008 na Tribunal du travail (pracovný súd) v Nivelles spoločnosť podala proti tomuto platobnému výmeru námietku. Rozsudkom zo 14. decembra 2009 tribunal du travail okrem iného vyhlásil túto námietku za dôvodnú.

14.      Dňa 29. januára 2010 podala Partena proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour du travail de Bruxelles (Belgicko). V rámci konania Partena pripustila, že vzhľadom na to, že pán Rombouts mal v Portugalsku od 1. januára 2001 postavenie zamestnanca, belgický systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby sa môže na neho aj naďalej uplatňovať iba doplnkovo. Z tohto dôvodu suma, ktorú Partena teraz požaduje, predstavuje 68 317,61 eura plus úroky namiesto pôvodnej sumy 125 696,50 eura.

15.      Spoločnosť navrhuje, aby bol rozsudok tribunal du travail potvrdený a Partena zaviazaná na náhradu trov konania. Spoločnosť spochybňuje tvrdenie, že na pána Rombouts sa uplatňuje belgický systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby. Spoločnosť subsidiárne navrhuje, aby bol Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania okrem iného o zlučiteľnosti článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku kráľovského nariadenia č. 38 s článkom 18 ES (teraz článok 21 ZFEÚ).

16.      Za týchto podmienok Cour du travail de Bruxelles (Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Môže členský štát pri uplatňovaní článku 13 a nasl. nariadenia č. 1408/71 a konkrétnejšie článku 14c tohto nariadenia v rámci právomoci, ktorá je mu priznaná pri stanovovaní podmienok uplatňovania systému sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby, považovať ‚riadenie spoločnosti, ktorá podlieha daňovej povinnosti v tomto štáte, zo zahraničia‘ za výkon činnosti na svojom území?

2.      Je článok 3 ods. 1 štvrtý pododsek kráľovského nariadenia č. 38 z 27. júla 1967, ktorý upravuje uplatňovanie systému sociálneho zabezpečenia na samostatne zárobkovo činné osoby, v súlade s právom Európskej únie a najmä so slobodou pohybu a pobytu zaručenou článkom 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ak osobe s pobytom v inom členskom štáte, ktorá zo zahraničia riadi spoločnosť podliehajúcu daňovej povinnosti v Belgicku, neumožňuje vyvrátiť domnienku, že sa na ňu uplatňuje systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby, zatiaľ čo osoba oprávnená konať za takúto spoločnosť s pobytom v Belgicku, ktorá neriadi spoločnosť zo zahraničia, má možnosť túto domnienku vyvrátiť a predložiť dôkazy, že nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v zmysle článku 3 ods. 1 prvého pododseku kráľovského nariadenia č. 38?“

IV – Konanie na Súdnom dvore

17.      Písomné pripomienky predložili spoločnosť, belgická vláda a Komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. marca 2012, predniesli svoje ústne pripomienky.

V –    Posúdenie

A –    Prípustnosť

18.      Belgická vláda uvádza dve námietky neprípustnosti.

19.      Po prvé, belgická vláda sa domnieva, že dve prejudiciálne otázky predložené v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú neprípustné, keďže predmetná nevyvrátiteľná domnienka sa na pána Rombouts neuplatňuje. Táto domnienka sa uplatňuje iba na osoby oprávnené konať za spoločnosť, ktoré zo zahraničia riadia spoločnosti so sídlom v Belgicku a ktoré nepriznávajú žiaden príjem ako osoby oprávnené konať za spoločnosti v tomto členskom štáte, pričom sa odvolávajú na bezplatnú povahu ich mandátu. Podľa belgickej vlády sa tak deje s cieľom vyhnúť sa plateniu príspevkov na sociálne zabezpečenie, keďže na to, aby sa pracovník považoval za samostatne zárobkovo činného pracovníka v Belgicku, musí okrem iného vykonávať zárobkovú činnosť, čo znamená, že musí byť vykonávaná za odmenu.

