Available languages

Taxonomy tags

Info

References in this case

References to this case

Share

Highlight in text

Go

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 8. septembra 2011 (1)

Vec C-371/10

National Grid Indus BV

proti

Inspecteur van de Belastingdienst Rijnmond/kantoor Rotterdam

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Gerechtshof Amsterdam (Holandsko)]

„Sloboda usadiť sa – Spoločnosti – Zdaňovanie pri odchode pri premiestnení sídla do iného členského štátu – Odhalenie a zdanenie skrytých rezerv − Latentný kurzový zisk“





I –    Úvod

1.        Je zlučiteľné so slobodou usadiť sa, že premiestnenie skutočného sídla spoločnosti z jedného členského štátu do druhého – na rozdiel od vnútroštátneho premiestnenia sídla – vedie k okamžitému zdaneniu skrytých rezerv? Je pri tom dôležité, že skryté rezervy pozostávajú z kurzového zisku, ktorý sa po premiestnení sídla už nevyskytuje, pretože pri hostiteľskom štáte ide zároveň o štát meny pohľadávky patriacej do obchodného majetku spoločnosti?

2.        Tieto otázky, ktoré sú veľmi dôležité pre vnútorný trh a ktoré sa týkajú prípustnosti zdaňovania spoločností pri odchode podľa práva Európskej únie(2), sa vynárajú v spore pred Gerechtshof Amsterdam medzi National Grid Indus BV (ďalej len „National Grid Indus“), spoločnosťou založenou a existujúcou podľa holandského práva, ktorá si svoje skutočné sídlo premiestnila do Spojeného kráľovstva, naďalej sa však považuje za spoločnosť podľa holandského práva, a holandskou daňovou správou. V spore ide z ekonomického hľadiska predovšetkým o úverovú pohľadávku voči materskej spoločnosti koncernu v britských librách, ktorá patrí do obchodného majetku. Na rozdiel od skoršej situácie v Holandsku, v Spojenom kráľovstve sa už nevyskytuje skorší kurzový zisk voči holandskému guldenu, resp. voči euru. Podľa holandského práva sa z tohto kurzového zisku v dôsledku odchodu spoločnosti z Holandska platí daň z príjmov právnických osôb.

3.        Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru možnosť, predovšetkým vzhľadom na jeho rozsudky Daily Mail(3) a Cartesio(4), spresniť, v akom rozsahu cezhraničné premiestnenie sídla vôbec spadá pod slobodu usadiť sa. Okrem toho je potrebné objasniť, či judikatúru týkajúcu sa zdanenia fyzických osôb pri odchode, konkrétne rozsudky de Lasteyrie du Saillant(5) a N(6), možno uplatniť aj pri odchode spoločností.

II – Právny rámec

4.        Pokiaľ ide o právnu úpravu Únie, právny rámec tejto veci určujú ustanovenia o slobode usadiť sa. Keďže v konaní vo veci samej ide o posúdenie oprávnenosti daňového výmeru z roku 2004 na účtovné obdobie 2000/2001, pri zodpovedaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je potrebné zobrať do úvahy ustanovenia zmlúv v znení Amsterdamskej zmluvy(7), predovšetkým článok 43 ES a nie článok 49 ZFEÚ. Okrem toho sú relevantné ustanovenia holandského zákona o dani z príjmov právnických osôb, ako aj dohovory o zamedzení dvojitého zdanenia.

A –    Vnútroštátne právo

5.        Článok 2 ods. 4 Wet op de vennootschapsbelasting 1969 (zákon o dani z príjmov právnických osôb 1969, ďalej len „Wet VPB“) stanovuje právnu domnienku týkajúcu sa sídla spoločnosti založenej podľa holandských právnych predpisov: na účely tohto zákona sa považuje za spoločnosť so sídlom v Holandsku. Spoločnosť, ktorá svoje skutočné sídlo premiestnila do zahraničia, má preto naďalej v Holandsku neobmedzenú daňovú povinnosť.

6.        Podľa článku 8 Wet VPB sa na zdanenie príjmov právnických osôb obdobne uplatňuje článok 16 Wet op de inkomstenbelasting 1964 (zákon o dani z príjmov 1964, ďalej len „Wet IB“). Podľa tohto článku 16 sa ešte nezaúčtované zisky spoločnosti pripočítajú k zisku za ten kalendárny rok, počas ktorého ten, na koho účet sa spoločnosť prevádzkuje, prestane z tejto spoločnosti dosahovať zisk, ktorý je zdaniteľný v Holandsku (tzv. daň z účtovnej závierky). V tejto súvislosti funguje toto obdobie ako fiktívne obdobie, v ktorom sa realizujú skryté rezervy a dobrá povesť podniku.

B –    Dohoda o zamedzení dvojitého zdanenia Holandsko – Spojené kráľovstvo

7.        Dohoda o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovým podvodom v oblasti dane z príjmov a dane z majetku, ktorá bola uzatvorená medzi Holandským kráľovstvom a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „daňová dohoda“),(8) má podľa článkov 93 a 94 holandskej ústavy prednosť pred vnútroštátnymi právnymi ustanoveniami.

8.        Podľa článku 4 ods. 3 daňovej dohody sa spoločnosť, ktorá má tak ako National Grid Indus dvojaké sídlo – štatutárne sídlo v Holandsku, skutočné sídlo v Spojenom kráľovstve – považuje len za spoločnosť so sídlom v štáte skutočného sídla. Tento štát má podľa článku 7 ods. 1 daňovej dohody výlučné právo na zdanenie zisku spoločnosti, pokiaľ sa tento zisk nemá priradiť k stálej prevádzkarni v inom zmluvnom štáte. Podľa článku 13 ods. 4 daňovej dohody toto právo zdanenia zahŕňa aj (latentný) nárast majetku.

9.        Podľa ustálenej judikatúry Hoge Raad der Nederlanden z uplatnenia daňovej dohody vyplýva, že spoločnosť, ktorá tak ako National Grid Indus premiestni svoje skutočné sídlo do Spojeného kráľovstva, prestane z podnikania dosahovať zisk, ktorý je zdaniteľný v Holandsku, takže skryté rezervy a dobré meno existujúce v čase odchodu podliehajú dani z účtovnej závierky podľa článku 8 Wet VPB v spojení s článkom 16 Wet IB.

III – Skutkový stav a prejudiciálne otázky

10.      National Grid Indus bola založená 10. júna 1996 ako spoločnosť s ručením obmedzením podľa právnych predpisov Holandska so štatutárnym sídlom v Rotterdame. Patrí k National Grid Transco Group, koncernu, ktorého materská spoločnosť má sídlo v Spojenom kráľovstve a ktorý okrem iného vlastní elektrické a plynové distribučné siete v Spojenom kráľovstve a v Spojených štátoch amerických. Britská materská spoločnosť vložila v deň založenia do obchodného majetku spoločnosti výmenou za predaj podielov vnútropodnikovú úverovú pohľadávku vo výške 33 113 000 GBP. National Grid Indus mala túto sumu vložiť do pakistanského Joint Venture týkajúceho sa projektu elektrárne v Pakistane. To sa nakoniec neuskutočnilo a National Grid Indus obmedzila svoju činnosť od tohto momentu na financovanie spoločností koncernu sídliacich v Anglicku.

11.      Dňa 15. decembra 2000 National Grid Indus premiestnila svoje skutočné sídlo a všetky svoje obchodné aktivity do Londýna. Zatvorila svoje obchodné priestory v Rotterdame, holandskí konatelia spoločnosti sa nahradili troma anglickými konateľmi, holandské bankové účty sa zrušili a v anglickej banke sa otvoril nový účet. Podľa zistení vnútroštátneho súdu existuje National Grid Indus podľa holandského, ako aj anglického práva obchodných spoločností naďalej ako spoločnosť, na ktorú sa vzťahujú holandské právne predpisy.(9) Anglické daňové úrady ju od 15. decembra 2000 považujú za spoločnosť so sídlom v Spojenom kráľovstve, z pohľadu holandského daňového práva ide naopak o prevádzkareň v Spojenom kráľovstve, ktorá patrí k holandskej spoločnosti.

12.      Na premiestnenie sídla existovali podľa zistení vnútroštátneho súdu racionálne dôvody. Jednak sadzba dane, ktorou sa v budúcnosti bude vymeriavať britská daň z príjmov právnických osôb na úroky z úverov, ktoré poskytla National Grid Indus, už neprevyšuje sadzbu, s ktorou si dlžníci patriaci ku koncernu môžu tieto úroky odpisovať. Jednak sa premiestnením sídla skončilo kurzové riziko voči holandskému guldenu, resp. euru, keďže zisk sa v budúcnosti bude počítať už len v britských librách. Okrem toho, keďže projekt v Pakistane sa neuskutočnil, zjavne už neexistoval žiadny dôvod na zachovanie sídla v Holandsku na to, aby sa mohlo profitovať z holandsko-pakistanskej daňovej dohody.

13.      National Grid Indus dosiahla počas obdobia, v ktorom mala sídlo v Holandsku, v súvislosti s úverovou pohľadávkou vo výške 33 113 000 GBP v dôsledku zvýšenia kurzu britskej libry voči holandskému guldenu latentný kurzový zisk vo výške 22 128 160 NLG (10 041 321 eur). Až do svojho odchodu však mohla na ohodnotenie kurzovej pohľadávky v daňových výkazoch používať historický kurz, takže kurzový zisk nebol až dovtedy zdaňovaný.

14.      Vzhľadom na to, že zisk z podnikania – vrátane latentného nárastu majetku – podlieha podľa daňovej dohody v budúcnosti dani len v Spojenom kráľovstve, využil holandský daňový úrad odchod National Grid Indus na to, aby z latentného kurzového zisku vymeral daň z účtovnej závierky podľa článku 16 Wet IB v spojení s článkom 8 Wet VPB. Vymeraná daň je splatná od 27. apríla 2004, pričom od 1. apríla 2001, teda odo dňa nasledujúceho po ukončení posledného obchodného roku spoločnosti v Holandsku, sa počítajú daňové penále.