20.      Belgická vláda tvrdí, že v rámci predmetného obdobia v konaní vo veci samej pán Rombouts podliehal belgickej dani ako cudzozemec z dôvodu jeho činnosti ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť v zmysle článku 2 ods. 1 bodu 1 písm. a), článku 227 ods. 1 a článku 228 ods. 1 zákona z roku 1992 o dani z príjmov a článku 16 zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi Belgickom a Portugalskom(7).

21.      Okrem toho belgická vláda tvrdí, že pán Rombouts nespochybnil skutočnosť, že podliehal belgickej dani z príjmu. Výška jeho príspevkov na sociálne zabezpečenie sa odvíjala od výšky jeho príjmu ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť, čo zohľadnila daňová správa a oznámila Institut National d’Assurances Sociales pour Travailleurs Indépendants (ďalej len „Inasti“). Z tohto dôvodu odvolávaním sa na nesplnenie požiadavky existencie zárobkovej činnosti ani pán Rombouts a ani spoločnosť nemôžu tvrdiť, že ide o bezplatný mandát.

22.      Po druhé, belgická vláda tvrdí, že predložené prejudiciálne otázky sú neprípustné, keďže si vyžadujú posúdenie zlučiteľnosti vnútroštátneho práva s právom EÚ.

23.      Podľa mňa nie je žiadny dôvod vyhovieť prvej námietke neprípustnosti podanej zo strany belgickej vlády. Zatiaľ čo výklad vnútroštátneho a medzinárodného daňového práva navrhovaný belgickou vládou môže byť správny, domnievam sa, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spor, ktorý musí vnútroštátny súd rozhodnúť, sa týka toho, či sa belgická právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňuje na pána Rombouts. Takéto posúdenie nevyhnutne vychádza z pravidiel obsiahnutých v hlave II nariadenia č. 1408/71, ktoré sa týkajú určenia uplatniteľných právnych predpisov. Okrem toho vnútroštátny súd žiada usmernenie, pokiaľ ide o výklad pravidiel o voľnom pohybe stanovených v Zmluve.(8) Za týchto okolností sú predložené prejudiciálne otázky prípustné.

24.      Čo sa týka druhej námietky neprípustnosti v tom zmysle, že prejudiciálne otázky si vyžadujú posúdenie súladu vnútroštátneho práva s právom EÚ, postačuje konštatovať, že zo znenia týchto otázok vyplýva, že sa zameriavajú na výklad práva EÚ, v prejednávanom prípade viacerých ustanovení nariadenia č. 1408/71 a pravidiel o voľnom pohybe.

B –    Podstata

1.      Prvá otázka

25.      Svojou prvou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či v súlade s článkami 13 a 14c nariadenia č. 1408/71 môže členský štát stanoviť, že osoba oprávnená konať za spoločnosť, ktorá podlieha daňovej povinnosti v tomto členskom štáte,(9) vykonáva činnosť na území tohto členského štátu aj vtedy, keď táto osoba riadi predmetnú spoločnosť zo zahraničia. Prvá otázka teda vyžaduje usmernenie v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, pokiaľ ide o miesto, kde sa vykonáva pracovný pomer alebo samostatná zárobková činnosť.

26.      Články 13 a 14c nariadenia č. 1408/71 sa nachádzajú v hlave II uvedeného nariadenia nazvanej „Určenie uplatniteľných právnych predpisov“. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia nariadenia č. 1408/71, ktoré určujú uplatniteľné právne predpisy, tvoria komplexný systém kolíznych noriem, pričom ich dôsledkom je, že vnútroštátnym normotvorcom sa odníma právomoc určiť rozsah a podmienky uplatňovania ich vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich danú oblasť, pokiaľ ide o osoby, ktoré im podliehajú, a o územie, v rámci ktorého majú ustanovenia vnútroštátneho práva účinky.(10)

27.      Ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71 majú za cieľ nielen zabrániť tomu, aby osoby, ktoré spadajú do pôsobnosti uvedeného nariadenia, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, pretože sa na ne neuplatňujú žiadne právne predpisy, ale aj vyhnúť sa súbežnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplynúť.(11)

28.      Kolízne normy, ktoré upravuje nariadenie č. 1408/71, sú pre členské štáty kogentné a ich uplatňovanie závisí len od objektívnej situácie, v ktorej sa nachádza predmetný pracovník.(12)

29.      Domnievam sa, vzhľadom na kogentnú povahu predmetných pravidiel, ako aj samotný cieľ hlavy II nariadenia č. 1408/71, že členský štát si nemôže jednostranne priznať právomoc stanoviť, či pracovník podlieha jeho právnej úprave na základe stanovenia, že tento pracovník vykonával činnosť v tomto členskom štáte, ak takéto stanovenie nezodpovedá objektívnej situácii, v ktorej sa nachádza predmetný pracovník, a kogentným pravidlám na určenie uplatniteľných právnych predpisov.

30.      Ako už Súdny dvor konštatoval v rozsudku Aldewereld(13), uplatniteľné právne predpisy objektívne vyplývajú z ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71, pričom sa zohľadňujú faktory, ktoré spájajú konkrétnu situáciu s právnymi predpismi členských štátov. V opačnom prípade by podľa môjho názoru hrozilo, že by hlava II nariadenia č. 1408/71, v ktorej sú obsiahnuté pravidlá na určovanie uplatniteľných právnych predpisov, bola zbavená akéhokoľvek reálneho účelu a účinku, najmä keby takýto prístup prijalo viacero členských štátov.

31.      V prejednávanom prípade zo spisu predloženého Súdnemu dvoru zrejme vyplýva, že pán Rombouts okrem toho, že vykonával činnosť ako osoba oprávnená konať za spoločnosť, vykonával v Portugalsku od novembra 2007 samostatnú zárobkovú činnosť (i keď spoločnosť tvrdí, že toto obdobie začalo v novembri 2005) a bol v Portugalsku zamestnaný, resp. nezamestnaný od 1. januára 2001 do júla 2005.

32.      Hoci presný čas, kedy pán Rombouts začal v Portugalsku vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, je sporný, je zrejmé, že potom, ako v Portugalsku začal vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, nevzťahovala sa na neho belgická právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, pokiaľ ide o jeho činnosť ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť.(14) Spor vo veci samej sa teda v podstate týka období, v rámci ktorých bol pán Rombouts v Portugalsku zamestnaný a nezamestnaný. V tejto súvislosti sa domnievam, že vnútroštátny súd žiada usmernenie, čo sa týka uplatniteľnosti článku 14c písm. b)(15) a článku 13 ods. 2 písm. b)(16) nariadenia č. 1408/71 na činnosť pána Rombouts ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť, kým má pobyt v Portugalsku.

33.      Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru zrejme vyplýva, čo musí preskúmať vnútroštátny súd, že pán Rombouts vzhľadom na svoju objektívnu situáciu účinne alebo konkrétne vykonával svoj mandát ako osoba oprávnená konať za spoločnosť „na území“(17) Portugalska. Hoci výkon tohto mandátu mohol mať účinky v Belgicku, ako tvrdila belgická vláda,(18) tieto účinky nemôžu zmeniť objektívnu situáciu pána Rombouts. Objektívna situácia pána Rombouts je skutkovou otázkou a vnútroštátny súd ju musí zistiť individuálne v súlade s hlavou II nariadenia č. 1408/71 a nie na základe nevyvrátiteľnej domnienky stanovenej vopred a abstraktne vnútroštátnymi predpismi.

34.      Vzhľadom na účel i jasné znenie článku 13 ods. 2 písm. b) a článku 14c písm. b) nariadenia č. 1408/71, ktoré sú súčasťou kogentných pravidiel pre určovanie uplatniteľných právnych predpisov stanovených v hlave II uvedeného nariadenia sa z tohto dôvodu domnievam, že tieto ustanovenia by sa mali vykladať v tom zmysle, že bránia členskému štátu zaobchádzať so situáciou, keď sa vykonáva „riadenie spoločnosti, ktorá podlieha daňovej povinnosti v tomto štáte, zo zahraničia“, rovnakým spôsobom ako so situáciou, keď sa činnosť vykonáva na jeho území, ak takéto zaobchádzanie nezodpovedá objektívnej situácii, v ktorej sa ocitol predmetný pracovník, a ak sa táto činnosť účinne vykonáva na území iného členského štátu.