15.      Keďže Gerechtshof Amsterdam, ktorý v druhej inštancii rozhoduje o žalobe podanej National Grid Indus proti tomuto zdaneniu, má pochybnosti o zlučiteľnosti zdanenia pri odchode so slobodou usadiť sa, konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

1.         Môže sa spoločnosť v prípade, keď jej členský štát, podľa ktorého práva bola založená, z dôvodu premiestnenia miesta skutočného vedenia spoločnosti z tohto členského štátu do iného členského štátu vymeria daň z účtovnej závierky, odvolať podľa súčasného stavu práva Spoločenstva voči tomuto členskému štátu na článok 43 ES (teraz článok 49 ZFEÚ)?

2.         V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, odporuje daň z účtovnej závierky, ktorá sa – ako je to v tomto prípade – vyberá bez odkladu a bez možnosti zohľadnenia neskoršieho poklesu hodnoty z nárastu hodnoty majetku spoločnosti, ktorý bol premiestnený zo štátu pôvodu do hostiteľského štátu, tak ako v okamihu premiestnenia sídla existoval, článku 43 ES (teraz článku 49 ZFEÚ) v tom zmysle, že nemôže byť odôvodnená potrebou rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi?

3.         Závisí odpoveď na vyššie uvedenú otázku aj od toho, že sa predmetná daň z účtovnej závierky týka (kurzového) zisku, ktorý patrí do daňovej právomoci Holandska, zatiaľ čo sa takýto zisk v hostiteľskom štáte nemôže podľa v ňom platných daňových predpisov prejaviť?

16.      Konania pred Súdnym dvorom sa zúčastnili National Grid Indus, holandská, dánska, nemecká, španielska, francúzska, talianska, portugalská, fínska a švédska vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia.

IV – Posúdenie

A –    O prvej prejudiciálnej otázke

17.      Prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho súdu sa týka toho, či sa spoločnosť môže odvolávať voči členskému štátu, podľa ktorého práva bola založená, na slobodu usadiť sa garantovanú v článku 43 ES (teraz článku 49 ZFEÚ), ak tento členský štát z dôvodu premiestnenia skutočného sídla spoločnosti do iného členského štátu vymeria daň z účtovnej závierky v tom zmysle, že z dovtedy vzniknutého, ale ešte nezrealizovaného nárastu hodnoty premiestneného majetku spoločnosti musí byť bez odkladu a bez možnosti zohľadnenia neskoršieho poklesu hodnoty zaplatená daň z príjmov právnických osôb.

18.      Podľa ustálenej judikatúry sú ustanovenia Zmluvy o slobode usadiť sa uplatniteľné aj na opatrenia štátu pôvodu, ktoré sa týkajú usadenia sa niektorého z jeho štátnych príslušníkov alebo spoločnosti založenej v súlade s jeho právnou úpravou v inom členskom štáte.(10)

19.      Vlády, ktoré sa zúčastnili konania, však s odvolaním sa na rozsudky Daily Mail(11) a Cartesio(12) tvrdia, že spoločnosť, ktorá si tak ako National Grid Indus chce preložiť svoje skutočné sídlo do iného členského štátu pri zachovaní svojho postavenia, t. j. pri zachovaní svojej vlastnosti ako spoločnosti štátu založenia, sa voči štátu založenia nemôže odvolávať na slobodu usadiť sa. To platí aj pre daňové opatrenia súvisiace s premiestnením sídla, ako je napr. daň z účtovnej závierky.

20.      V skutočnosti Súdny dvor v rozsudku Daily Mail z roku 1988 rozhodol, že sloboda usadiť sa spoločnosti, ktorá je založená v súlade s právnou úpravou určitého členského štátu a má v tomto štáte svoje štatutárne sídlo, neposkytuje právo preložiť sídlo obchodného vedenia do iného členského štátu.(13)

21.      V odôvodnení rozsudku Súdny dvor spresnil, že sloboda usadiť sa nedáva spoločnostiam vnútroštátneho práva právo preložiť sídlo ich obchodného vedenia do iného členského štátu pri zachovaní si ich vlastnosti ako spoločností členského štátu ich založenia.(14) Existujú totiž len na základe vnútroštátneho právneho poriadku, podľa ktorého sú založené.(15) Právne poriadky členských štátov preukazujú podstatné rozdiely v súvislosti s väzbami potrebnými pre ich spoločnosti, ako aj v súvislosti s možnosťou a prípadne spôsobmi premiestnenia registračného alebo pravého sídla spoločnosti podľa vnútroštátneho práva do iného členského štátu.(16) Zmluva EHS považuje tieto rozdiely za problémy, ktoré nie sú vyriešené ustanoveniami o slobode usadiť sa. Naopak, tieto problémy musia byť vyriešené prostredníctvom právnych predpisov alebo zmlúv, takéto riešenie sa však ešte nenašlo.(17)

22.      V rozsudku Cartesio z roku 2008 Súdny dvor potvrdil, že otázku, či určitú spoločnosť je skutočne možné považovať za spoločnosť, na ktorú sa vzťahuje právny poriadok členského štátu jej založenia, a či sa v dôsledku toho na ňu vzťahuje sloboda usadiť sa, možno posúdiť len podľa vnútroštátneho práva.(18)

23.      Preto má členský štát právo neumožniť spoločnosti, na ktorú sa vzťahuje jeho vnútroštátne právo, zachovať si toto postavenie, keď sa tá chce zreorganizovať v inom členskom štáte premiestnením svojho sídla(19) na územie posledného uvedeného štátu, prerušiac tak väzbu, ktorú stanovuje vnútroštátne právo členského štátu, kde bola spoločnosť založená.(20) V tomto zmysle odpovedal na relevantnú prejudiciálnu otázku tak, že sloboda usadiť sa nie je v rozpore s právnou úpravou členského štátu, ktorá bráni spoločnosti založenej podľa vnútroštátneho práva tohto členského štátu premiestniť svoje sídlo do iného členského štátu, pričom by si ponechala svoje postavenie spoločnosti podliehajúcej vnútroštátnemu právu členského štátu, podľa ktorého právnej úpravy bola založená.

24.      V prejednávanej veci je však otázka, či sa má spoločnosť National Grid Indus napriek odchodu z Holandska naďalej považovať za spoločnosť podliehajúcu holandskému právu, už jasne zodpovedaná kladne. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako takisto zdôrazňujú National Grid Indus a Komisia, holandské právo – na rozdiel od maďarského práva obchodných spoločností, ktoré tvorilo právny základ veci Cartesio, – umožňuje emigráciu spoločností so zachovaním ich pôvodného postavenia.

25.      Z toho vyplýva, že máme do činenia so „žijúcou“ spoločnosťou, ktorá spĺňa všetky požiadavky práva štátu svojho založenia a ktorú tento štát naďalej považuje za spoločnosť vnútroštátneho práva. Prečo by sa teda potom voči svojmu štátu založenia nemohla odvolávať na slobodu usadiť sa?

26.      Vlády zúčastnené na konaní odkazujú v tejto súvislosti na rozsudok Daily Mail, podľa ktorého sa sloboda usadiť sa netýka ani možnosti premiestnenia sídla so zachovaním pôvodného postavenia, ale ani spôsobov tohto premiestnenia. K týmto spôsobom patria aj uplatniteľné daňové pravidlá štátu odchodu, pretože skutkový stav, ktorý bol základom vydania relevantného rozsudku, sa týkal práve daňových aspektov premiestnenia sídla.

27.      V skutočnosti vo veci Daily Mail išlo o ustanovenie britského zákona o dani z príjmov a dani z príjmov právnických osôb, podľa ktorého spoločnosť, ktorá si chcela premiestniť daňový domicil – definovaný ako sídlo obchodného vedenia – pri zachovaní svojej právnej subjektivity a svojho postavenia ako spoločnosti podliehajúcej anglickému právu do zahraničia, musela mať súhlas ministerstva financií.(21) Porušenie sa trestalo trestom odňatia slobody alebo pokutou.(22) Premiestnenie obchodného vedenia, a preto aj daňového domicilu do zahraničia by malo pre spoločnosť Daily Mail tú výhodu – a to bol jej deklarovaný cieľ −, že nárast hodnoty ňou držaných cenných papierov, ktoré chcela čoskoro potom predať, by v Spojenom kráľovstve už nepodliehal platbe dani. Britské ministerstvo financií navrhlo predať značnú časť cenných papierov pred premiestnením sídla, čo by malo za následok, že na ne pripadajúci nárast hodnoty by sa musel zdaniť v Spojenom kráľovstve. Daily Mail v tejto súvislosti podala žalobu o určenie, že na základe slobody usadiť sa nepotrebuje na premiestnenie sídla žiaden súhlas.(23)

28.      Prejudiciálne otázky, ktoré položil High Court v prípade Daily Mail, sa výslovne týkali daňových aspektov premiestnenia sídla. Bol to Súdny dvor, ktorý povýšil problematiku premiestnenia sídla na všeobecnejšiu úroveň tým, že na základe prvej prejudiciálnej otázky spoznal, že najprv ide v tejto veci o to, či sloboda usadiť sa zaručuje spoločnosti, ktorá je založená podľa práva určitého členského štátu a v tomto štáte má svoje registračné sídlo, právo na premiestnenie sídla jej obchodného vedenia do iného členského štátu. Keďže Súdny dvor na túto otázku odpovedal záporne, nepovažoval už za potrebné osobitne sa venovať daňovoprávnym aspektom premiestnenia sídla.

29.      Generálny advokát Darmon vo svojich návrhoch k tejto právnej veci(24) naopak jasnejšie zvýraznil daňovoprávne aspekty a poukázal na to, že by bolo paradoxné, keby bol štát, ktorý nežiada – napriek tomu, že by mohol, – likvidáciu odídenej spoločnosti, právom Spoločenstva v súvislosti s jeho daňovými nárokmi znevýhodňovaný, práve keď je jeho právo obchodných spoločností v súlade s cieľmi práva Spoločenstva v oblasti slobody usadiť sa.