2.      Druhá otázka

35.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či článok 21 ZFEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku, o akú ide v konaní vo veci samej.

36.      Domnievam sa, že na skutkové okolnosti konania vo veci samej sa uplatňuje článok 45 ZFEÚ týkajúci sa slobody pohybu pracovníkov a článok 49 ZFEÚ týkajúci sa práva usadiť sa, a nie článok 21 ZFEÚ, ako uviedol vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(19) Znenie článku 21 ZFEÚ, ktorý vo všeobecnosti zakotvuje právo každého občana Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, sa odráža konkrétne v článkoch 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ.(20)

37.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom všetkých ustanovení Zmluvy o FEÚ upravujúcich voľný pohyb osôb je uľahčiť štátnym príslušníkom EÚ vykonávanie pracovnej činnosti akejkoľvek povahy na území EÚ, pričom tieto ustanovenia bránia prijatiu opatrení, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov, keby chceli vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu. V dôsledku toho článkom 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ odporuje akékoľvek opatrenie, ktoré, hoci sa uplatňuje bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom EÚ brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým.(21)

38.      V rámci konania vo veci samej sa zdá, čo musí preskúmať vnútroštátny súd, že domnienka, ktorá sa uplatňuje v zmysle článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku kráľovského nariadenia č. 38, nerozlišuje na základe štátnej príslušnosti predmetných osôb oprávnených konať za spoločnosti. Zdá sa však, že toto ustanovenie vnútroštátneho práva má ten účinok, že znevýhodňuje osoby oprávnené konať za spoločnosť, ktoré sa nachádzajú v situácii pána Rombouts, z dôvodu, že vykonávali svoje právo na slobodu pohybu v rámci EÚ, v porovnaní s osobami oprávnenými konať za spoločnosť, ktoré takéto právo nevykonávali.

39.      Po prvé, zatiaľ čo sa na osobu oprávnenú konať za spoločnosť, ktorá vykonávala svoje právo na slobodu pohybu a riadi zo zahraničia spoločnosť, uplatňuje nevyvrátiteľná domnienka, že v Belgicku vykonáva zárobkovú činnosť a je teda povinná platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v tomto členskom state, pokiaľ ide o túto činnosť, osoba oprávnená konať za spoločnosť, ktorá nevykonávala právo na slobodu pohybu, môže túto domnienku vyvrátiť na základe rozsudku 176/2004 belgického Ústavného súdu z 3. novembra 2004 a predložiť dôkazy, že nevykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na účely článku 3 ods. 1 prvého pododseku kráľovského nariadenia č. 38.

40.      Po druhé, a čo je dôležitejšie, uplatňovanie predmetnej nevyvrátiteľnej domnienky vystavuje osoby oprávnené konať za spoločnosti podliehajúce belgickej dani, ktoré účinne alebo konkrétne vykonávajú svoj mandát ako osoby oprávnené konať za spoločnosti z iného členského štátu, riziku, že zaplatia príspevky na sociálne zabezpečenie, pokiaľ ide o tú istú činnosť, v dvoch členských štátoch.

41.      To je práve riziko, ktorému sa snažia zabrániť ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71.

42.      Belgická vláda uvádza, že účelom predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy a najmä nevyvrátiteľnej domnienky je zabrániť podvodom v oblasti sociálneho zabezpečenia v Belgicku prostredníctvom umelého premiestnenia. V dôsledku moderných komunikačných prostriedkov môžu osoby oprávnené konať za spoločnosti vykonávať zo zahraničia svoj mandát, pokiaľ ide o podnikateľské spoločnosti so sídlom v Belgicku. Podľa belgickej vlády tým, že nepriznali svoj príjem ako osoby oprávnené konať za spoločnosť belgickému daňovému úradu a tým, že uviedli, že ich mandát nepodlieha odmeňovaniu, osoby oprávnené konať za spoločnosť sa môžu vyhnúť plateniu povinných príspevkov na sociálne zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činné osoby v Belgicku.

43.      Hoci cieľ zabrániť podvodom v oblasti sociálneho zabezpečenia je chvályhodným cieľom a samozrejme sa musí podporovať, najmä prostredníctvom koordinácie alebo harmonizácie opatrení prijatých v súlade s právom EÚ, domnievam sa, že predmetná nevyvrátiteľná domnienka, ktorej cieľom je zabrániť podvodom v oblasti sociálneho zabezpečenia v Belgicku, je úplne nevhodná na zabránenie takýmto podvodom v tomto členskom štáte, ak sa na osoby oprávnené konať za spoločnosti z dôvodu ich objektívnej situácie a realizácie kogentných pravidiel obsiahnutých v hlave II nariadenia č. 1408/71 uplatňuje systém sociálneho zabezpečenia iného členského štátu.

44.      Z tohto dôvodu sa zdá, pričom vnútroštátny súd musí preskúmať skutočnosti a okolnosti v konaní vo veci samej a konkrétnejšie objektívnu situáciu pána Rombouts, že nejde o otázku týkajúcu sa podvodov v oblasti sociálneho zabezpečenia v Belgicku, pokiaľ ide o jeho činnosť ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť, ktorá sa vykonávala, zdá sa, v Portugalsku.

45.      Preto sa domnievam, že články 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ by sa mali vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát prijal právnu úpravu, akou je napríklad článok 3 ods. 1 štvrtý pododsek kráľovského nariadenia č. 38, v rozsahu, v akom neumožňuje osobe, ktorá ma pobyt v inom členskom štáte a ktorá účinne riadi z tohto iného členského štátu spoločnosť podliehajúcu dani v prvom členskom štáte, predložiť dôkazy o tom, že účinne vykonáva túto činnosť na území tohto iného členského štátu, a teda vyvrátiť domnienku, že sa na ňu uplatňuje systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby prvého členského štátu.

VI – Návrh

46.      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky predložené zo strany Cour du travail de Bruxelles (Belgicko) odpovedal takto:

–        Článok 13 ods. 2 písm. b) a článok 14c písm. b) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1606/98 z 29. júna 1998, ktoré sú súčasťou kogentných pravidiel pre určovanie uplatniteľných právnych predpisov stanovených v hlave II uvedeného nariadenia, by sa mali vykladať v tom zmysle, že bránia členskému štátu zaobchádzať so situáciou, keď sa vykonáva „riadenie spoločnosti, ktorá podlieha daňovej povinnosti v tomto štáte, zo zahraničia“, rovnakým spôsobom ako so situáciou, keď sa činnosť vykonáva na jeho území, ak takéto zaobchádzanie nezodpovedá objektívnej situácii, v ktorej sa ocitol predmetný pracovník, a ak sa táto činnosť účinne vykonáva na území iného členského štátu.

–        Články 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ by sa mali vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát prijal právnu úpravu, akou je napríklad článok 3 ods. 1 štvrtý pododsek kráľovského nariadenia č. 38, v rozsahu, v akom neumožňuje osobe, ktorá ma pobyt v inom členskom štáte a ktorá účinne riadi z tohto iného členského štátu spoločnosť podliehajúcu dani v prvom členskom štáte, predložiť dôkazy o tom, že účinne vykonáva túto činnosť na území tohto iného členského štátu, a teda vyvrátiť domnienku, že sa na ňu uplatňuje systém sociálneho zabezpečenia pre samostatne zárobkovo činné osoby prvého členského štátu.

1 –      Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35.

3 – Ú. v. ES L 209, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 308.

4 – Moniteur belge, 29. júl 1967, s. 8071.

5 – Moniteur belge, 12. december 1996, s. 31018 (ďalej len „kráľovské nariadenie č. 38“).