30.      Vec Daily Mail v každom prípade preto ponúka oporné body pre výklad rozsudku, ktorý bol v tejto veci prijatý a ktorý zastávajú vlády zúčastnené na prejednávanej veci. Podľa môjho názoru sa rozsudok Daily Mail však musí vykladať vo svetle neskoršej judikatúry Súdneho dvora a nemožno ho bez ohľadu na skutkový stav, z ktorého vychádza, a širokú formuláciu odpovede na prejudiciálne otázky položené High Court chápať tak, že sloboda usadiť sa nestavia žiadne hranice pre zaobchádzanie štátu založenia so spoločnosťou, ktorá chce odísť.

31.      V prvom rade je potrebné poukázať na rozsudky Centros(25), Überseering(26) a Inspire Art(27), z ktorých vyplýva, že spoločnosť, ktorá bola platne založená v jednom členskom štáte a ktorá chce celú svoju obchodnú činnosť preložiť do iného členského štátu, sa môže voči štátu prisťahovania odvolávať na slobodu usadiť sa. Emigrácia ako taká preto nie je proces, ktorý by od samého začiatku nespadal pod slobodu usadiť sa.

32.      Pokiaľ ale ide o štát odchodu, Súdny dvor sa v rozsudku Cartesio bližšie nevenoval otázke, aké konkrétne podmienky alebo následky môže členský štát prípadne stanoviť pre premiestnenie sídla pri zachovaní vlastnosti spoločnosti vnútroštátneho práva.

33.      Z tohto rozsudku však vyplýva, že na rozdiel od toho, ako by sa dalo zo široko koncipovaného výroku rozsudku Daily Mail, a na rozdiel od názoru generálneho advokáta Darmona v tejto veci môže byť rozsah pôsobnosti slobody usadiť sa každopádne otvorený aj voči štátu založenia, keď si chce spoločnosť preložiť svoje skutočné sídlo do iného členského štátu.

34.      Súdny dvor totiž v rozsudku Cartesio objasnil, že spoločnosť, ktorá zamýšľa preložiť si svoje sídlo do iného členského štátu a tým sa zároveň premeniť na spoločnosť podľa práva hostiteľského štátu, sa môže voči štátu odchodu odvolávať na slobodu usadiť sa, ak by tento štát požadoval jej predchádzajúce zrušenie a likvidáciu.(28) Ak je uplatniteľná sloboda usadiť sa v prípade takéhoto premiestnenia sídla, pri ktorom síce nie je zachované postavenie spoločnosti, ale je zachovaná jej kontinuita, tak sa podľa tejto slobody majú posudzovať aj daňové aspekty premiestnenia sídla.

35.      Preto možno konštatovať, že cezhraničné premiestnenie sídla ako také nie je procesom, ktorý per se nepatrí do pôsobnosti slobody usadiť sa. Naopak, štát odchodu je na základe práva Únie v zásade povinný pripustiť emigráciu spoločností založených podľa jeho práva. Má len diskrečnú právomoc pri rozhodnutí, či umožní aj zachovanie vlastnosti spoločnosti ako spoločnosti, na ktorú sa vzťahuje vnútroštátne právo.

36.      Na základe toho nemožno členskému štátu priznať právomoc stanoviť daňovoprávne následky premiestnenia sídla, ktoré sám umožňuje pri zachovaní pôvodného postavenia spoločnosti, bez akejkoľvek väzby na slobodu usadiť sa. Právo Únie totiž nepripúšťa, aby členský štát emigráciu ako takú zakázal. Samotná okolnosť, že vnútroštátna právna úprava pripúšťa nie len emigráciu, pri ktorej sa zachováva kontinuita spoločnosti, ale ej emigráciu, pri ktorej sa zachováva postavenie spoločnosti, a tým presahuje požiadavky práva Únie, neodôvodňuje to, že ďalšie následky, ktoré vnútroštátne právo spája s emigráciu, nie sú v súlade so slobodou usadiť sa. Ak sa majú daňovoprávne následky emigrácie, pri ktorej sa zachováva kontinuita, posudzovať podľa slobody usadiť sa, tak to musí platiť aj pre emigráciu, pri ktorej sa zachováva postavenie spoločnosti.

37.      Preto navrhujem na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že spoločnosť sa môže voči členskému štátu, podľa ktorého práva bola založená, odvolávať na slobodu usadiť sa garantovanú v článku 43 ES (teraz článku 49 ZFEÚ), ak tento členský štát z dôvodu premiestnenia skutočného sídla tejto spoločnosti do iného členského štátu vymeria daň z účtovnej závierky v tom zmysle, že z dovtedy vzniknutého, ale ešte nezrealizovaného nárastu hodnoty premiestneného majetku sa má bez odkladu a bez možnosti zohľadnenia neskoršieho poklesu hodnoty platiť daň z príjmov.

B –    O druhej a tretej prejudiciálnej otázke

38.      Svojou druhou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 43 ES (teraz článok 49 ZFEÚ) odporuje takejto dani z účtovnej závierky alebo či táto daň môže byť odôvodnená najmä potrebou vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi a či je v tejto súvislosti relevantná okolnosť, že v prejednávanej veci ide o latentný kurzový zisk, ktorý sa v štáte premiestnenia už neobjaví.

1.      O existencii obmedzenia slobody usadiť sa

39.      Vnútroštátny súd je toho názoru, že daň z účtovnej závierky predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa a pýta sa len na možné odôvodnenie. Aj Komisia, ktorá v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok de Lasteyrie du Saillant(29), súhlasí s existenciou obmedzenia, takisto ako National Grid Indus, ktorá navyše odkazuje na rozsudok N(30).

40.      Nemecká, francúzska, talianska a švédska vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva zastávajú naopak názor, že k obmedzeniu slobody usadiť sa nedochádza. V tejto súvislosti sa čiastočne opakujú argumenty založené len na rozsudku Daily Mail, ktoré sa uvádzali už v súvislosti s otázkou o rozsahu pôsobnosti slobody usadiť sa. Uvedené vlády však čiastočne uvádzajú aj to, že situácia spoločnosti, ako je National Grid Indus, nie je porovnateľná so situáciou spoločnosti, ktorá si premiestni svoje sídlo v rámci štátu svojho založenia. Porovnateľnosť sa vysvetľuje jednak z hľadiska diskriminácie, ako aj z hľadiska (iného) obmedzenia.

41.      Vzhľadom na argumenty, ktoré sa týkajú porovnateľnosti, považujem pri posúdení, či sú vnútroštátne daňové predpisy, ktoré obsahujú rozdielne pravidlá pre cezhraničné prípady ako pre vnútroštátne prípady, v súlade so slobodou usadiť sa, za nezmyselné posúdiť tie isté právne otázky najprv z hľadiska diskriminácie a prípadne ešte raz z hľadiska (iného) obmedzenia. Naopak, je potrebné sa jednotne pýtať na to, či je cezhraničné premiestnenie sídla v porovnaní s vnútroštátnym premiestnením sídla daňovo znevýhodnené. Ak je to tak a ak je z toho dôvodu cezhraničné premiestnenie sídla prinajmenšom menej atraktívne ako vnútroštátne, ide o obmedzenie slobody usadiť sa.(31) To však treba považovať za odôvodnené, a preto za prípustné, pokiaľ sú situácie objektívne neporovnateľné alebo ak je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené nevyhnutným dôvodom všeobecného záujmu.(32)

42.      V prejednávanej veci sa v Holandsku vymerala daň z účtovnej závierky, keď sa sídlo skutočného riadenia spoločnosti preložilo do iného členského štátu. Z nárastu hodnoty majetku premiestneného do zahraničia, ktorý dovtedy vznikol na vnútroštátnom území, ale ktorý sa ešte nerealizoval, sa musela bez odkladu a bez možnosti zohľadnenia neskoršieho poklesu hodnoty zaplatiť daň z príjmov právnických osôb. Ak sa premiestnenie sídla uskutočňuje v rámci jedného štátu, nevyrubuje sa žiadna daň z účtovnej závierky. Kurzový zisk sa zdaňuje až vtedy, keď sa aj zrealizuje, napr. prostredníctvom predaja dotknutého majetku. Pri tomto nerovnom zaobchádzaní ide bezpochyby o znevýhodnenie cezhraničného premiestnenia sídla, ktoré z ekonomického hľadiska môže dosahovať dokonca existenčné rozmery. Daň z účtovnej závierky, o ktorú ide v tomto prípade, je na základe jej odstrašujúceho účinku spôsobilá obmedziť realizáciu práva usadiť sa garantovaného právom Únie, a preto predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa.(33)

2.      O odôvodnenosti obmedzenia

43.      Dôvody, ktoré vlády v prejednávanej veci uvádzajú v prospech neporovnateľnosti cezhraničného a vnútroštátneho premiestnenia sídla, v podstate zodpovedajú argumentom, ktoré uvádzajú v prospech nevyhnutných dôvodov všeobecného záujmu. Keďže navyše podľa judikatúry sa pri posudzovaní porovnateľnosti musí zohľadňovať cieľ, ktorý sledujú dotknuté vnútroštátne predpisy,(34) preskúmam v ďalšej časti – v súlade so zameraním prejudiciálnej otázky – len to, či obmedzenie slobody usadiť sa spočívajúce v dani z účtovnej závierky je odôvodnené cieľom všeobecného záujmu.