6 –      V relevantnom čase známy ako Cour d’arbitrage (arbitrážny súd).

7 – Moniteur belge, 2. marec 1971, s. 2613, a 5. apríl 2001, s. 11473.

8 – Pozri bod 36 týchto návrhov.

9 – Pozri bod 10 týchto návrhov.

10 – Pozri v tejto súvislosti okrem iného rozsudky z 12. júna 1986, Ten Holder, 302/84, Zb. s. 1821, bod 21, a z 10. júla 1986, Luijten, 60/85, Zb. s. 2365, bod 14.

11 – Pozri analogicky rozsudok 7. júla 2005, van Pommeren-Bourgondiën, C-227/03, Zb. s. I-6101, bod 34.

12 – Pozri rozsudok zo 14. októbra 2010, van Delft a i., C-345/09, Zb. s. I-9879, bod 52.

13 – Rozsudok z 29. júna 1994. Aldewereld, C-60/93, Zb. s. I-2991, bod 20. Ako uviedla Komisia vo svojich pripomienkach, hoci členský štát môže definovať pojmy „zamestnaná osoba“ a „samostatne zárobkovo činná osoba“, ako to stanovuje nariadenie č. 1408/71, nemôže rozhodovať o tom, či tieto osoby vykonávali svoje činnosti na jeho území.

14 –      Z tohto dôvodu sa na pána Rombouts dokonca aj v prípade, že by sa jeho činnosť ako osoby oprávnenej konať za spoločnosť mala považovať sa samostatnú zárobkovú činnosť v Belgicku potom, ako sa stal samostatne zárobkovo činným v Portugalsku, a v súlade s článkom 14a ods. 2 nariadenia č. 1408/71, uplatňovala portugalská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia. Pozri rozsudok z 30. januára 1997, De Jaeck, C-340/94, Zb. s. I-461, bod 11.

15 – Podľa článku 14c písm. b) nariadenia č. 1408/71 osoba, ktorá je súčasne zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu, podlieha v prípadoch uvedených v prílohe VII tohto nariadenia právnym predpisom oboch členských štátov. Táto osoba je teda prípadne povinná platiť príspevky na sociálne zabezpečenie podľa oboch týchto právnych predpisov. Rozsudok z 9. marca 2006, Piatkowski, C-493/04, Zb. s. I-2369, bod 22.

16 – Podľa článku 13 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1408/71 sa na osobu, ktorá vykonáva na území jedného členského štátu samostatnú zárobkovú činnosť, vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu. Pozri rozsudok z 19. novembra 2009, Filipiak, C-314/08, Zb. s. I-11049, bod 64.

17 – Pozri znenie článku 13 ods. 2 písm. b) a článku 14c písm. b), ktorého znenie zodpovedá zneniu článku 14a ods. 2 nariadenia č. 1408/71.

18 – Belgická vláda zdôraznila skutočnosť, že akty prijaté osobami oprávnenými konať za spoločnosti majú právne účinky v Belgicku. Z tohto dôvodu, ako tvrdí belgická vláda, sa predmetná zárobková činnosť v zmysle článku 14c písm. b) nariadenia č. 1408/71 vykonáva v Belgicku dokonca aj vtedy, ak sa tieto akty prijímajú na území iného členského štátu (v prejednávanom prípade v Portugalsku) prostredníctvom použitia moderných komunikačných prostriedkov. Belgická vláda okrem toho uvádza, že akty prijaté pánom Rombouts sú aktmi samotnej spoločnosti.

19 –      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Rombouts opustil územie Belgicka na účely bývania v Portugalsku a že bol v tomto členskom štáte nezamestnaný, zamestnaný v rámci pracovného pomeru i ako samostatne zárobkovo činná osoba.

20 – Pozri analogicky rozsudok z 1. októbra 2009, Leyman, C-3/08, Zb. s. I-9085, bod 20 a tam citovaná judikatúra.

21 – Pozri rozsudok z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a Gouvernement wallon, C-212/06, Zb. s. I-1683, body 44 a 45 a tam citovaná judikatúra.