44.      Na to, aby obmedzenie slobody usadiť sa mohlo byť odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, musí byť dotknuté opatrenie spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie ním sledovaného cieľa všeobecného záujmu a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.(35)

45.      Ako vyplýva z druhej prejudiciálnej otázky, vnútroštátny súd sa vo svojich úvahách o možnej odôvodnenosti zisteného obmedzenia sústreďuje na zachovanie vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi. Najprv je preto potrebné preskúmať toto odôvodnenie, a to pred tým, ako sa budeme venovať ďalším odôvodneniam, ktoré uviedli vlády zúčastnené na konaní.

a)      Vyvážené rozdelenie daňových právomocí

46.      Podľa medzičasom ustálenej judikatúry platí, že obmedzenie výkonu základnej slobody v rámci Únie možno odôvodniť potrebou zachovania rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi.(36) V prípade neexistencie opatrení na zjednotenie alebo harmonizáciu na úrovni Únie majú členské štáty naďalej právomoc, aby prostredníctvom zmluvy alebo jednostranne definovali kritériá rozdelenia svojej daňovej právomoci.(37) V tomto ohľade je pre členské štáty užitočné inšpirovať sa medzinárodnou praxou a najmä rámcovými zmluvami vypracovanými Organizáciou pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).(38)

i)      Cieľ dane z účtovnej závierky a jej spôsobilosť tento cieľ dosiahnuť

47.      Daň z účtovnej závierky sa podľa vnútroštátneho súdu opiera o medzinárodne uznávanú zásadu teritoriality,(39) ktorá je spojená s časovým kritériom a slúži najmä na rozdelenie daňových právomocí. Má zabezpečiť, aby celkový zisk, ktorý dosiahla spoločnosť v období, v ktorom mala daňovú povinnosť v Holandsku, bol v tomto štáte aj zdanený. Na tento účel sa dovtedy vzniknutý latentný kurzový zisk považuje za zrealizovaný v čase odchodu. Takéto zdanenie trhovej hodnoty nie je mimochodom obmedzené na prípad premiestnenia sídla, ale vykonáva sa aj vtedy, ak sa do zahraničnej prevádzkarne premiestnia len jednotlivé zložky majetku. Keďže aj hostiteľský štát účtuje pri začiatku daňovej povinnosti v tomto štáte obchodné aktíva a pasíva spravidla v ich aktuálnej trhovej hodnote (tzv. step up), zamedzí sa tým dvojitému zdaneniu a zohľadnia sa neskoršie straty hodnoty v hostiteľskom štáte. Takéto zdanenie je podľa daňových dohôd opierajúcich sa o rámcovú zmluvu OECD prípustné.

48.      Ako vyplýva z uznesenia Rady z 8. decembra 2008, kombinácia zdanenia pri odchode štátom odchodu a step up hostiteľským štátom predstavuje obvyklú možnosť ako zabezpečiť (len) jedno zdanenie skrytých rezerv. Pokiaľ mi je známe, ani daňová dohoda, ani rámcová zmluva OECD neobsahujú výslovnú úpravu pre prípad cezhraničného premiestnenia sídla. Vnútroštátny súd však poukázal na ustálenú judikatúru Hoge Raad der Nederlanden, podľa ktorej uplatnenie daňovej dohody na spoločnosť holandského práva, ktorá svoje sídlo premiestňuje do Spojeného kráľovstva, spôsobuje to, že táto spoločnosť prestáva dosahovať v Holandsku z podnikania zdaniteľný zisk. Po odchode prináleží výlučne Spojenému kráľovstvu zdaňovať zisk z podnikania vrátane latentného majetkového zisku. Aby v takejto situácii neunikol zdaneniu v Holandsku latentný majetkový zisk vzniknutý na území tohto štátu, zaviedla sa daň pri obchode. Daňová dohoda sa teda v Holandsku zjavne chápe tak, že Holandsko stráca právo zdanenia týchto skrytých rezerv v budúcnosti. Považujú sa preto za zrealizované v čase odchodu a účtujú sa v poslednom vnútroštátnom zdaňovacom období.

49.      Pokiaľ ide o rámcovú zmluvu OECD, z vysvetliviek k rámcovej zmluve vyplýva, že jej v zásade neodporuje, že sa s premiestnením určitej časti majetku z vnútroštátnej prevádzkarne do zahraničného hlavného sídla alebo do zahraničnej prevádzkarne hneď zaobchádza ako s predajom, takže sa dovtedy vzniknutý latentný kurzový zisk zdaní na vnútroštátnom území.(40)

50.      Okrem toho je potrebné odkázať na smernicu o fúziách 2009/133(41), podľa ktorej článku 12 ods. 1 premiestnenie sídla európskej spoločnosti alebo európskeho družstva z jedného členského štátu do iného členského štátu nesmie viesť k zdaneniu latentného nárastu hodnoty z majetku, ktorý zostáva spojený so stálou prevádzkarňou v štáte odchodu a podieľa sa na tvorbe ziskov alebo strát braných do úvahy na daňové účely. Ako tvrdí vnútroštátny súd a rôzne vlády, ktoré sa zúčastnili konania, vedie to e contrario k dôkazu, že smernica pri odchode nezakazuje zdaniť majetok premiestnený do zahraničia . V akej miere je zdanenie pri odchode v prípadoch uvedených v smernici skutočne prípustné, sa však musí nakoniec objasniť pri zohľadnení primárneho práva, pričom teraz to môže zostať otvorené. V súvislosti s prejednávanou vecou je právna úprava smernice dôležitá len v rozsahu, v akom ukazuje, že aj zákonodarca Únie stanovuje také rozdelenie daňových právomocí medzi členskými štátmi, že latentný nárast hodnoty, ktorý vznikol v štáte odchodu, môže byť v tomto štáte zdanený.

51.      Nakoniec nemožno zabudnúť na to, že Súdny dvor v rozsudku N(42) uznal, že zdanenie fyzických osôb pri odchode relevantné v danej veci bolo spôsobilé dosiahnuť rozdelenie daňových právomocí medzi členskými štátmi. Podľa relevantnej právnej úpravy sa daň z latentného nárastu hodnoty podstatnej majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti stanovila v čase odchodu a jej splatnosť bola odložená až do času skutočného predaju. Skutočnosť, že v prejednávanej veci nejde o fyzické osoby, ale o spoločnosti a že daň z účtovnej závierky je splatná ihneď, nezohráva pri otázke o spôsobilosti žiadnu úlohu, ale bude relevantná až pri otázke o nevyhnutnosti.

52.      Preto je potrebné konštatovať, že daň z účtovnej závierky má zachovať vyvážené rozdelenie daňových právomocí medzi členskými štátmi a je spôsobilá dosiahnuť tento cieľ všeobecného záujmu.

ii)    Nevyhnutnosť

53.      Treba preskúmať, či daň z účtovnej závierky, o ktorú ide v tomto konaní, nepresahuje to, čo je na dosiahnutie ňou sledovaného cieľa nevyhnutné.

54.      V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať medzi vymeraním daňovej povinnosti a jej splatnosťou.

–       Vymeranie dane z účtovnej závierky

55.      Vymeranie dane z účtovnej závierky v rámci daňového výmeru v poslednom vnútroštátnom daňovom období sa nezdá byť samo osebe neprimerané. Na to použitá fikcia realizácie latentného zisku v čase odchodu umožňuje relatívne časovo presné rozdelenie dane na časť, ktorá pripadá štátu odchodu, a na časť, ktorá pripadá hostiteľskému štátu, bez toho, aby sa s tým pre daňovníka spájali zvýšené náklady v porovnaní s neskorším vymeraním dane.(43)

56.      V tejto súvislosti treba zohľadniť aj to, že cezhraničné premiestnenie sídla nie je vzhľadom na vymeranie dane v čase odchodu porovnateľné s vnútroštátnym premiestnením sídla, keďže pri vnútroštátnom premiestnení sídla – za predpokladu, že ide o jednotné daňové územie ,- trvá v nezmenenej podobe daňová právomoc relevantného členského štátu. Keďže v takomto prípade nie je potrebné rozdelenie daňových právomocí medzi rozličné členské štáty, postačuje zdaniť latentný nárast hodnoty majetku až v čase jeho skutočnej realizácie.

–       Splatnosť dane

57.      Posúdenie toho, či je ale aj okamžitá splatnosť dane v súlade so zásadou proporcionality, je podstatne náročnejšie.

58.      Z rozsudku N(44) vyplýva, že zdaňovanie pri odchode fyzických osôb, ktoré majú podstatnú majetkovú účasť v obchodnej spoločnosti, môže byť považované za primerané len vtedy, ak je splatnosť dane odložená až do skutočnej realizácie latentného nárastu hodnoty, bez toho, aby sa vyžadovali zábezpeky, a ak sa zohľadnia neskoršie poklesy hodnoty, ktoré už neboli zohľadnené hostiteľským členským štátom.

59.      National Grid Indus a Komisia považujú túto judikatúru v zásade za uplatniteľnú na zdaňovanie pri odchode podnikov. S odkazom na jej stanovisko o zdaňovaní pri odchode z 19. decembra 2006(45) však Komisia pripúšťa, že členské štáty sú oprávnené emigrovanému podniku uložiť určité informačné povinnosti, napr. ročné vyhlásenie, že obchodné aktíva sú ešte stále vlastníctvom zahraničnej prevádzkarne, v spojení s vyhlásením v čase predaja. Smernica 77/799/EHS(46) a smernica 76/308/EHS(47) ponúkajú kompetentným orgánom možnosť pokračovať v efektívnej daňovej kontrole nad emigrovanými podnikmi a stanoviť splatnosť daňovej povinnosti v dohodnutom období.

60.      Podľa názoru vlád zúčastnených na konaní si premiestnenie sídla spoločnosti vrátane obchodných aktív do zahraničia naopak vyžaduje iné posúdenie. Okamžitú splatnosť dane z latentného nárastu hodnoty vzniknutého na vnútroštátnom území považujú za primeranú najmä preto, že systematické sledovanie ďalšieho osudu dotknutého majetku je, ak nie dokonca nemožné, tak v každom prípade spojené so značnými ekonomicky neúnosnými výdavkami, a to síce pre podnik, ako aj pre daňovú správu. Okrem toho sa neskorší pokles hodnoty zohľadní hostiteľským štátom v rámci step up.

61.      Dánska, španielska a fínska vláda v tejto súvislosti tvrdia, že obchodné aktíva na rozdiel od účasti fyzickej osoby v obchodnej spoločnosti často nie sú určené na to, aby boli neskôr predané so ziskom, ale na to, aby sa použili v procese produkcie. Uplynutím času spravidla strácajú hodnotu, najmä opotrebovaním alebo vekom, alebo pri duševnom vlastníctve kvôli uplynutiu ochrannej doby, a nakoniec ju stratia úplne. Preto nemá žiaden zmysel dovolávať sa neskoršieho času, ako napr. času predaju.

62.      Holandská vláda v tejto súvislosti poukazuje na to, že k čiastočnej a postupnej realizácii nárastu hodnoty neobežného majetku, ktorý vznikol v štáte odchodu, dochádza tým, že tieto predmety v hostiteľskom štáte podliehajú ročnému odpisu na základe trhovej hodnoty použitej v počiatočnej súvahe. Nárast hodnoty predmetov obežného majetku sa síce realizuje spravidla v čase ich predaja, z ročných účtovných závierok však jasne nevyplýva, kedy boli predmety prítomné pri odchode skutočne predané.

63.      Podľa názoru holandskej, nemeckej a španielskej vlády okrem toho mechanizmy pomoci kompetentných orgánov a pomoci pri vymáhaní, ktoré sú k dispozícii na úrovni práva Únie alebo na základe bilaterálnych dohôd, neponúkajú žiadnu dostatočnú možnosť nepretržitého sledovania množstva majetkových hodnôt podniku alebo preskúmania správnosti jednotlivých údajov podniku a včasného uplatnenia daňového nároku. Rozdiely medzi právnymi úpravami rozdielnych členských štátov týkajúcimi sa výpočtu zisku a zostavenia ročných účtovných závierok túto kooperáciu ešte sťažujú.

64.      Talianska vláda je toho názoru, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa zdaňovania pri odchode fyzických osôb preto nie je uplatniteľná na zdaňovanie podnikov, pretože fyzické osoby a podniky podliehajú v zásade rozličným daňovým predpisom. Zatiaľ čo pri fyzických osobách sa v zásade zdaňujú len skutočné príjmy, zdaňovanie podnikov prebieha na základe bilancie, v ktorej sa porovnávajú aktíva a pasíva. Nárast hodnoty majetku sa v bilancii spravidla priamo prejaví, a preto je ako taký ihneď zdaniteľný. Len výnimočne sa môže pôvodná hodnota majetku účtovať až do realizácie latentného nárastu hodnoty. Prvým predpokladom toho je, že si podnik si zachová svoje sídlo na vnútroštátnom území, a preto naďalej podlieha vnútroštátnemu zdaneniu.

65.      Fínska vláda poukazuje navyše na to, že právnické osoby sú na rozdiel od fyzických osôb menej konštantné vo svojej identite. Fúziami, rozdeleniami, zmenami právnych foriem, zakladaním dcérskych spoločností a prenosom predmetov podnikania na iné spoločnosti môže byť kontinuálna daňová kontrola štátom odchodu podstatne sťažená.

66.      Po prvé je potrebné konštatovať, že argumenty vlád zúčastnených na konaní, ktorými poukazujú na ťažkosti následnej kontroly, vychádzajú z typizovanej úvahy, podľa ktorej podniky a hlavne spoločnosti majú spravidla veľmi zložitú štruktúru majetku. Prejednávaná vec naopak ukazuje, že aj pri podnikoch bez ohľadu na to, či sú prevádzkované právnickou, alebo fyzickou osobou, sa môžu vyskytovať prípady, pri ktorých je daňovo relevantná majetková situácia skôr jednoduchá. Takisto môžu samozrejme existovať súkromné osoby, ktorých majetková situácia je podobne zložitá ako pri podnikoch v zmysle, ktorý naznačili vlády.

67.      Keďže sa zdá, že v konaní vo veci samej ide len o úverovú pohľadávku, ktorej osud možno sledovať relatívne jednoducho, ťažkosti sledovania uvedené zúčastnenými vládami sú v prejednávanej veci v zásade bezpredmetné. Druh a rozsah zdaňovaného majetku ako také nesvedčia proti tomu, aby sa prevzalo riešenie, ktoré našiel Súdny dvor v rozsudku N, a aby sa okamžitá splatnosť dane z latentného nárastu hodnoty považovala za neprimeranú.

68.      Keďže je však až do určitého stupňa legitímne, že zákonodarca stanoví typizovanú úvahu, keďže vnútroštátny súd sformuloval svoju druhú prejudiciálnu otázku všeobecne a keďže nemožno vylúčiť, že v konaní vo veci samej bude musieť rozhodnúť aj o zdanení pri odchode ďalších častí majetku, nechcem sporné argumenty jednoducho ignorovať.

Nemožné alebo náročné sledovanie majetku

69.      Zdá sa byť úplne jasné, že majetková situácia podniku môže byť taká zložitá, že precízne cezhraničné sledovanie osudu všetkých predmetov patriacich do neobežného a obežného majetku až do realizácie latentného nárastu hodnoty, ktorý patrí do tohto majetku, je skoro nemožné alebo v každom prípade tak náročné, že to nemožno od daňovej správy žiadať, pričom aj pre podnik by to znamenalo značné zaťaženie.

70.      V takomto prípade nepredstavuje ani Komisiou navrhnutá oznamovacia povinnosť podniku prijateľnú alternatívu, keďže poskytnutie týchto informácií, ako aj kontrola ich správnosti môžu takisto presahovať hranice náročnosti. Už existujúce harmonizačné opatrenia v oblasti vedenia účtovníctva obchodných spoločností(48), ako aj smernica 77/799/EHS(49) a smernice o pomoci pri vymáhaní pohľadávok(50) síce ponúkajú určité zjednodušenia, avšak neriešia jadro problému.

71.      Ak nie je možné prijateľným spôsobom sledovať, kedy sa latentný nárast hodnoty skutočne zrealizuje a či sa medzičasom objavil relevantný pokles hodnoty, nie je odklad platenia bez ohľadu na otázku step up miernejším, takisto vhodným opatrením na zabezpečenie daňového nároku štátu odchodu. Naopak by v takom prípade chýbal oporný bod pre to, do akého momentu by bolo možné uvažovať od odklade platenia. Okamžitá splatnosť dane by sa preto mala považovať za primeranú, a preto z hľadiska slobody usadiť sa za prípustnú.

Neproblematické sledovanie majetku

72.      Ak naopak druh a rozsah obchodného majetku umožňujú relatívne jednoduché cezhraničné sledovanie až do realizácie latentných výnosov, tak nie je primerané stanoviť okamžitú splatnosť relevantnej dane. Podnik, ktorý premiestni svoje sídlo a celú svoju ekonomickú činnosť do zahraničia, má totiž v rovnakej miere ako podnik zostávajúci na vnútroštátnom území záujem na tom, aby musel platiť daň z latentného nárastu hodnoty až vtedy, keď sa aj skutočne zrealizoval. Naopak, záujem štátu odchodu na výkone jeho daňového nároku nebude neprimerane obmedzený, ak s ním aj pri emigrovanom podniku čaká až do momentu skutočnej – pre neho ľahko zistiteľnej – realizácie latentného nárastu hodnoty.

73.      Cezhraničné vymáhanie síce spravidla môže byť spojené s väčšími ťažkosťami ako nútené vymáhanie na vnútroštátnom území. Nemecká, španielska a francúzska vláda poukazujú v tejto súvislosti na rozsudok Truck Center(51), v ktorom Súdny dvor okrem iného vzhľadom na možnosť núteného vymáhania uznal, že sa voči daňovníkom nerezidentom používa iná technika zdanenia, a to vyberanie zrážkovej dane, ako voči daňovníkom rezidentom.

74.      V tomto prípade nejde len o techniku zdanenia, ale o otázku, či to nepresahuje to, čo je nevyhnutné, ak emigrované spoločnosti len kvôli ich odchodu do iného členského štátu musia priamo a definitívne zaplatiť daň z latentného nárastu hodnoty vzťahujúceho sa na prehľadný majetok, zatiaľ čo spoločnosti, ktoré zostali na vnútroštátnom území, musia platiť porovnateľné dane až oveľa neskôr alebo prípadne takéto dane nemusia platiť vôbec. Pritom je potrebné zohľadniť, že spoločnosť, ktorá emigruje s tým, že si zachováva svoje postavenie, zostáva spoločnosťou vnútroštátneho práva, a preto do úvahy môžu prichádzať zákonné sankcie, ak si táto spoločnosť neplní svoje daňové povinnosti. Okrem toho môže štát odchodu v prípade potreby využiť mechanizmy smerníc o pomoci pri vymáhaní(52).

75.      Osobitosti zdaňovania podnikov, ktoré uvádza talianska vláda, nevedú k inému posúdeniu. Aj keď by tvorba skrytých rezerv mala byť považovaná za výnimku, funguje to tak, že podniky, ktoré premiestnia svoje sídlo v rámci štátu, môžu využívať výhody tejto výnimky, zatiaľ čo pre emigrované podniky je táto výnimka neprípustná. V súvislosti s otázkou, či toto rozdielne zaobchádzanie je primerané alebo či by sa ako miernejší prostriedok nemal použiť odklad dane, nemožno týmto osobitostiam pripisovať žiaden význam. Ani argumentu uvedenému fínskou vládou o častejšej zmene identity podnikov nemožno pripísať taký význam, že by sa v dôsledku neho javila okamžitá splatnosť dane pri odchode ako primeraná. Ak je sledovanie majetku ako také bezproblémové, tak nemôže byť problematické ani vtedy, ak nastanú okolnosti uvedené fínskou vládou.

Zohľadnenie neskoršieho poklesu hodnoty

76.      Pokiaľ by sa platba dane mala odložiť, vzniká ďalšia otázka, ako sa má zohľadniť možné zníženie hodnoty, ktoré nastane po odchode. V rozsudku N(53) Súdny dvor v súvislosti so zdanením pri odchode fyzickej osoby, ktorá má významný podiel v obchodnej spoločnosti, rozhodol, že takýto pokles hodnoty sa musí zohľadniť v celom rozsahu, ak tento pokles už nebol zohľadnený v hostiteľskom štáte. V súvislosti s emigráciou podnikov sa ponúka diferencovaný prístup.

77.      Ak hostiteľský členský štát stanovuje step up, ak teda uvádza súčasti majetku s ich trhovou hodnotou v počiatočnej súvahe, potom je potrebné vychádzať z toho, že sa v tomto členskom štáte bude zohľadňovať budúci pokles hodnoty. Štát odchodu by v takom prípade mohol stanoviť v plnej výške splatnosť dane stanovenej pri odchode v okamihu realizácie, napr. pri predaji.

78.      Ak však hostiteľský členský štát neskorší pokles hodnoty nezohľadňuje, nemôže to viesť nevyhnutne k záveru, že ho v celom rozsahu zohľadnil štát odchodu. Naopak, kľúčovou otázkou vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi, ktorej právna úprava v prípade neexistencie harmonizačných opatrení v práve Únie v zásade naďalej patrí do právomoci členských štátov, je otázka, ktorý z dvoch štátov má pokles hodnoty zohľadniť. Pritom princíp teritoriality v zásade nasvedčuje tomu, že zohľadnenie strát vzniknutých počas obdobia jeho daňovej právomoci je v kompetencii hostiteľského členského štátu. Na otázku, či nezohľadnenie neskoršieho poklesu hodnoty štátom odchodu spôsobuje neprimeranosť zdanenia pri odchode, z toho dôvodu nie je možné odpovedať všeobecne.

Kurzový zisk, ktorý sa v hostiteľskom štáte už neprejavuje

79.      Pokiaľ ide konkrétne o kurzový zisk, ktorý je predmetom konania vo veci samej, vnútroštátny súd sa domnieva, že nadobudol definitívnu výšku pri odchode spoločnosti National Grid Indus do Spojeného kráľovstva. Keďže zisk spoločnosti sa od tohto momentu počíta len v britských librách, k neskoršiemu poklesu hodnoty nemôže dôjsť.

80.      Holandská, nemecká a portugalská vláda sa domnievajú, že v takomto prípade je okamžitá splatnosť dane práve oprávnená, zatiaľ čo podľa názoru Komisie môže byť latentný kurzový zisk zdanený až vtedy, ak zanikne úverová pohľadávka.

81.      National Grid Indus sa naopak domnieva, že latentný kurzový zisk v okamihu premiestnenia sídla zanikol. Išlo o fiktívny zisk, ktorý nikdy neexistoval ekonomicky, ale len na daňové účely. Keďže jej daňový zisk sa v Spojenom kráľovstve teraz počíta už len v britských librách, tento latentný zisk sa pri odchode nezrealizoval, ale naopak, definitívne zanikol.

82.      Z práva Únie pre mňa nevyplýva žiaden oporný bod pre to, že by sa členským štátom upieralo právo zdaňovať latentný kurzový zisk, ktorý vznikol v časovom období, v ktorom podnik podnikal na ich území. Keďže, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku Deutsche Shell(54), členské štáty môžu byť povinné daňovo zohľadňovať kurzovú stratu, musia mať z dôvodu daňovej rovnováhy aj možnosť zdaniť kurzový zisk, aj keď ide len o latentný kurzový zisk. Ako uviedla nemecká vláda, práve latentný kurzový zisk predstavuje pravú ekonomickú hodnotu, pretože zvyšuje bonitu podniku. Okrem toho bez možnosti zdanenia latentného kurzového zisku by existovalo riziko, že by sa tento zisk napriek neskoršej skutočnej realizácii vôbec nezdanil, ak by sa totiž, tak ako v prejednávanej veci, v hostiteľskom členskom štáte daňovo vôbec neprejavil.

83.      Ak podnik emigruje do iného členského štátu, v ktorom sa kurzový zisk daňovo už neprejavuje, nemožno v tom však hneď vidieť realizáciu zisku. Pokiaľ úver ešte nie je splatený, nedisponuje podnik, práve tak ako podnik, ktorý zostal na vnútroštátnom území, likvidnými prostriedkami z úveru na pokrytie daňovej pohľadávky.

84.      Kurzový zisk však v čase odchodu ani nezaniká. Ak by sa úver po odchode splatil, disponoval by emigrovaný podnik, rovnako ako podnik, ktorý zostal na vnútroštátnom území, likvidnými prostriedkami na vyrovnanie daňovej pohľadávky. To, že kurzový zisk sa v hostiteľskom štáte daňovo už neprejavuje, nemôže viesť k záveru, že daňový nárok štátu odchodu zaniká.

85.      Otázne však je, či takýto latentný kurzový zisk je potrebné považovať za zisk, ktorý nadobudol svoju definitívnu hodnotu v čase odchodu, alebo či sa naďalej nemá až do skutočného splatenia úveru zohľadňovať kurzový vývoj medzi menou úveru a menou štátu odchodu, ak by sa neskôr objavila kurzová strata.

86.      V tejto súvislosti je najprv potrebné konštatovať, že už z povahy veci vyplýva, že neskoršiu kurzovú stratu môže zohľadniť len štát odchodu. Kurzová strata sa totiž v hostiteľskom štáte daňovo vôbec neprejavuje, takisto ako je to v prípade skoršieho kurzového zisku.

87.      V takom prípade, ako je prejednávaná vec, v ktorom možno osud úverovej pohľadávky až do jej splatenia alebo do inej realizácie sledovať relatívne jednoducho, by to presahovalo to, čo je na zachovanie vyváženého rozdelenia daňových právomocí nevyhnutné, ak by štát odchodu nezohľadňoval neskoršie kurzové straty, a preto by emigrované podniky zdaňoval vyššie ako tie, ktoré zostali na vnútroštátnom území. Na základe princípu teritoriality má daňovú právomoc nad úverovou pohľadávkou v okamihu, v ktorom vzniká kurzová strata, síce zásadne hostiteľský štát. Keďže kurzový vývoj v tomto štáte je ale daňovo neutrálny, zatiaľ čo štát odchodu pri situáciách, ktoré prebiehajú výlučne na území tohto štátu, zohľadňuje kurzový vývoj až do okamihu skutočnej realizácie latentného kurzového zisku, patrí naďalej aj po odchode podniku do právomoci štátu odchodu, aby takúto kurzovú stratu zohľadnil v rámci dane, ktorú vymeral predtým z kurzového zisku z tej istej úverovej pohľadávky. Riziko dvojitého zohľadnenia straty v takomto prípade neexistuje, naopak, pri cezhraničnom prípade by sa v inom prípade kurzová strata vôbec nezohľadnila.

88.      Tým sa ukazuje, že zdanenie latentného kurzového zisku pri odchode z pohľadávky v zahraničnej mene, ktorý sa v hostiteľskom štáte daňovo už viac neprejavuje, môže byť považované za primerané len vtedy, ak sa splatnosť daňovej pohľadávky odloží až do okamihu, v ktorom takýto zisk musí zdaniť podnik, ktorý ostal na vnútroštátnom území, a ak sa zohľadní kurzová strata, ktorá vznikne do tohto okamihu.

iii) Medzitýmny návrh

89.      Daň z účtovnej závierky, o ktorú ide v tomto konaní, je odôvodnená potrebou vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi, ako aj potrebou zachovania koherencie vnútroštátneho daňového systému vtedy, ak nie je možné sledovať majetok emigrovanej spoločnosti kvôli druhu a/alebo rozsahu tohto majetku prijateľným spôsobom až do momentu skutočnej realizácie latentného nárastu jeho hodnoty, ktorý vznikol na vnútroštátnom území. Ak je možné tento majetok sledovať relatívne jednoducho, stanovenie splatnosti dane z účtovnej závierky pred momentom realizácie latentného nárastu jeho hodnoty je neprimerané. Na otázku, či sa v takomto prípade musí zohľadniť neskorší pokles hodnoty, je možné odpovedať len na základe okolností konkrétneho prípadu.

90.      Ak obchodný majetok pozostáva najmä z pohľadávky v zahraničnej mene a latentný kurzový zisk, ktorý vznikol na vnútroštátnom území, sa v hostiteľskom štáte už daňovo neprejavuje, tak splatnosť dane z účtovnej závierky by mala byť odložená až do okamihu, v ktorom by musel takýto zisk zdaniť podnik, ktorý zostal na vnútroštátnom území, pričom sa musí zohľadniť kurzová strata, ktorá dovtedy vznikla.

b)      Koherencia daňového systému

91.      Nemecká a talianska vláda okrem toho tvrdia, že zdanenie pri odchode je odôvodnené potrebou zachovania koherencie vnútroštátneho daňového systému.

92.      Podľa názoru nemeckej vlády existuje priama súvislosť medzi výhodou, že skryté rezervy sa nezdaňujú každoročne k dátumu zostavenia súvahy, a nevýhodou, že sa odhalia a zdania v okamihu odchodu. Ide o dve strany jednej mince. Holandské právne predpise sa vyznačujú symetrickou logikou v zmysle rozsudku Wannsee(55), keďže daň z účtovnej závierky tvorí logický dôsledok predchádzajúceho daňového oslobodenia latentného nárastu hodnoty.

93.      Talianska vláda vidí naopak priamu súvislosť medzi daňou z účtovnej závierky a daňovými odpočtami, ktoré podnik mohol uskutočňovať až do odchodu najmä vo forme odpisov nákladov na získanie majetku. Daňou z účtovnej závierky sa len vyrovnali daňové straty, ktoré štátu predtým vznikli udelenými daňovými výhodami. Odchod bol posledným možným okamihom uskutočniť toto vyrovnanie.

94.      Súdny dvor uznal potrebu zachovania koherencie vnútroštátneho daňového systému v ustálenej judikatúre ako kogentný dôvod všeobecného záujmu,(56) aj keď ho skutočne použil, pokiaľ mi je známe, len v dvoch prípadoch.(57)

95.      Na to, aby tvrdenie založené na takomto odôvodnení mohlo byť úspešné, sa podľa doterajšej judikatúry vyžaduje priama súvislosť medzi daňovou výhodou a kompenzáciou tejto výhody vo forme stanoveného daňového odvodu, keďže priamy charakter tejto súvislosti musí byť posudzovaný vzhľadom na cieľ sledovaný predmetnou právnou úpravou.(58)

96.      V rozsudku Wannsee(59) Súdny dvor uznal existenciu priamej, osobnej a vecnej súvislosti medzi možnosťou, ktorá bola najprv poskytnutá podniku, daňovo odpočítať straty zahraničnej prevádzkarne a neskoršieho zápočtu týchto strát, a to potom, keď zahraničná prevádzkareň opäť dosiahne zisk.

97.      Zdá sa, že koherencia v takomto zmysle je základom aj holandskej daňovej právnej úpravy, ktorá sa skúma v prejednávanej veci. Ako vyplýva zo zákonných ustanovení uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, holandský zákonodarca chcel zohľadniť obchodnú prax, podľa ktorej vzhľadom na to, že ide o fungujúci podnik („going concern“), sa pri ročnom výpočte zisku musia zohľadňovať aj dopady na ďalšie roky. Určitý zisk sa preto prenáša do budúcnosti. Z daňového hľadiska je to akceptovateľné preto, že sa očakáva, že budú zdanené v neskoršom období. Takéto skryté rezervy môžu vzniknúť buď nárastom hodnoty, ktorý sa najprv neodhalí, pretože sa majetok v daňovej súvahe účtuje v účtovnej hodnote, alebo tým, že sa uskutočnia odpisy, ktoré presiahnu skutočný pokles hodnoty daného majetku. V oboch prípadoch existuje oprávnený záujem dotknutého štátu zdaniť skryté rezervy v neskoršom období.

98.      Na rozdiel od francúzskej dane pri odchode, ktorou sa Súdny dvor zaoberal vo veci de Lasteyrie du Saillant(60) a vzhľadom na ktorú zamietol odôvodnenie založené na koherencii, holandská daň z účtovnej závierky tým sleduje cieľ zabezpečiť všeobecne v prípade, že si daňovník preloží svoje sídlo do zahraničia, zdanenie nárastu hodnoty, ktorý vznikol počas obdobia, v ktorom mal sídlo v Holandsku.

99.      Ak by Holandsko už nemohlo zdaniť latentný kapitálový zisk, ktorý vznikol počas obdobia, v ktorom mal National Grid Indus daňový domicil na jeho území, z dôvodu odchodu tejto spoločnosti, tak by koherentné zdanenie už nebolo možné. V tejto súvislosti sa v prejednávanej veci prekrývajú požiadavky daňovej koherencie a vyváženého rozdelenia daňových právomocí.(61)

100. Daň z účtovnej závierky je preto tiež spôsobilá zachovať koherenciu holandského daňového práva. Pokiaľ ide o otázku nevyhnutnosti, platí to isté, čo už bolo uvedené v súvislosti s rozdelením daňových právomocí.

c)      Predchádzanie daňovým únikom

101. Rozličné vlády, ktoré sa zúčastnili konania, uviedli ako ďalší kogentný dôvod všeobecného záujmu, ktorý by mohol odôvodniť obmedzenie slobody usadiť sa vyplývajúce z holandskej dane z účtovnej závierky, predchádzanie daňovým únikom.

102. Predchádzanie daňovým únikom však prichádza ako samostatné odôvodnenie do úvahy len vtedy, ak má obmedzujúce opatrenie zabrániť špeciálnym konaniam, ktoré spočívajú vo vytvorení čisto umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality s cieľom vyhnúť sa zvyčajne splatnej dani zo zisku dosiahnutého na základe činností vykonaných na vnútroštátnom území.(62)

103. V tejto súvislosti je potrebné objasniť, že cezhraničné premiestnenie sídla právnickej osoby nemožno samo osebe považovať za daňový únik,(63) a to ani vtedy ak by bolo daňovo motivované. Skutočnosť, že podniky sa snažia získať výhodu z rozdielov medzi vnútroštátnymi daňovými režimami, je legitímnou formou hospodárskeho konania a nedá sa tomu vyhnúť na vnútornom trhu, v ktorom nie je zdanenie podnikov harmonizované.(64) Preto podľa ustálenej judikatúry daňové straty nepredstavujú kogentný dôvod všeobecného záujmu.(65) Rovnako ako zriadenie pobočky v inom členskom štáte preto ani premiestnenie sídla spoločnosti nemôže samo osebe vytvárať všeobecnú domnienku daňového úniku.

104. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že holandská daň z účtovnej závierky je zameraná voči čisto umelým konštrukciám vo vyššie uvedenom zmysle. Naopak sa zdá, že daň z účtovnej závierky sa vymeriava vo všetkých prípadoch cezhraničného premiestnenia sídla. V súvislosti s National Grind Indus vnútroštátny súd dokonca výslovne poukazuje na to, že pre premiestnenie sídla existovali racionálne dôvody.(66) Navyše holandská vláda vo svojom písomnom stanovisku uvádza, že na odôvodnenie dane z účtovnej závierky nechce použiť argument o predchádzaní daňovým únikom.

105. Z toho vyplýva, že spornú právnu úpravu nemožno odôvodniť predchádzaním daňovým únikom. Ak mala daň z účtovnej závierky slúžiť aj na predchádzanie daňovým únikom bez toho, aby sa špeciálne zameriavala na čisto umelé konštrukcie, potom je tento aspekt dostatočne zohľadnený v rámci odôvodnenia týkajúceho sa vyváženého rozdelenia daňových právomocí.(67)

d)      Ďalšie odôvodnenia

106. Okrem už spomenutých odôvodnení uviedli vlády zúčastnené na konaní ďalšie dôvody, a to zamedzenie dvojitému zohľadneniu straty, efektívnu daňovú ochranu a efektívne daňové vymáhanie. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy týkajúce sa zachovania vyváženého vyrovnania daňových právomocí, ako aj koherencie vnútroštátnych daňových systémov nie je potrebné preskúmať tieto odôvodnenia.

3.      Návrh týkajúci sa druhej a tretej prejudiciálnej otázky

107. Preto navrhujem na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že daň z účtovnej závierky, o ktorú ide v konaní vo veci samej, je odôvodnená potrebou vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi ako aj potrebou zachovania koherencie vnútroštátneho daňového systému vtedy, ak nie je možné sledovať majetok emigrovanej spoločnosti kvôli druhu a/alebo rozsahu tohto majetku prijateľným spôsobom až do okamihu skutočnej realizácie latentného nárastu jeho hodnoty, ktorý vznikol na vnútroštátnom území. Ak možno tento majetok sledovať relatívne jednoducho, stanovenie splatnosti dane z účtovnej závierky pred momentom realizácie latentného nárastu jeho hodnoty je neprimerané. Na otázku, či sa v takomto prípade musí zohľadniť neskorší pokles hodnoty, je možné odpovedať len na základe okolností konkrétneho prípadu. Ak obchodný majetok pozostáva najmä z pohľadávky v zahraničnej mene a latentný kurzový zisk, ktorý vznikol na vnútroštátnom území, sa v hostiteľskom štáte už daňovo neprejavuje, tak splatnosť dane z účtovnej závierky by mala byť odložená až do okamihu, v ktorom by musel takýto zisk zdaniť podnik, ktorý zostal na vnútroštátnom území, pričom sa musí zohľadniť kurzová strata, ktorá dovtedy vznikla.

V –    Návrh

108. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré položil Gerechtshof Amsterdam, odpovedal takto:

1.      Spoločnosť sa môže voči členskému štátu, podľa ktorého práva bola založená, odvolávať na slobodu usadiť sa garantovanú v článku 43 ES (teraz článku 49 ZFEÚ), ak tento členský štát z dôvodu premiestnenia skutočného sídla tejto spoločnosti do iného členského štátu vymeria daň z účtovnej závierky v tom zmysle, že z dovtedy vzniknutého, ale ešte nezrealizovaného nárastu hodnoty premiestneného majetku sa má bez odkladu a bez možnosti zohľadnenia neskoršieho poklesu hodnoty platiť daň z príjmov právnických osôb.

2.      Takáto daň z účtovnej závierky je odôvodnená potrebou vyváženého rozdelenia daňových právomocí medzi členskými štátmi, ako aj potrebou zachovania koherencie vnútroštátneho daňového systému vtedy, ak nie je možné sledovať majetok emigrovanej spoločnosti kvôli druhu a/alebo rozsahu tohto majetku prijateľným spôsobom až do okamihu skutočnej realizácie latentného nárastu jeho hodnoty, ktorý vznikol na vnútroštátnom území. Ak možno tento majetok sledovať relatívne jednoducho, stanovenie splatnosti dane z účtovnej závierky pred okamihom realizácie latentného nárastu jeho hodnoty je neprimerané. Na otázku, či sa v takomto prípade musí zohľadniť neskorší pokles hodnoty, je možné odpovedať len na základe okolností konkrétneho prípadu.

3.      Ak obchodný majetok pozostáva najmä z pohľadávky v zahraničnej mene a latentný kurzový zisk, ktorý vznikol na vnútroštátnom území, sa v hostiteľskom štáte už daňovo neprejavuje, tak splatnosť dane z účtovnej závierky by mala byť odložená až do okamihu, v ktorom by musel takýto zisk zdaniť podnik, ktorý zostal na vnútroštátnom území, pričom sa musí zohľadniť kurzová strata, ktorá dovtedy vznikla.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Už 19. decembra 2006 Komisia adresovala okrem iného Parlamentu a Rade oznámenie o zdaňovaní pri odchode a o nevyhnutnosti koordinácie daňových systémov členských štátov [KOM(2006) 825 v konečnom znení]. Rada v nadväznosti na to prijala 2. decembra 2008 uznesenie o koordinácii v oblasti zdaňovania pri odchode (Ú. v. EÚ C 323, s. 1). V súčasnosti prebiehajú na Súdnom dvore kvôli zdaňovaniu právnických osôb pri odchode štyri konania o žalobách o neplnenie povinností, ktoré podala Komisia, a to voči Portugalsku (C-38/10), Španielsku (C-64/11), Dánsku (C-261/11) a Holandsku (C-301/11). Aj proti iným členským štátom Komisia už podnikla právne kroky, pozri tlačové komuniké Komisie IP/10/299 z 18. marca 2010 a IP/11/78 z 27. januára 2011.

3 – Rozsudok z 27. septembra 1988, Daily Mail and General Trust, nazývaný „Daily Mail“, 81/87, Zb. s. 5483.

4 – Rozsudok zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641.

5 – Rozsudok z 11. marca 2004, de Lasteyrie du Saillant, C-9/02, Zb. s. I-2409.

6 – Rozsudok zo 7. septembra 2006, N, C-470/04, Zb. s. I-7409.

7 – Podpísaná 2. októbra 1997, účinnosť nadobudla 1. mája 1999.

8 – Tractatenblad 1980, 205.

9 – To sa potvrdilo aj v písomných pripomienkach holandskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva.

10 –      V tomto zmysle rozsudky de Lasteyrie du Saillant, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 42; z 27. novembra 2008, Papillon, C-418/07, Zb. s. I-8947, bod 16; z 1. októbra 2009, Gaz de France – Berliner Investissement, C-247/08, Zb. s. I-9225, bod 55, a z 21. januára 2010, SGI, C-311/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 39.

11 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 3.

12 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 4.

13 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 25 a bod 1 výroku rozsudku.

14 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 24, kurzívou zvýraznila generálna advokátka.

15 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 19.

16 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 20 a 23.

17 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 23.

18 – Rozsudok Cartesio, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 109 a 123.

19 – Spoločnosť Cartesio zamýšľala premiestniť svoje „skutočné“ sídlo (rozsudok, bod 119), t. j. jej miesto riadenia (rozsudok, bod 101 a nasl.; generálny advokát Poiares Maduro hovorí vo svojich návrhoch z 22. mája 2008, bod 3, o ústredí), z Maďarska do Talianska. Právny spor však vznikol konkrétne na základe toho, že príslušný súd zamietol návrh spoločnosti Cartesio na zápis tohto nového sídla do obchodného registra. Zjavne teda nešlo len o premiestnenie skutočného, ale aj štatutárneho sídla. Z rozsudku však nevyplýva, že sa tejto okolnosti pripisoval význam. V rozsudku Daily Mail išlo naopak, pokiaľ mi je známe, len o premiestnenie obchodného vedenia, bez zmeny štatutárneho sídla.

20 – Rozsudok Cartesio, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 110.

21 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 4, 5 a 17.

22 – Zápis z rokovania k rozsudku Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, s. 5485.

23 – Rozsudok Daily Mail, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 7, a zápis z rokovania k tomuto rozsudku, s. 5486 a nasl.

24 – Návrhy zo 7. júna 1988 k rozsudku Daily Mail, už citovanému v poznámke pod čiarou 3, bod 13.

25 – Rozsudok z 9. marca 1999, Centros, C-212/97, Zb. s. I-1459, bod 17 a nasl.

26 – Rozsudok z 5. novembra 2002, Überseering, C-208/00, Zb. s. I-9919, bod 52 a nasl.

27 – Rozsudok z 30. septembra 2003, Inspire Art, C-167/01, Zb. s. I-10155, bod 95 a nasl.

28 – Tamže, bod 111 až 113.

29 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 45 a nasl.

30 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 6.

31 –      V súvislosti s pojmom obmedzenie v oblasti daňového práva pozri KOKOTT/OST: Europäische Grundfreiheiten und nationales Steuerrecht, EuZW 2011, s. 496.

32 – Pozri rozsudok z 25. februára 2010, X Holding (C-337/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 18 až 20), pozri aj rozsudok z 15. mája 2008, Lidl Belgium (C-414/06, Zb. s. I-3601, body 23 až 26), v ktorých sa ale otázka porovnateľnosti nerozoberá. Táto schéma posúdenia zodpovedá aj tej, ktorú Súdny dvor obvykle uplatňuje v oblasti priamych daní pri voľnom pohybe kapitálu, pozri rozsudok z 10. februára 2011, Haribo (C-436/08 a C-437/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 50, 52 a 58). Rovnako sa nachádza aj v judikatúre týkajúcej sa slobody poskytovania služieb, pozri napr. rozsudok z 26. októbra 2010, Schmelz (C-97/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 49).

33 –      V súvislosti so zdanením právnických osôb pri odchode pozri rozsudky de Lasteyrie du Saillant, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 46, a N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 34 a nasl.

34 – Rozsudok z 27. novembra 2008, Papillon, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 27, a X Holding, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 22.

35 – Rozsudok N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 40; z 23. októbra 2008, Krankenheim Ruhesitz am Wannsee-Seniorenheimstatt,„Wannsee“, C-157/07, Zb. s. I-8061, bod 40, a X Holding, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 25 a nasl.

36 – Rozsudky z 13. decembra 2005, Marks & Spencer, C-446/03, Zb. s. I-10837, bod 45; z 18. júla 2007, Oy AA, C-231/05, Zb. s. I-6373, bod 51; Lidl Belgium, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 42; zo 17. septembra 2009, Glaxo Wellcome, C-182/08, Zb. s. I-8591, body 82 a 88; X Holding, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, body 25 až 33, a Haribo, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 121.

37 – Rozsudok Oy AA, už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 52, pozri ďalej rozsudky z 12. decembra 2006, Test Claimants in Class IV of the ACT Group Litigation, C-374/04, Zb. s. I-11673, bod 52, a z 3. júna 2010, Komisia/Španielsko, C-487/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 38. 

38 – Rozsudky N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 45; z 23. februára 2006, van Hilten-van der Heijden, C-513/03, Zb. s. I-1957, bod 48, a Lidl Belgium, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 22.

39 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy z 30. marca 2006 k rozsudku vo veci N (už citovaný v poznámke pod čiarou 6 , bod 92 a nasl.).

40 – Pozri bod 21 k článku 7 OECD-MA 2008 a bod 10 k článku 13OECD-MA 2010.

41 – Smernica Rady 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi (Ú. v. EÚ L 310, s. 34).

42 – Rozsudok N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, body 41 až 47.

43 – Pozri rozsudok N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 49 a nasl.

44 – Pozri rozsudok N, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 49 a nasl.

45 – Už citované v poznámke pod čiarou 2.

46 – Smernica Rady z 19. decembra 1977 týkajúca sa vzájomnej pomoci kompetentných orgánov členských štátov v oblasti priameho a nepriameho zdaňovania (Ú. v. ES L 336, s. 15; Mim. vyd. 09/001, s. 63), v znení zmien a doplnení smernice Rady 92/12/EHS z 25. februára 1992 (Ú. v. ES L 76, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s. 179).

47 – Smernica Rady 76/308/EHS z 15. marca 1976 o vzájomnej pomoci pri refundácii pohľadávok vyplývajúcich z činností, ktoré tvoria časť systému financovania Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu a o poľnohospodárskych poplatkoch a clách (Ú. v. ES L 73, s. 18; Mim. vyd. 02/001, s. 44), v znení zmien a doplnení smernice Rady 2001/44/ES z 15. júna 2001 (Ú. v. ES L 175, s. 17; Mim. vyd. 02/012, s. 27). Smernica 76/308/EHS bola kodifikovaná a zrušená smernicou Rady 2008/55/ES z 26. mája 2008 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok týkajúcich sa určitých poplatkov, odvodov, daní a ďalších opatrení (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 150, s. 28), ktorá bola opäť zrušená smernicou Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení (Ú. v. EÚ L 84, s. 1).

48 – Pozri napr. štvrtú smernica Rady z 25. júla 1978 o ročnej účtovnej závierke niektorých typov spoločností, vychádzajúcu z článku 54 ods. 3 písm. g) zmluvy (Ú. v. ES L 222, s. 11; Mim. vyd. 17/001, s. 21) a siedmu smernicu Rady 83/349/EHS z 13. júna 1983 o konsolidovaných účtovných závierkach, vychádzajúcu z článku 54 ods. 3 písm. g) zmluvy (Ú. v. ES L 193, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 58), na ktoré poukázal Súdny dvor v rozsudku z 18. decembra 2007, A, C-101/05, Zb. s. I-11531, bod 62.

49 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 46.

50 – Už citované v poznámke pod čiarou 47.

51 – Rozsudok z 22. decembra 2008, Truck Center, C-282/07, Zb. s. I-10767, bod 47 a nasl.

52 – Už citované v poznámke pod čiarou 47.

53 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 54.

54 – Rozsudok z 28. februára 2008, Deutsche Shell, C-293/06, Zb. s. I-1129, bod 44.

55 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 42.

56 – Rozsudky zo 7. septembra 2004, Manninen, C-319/02, Zb. s. I-7477, bod 42; Papillon, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 43, a z 22. decembra 2010, Tankreederei I, C-287/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23.

57 – Pozri rozsudky z 28. januára 1992, Bachmann (C-204/90, Zb. s. I-249, bod 35), a Komisia/Belgicko (C-300/90, Zb. s. I-305, bod 21), ktoré sa týkajú tej istej belgickej právnej úpravy o možnosti odpočtu platieb poistného, ako aj rozsudok Wannsee (už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 43).

58 – Pozri judikatúru uvedenú v oboch vyššie uvedených poznámkach pod čiarou.

59 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 35, bod 55.

60 – Rozsudok de Lasteyrie du Saillant, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 65.

61 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy z 30. marca 2006 týkajúce sa rozsudku N (už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 106).

62 –      V tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, C-524/04, Zb. s. I-2107, bod 72 a nasl.; z 18. júna 2009, Aberdeen Property Fininvest Alpha, C-303/07, Zb. s. I-5145, bod 63 a nasl., a SGI, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 65 a nasl.

63 –      V súvislosti s cezhraničným premiestnením sídla právnickej osoby pozri rozsudok de Lasteyrie du Saillant, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 51; pozri v tejto súvislosti aj rozsudok z 12. septembra 2006, Cadbury Schweppes a Cadbury Schweppes Overseas, C-196/04, Zb. s. I-7995, bod 36 a nasl.

64 – Pozri moje návrhy z 12. septembra 2006 týkajúce sa rozsudku Oy AA (už citovaný v poznámke pod čiarou 36, bod 62), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed 29. júna 2006 v súvislosti s rozsudkom Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation (už citovaný v poznámke pod čiarou 62, bod 63); pozri aj rozsudky de Lasteyrie du Saillant (už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 60) a Deutsche Shell (už citovaný v poznámke pod čiarou 54, bod 43).

65 – Rozsudky z 12. decembra 2002, Lankhorst-Hohorst, C-324/00, Zb. s. I-11779, bod 36; de Lasteyrie du Saillant, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 51, a Cadbury Schweppes a Cadbury Schweppes Overseas, už citovaný v poznámke pod čiarou 49.

66 – Pozri v tejto súvislosti bod 12 vyššie.

67 – Pozri v tejto súvislosti rozsudok SGI (už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 66), v ktorom obe tieto odôvodnenia boli preskúmané spolu.